Slovenská verejnosť v rozhodujúcej väčšine reagovala na Dr. Jozefa Tisa, prezidenta, s putami na rukách, zobrazeného v novinách, s veľkým pobúrením, a s pocitom poníženia a urážky celého slovenského národa. Potupné fotografie dovezených vládnych väzňov, boli vystavené v Bratislave na vývesných tabuliach, v skorých ranných hodinách, dňa 29. októbra 1945. Mnoho ľudí vytrhávalo tieto fotografie a rozbíjalo skrinky, v ktorých boli vystavené.
Dr. Jozef Tiso v exile a v zajatí
Po príchode sovietskych vojsk na územie Slovenska, v roku 1945, vytvorili sa podmienky pre obnovenie česko-slovenského štátu, podľa predstáv Dr. Edvarda Beneša (1884 - 1948). Dr. E. Beneš, samozvaný „prezident“ neexistujúceho „Československa“, podpísal v Sovietskom zväze, v Moskve, zmluvu o „priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci, medzi Sovietskym zväzom a Československou republikou“, dňa 12. decembra 1943, čím postavenie svojho budúceho štátu podriadil záujmom boľševického Ruska.
Približne 50 000 slovenských občanov nemeckej národnosti a asi 30 000 Slovákov rozhodlo sa utiecť zo Slovenska na západ pred „zúčtovaním“ zo strany boľševikov. Bezohľadné rabovanie, znásilňovanie žien a detí, hľadanie „triednych nepriateľov“, deportovanie poctivých občanov do ruských koncentračných táborov, bolo činnosťou prinášajúcou zásluhy pred nastávajúcim politickým režimom.
Dr. Jozef Tiso, prezident, presídlil sa s vládou do Holíča, na Veľký piatok, dňa 30. marca 1945. Následne presunul sa spolu s vládnou skupinou do rakúskeho benediktínskeho kláštora Kremsmünster, dňa 5. apríla 1945. V ďalšom období nadviazal kontakt s Michaelom von Faulhaberom (1869 - 1952), nemeckým kardinálom, mníchovským arcibiskupom. M. V. Faulhaber, kardinál, prijal poslov Dr. Jozefa Tisa, prezidenta, dňa 8. apríla 1945, so slovami:
„Moji kňazi ma informovali, že váš prezident bránil a ubránil kresťanstvo vo vašej krajine.“.
Dr. Jozef Tiso následne opustil Kremsmünster, dňa 27. apríla 1945, a po krátkej zastávke v Altenmarkte, v Bavorsku, utiahol sa do kapucínskeho kláštora v pútnickom meste Altötting, v Bavorsku, dňa 1. mája 1945.
Dr. Jozef Tiso a jeho spoločníci, boli zaistení americkými policajnými agentmi, v júni 1945, a boli presunutí do amerického tábora vo Freisingu, v Nemecku. Dr. Jozef Tiso bol deportovaný v nasledujúcom období do amerického tábora v Garmisch-Partenkirchene, v Nemecku, kde zažil ponižujúce zaobchádzanie a fyzické trýznenie zo strany amerických vojakov.
Samostatné Slovensko dostáva putá
Štátny department Spojených štátov amerických, vo Washingtone, napriek výhradám Veľkej Británie, ktoré odmietol dňa 4. októbra 1945, vydal rozkaz svojim vojenským orgánom, aby slovenských väzňov odovzdali česko-slovenským úradom, a súčasne oznámil to aj britskej vláde. Angličania vyžadovali najprv predloženie formálnych obvinení a dôkazov o údajných slovenských kolaborantoch.
V amerických dokumentoch a ani v britských dokumentoch ani jeden zo slovenských politikov nie je označovaný výrazom „vojnový zločinec“. Dr. Jozef Tiso a ďalší spoločníci boli transportovaní letecky do Prahy, a následne do Bratislavy.
Dr. Bohuslav Ečer (1893 - 1954), plukovník, pri nastupovaní spútaného Dr. Jozefa Tisa do vojenského lietadla v Prahe, vyhlásil triumfálne:
„Tu mám spútané samostatné Slovensko.“.
Dr. Jozef Tiso (1887 - 1947), prezident, eskortovaný z Prahy do Bratislavy v putách. Zdroj: Wikimedia Commons.
Dr. B. Ečer, plukovník, pri návrate Dr. Jozefa Tisa, vymenovaného v Prahe za predsedu vlády autonómneho Slovenska, do Bratislavy, dňa 8. októbra 1938, pripravil ako primátor mesta Brna veľké ovácie Dr. Jozefovi Tisovi, na tamojšej železničnej stanici, a ďakoval mu, že v Žiline zachránil Česko-Slovenskú republiku.
Edward Leopold Delaney (1885 - 1972), americký spisovateľ a publicista, ktorý prežil v Bratislave a v Piešťanoch obdobie rokov 1938 až 1945, napísal, že slovenské organizácie v Spojených štátoch amerických naliehali na Štátny department, aby zakročil proti brutálnemu zaobchádzaniu s Dr. Jozefom Tisom v Bratislave.
Slovenská verejnosť v rozhodujúcej väčšine reagovala na Dr. Jozefa Tisa, prezidenta, s putami na rukách, zobrazeného v novinách, s veľkým pobúrením, a s pocitom poníženia a urážky celého slovenského národa. Potupné fotografie dovezených vládnych väzňov, boli vystavené v Bratislave na vývesných tabuliach, v skorých ranných hodinách, dňa 29. októbra 1945. Mnoho ľudí vytrhávalo tieto fotografie a rozbíjalo skrinky, v ktorých boli vystavené.
Národný súd v Bratislave a retribučné súdnictvo
Zo zachovaných archívnych dokumentov vyplýva, že tzv. Národný súd v Bratislave predstavoval nástroj pomsty víťazov voči porazeným politickým protivníkom. Karel Kaplan (1928 - 2023), český historik, konštatoval, že Dr. E. Beneš, prezident, a predstavitelia vládnych politických strán, považovali retribučné súdnictvo za mimoriadne a revolučné, s obmedzenou a krátkodobou pôsobnosťou, a považovali tieto súdne procesy za politické procesy.
Slovenská národná rada na základe Košického vládneho programu, zo dňa 5. apríla 1945, vydala svoje „retribučné nariadenie“, č. 33/1945 Zb. n. SNR, zo dňa 15. mája 1945, o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov a o zriadení ľudového súdnictva. Predmetné nariadenie vydal samozvaný revolučný orgán, ktorý nebol schválený demokratickým postupom. Jeho trestné normy vzťahovali sa na skutky, ktoré stali sa dávno pred vydaním tohto nariadenia, a ktoré v čase vykonania boli v súlade s existujúcim právnym poriadkom. Tým došlo k šliapaniu po základných princípoch, na ktorých je založený spravodlivý trestný proces.
Dr. E. Beneš, prezident, postupne odhaľoval svoje skutočné postoje slovenskej verejnosti, a dostal sa do povedomia svojim bežne používaným výrokom: „Tiso musí visieť!“. Tento postoj bol v záujme víťazných vojnových síl, ktoré zmocnili sa vlády nad Slovenskom. Sovietsky zväz vnímal Dr. Jozefa Tisa ako katolíckeho bojovníka proti komunizmu, ktorý odmietol sovietsku ponuku na svoju spoluprácu pri zavádzaní sovietskeho komunistického systému do jeho krajiny. Česko-Slovenská republika, na čele s Dr. E. Benešom, prezidentom, videla v Dr. Jozefovi Tisovi nebezpečenstvo svojej existencie, keďže 6 rokov života Slovenskej republiky presvedčili jej občanov o duchovných a hmotných výhodách svojho vlastného štátu. (1).
Dr. Edvard Beneš (1884 - 1948). Zdroj: Wikimedia Commons.
Klement Gottwald (1896 - 1953), komunistický politik a neskorší prvý prezident komunistického Česko-Slovenska, so zreteľom na retribúciu, povedal, v Košiciach, dňa 8. apríla 1945:
„Nástroj, ktorý máme dnes v boji o vodcovstvo v národe, je boj proti zradcom a kolaborantom, to jest proti fyzickým predstaviteľom skompromitovanej slovenskej a českej buržoázie. To je nesmierne ostrá zbraň, ktorou môžeme podťať samotné korene buržoázie, a to v mene národa, v záujme celého národa, štátu a republiky.“. (2).
Príprava súdneho procesu pod vedením komunistov
Dr. Ernest Žabkay (1910 - 1996) a Dr. Martin Grečo (1906 - 1975), boli obhajcovia Dr. Jozefa Tisa, počas súdneho procesu pred Národným súdom v Bratislave. Dr. E. Žabkay napísal o príprave tohto súdneho procesu:
„Socialistická totalita nahradila mnohočlenné poroty sudcami z ľudu, ktorí boli dosadení po kamuflovaných voľbách.“.
V kresťansky formovanom slovenskom národe nebolo jednoduché nájsť ľudí ochotných zúčastniť sa takéhoto revolučného súdneho procesu. Na Slovensku až 75 % obyvateľov patrilo ku Katolíckej cirkvi v období tohto súdneho procesu. Ani jeden slovenský sudca katolíckeho vyznania neprijal túto úlohu, a aj vedúci predstavitelia evanjelikov odporúčali podobný postoj svojim veriacim. Verejná mienka a svetonázor slovenského obyvateľstva prejavili sa aj počas volieb, zo dňa 26. mája 1946. Komunistická strana získala v Česku až 40,17 % hlasov, a na Slovensku 30,37 % hlasov. Demokratická strana so 62 % hlasov stala sa víťazom volieb na Slovensku.
Súdny proces bol formálne označený ako „Proces s Dr. Jozefom Tisom, Alexandrom Machom a Dr. Ferdinandom Ďurčanským“, a začal dňa 2. decembra 1946. Dr. Igor Daxner (1893 - 1960) bol vymenovaný za predsedu Národného súdu v Bratislave.
Dr. Igor Daxner (1893 - 1960). Zdroj: Biografický slovník českých zemí.
Dr. Ľudovít Rigan, Dr. Juraj Šujan a Dr. Michal Gero, komunistickí právnici, boli vymenovaní za obžalobcov. Dr. Anton Rašla bol vymenovaný za obžalobcu, dňa 1. apríla 1946. Dr. J. Šujan bol jediným pokrsteným katolíkom zo všetkých úradných činiteľov súdu, avšak dištancoval sa od katolíckeho svetonázoru a od slovenského národa, o čom svedčí aj skutočnosť, že podpisoval sa ako „Jiří“.
Pavol Polák, Ľudovít Benada, Ján Demjan, Šimon Struhárik, Andrej Pátek a Jozef Štaudinger, ktorého nahradil Štefan Gažík, dňa 13. decembra 1946, boli vymenovaní za prísediacich. Boli to ľudia s komunistickým presvedčením, povstaleckí partizáni a ani jeden z nich nebol katolík.
Predsedníctva československých komunistov zišli sa na spoločnej schôdzi, dňa 2. decembra 1946, t. j. v deň začatia tohto súdneho procesu. Zo zachovanej dokumentácie tohto stretnutia vyplýva veľký záujem komunistov na rýchlom vykonaní rozsudku s možnosťou zakročiť voči akýmkoľvek pokusom verejnosti o konanie v prospech Dr. Jozefa Tisa. (3).
Súdny proces ako tragické divadlo
Hlavné pojednávanie pred Národným súdom v Bratislave prebiehalo v období od 2. decembra 1946 do 15. apríla 1947. Tento súd rozhodoval v senáte zloženom z predsedu senátu a 6 laických prísediacich.
Dr. I. Daxner, predseda senátu, vystupoval v procese zjavne v prospech obžaloby. Napríklad prerušoval svedkov obhajoby, na pojednávaní prednášal podráždené výroky proti obžalovanému, a to opakovane, a porušoval aj procesnoprávne predpisy. Ďalším príkladom tejto bezohľadnosti bolo jeho rozhodnutie, ktorým Dr. Jozefovi Tisovi znemožnil účasť na svätých omšiach počas nedieľ a sviatočných dní, aj keď duchovný bol prítomný vo väznici, a zakázal mu aj možnosť spovede.
Dr. J. Šujan, obžalobca, konzultoval koncept obžaloby s Dr. E. Benešom, prezidentom, ktorý vyslovil spokojnosť nad tým, že „obžalúva sa celé ľudáctvo a jeho zradná politika, a najmä Tisova zrada na republike“. Z uvedeného vyplýva celé poslanie tohto súdneho procesu, ktoré nemalo súdiť len skutky človeka, ale aj politiku Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, a jej presadzovanie národno-emancipačných požiadaviek slovenského národa. (4).
Dr. Jozef Tiso (1887 - 1947) pred Národným súdom v Bratislave. Zdroj: Valka.cz.
Dr. Karel Bedrna (1901 - 1959), český komunistický funkcionár a sudca, sedel pravidelne v pojednávacej miestnosti, počas súdneho procesu s Dr. Jozefom Tisom, a prostredníctvom Dr. I. Daxnera usmerňoval priebeh súdneho konania. Dr. K. Bedrna zachoval si pozíciu predsedu senátu Krajského súdu v Levoči, v období Slovenského štátu. Zdanlivo právna organizácia súdneho procesu s Dr. Jozefom Tisom bola len tragickým divadlom, ktorého skutočná réžia bola v rukách Dr. K. Bedrnu, dôverníka Dr. E. Beneša. Dr. K. Bedrna pomáhal Dr. I. Daxnerovi pri koncipovaní rozsudkov. Komunistická strana a jej mocenská štruktúra prenikala k ľuďom prostredníctvom zastrašovania, kupovania, ovládania myslenia a deštrukcie mravného profilu.
Slovenské obyvateľstvo malo veľký záujem o priebeh tohto súdneho procesu, ktorý bol vysielaný rozhlasom počas prvých dní. Verejnosť bola vystavená poznaniu, že predstavitelia tohto súdneho procesu nesnažili sa ani predstierať jeho objektivitu. Pražská vláda predpokladala správne narastajúci odpor väčšiny slovenskej verejnosti voči tomuto súdnemu procesu, a už pred jeho začatím zabezpečila stráženie Justičného paláca v Bratislave stovkami príslušníkov bezpečnosti. K. Gottwald svojím zásahom z Prahy dosiahol zrušenie vysielania tohto súdneho procesu. Predstavitelia tlače mali zakázaný vstup do pojednávacej miestnosti, a mohli čiastočne informovať verejnosť až po vykonaní cenzúry.
Pápež Pius XII. a slovenskí biskupi podporujú Dr. Jozefa Tisa
Pápež Pius XII. bol prvým zahraničným predstaviteľom, ktorý reagoval oficiálne na tento súdny proces. Pápež Pius XII. poveril Mons. Amleta Cicognaniho (1883 - 1973), talianskeho arcibiskupa, neskôr kardinála, svojho apoštolského delegáta, pôsobiaceho ako reprezentant pápeža voči vláde Spojených štátov amerických, vo Washingtone, po doručení správy o väznení Dr. Jozefa Tisa, prezidenta, a jeho ďalších transportoch, aby zakročil vo veci Dr. Jozefa Tisa, ako katolíckeho kňaza. Predmetný zákrok vyplýval aj so zreteľom na správy o možných nepokojoch na Slovensku.
Pápež Pius XII. žiadal, aby Dr. Jozef Tiso nebol držaný vo väzení, ale v niektorom kláštore, prípadne pod strážou, a aby boli mu poskytnuté náležité ohľady (due regards) pri súdnom pojednávaní, čo však neznamenalo zámer vplývať na priebeh súdneho procesu. Mons. A. Cicognani, arcibiskup, navštívil Vladimíra Hurbana (1883 - 1949), česko-slovenského veľvyslanca, vo Washingtone, dňa 18. decembra 1945, a oznámil mu, že prichádza oficiálne z nariadenia pápeža Pia XII., aby zakročil vo veci Dr. Jozefa Tisa ako katolíckeho kňaza.
Dr. E. Beneš, prezident, odsunul celú vec intervencie pápeža Pia XII. na predsedníctvo vlády, s tým, že zaujíma odmietavé stanovisko k zákroku Vatikánu.
Slovenskí katolícki biskupi zišli sa v Nitre, dňa 3. januára 1946, a schválili dokument, ktorým obrátili sa na Predsedníctvo Slovenskej národnej rady. V zmysle tohto dokumentu, podľa presvedčenia väčšiny slovenského národa a slovenských katolíckych biskupov, úmysly Dr. Jozefa Tisa, pri verejnej činnosti, boli tie najlepšie. Slovenskí katolícki biskupi poukázali na dôležitosť zamyslenia nad tým, čo bolo by sa stalo so slovenským národom, ak by realizovali sa plány Miklósa Horthyho (1868 - 1957), maďarského politika. Slovenskí katolícki biskupi v súvislosti s protižidovskými opatreniami poukázali na to, že Dr. Jozef Tiso bol ochotný zriecť sa prezidentstva po zavedení týchto opatrení, avšak nespravil to v záujme zabránenia väčšiemu zlu. Slovenskí katolícki biskupi varovali pred šírením jednostrannej politickej propagandy, a pred šírením nenávisti voči Dr. Jozefovi Tisovi.
Predmetný dokument schválili slovenskí katolícki biskupi: Dr. Karol Kmeťko, (1875 - 1948), arcibiskup, Dr. Jozef Čársky (1886 - 1962), biskup, Dr. Andrej Škrábik (1882 - 1950), biskup, Dr. Pavol Jantausch (1870 - 1947), biskup, Dr. Eduard Nécsey (1892 - 1968), biskup, Dr. Jozef Tomanóczy (1893 - 1976), sídelný spišský kanonik.
Ján Vojtaššák (1877 - 1965), biskup, bol daný do väzenia, bez akejkoľvek obžaloby, dňa 5. mája 1945. Dr. Jozef Tomanóczy, jeho generálny vikár, podpísal v jeho zastúpení prosebný list slovenských katolíckych biskupov. Dr. Michal Buzalka (1885 - 1961), pomocný biskup, bol taktiež vo väzení, a jeho podpis nenachádza sa z uvedeného dôvodu v tomto dokumente.
Pavol Peter Gojdič (1888 - 1960), gréckokatolícky biskup, nepodpísal prosebný list slovenských biskupov. Bol to zjavný dôkaz toho, že nepovažoval sa za slovenského biskupa.
Rudé právo, český komunistický denník, a J. A. Linhart, jeho redaktor, napísal o P. P. Gojdičovi, biskupovi, dňa 28. júla 1946:
„Podobne aj biskup Gojdič hovoril nám, že má kladný pomer k Československej republike, keďže jeho cirkev bola za Tisovej vlády prenasledovaná. Súčasne dodal, že zašiel do Prahy, za Benešom, prezidentom republiky, ktorému povedal, že na slovenský ľud nepôsobilo by dobre, ak proti Tisovi zakročilo by sa ostro. A na otázku, či Tiso je zradca, odpovedal, že Tiso to myslel so Slovákmi dobre, že chcel zachrániť, čo sa dalo, že bol pracovitý a nezištný, a že pracoval veľmi pekne pre svoj ľud.“.
Slovenskí katolícki biskupi stretli sa v Trnave, dňa 27. marca 1947, a poverili Dr. P. Jantauscha, biskupa, aby z poverenia biskupského zboru zaslal listy Dr. E. Benešovi, prezidentovi, a ďalším politickým predstaviteľom, s prosbou, aby v prípade, ak Národný súd príjme návrh obžaloby na trest smrti voči Dr. Jozefovi Tisovi, aby bola mu udelená milosť.
Mons. Raffaele Forni (1906 - 1990), diplomatický zástupca Svätej stolice v Prahe, vyžiadal si prijatie u Dr. E. Beneša, prezidenta, so zámerom apelovať na jeho ľudské cítenie v mene pápeža Pia XII. pri rozhodovaní o tejto milosti.
Rozsudok a poprava z nenávisti a svedomie ako sudca
Dr. E. Beneš, prezident, dostal v týchto dňoch ďalších 315 žiadostí o milosť pre Dr. Jozefa Tisa, z toho 29 zo zahraničia. Mnoho slovenských organizácií aj v Spojených štátoch amerických žiadalo amerických politických predstaviteľov o pomoc v tejto veci. Slovenský akčný výbor v Ríme adresoval Organizácii spojených národov petíciu, dňa 25. februára 1947, aby proces s Dr. Jozefom Tisom a ďalšími predstaviteľmi Slovenskej republiky, konal sa pred nezávislým Medzinárodným tribunálom.
Dr. Ján Balko (1901 - 1992), bývalý člen Štátnej rady Slovenskej republiky, poskytol svedectvo, že Dr. Ivan Vesel (1901 - 1964), ktorý bol vymenovaný za predsedu Národného súdu v Bratislave, po odvolaní Dr. I. Daxnera, povedal mu o reakcii Dr. E. Beneša, prezidenta, na žiadosti v prospech Dr. Jozefa Tisa:
„V mene obhajoby predložili Benešovi v Topoľčiankach jeho vlastný list, ktorý napísal ako exprezident Dr. Jozefovi Tisovi, teda po svojej demisii, keď opúšťal Československú republiku. Týmto listom chceli presvedčiť ho o Tisovej nevine. Beneš rozdriapal tento list. Dal zavolať si Daxnera, a dal mu príkaz: „Tiso musí byť popravený!“. (5).
Národný súd v Bratislave uznal Dr. Jozefa Tisa vinným, a odsúdil ho na trest smrti povrazom, ako hlavný trest, na stratu občianskych práv a na konfiškáciu celého majetku, ako na vedľajšie tresty, rozsudkom, zo dňa 15. apríla 1947. Výrok rozsudku obsahoval 65 bodov skutkových viet, a predmetný súd oslobodil Dr. Jozefa Tisa v 17 bodoch obžaloby.
Štruktúra rozsudku kopírovala štruktúru obžaloby, zvýšená pozornosť bola venovaná rozbitiu Československej republiky (A, 40 %), zavádzaniu nedemokratického režimu a účasti na vojnách (B, 21,5 %), činnosti proti odboju a povstaniu (C, 20 %), perzekúcii oponentov režimu a štátu (D, 18,5 %), protižidovských opatrení týkali sa len 4 body rozsudku, teda 6 %. Text rozsudku je písaný jazykom, ktorý je často zaujatý, psychologizujúci, poetický, a neobsahuje takmer žiadnu právnu argumentáciu. Mnohé výpovede svedčiace v prospech Dr. Jozefa Tisa neboli zohľadnené, keďže svedkovia sami boli obžalovaní z tých istých skutkov, avšak výpovede obdobných svedkov svedčiacich v neprospech Dr. Jozefa Tisa, boli zohľadnené.
Dr. Gustáv Husák (1913 - 1991), slovenský komunistický politik, a neskorší prezident Česko-Slovenska, ako predseda Zboru povereníkov, nesúhlasil s návrhom Dr. Ivana Štefánika (1889 - 1979), povereníka spravodlivosti, na zmiernenie trestu smrti Dr. Jozefa Tisa. Predsedníctvo Slovenskej národnej rady nezaujalo žiadne stanovisko k tejto veci. Dr. E. Beneš, prezident, oznámil vláde, že ak vláda navrhne udelenie milosti, bude riadiť sa týmto návrhom.
Dr. Gustáv Husák (1913 - 1991). Zdroj: Wikimedia Commons.
K. Gottwald, predseda československej vlády, navrhol následne, aby jeho vláda odporučila odmietnutie milosti (17 z 23 prítomných členov vlády súhlasilo s týmto návrhom, 6 prítomných členov vlády hlasovalo proti tomuto návrhu). Dr. E. Beneš, prezident, vydal rozhodnutie o neudelení milosti Dr. Jozefovi Tisovi, zo dňa 16. apríla 1947, a odvolal sa na predchádzajúce rozhodnutie vlády, hoci ako prezident nebol viazaný žiadnymi návrhmi, alebo stanoviskami, v akomkoľvek smere. (6).
Klement Gottwald (1896 - 1953). Zdroj: Wikimedia Commons.
Dr. Jozef Tiso rozlúčil sa s príbuznými a s obhajcami pred svojou popravou, dňa 17. apríla 1947. Jeho posledným želaním bolo zavolanie spovedníka, pochovanie podľa cirkevných obradov v Bánovciach nad Bebravou, a možnosť rozlúčky s rodinou. Následne modlil sa intenzívne množstvo rôznych modlitieb, spolu s ďalším kňazom, počas noci, pričom slúžil svoju poslednú svätú omšu, v kaplnke väznice, o 03:30 hod..
Poprava bola vykonaná na dvore väznice Justičného paláca v Bratislave, v ranných hodinách, dňa 18. apríla 1947. Podľa svedectva Dr. E. Žabkaya, Dr. Jozef Tiso kráčal vzpriamene špalierom nastúpených dozorcov a dozorkýň hrdo k poprave. Jedna z nastúpených dozorkýň začala hlasne plakať, a rozšírila plač aj na ďalších dozorcov a dozorkyne. Odsúdencovi pri posledných chvíľach života, po napnutí povrazu, vypadol zo zopnutých rúk veľký, kovový, strieborný kríž, a po páde tohto kríža na zem, strašné ticho bolo prerušené silným cvengotom.
Väčšina slovenskej verejnosti, vrátane katolíckych kňazov, bola veľmi zaskočená touto popravou, a očakávala udelenie milosti Dr. Jozefovi Tisovi. Verejné zhromaždenia stoviek Slovákov požadujúcich aspoň vydanie tela Dr. Jozefa Tisa, boli rozohnané bezpečnostnými silami. V niektorých kostoloch na Slovensku vykonali sa zádušné omše za Dr. Jozefa Tisa.
Podľa niektorých zdrojov, Dr. E. Beneš, ktorý zomrel v nasledujúcom roku 1948, na smrteľnej posteli poukázal na tri svoje najväčšie politické chyby: uzavretie paktu so Sovietskym zväzom, v roku 1943, barbarské vyhnanie Nemcov v roku 1945, a neudelenie milosti Dr. Jozefovi Tisovi, v roku 1947.
Dr. I. Daxner, spáchal samovraždu, dňa 18. apríla 1960, t. j. presne 13 rokov po vykonaní popravy Dr. Jozefa Tisa.
Dr. Jozef Tiso a jeho posledné posolstvo pre slovenský národ
P. Hilárius, O. F. M. CAP, z kláštora kapucínov v Bratislave, ktorý mal občianske meno Štefan Párik (1918 - 1977), bol spovedníkom Dr. Jozefa Tisa pred jeho popravou. Dr. Jozef Tiso vyžiadal si tohto spovedníka z dôvodu, aby väzenský saleziánsky kňaz svojou prítomnosťou pri ňom nijakým spôsobom nekompromitoval saleziánsky apoštolát, zameraný na mládež. Ďalším príkladom veľkej ohľaduplnosti a statočnosti Dr. Jozefa Tisa bola jeho veta, ktorú vyslovil v noci pred svojou popravou, a ktorou vyjadril ľútosť nad tým, že ruch v jeho cele, počas jeho poslednej noci, ruší spánok ďalších väzňov.
Dr. Jozef Tiso nadiktoval P. Hilárovi svoj posledný odkaz slovenskému národu:
„V duchu tej obety, ktorú prinášam, odkazujem slovenskému národu, aby bol svorný a jednotný v sledovaní veľkej zásady, za Boha a za národ, vždy, všade a v každom ohľade. Je to nie len jednoznačný zmysel slovenských dejín, ale aj výslovný príkaz Boží, ktorý ako prirodzený zákon On stvoril, a do národa a každého príslušníka vštepil. Tomuto zákonu slúžil som celý život, a preto považujem sa za mučeníka v prvom rade tohto Božieho zákona. V druhom rade cítim sa byť mučeníkom obrany kresťanstva proti boľševizmu, ktorého národ musí sa nie len v duchu svojho kresťanského charakteru, ale aj v záujme svojej ďalšej budúcnosti, všemožne chrániť. Ako prosím si od vás, aby ste v modlitbách svojich spomenuli si na mňa, tak sľubujem, že aj ja budem prosiť za vás svetovládneho Boha, aby slovenskému národu a jeho životnej borbe za Boha a za národ, žehnal, aby slovenský národ bol vždy verným a oddaným synom Kristovej Cirkvi.“.
Ján Taraba (1919 - 2007), väzenský strážca, evanjelického vyznania, ktorý neskôr stal sa katolíkom, žiadal od Dr. Jozefa Tisa o jeho posledný odkaz, ktorý bol zapísaný pod názvom „Posledný pozdrav slovenskému národu“:
„Slovenskému národu posledný svoj pozdrav: Tebe usiloval som sa slúžiť verne a poctive; prinášam aj poslednú obeť na oltár Tvojho prirodzeného práva na svojský, slovenský život! Naspäť cesta nemožná, buď vždy verný a oddaný svojej slovenskosti, podľa Božej vôle!“.
Dr. E. Žabkay spomínal na svoju poslednú rozlúčku s Dr. Jozefom Tisom. Dr. Jozef Tiso konštatoval, že nech je osud Slovákov ako politického celku a etnika akýkoľvek, národná suverenita, ktorá našla svoj výraz v štátnosti, tu zostane, a bude nepochybná. Hovoril, že nechce predbiehať udalosti, ale nespornosť Slovákov ako národa je nenapadnuteľná. Svoje odsúdenie na trest smrti predpokladal už pred začiatkom procesu, a teraz vidí, že tvrdé dovŕšenie rozsudku smrti vynútili si politickí odporcovia. Vyslovil poďakovanie svojim obhajcom, ktorým povedal svoj posledný odkaz, dôrazne dojatým hlasom:
„Svornosť národa nech je pokrstená mojou obetou. Cítim sa byť mučeníkom Slovenského národa a protiboľševického stanoviska.“. (7).
ZDROJ:
(1). ĎURICA, Milan S.: Jozef Tiso (1887 - 1947). Životopisný profil. Štvrté, opravené a doplnené vydanie. Bratislava: LÚČ, vydavateľské družstvo Bratislava, 2014, 704 s., s. 541 - 544, 553, 556 - 570, 577. ISBN: 978-80-7114-958-3.
(2). MALATINSKÝ, Michal: Proces s Jozefom Tisom v kontexte retribúcie na Slovensku. In: HRABOVEC, Emília, (ed.): Jozef Tiso - kňaz a prezident. Prvé vydanie. Bratislava: Vydavateľstvo Post Scriptum, s. r. o., 2017, 216 s., s. 166. ISBN: 978-80-89567-75-1.
(3). ĎURICA, M. S., s. 571 - 577.
(4). MALATINSKÝ, M., s. 178, 181, 183.
(5). ĎURICA, M. S., s. 571 - 572, 575 - 579, 581 - 585, 593 - 595.
(6). MALATINSKÝ, M., s. 188 - 195.
(7). ĎURICA, M. S., s. 606 - 613, 615 - 617, 622 - 624, 635.
