Konečne, po dvadsiatich šiestich rokoch, naplní sa sen slovenského občana z roku 1989 a on bude obohatený. Nebojovali ste nadarmo na barikádach bratia, necedili nadarmo krv v boji, naplnenie vášho sna o markách za tri koruny, o výletoch robotníkov v mercedesoch a o dôchodcoch ležiacich na Malorke, sna o ešte mastnejších hrncoch a bohatších rohoch hojnosti, lebo, priznajme si to, také boli aspoň z polovice sny roku 1989, sa blíži. (Druhou polovicou sna, o vláde ľudu nad svojimi vecami, ktorú veštila jedna popová modlitba, je zbytočné sa za danej situácie čo i len zaoberať. Dnes musia človeku buď dobre zaplatiť, aby veril v demokraciu, alebo musí absolvovať namáhavú a únavnú procedúru lobotómie.)
Ale tá prvá polovica, o poznanie hmatateľnejšia, už je, podľa všetkých tolerantných heroldov pokroku, doslova za horami. Obohatenie sa blíži, blíži nezadržateľne. Je ho mnoho, veľmi mnoho, dokonca tak mnoho, že ho snáď stredoeurópsky žalúdok ani nedokáže stráviť! Vo výhľade sú priam orgie obohatenia. Zdá sa, že až teraz dôjde k naplneniu výzvy ministra vlády kráľa bankárov, Ľudovíta Filipa Orleánskeho k francúzskym davom: „Občania, obohacujte sa!“ Pravda, teraz sú tými šťastnými davmi „roľníci od Dunaja“, ako sa o nás vyjadril svojho času Léon Bloy.
Tak, tak, konečne sa aj slovenský bačo-mužik dočká obohatenia. Nezaslúžene, pravda. Bačo-mužik, tvor netolerantný, karikatúra to euroobčana, zákerný slovanský sedliak bez duševného rozletu, napol Rus, svätuškár a nedôveryhodná persóna, zakopol o poklad, vŕtajúc sa v nose. Ba veru, čo zakopol? Poklad sám prišiel za ním!
Ide, poklad, ide a nie je to poklad ledajaký, je to poklad živý, dvojnohý, nosiť ho na chrbte nemusíš, vykopať ho netreba, ide sám. Cez doly, cez hory, zo všetkých strán sa valí a slovenskému bačo-mužikovi nezostáva len sa radovať, ako to obohatenie samo a bez práce padlo mu do lona.
Pravda, bačo-mužik, tvor nedôverčivý, tmársky od podstaty, nedovzdelaný, ešte aj na poklad zadarmo mu daný hľadí skývraživo. Nuž, tu treba aby múdri a tolerantní páni, miňistri, eurobaróni, murári, novinári, starší brati etc., etc., zhusta mu osvetu do tej sprostej gebule trachtárom konečne priam vodopádom liali, lebo kde kotrba je neúrodná a medecína nezaberá po kvapkách za štvrťstoročie, tam už len povodeň osvety môže čosi zmôcť.
Nuž a vec sa má tak, podľa všetkých pravidiel osvety, že onen poklad, pri ktorom, zdá sa, po novom má byť aj srdce naše, sú ony nevyčerpateľné ľudské a kultúrne zdroje, ktorými nás prichádzajú obohatiť naši orientálni súputníci v slzavom údolí, mladší muslimskí bratia.
Sú oni pokladom na Slovensku dávno osvedčeným, nám dobre známym, súc oni, po viac ako dvestopäťdesiat rokov, vernými plundrovačmi, vypalovačmi, rabovačmi a nivočičmi, všetkého živého i neživého, statkov hybných aj nehybných, usilovnými zotročovateľmi všetkého kresťanského a úskostlivými opatrovateľmi panenstva kresťanských diev a cti kresťanských paní. Dvestopäťdesiat rokov bačo-mužik radostne tancoval nad nesmiernym obohatením, ktoré mu priniesol islam a tureckí imigranti, sužovaní zlou ekonomickou situáciou v sultanáte a nútení ísť tvrdo hrdlačiť do Uhorska a odovzdať tam svoj poklad. Ó, akí obohatení sme už mohli byť, my nešťastníci, keby naši predkovia v hlúpej kresťanskej netolerancii, neubližovali dobrému musulmanovi a nehnali ho preč od Viedne. A ten dobrý musulman, hľa, nedal sa odradiť našou nevďačnosťou a je tu zas, aby sa nám celý odovzdal a obohatil nás.
Po poznaní dobrých úmyslov, aké má islam so všetkými kresťanmi bez rozdielu, čo je významný ekumenický prvok už na prvý pohľad, aké že tu váhanie? A aby bačo-mužik nezaváhal a nezahodil svoje nazaslúžené šťastie, nutné je mu naservírovať danú vec spôsobom jemu vlastným, takým, akému on rozumie vo svojej svätuškárskej poverčivosti i nutné je povolať zálohy tretieho sledu, ako v starorímskej légii. Kde nezaberajú eurokomisári, euroemisári, mimovládne súdružky, súdruhovia miňistri či homosexuálni aktivisti, tam treba vytiahnuť na bačo-mužika túza z rukáva a to: pána farára. Pána farára, pravda, pokrokového, tolerantného, otvoreného všetkému a všetkým. Takého, pre ktorého je všetko nekresťanské obohatením, od islamu cez Matku Zem až po ľudožrútov z Bornea. Najväčším hriechom je pre neho katolícky triumfalizmus a uzavretosť do kresťanského „ghetta“. Pod pokorou rozumie odovzdanie kostolov do užívania moslimským bratom a pod charitou odovzdanie štátneho i súkromného majetku do užívania chodiacemu pokladu. Povzbudení príkladom pápeža Františka, na ktorého sa neustále blažene odvolávajú, rozhodli sa už nie dvere otvoriť, ale ich rovno vyvaliť z pántov. Za to všetko nám sľubujú nesmierne obohatenie. Kultúrne aj materiálne.
Samozrejme, pracovitosť a usilovnosť muslimského pokladu je všeobecne známa, ako aj jeho ochota zveľaďovať kresťanské majetky. Tak to vidíme aj všade v Európe, kde tento poklad dosiahol priam rozprávkové rozmery pokladu Harúna Al – Rášida. Každé ráno sa more usilovných muslimských mravčekov vyvalí do práce, aby tam pilne hrkotali svojimi milovanými strojmi a plnili kapitalistický plán a uznesenia európskeho zjazdu. Večer, radostne unavený, po celodennom snažení, pokorný a vďačný musulman, odchádza k svojej rodine, kde spievajúc eurohymnu premýšľa ako by ešte vylepšil svoju prácu a nejakým zlepšovákom zavďačil sa kresťanskému efendimu.
A nielen to. Ako dobre vieme, napriek prométeovskej snahe tolerantného osvetového komanda, obklopuje nás v strednej Európe ešte stále akási temná šedivina monotónnej a homogénnej kultúry, ešte stále sa, aspoň po kolená, brodíme v kresťanskom bahne uniformity a jednofarebnosti. To všetko sa však teraz môže zmeniť, ak sa dáme obohatiť kultúrnou pestrofarebnosťou, s ktorou aj tá nedeľná špacírka hneď inak šmakuje.
Vyjde si Slováčik na priedomie, alebo totkaj do mesta a srdce mu zaplesá: z blízkeho minaretu, podobne ako vo Francúzsku, Británii alebo Holandsku, v krajinách menej zaprdených, (poslúžme si slovníkom liberálnych kaviarenských zohrievačov stoličiek), ako je Slovensko, ozýva sa radostný spev musulmana; banálna cukráreň na námestí, doteraz obrázok slovenského malomeštiactva, premení sa na veselí stánok orientálneho džavotu a detskej kreativity, predmestia, utopené v banálnej uniformite gýčových kvetinkových predzáhradiek, rozkvitnú zrazu romantických ruchom bazárov tisíc a jednej noci. No povedzte, kto by odolal takému mámeniu syrén?
Toľko pestrofarebného očno-krčno-ušného zážitku nám chcú dopriať naši mimovládni dobrodinci a ty bačo-mužik, ako sa im odvďačuješ? Tupou uzavretosťou a zatvrdenou xenofóbiou!
Ale liberálni kresťania idú príkladom. Napríklad veselí chlapci zo Spoločnosti Ladislava Hanusa, ktorí organizujú dobrovoľníkov ochotných prijímať utečencov. Samozrejme títo ochotníci dostali okamžite neuveriteľný priestor v hlásnych trúbach liberálneho režimu, aby nám zvestovali svoje evanjelium o tom, že Slovensko sa má otvoriť a obohatiť. Že niečo o otváraní určite vedia, o tom nemôže byť pochýb, veď spolupracujú s Otvorenou spoločnosťou filantropa a nadnárodného bankára Georga Sorosa, ale prečo sa k tomu používa meno teológa Hanusa, celoživotného obdivovateľa Slovenského štátu, ktorý ešte na pohrebe Šaňa Macha stál so sklonenou hlavou pri jeho truhle (ako si zaiste všetci vidiaci radi dohľadajú v knihe F. Vnuka o Machovi), nad tým zostáva rozum stáť.
Samozrejme garancie neexistujú. Prihlásiť sa za dobrovoľníka je také pekné a populárne, v určitých kruhoch, ale na základe akého zákona by sa vymáhali tie fantastické sľuby o podporovaní emigrantskej rodiny počas celých desaťročí? Kto by kontroloval a vynucoval podobné lacné sľuby, ak to milého dobrovoľníka, ktorý poslúžil len ako zásterka pre nekontrolovanú infiltráciu kresťanského priestoru, prestane po spoznaní reality baviť? Účel bude splnený, imigranti tu už budú, za nimi prídu ďalší a kto by už potom čo skúmal a vymáhal. Zostane nám už len číra radosť z pestrofarebnosti.
Ešte ohavnejšia a cynickejšia je citová manipulácia s prijímaním tzv. „kresťanských“ utečencov. Cynická preto, lebo vyvražďovanie kresťanov na Blízkom východe trvá minimálne od roku 2003 keď vstúpila slávna americká armáda do Iraku, aby tam zvestovala evanjelium demokracie a slobody. Milión irackých kresťanov trpel následkom geopolitických proizraelských šarád a následne aj kresťania na okolí, ako bol rozvrat postupne ordinovaný Veľkým Bratom z USA. Nepočuli sme od našich biskupov výzvu na prijímanie týchto kresťanov na Slovensko a práve len kresťanov, lebo my sme kresťania, nepočuli sme nejaký apel biskupov na vládu, ktorá tieto akcie USA podporovala, aby kresťanským utečencom zriadila tábory na Slovensku a financovala ich z tzv. „eurofondov“, nepočuli sme verejné odsúdenie protikresťanských masakrov a verejné odsúdenie islamu. Naopak: neustále sme počúvali ekumenické tirády o dobrom islame, videli sme v Ríme spoločné modlitby s muslimami, žiadni dobrovoľníci, zachraňujúci kresťanov neboli prezentovaní v médiach.
Odrazu, práve keď sa do Európy valí záplava muslimských migrantov, si niekto spomenie, že sú v Sýrii aj kresťania, zhodou okolností plne podporujúci Asadov režim, ktorý im umožňoval slušný život a proti ktorému Slovensko ako člen NATO a poskok USA bojuje a napomáha tak k tejto tristnej situácii kresťanov. Pomocou tejto finty je každý kresťan na Slovensku citovo vydieraný, akoby odkopol spolubrata kresťana, ak odmieta imigrantov. Sú dokonca pokrytecké návrhy, že sa budú prijímať len kresťanskí imigranti.
Ale kto by kontroloval „kresťanstvo“ týchto imigrantov? A kto by to vôbec umožnil a ako by to robil? Či by to vôbec súdružky z rôznych GLPGFRTD organizácií dovolili? Veď by to okamžite napadli ako diskrimináciu, keď by tu už masy migrantov boli a niekto by sa opovážil ceknúť o ich kresťanstve a nekresťanstve.
Nie, nič také samozrejme nebude. Nejde o žiadnu záchranu kresťanov. Zákládným strategickým cieľom nepriateľov kresťanstva zostáva infiltrácia homogénneho kresťanského priestoru cudzorodými kultúrnymi živlami a následná náboženská, kultúrna a etnická deštrukcia. To je cieľom nových pánov Sveta, ktorí nám vládnu. Ten kto s nimi spolupracuje, pácha zradu. Zradu náboženskú, kultúrnu a národnú.
A tak môžeme konštatovať, že síce, našťastie, ešte stále nie sme plne obohatení imigračným pokladom, ale zato tu už máme obohatenie o celú plejádu vlastných zradcov, ktorí zapredali svoje kresťanské náboženstvo, svoju vlasť a svoj národ. Spievajú nám ľúbivé piesne v štýle worldmusic, korenené sladkastými, stokrát obžutými humanisticko-osvieteneckými frázami, ktorými prešpikovali svoje vierovyznanie a zamenili tak kresťanskú pravovernosť za ekumenicko-synkretický galimatiáš v službách „nového ľudstva“. Sú medzi nimi aj kňazi, aj kresťanskí laici. Nemôžeme im veriť, keď nám spievajú tieto piesne o otvorenosti, pestrofarebnosti a humanistickom mieri a nechceme im veriť. Radšej veríme slovám osvedčeným a potvrdeným dejinami, slovám Nášho Pána Ježiša Krista: „Nepriniesol som pokoj, ale meč“!
Vyšlo ako Fragmenty z doby moru 1/2015.
