VI. Kresťanstvo spája oba Božie zákony
Ani spojenie oboch zákonov, čiže zákona prirodzeného a nadprirodzeného, nie je ťažko pochopiť. Ako rieka prijme do seba svoj prítok a celkom sa s ním spojí — tak aj láska, čiže nadprirodzený zákon, akosi prenikne prirodzený zákon. Lenže nadprirodzený stav neberie prirodzenému stavu jeho osobitnosť, hoci ho dvíha k sebe.
Prirodzený zákon zachovávať z nadprirodzenej lásky Božej, hľa, v tom spočíva spojenie oboch zákonov.
Zachovávať prirodzený zákon, aby sme žili ako poriadni a statoční ľudia, je rozumné. Ale nepomerne rozumnejšie je zachovávať ho preto, aby sme sa páčili Pánu Bohu, keď máme česť byť prijatými deťmi Božími. Toto znamená plniť zákon lásky.
Istý sluha z milosti stal sa priateľom, prijatým synom a dedičom dobrého kráľa. Taký sluha i naďalej bude poslúchať svojho dobrodincu. No teraz už nie pre plat, ale z lásky. Radosťou mu bude, páčiť sa mu.
Prirodzená a nadprirodzená výchova
Čo na to matky? Azda im treba nariekať, že im treba dvojako, podľa dvoch zákonov vychovávať? — Veru, nie. Nech len i naďalej vychovávajú ako doteraz. Nech výrazmi: „Rob toto... musíš... patrí sa, aby si... rozumné je, aby si...“ a podobnými slovami učia svoje deti zachovávať prirodzený zákon, ako im to diktuje zdravý rozum.
Ale jedným okom nech hľadia aj vyššie. Nech sa povznášajú aj do nadzemských výšok. Nech aj takto rozkazujú: „Dieťa moje, urob to z lásky k Pánu Bohu“. Takto sa dostanú až do nadprirodzeného ovzdušia. Takto splnia naraz oba božské zákony: zákon prírody i zákon milosti.
Teda je dvojaká výchova: prirodzená i nadprirodzená. Nuž, či je ťažko prejsť z jednej do druhej?
Nie. Lebo „malučký“ alebo „malučká“ už vie, že lásku k oteckovi treba ukázať skutkami, že mnoho musí robiť z lásky k oteckovi. Teraz ho treba naučiť vyššie pozerať a z lásky k nebeskému Otcovi urobiť to isté, čo robí z lásky k zemskému otcovi. Či ho mamička nenaučila modliť sa Otčenáš? ...
V nadprirodzenom zákone možno sa cvičiť dvojako
Teraz si pozrime nadprirodzený zákon zblízka. Dvojako ho možno uskutočniť:
- Cvičením sa v samej láske;
- Cvičením sa v ostatných čnostiach pre synovskú lásku.
Ani toto nie je ťažko vysvetliť: „Pravda, mamičky, vám sa skromne páči, keď sa vám váš malý „nezbedník“ usmieva, keď vás bozkáva, objíma a všelijako sa usiluje dokázať, že vás má rád? Či nie?“
„Nuž, vidíte, aj Otec nebeský sa tomu istému raduje! ... Aj on sa teší, keď mu jeho dieťa na zemi chce ukázať, ako ho miluje, keď mu posiela bozky, keď mu oddáva srdce.“
Keď sa Boh stal človekom, nepoznal väčšej radosti, ako baviť sa s „najmenšími“.
„Mamičky, nože neprestávajte myšlienky, city a túžby svojich neviniatok naprávať k Tomu, ktorý im dal anjela, aby prejavy ich lásky vynášal k Božiemu trónu.“
Ale ako žiadate pre seba od svojich miláčikov viac ako city a slová, ako čakáte od nich aj skutky, tak ich žiadajte aj pre Pána Boha. Pre seba žiadate od svojich dietok, aby skutkami dokázaly svoju lásku. Žiadate od nich, aby boly poslušné, poddajné, trpezlivé, tiché, mierne, zdržanlivé v radosti, aby sa vedely zaprieť, premôcť.
Povedzte im, že to isté chce od nich aj nebeský Otec! Poučte ich, že Pán Boh si želá. aby sa poslušnosť ozdobila aj ostatnými čnosťami.
Bohoslovci túto nevyhnutnosť vyjadrujú vetou „Charitas imperat omnes virtutes — láska prikazuje všetky čnosti.“
Láska je ako generál. Ju poslúchajú všetky čnosti. Radosť Božieho srdca je heslom; lenže to, čo Boh chce, môže sa niekedy i meniť; láska má byť vždy napohotove, vždy ochotná ku skutkom, a tak bude privádzať ku tej čnosti, ktorá sa páči Bohu. Láska rozhýbe každú čnosť, ktorú si zachce Božia vôľa; tak ako keď pianista prstami udiera na všetky klávesy a očami hľadí do nôt hudobného diela, ktoré chce vystihnúť.
Učený bohoslovec Suarez tvrdí, že láska takto uskutočňovaná je najrýdzejšou dokonalosťou kresťana. Volá ju: „Appretiative summa — najvyššie stojaca pri oceňovaní“ — a jej podstatu vyjadruje takto: „Velle placere Deo in omnibus — chcieť sa páčiť Pánu Bohu vo všetkom.“
Kto je pevne rozhodnutý páčiť sa Pánu Bohu vo všetkom, čo si žiada, má dokonalú lásku.
Hľa, v tejto vete máte zhrnutý celý nadprirodzený zákon práve tak, ako by ste šekom na milión korún dostali možnosť kúpiť si nespočetne veľa vecí.
Aký charakter má láska k Pánu Bohu na zemi? — Neslobodno zabudnúť na charakter lásky k Pánu Bohu tu na zemi.
Podstatnou známkou tejto čnosti je bojovnosť. Až v nebi bude víťaznou.
Dokiaľ žijeme, získava „zásluhy“. Odmenu dostane až na druhom svete.
Kým sme v smrteľnom tele, treba jej viac alebo menej trpieť, znášať. Vo večnosti sa bude iba radovať.
Zbraňou lásky k Pánu Bohu je obeta. Úlohou vychovávateľa je dať ju čím skôr do rúk dieťaťu.
Šťastliví sú, kresťanský mládenec a kresťanská panna, ktorých bedlivá matka vyzbrojila za rytierov skôr ako opustili kolísku!
Matka, ktorá svoje dieťa učí prinášať obety pre Pána Boha, otvára mu bránu k svätosti, uvádza ho na cestu šťastia.
Uznám, srdce matky sa zviera bolesťou, keď jej treba už prvé krôčiky svojho dieťaťa naprávať na cestu kalvársku. Ale akej obety nie je hodný náš Spasiteľ?
Vo svätom Písme čítame, že mimo svätého Jána iba ženy sa opovážily ísť za Pánom Ježišom až pod kríž. To boly matky.
Aj naše matky sú hrdinské.
Vedia, kde je Ježiš. — Vo Sviatosti Oltárnej, ktorá je prameňom bojujúcej lásky.
Preto naše kresťanské matky vodia svoje dietky na hostinu, na ktorej Spasiteľ podáva svoje najsvätejšie Telo.
A skusujú, aké neobyčajné výsledky a svätosti dosahujú v duchovnom živote sedem, šesť, ba aj päťroční prijímajúci.
„Pán Ježiš a ja, my sa veľmi milujeme! — hovorí mladučký Guido de Fontgalland. — Keď ho prijmem vo sv. prijímaní, rozpráva mi ... ja ho počúvam ... skusujem, aký je dobrý!“
„Keď ma srdce veľmi bolí — zdôveruje sa —, keď mi búcha, ako by chcelo vyskočiť, prosím Pána Ježiša: Ježišu, utíš mi srdce. Veď si v ňom!“
Guido de Fontgalland bol dvanásťročný, keď mal podstúpiť svoj ostatný boj: bolestnú chorobu a smrť. No vtedy bol už statočným Božím bojovníkom. Jeho heslom bolo: „Najkrajšie slovo, čo môžeme povedať Pánu Bohu, je áno!“
On rád priniesol každú obetu, ktorú žiadal od neho Boh.
Alebo, hľa, malučká Anička Guigné, ktorá tiež bola veľmi častým hosťom oltárnej hostiny.
Napísané je o nej, že každý, kto ju videl pristupovať k Sviatosti Oltárnej, bol dojatý. Vtedy nejestvovalo pre ňu nič. Zdalo sa, ako by sa bola celkom pohrúžila do Pána Boha. Od oltára ju museli viesť ako slepú, lebo by nebola našla svoje miesto v laviciach. Bola ako by živá monštrancia. Tvár jej neraz až tak žiarila.
Anička sa sama priznáva svojej mamičke:
„Keď sa sobrane modlím, Ježiško mi rozpráva. — A čo ti rozpráva, pýta sa matka. — Hovorí mi, že ma veľmi miluje.“ „Mama, ako dobre mi je, aká som šťastlivá! Ježiško mi povedal, že on ma väčšmi miluje ako ja jeho.“
Aničkina láska k Pánu Ježišovi nie je iba útly cit! Je hotová na každú obetu. Hla, ako zmýšľa:
„Pre Pána Ježiša hodno aj trpieť, lebo aj on trpel za nás.“ „Na zemi je veľa radostí, ale všetky sú krátke.
Trvanlivá je iba jedna: Tá, ktorú pozná iba ten, čo priniesol obetu.“ (Anne de Guigné, napísal P. Lajennie, 1927, Paris.)
Nenazdávajme sa, že takáto veľkodušnosť je len výsadou niekoľkých vyvolených dietok. Mávajú ju často aj tie, čo nevyrástly v náboženskom ovzduší. Pravda, len vtedy, keď sa nájde ktosi, čo ju v nich zobudí. Hľa:
Istá nábožná slečna vysvetľovala katechizmus deťom komunistických rodičov na predmestiach Paríža. Boly to deti, čo o Pánu Bohu nepočuly nič alebo len veľmi málo. Slečna mala v rukách kríž a rozprávala úbožiatkam o tom, ako sa pre nás Pán Ježiš stal človekom a ako nás vykúpil. Keď sa vyučovanie skončilo, deti sa rozišly, k slečne katechistke pristúpil jeden z najmenších. Ukázal na kríž a opytoval sa:
„A je to naozaj pravda, že tento pán, čo je tu pribitý, zomrel za mňa?“ — „Ale, pravdaže!“ — odpovedala slečna, ktorú chlapčekova otázka trochu prekvapila. — Ach! ... Nuž, keď je to pravda, tak aj ja chcem zomrieť za neho!“ (V časopise Etudes, 5. I. 1929, str. 84).
