V meste Tarifa v južnom Španielsku sa stojí hrad, ktorý sa stal svedkom jednej z mnohých osobných drám, ktoré priniesla história, ktorá ponúka mnoho inšpirácie a poučenia. Táto mohutná pevnosť, dnes už samozrejme nemá strategický význam a tak ako iné hrady, je to múzeum a turistická atrakcia. Hrad stojí na malom ostrove, ktorý je úzkou hrádzou spojený s pevninou v najjužnejšom cípe krajiny, neďaleko Gibraltarského brala a teda pravdepodobne to bolo práve tu, kde sa v roku 711 vylodili hordy moslimských nájazdníkov a začali útok na Pyrenejský polostrov. Hrad je pamätníkom čias, v ktorý španielska aristokracia udatne bránila svoju krajinu proti islamskej agresii. Dnešní Španieli, ktorí po práve nemajú reputáciu udatných, pracovitých a poriadok milujúcich kresťanov s týmito Španielmi minulosti zaujímavo kontrastujú.
Slávne trináste storočie je poznamenané intenzívnou snahou Španielov, získať moc nad vlastnou krajinou. V rokoch 1232 až 1263 sa podarilo dobyť údolia na dolnom toku rieky Guadiany, Guadalquiviru, dolného toku Turie, Júcaru a Segury. Portugalci a cirkevné vojenské rády dobyli dolný tok Guadiany a územie Algarve (Mouru v roku 1232, Faro v roku 1236). Kastílci a Leóňania údolie Guadalquiviru (Andújar v roku 1233, Córdobu v roku 1236, Sevillu v roku 1248 a Vejer de la Frontera v roku 1236); Aragonci a Katalánci Baleárske ostrovy (Palmu v roku 1229) a oblasť Turie a Júcaru (Valenciu v roku 1238, Alciru v roku 1244 a Biar v roku 1253); Kastílci oblasť Segury (Murciu v roku 1243).
Na konci 13. storočia vládol v Kastílii, Galícii a Léone panovník Sancho IV. (el Bravo). Pochádzal z dlhej línie kráľov usilujúcich o oslobodenie svojej krajiny z pod mohamedánskeho jarma. Reconquista začala keď vizigótsky šľachtic Pelayo (Pelagius) v roku 718, s troma stovkami statočných mužov založil malé astúrske kráľovstvo a skončila pádom Granady za Ferdinanda a Izabely, v roku 1492. V týchto storočiach bolo Španielsko krajinou nepretržitých násilností, bitiek a vojen. Moslimskí nájazdníci rabovali v katolíckych kráľovstvách, zabíjali a brali otrokov, ničili úrodu. Starých, bezmocných a tých čo odporovali nemilosrdne vraždili. Rodiny trhali, mladých a silných brali za otrokov, krásne ženy skončili v háremoch. Za vlády Arabov kvitlo otrokárstvo v nebývalej miere a prinášalo Maurom obrovské zisky. Ak sa niekto padol do moslimských rúk, mohol čakať násilie, útlak a smrť. Dnes získavame stále lepšiu predstavu o hrôzach života, na islamom podmanených územiach. Stačí pozrieť na to, ako žijú kresťania v moslimských štátoch dnes – zabíjanie, vypaľovanie kostolov, nespravodlivé väznenie.
Sancho IV. musel dobyť Tarifu, ktorú držali Mauri, a ktorá bola vstupným bodom pre vojakov marinidského sultanátu, rozkladajúceho sa na území dnešného Maroka. Nebola to ľahká vec, mesto bolo výborne opevnené vysokými hradbami s dvadsiatimi šiestimi vežami a vo vnútri stála skvelo opevnená citadela. V roku 1290, po šiestich mesiacoch obliehania sa podarilo posádku vyhladovať a Tarifa sa vzdala. Sancho ale nemal dosť vojakov, aby mohol do hradu dosadiť vlastnú posádku a preto ho rozkázal zbúrať. Ale veľmajster Rádu z Calatravy, ktorý pomáhal pri obliehaní, ho od toho zámeru odhovoril. Rytieri z Calatravy boli kastílsky monastický rád, ktorý storočia bránil pevnosti v pohraničných regiónoch, kam sa žiadni iní kresťania neodvažovali vstúpiť. Veľmajster sľúbil na jeden rok brániť Tarifu s vlastnými ľuďmi.
Po roku sa hradu dobrovoľne ujal rytier z Léonu, Don Alonso Peres de Guzmán a prisahal udržať ho za každú cenu. S celou rodinou sa presťahoval do Tarify. Iba jeho syn sa v tom čase zdržiaval pri dvore kráľovho brata Dona Juana. Vtedy bolo totiž zvykom, posielať svoje deti na istý čas ku kráľovmu dvoru, aby sa naučili spôsobom a dvorským mravom, ešte skôr ako vyrastú a stanú sa rytiermi.
Don Juan však nebol zrovna najlepším bratom ani poddaným, povstal proti svojmu bratovi a kráľovi a túžiac po korune ponúkol svoje služby marockému sultánovi Yacubovi Ben Yussuf. Sľúbil, že Tarifu s 5000 jazdcami dobyje a sultánovi vráti. Pre sultána to bola len malá investícia a tak vojakov ochotne poslal. Don Juan nebol hlupák a vedel, že 5000 jazdcov proti takému hradu nič neznamená, mal však lepší plán. Vydieranie je obvykle účinná metóda a osvedčilo sa mu už v minulosti, keď hroziac smrťou rukojemníka dosiahol vydanie pevnosti v Zamore. V septembri 1292, rozložil tábor pred bránou Tarify, zatrúbil nástup, vystúpil pred moslimské šíky a na povraze viedol spútaného chlapca. Obrancovia na hradbách ho pozdravili preklínaním a nadávkami, lebo v chlapcovi spoznali najstaršieho syna dona Alonsa de Guzmán. Zanovitý infant Don Juan, sa pokúsil docieliť vydanie pevnosti hrozbami, ale don Alonso de Guzmán neustúpil. Keď Juan hrozil, že chlapca zabije, Guzmán mu podľa jednej legendy odpovedal:
„Svojho syna som splodil, aby bojoval proti nepriateľom mojej vlasti a nie aby sa stal ich nástrojom. Ak ho don Juan zabije, mne tým vzdá tú najvyššiu poctu, môjmu synovi dá ten pravý život a na seba uvalí na tomto svete večnú hanbu a nekonečný Boží hnev po smrti.“
Toľko hovorí legenda. Historici ale zaznamenali, že don Alonso de Guzmán vystúpil na hradby, tasil svoju dýku a hodil ju z hradieb dolu medzi Maurov so slovami :
„Hovoríte, že ak toto mesto nevydám, zabijete mi syna. Tu je moja dýka, choďte a zabite ho.“ Týmto činom si získal prezývku „Dobrý“. Don Juan v záchvate hnevu chlapca naozaj podrezal. Mauri ale neboli na obliehanie pripravení, a okrem toho boli mimoriadne znechutení týmto odporným divadlom, takže svoje spojenectvo s Donom Juanom ukončili. Zahanbený a ponížený potom našiel útočisko u maurského panovníka Granady.
Panovník Sancho IV. vtedy ležal chorý v Alcale de Henares. Keď sa mu doniesla od Tarify správa od dona Alonsa, v liste napísanom jeho vlastnou rukou, ďakoval Guzmánovi za jeho oddanosť slovami: „Smrť tvojho syna ťa pripodobnila praotcovi Abrahámovi, keď si so statočnosťou, oddanosťou a vernosťou k prísahe, ktorú si mi ohľadom mesta Tarifa zložil, sám ponúkol nôž, ktorým ho Mauri popravili.“
Tento čin svojou ušľachtilosťou privádza človeka a obzvlášť dnes, k úžasu. V postoji Dona Alonsa je ohromná duševná integrita, sila, pevnosť a spôsob akým podstúpil túto obeť, ako uniesol bolesť z tejto straty je obrazom veľkej zmužilosti, bez stôp strachu a malicherných obáv. Nenesie ani najmenšiu známku modernej zženštilosti a zmäkčilosti, ktorou trpia posledné generácie katolíckych mužov.
Guzmán v prvom rade, tak ako žiada Boh i prirodzenosť, ukázal, že je pánom svojej duše. Že svoje emócie, strach, bolesť a žiaľ nad stratou prvorodeného syna, ktoré ním bezpochyby zmietali, ovládol. Že rozum, ktorý Boh nám všetkým dal, aby kraľoval nižším zložkám duše, u neho naozaj vládne.
A to je prvé víťazstvo Alonsa Guzmána.
V druhom rade Guzmán, tak ako Abrahám kedysi pradávno a Kristus nie tak dávno, ukázal, že poslušnosť Bohu, bremeno tejto povinnosti, má vyššiu cenu než všetky otcovské city. Ako pravý kresťan, v ktorom niet lesti, neváhal. Nesužoval sa otázkou: „Čo ak?“ Nezačal kupecky prepočítavať plusy a mínusy. Ako skutočný muž niesol a odniesol celé a nezmenšené bremeno povinnosti až do cieľa. Tomu dnes už nerozumieme. My by sme ho lepšie chápali a sympatizovali s ním, ak by na hradbách prejavil aspoň náznak zaváhania. Alebo keby vydal mesto s výhovorkou, že kráľ od neho nemôže chcieť až takú veľkú obeť. My nie sme ochotní ísť do krajnosti v plnení svojich povinností. Ani v konaní dobra. Nám by sa don Guzmán zdal ľudskejší a lepší, keby bol ukázal slabosť.
Ale to je nezmysel. Panna Mária pri päte kríža nesmierne trpela, trpela oveľa viac ako don Alonso, pretože jej čistá a nikdy hriechom neotupená a nezakalená duša mohla to utrpenie zakúsiť celé, ničím nezmenšené. A tiež ani raz nezaváhala. Dobrovoľne súhlasila a podrobila sa mu. Ani raz neprotestovala, nevzpierala sa, nesťažovala, nežiadala úľavy. Prastará tradícia Našu Pani zobrazuje od krížom vždy stojacu: juxta crucem, dolorosa, stabat Mater lacrimosa. Plakala, ale stála. To znamená, že sa plne ovládala, neomdlievala, neprejavovala prehnané emócie, jej rozum vládol jej duši. Teológovia učia, že Naša Pani pod krížom, hlboko vo svojej duši, i cez ťažké bremeno okamžitej bolesti, cítila naozajstnú radosť, pretože si plne uvedomovala skutočnosť, že Obeta, cieľ pozemskej púte jej Syna sa práve napĺňa, že jej Syn plní Božiu vôľu. Toto je integrita katolíckej duše: „Som tu aby som plnil Tvoju vôľu!“. Nič viac ale ani nič menej od nás Boh nežiada.
A to urobil don Guzmán, to je jeho druhé víťazstvo.
Existuje aj iná verzia legendy o Donovi Alonsovi. Podľa nej Maurom povedal: „Radšej môjho syna zabite a spravte z neho ďalšieho anjela v Nebi, ale ja neporuším prísahu, ktorú som dal kráľovi.“ Vízia nadprirodzeného života mu dala silu, aby vydržal, keď nastala chvíľa bolestnej obety. Don Guzmán vedel, že tento život je dočasný a raz tak či tak skončí. Guzmán vedel, že jeho syn pôjde do Neba. Guzmán vedel, že ten, kto si chce život zachrániť, ten ho stratí. A vedel, že sláva Božia, ku ktorej prispieva každá splnená prísaha, každá obeta ktorá sa mu vykoná, je na prvom mieste. Tomu tiež už dnes nerozumieme. Ako ukázala naša dnešná „aristokracia (vláda lepších)“ počas pandémie, sláva Božia patrí pre nich medzi nedôležité činnosti. To nebol prípad dona Alonsa, ktorý nechcel umenšiť Božiu česť a slávu porušením svojej prísahy, sľubu, pri ktorom volal Stvoriteľa za svedka. Spravodlivý človek dodrží prísahu, i keď pri tom utrpí škodu (Žalm 15:1-5).
To je tretie víťazstvo dona Alonsa.
Dona Alonsa volali potom „Dobrý“. V starých časoch, to malo iný význam ako dnes. Dobrý neznamenalo sentimentálneho, ani dobrosrdečného, ani milého, ani človeka s priateľským vystupovaním. Dobrý znamenalo pevný, nezdolný, nezmarný, nezlomný, ako pevné drevo, ktoré unesie veľkú ťarchu. Jean de Joinville vo svojich zápiskoch z križiackej výpravy hovorí, že ak sa rytier osvedčil v nejakom ťažkom boji, volali ho „dobrý“.
Dôležitejšie ako sentiment je odhodlanie priniesť obetu. Božia Matka pod krížom trpela viac, ako ktorákoľvek ľudská bytosť pred ňou i po nej. Ale rozhodla sa. Boh ju žiadal o súhlas a Ona ho dala. Bolo by prirodzené chvieť sa v tej chvíli od strachu? Bolo. Ale hoci je strach je prirodzený, skutočná krása spočíva v takých dušiach, ktorých neoblomné rozhodnutia nepripúšťajú neistotu a pochybnosť. Spasiteľ pri svojej modlitbe v olivovej záhrade veľmi presne videl utrpenie a bolesti, ktoré ho čakajú. Ale rozhodol sa pred všetkými vekmi, že ich podstúpi. V každom okamihu svojho pozemského života bol rozhodnutý všetko to vytrpieť. Všetko detailne vopred poznal a dobrovoľne prijal.
Mužný spôsob ako čeliť bolesti žiada, aby sme bolesť predvídali a nezatvárali pred ňou oči. Bohu treba povedať: „Beriem všetko“. Ak som z Božej ruky prijal všetko to dobré, čo mi dal, vari by som nemal prijať aj to zlé? Ak toto utrpenie musím znášať z lásky k Bohu, potom ho bezvýhradne prijímam. Poznám riziko a viem čo všetko sa môže stať. Ale to je dohodnutá cena. Boh nie vždy žiada, aby sme utrpenie naozaj podstúpili, ale vždy žiada aby sme ho akceptovali. Don Guzmán ho prijal i podstúpil.
A to je jeho štvrté víťazstvo.
Zdroj titulného obrázku: wikimedia commons.org
