Dr. Jozef Tiso, prezident, bol veľmi prekvapený povstaním na Slovensku v auguste 1944, napriek tomu, že mal správy o partizánskych akciách na území Slovenska. Vedel, že vzhľadom na blížiaci sa postup sovietskych vojsk, vzniknú tendencie podporovania metód Červenej armády. Predpokladal, že podobné skupiny existujú, avšak vzhľadom na svetonázorové postoje väčšiny slovenského národa, považoval tieto prejavy skôr za menšinové, a podporované najmä čechoslovakistami a komunistami.
Dr. Jozef Tiso a jeho obavy o slovenský národ
Gejza Medrický (1901 - 1989), minister hospodárstva, poskytol svedectvo, že Dr. Jozef Tiso, prezident, prejavoval vážne obavy o budúcnosť slovenského národa, už koncom marca 1943. G. Medrický poukazoval na Dr. Jozefa Tisa, ktorý vytiahol zo zásuvky vtedajší text prejavu Dr. Edvarda Beneša (1884 - 1948), v Londýne, v ktorom chýbala akákoľvek zmienka o uznaní slovenských práv pre slovenský národ, o rovnoprávnosti, samostatnosti a suverenite slovenského národa. Dr. Jozef Tiso snažil sa nájsť cestu k Spojencom, a vysvetliť im, že obrať slovenský národ o právo na sebaurčenie bolo by násilím. Dr. Jozef Tiso snažil sa dokázať im, že naša vynútená účasť vo vojne bola stlačená na celkom minimálnu mieru.
Dr. Jozef Tiso povedal Dr. Martinovi Sokolovi (1901 - 1957), predsedovi Snemu Slovenskej republiky, v roku 1943:
„Londýnčania chcú nás súdiť a obesiť, odopreli s nami styk, a z Moskvy môžeme očakávať ešte horšie osudy. ( ... ). Aké záruky dáva Moskva, aké Londýn? ( ... ). My teda máme podriadiť sa Londýnu, ktorý sľubuje, že nás bude vešať, a odbúra každý náš vonkajší doklad samostatnosti? ( ... ). Raz nemôžem uveriť, že nájdu sa ľudia, Slováci, ktorí pochybujú natoľko o svojom národe a jeho schopnosti, že hľadajú jarmo, do ktorého chcú sa navliecť.“.
Dr. Jozef Tiso povedal Dr. Jozefovi Kirschbaumovi (1913 - 2001), slovenskému diplomatickému zástupcovi vo Švajčiarsku, v auguste 1944:
„Nanešťastie, my nemôžeme hľadať dohodu s boľševikmi, a ak vám Američania dali vedieť, že Slováci musia prijať Beneša, čo znamená zrieknuť sa nároku na samostatnosť, v takej situácii niet pre nás žiadnej voľby. My nemôžeme zrieknuť sa práva na samostatnosť. Nemáme na to ani mravného, ani politického ospravedlnenia, a mravne a politicky nemôžeme podrobiť sa komunizmu. Žiaden politik, čo aj len s malou skúsenosťou, nemôže uveriť, že Rusi nechali územia, ktoré obsadili, bez toho, aby na ne uvalili svoj systém, aby nevylúčili každú opozíciu, a aby nezničili Cirkev. ( ... ). My nemôžeme dobrovoľne podrobiť sa komunizmu a vyprovokovať nemeckú masakru, ktorá by nasledovala, keby sme konali tak, ako to žiadajú z Londýna, alebo z Moskvy. Keď sme boli prinútení kooperovať s Berlínom, v roku 1939, situácia bola celkom iná. Ja som bol pozvaný do Berlína zachrániť Slovensko, zachrániť a dosiahnuť nezávislosť, a Hitler nežiadal od nás, aby sme zmenili svoje tradície, alebo, aby sme zaviedli nacizmus tak, ako komunisti chceli by to od nás teraz.“.
Dr. Jozef Tiso a jeho postoj k vojne
Dr. Jozef Tiso v rozhovore s Dr. Jánom Mikulom, predsedom Sociálneho ústavu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, konštatoval, v roku 1941:
„Ako kňaz verím v riadenie Božie. Boh nedovolí, aby vo svete vládol systém, ktorý je proti viere. Koľko kňazov a biskupov je už v nemeckých koncentračných táboroch! Svet by riadila nemecká rasa, a my, Slováci, Slovania, boli by sme v nevýhode. Nepasovali by sme do nemeckého Lebensraumu. Možno presídlili by nás niekam do Ruska. ( ... ). Boh nás neopustí, a urobí raz poriadok aj s boľševikmi. Pevne to verím.“.
Dr. Jozef Tiso musel spomenúť občas aj nemeckú pomoc pri zriadení a obrane slovenského štátu, neraz na výslovné želanie nemeckého vyslanca. Avšak nepoukazoval na Adolfa Hitlera (1889 - 1945), nemeckého ríšskeho kancelára, ale na nemecký národ, a povedal:
„Kto mi uzná právo na slobodu, právo na vlastný samostatný štát, to je môj priateľ. Kto mi toto právo neuznáva, ba chce ma oň orabovať, je môj nepriateľ. Nemecký národ nám Slovákom nie len uznal právo na slobodný, samostatný štát, ale pomohol nám ho aj uskutočniť.“.
Predmetné stanovisko Dr. Jozefa Tisa bolo vyhlásené vo verejnom prejave v októbri 1944, čím zaujalo zásadný postoj k Dr. E. Benešovi a jeho čechoslovakizmu, a súčasne k hroziacej okupácii Slovenska sovietskou Červenou armádou.
Dr. Jozef Tiso a myšlienka povstania
Dr. Jozef Tiso, prezident, bol veľmi prekvapený povstaním na Slovensku v auguste 1944, napriek tomu, že mal správy o partizánskych akciách na území Slovenska. Vedel, že vzhľadom na blížiaci sa postup sovietskych vojsk, vzniknú tendencie podporovania metód Červenej armády. Predpokladal, že podobné skupiny existujú, avšak vzhľadom na svetonázorové postoje väčšiny slovenského národa, považoval tieto prejavy skôr za menšinové, a podporované najmä čechoslovakistami a komunistami.
Dr. Jozef Tiso vychádzal z predpokladu, že väčšina slovenského národa nemôže stotožniť sa s čechoslovakistickými postojmi zameranými na likvidáciu slovenskej samostatnosti a ani s postojmi, ktoré stotožňujú sa s boľševizmom, reprezentovaným Sovietskym zväzom. Tieto postoje považoval za likvidačné vo vzťahu k slovenskému národu, a aj vo vzťahu k samostatnej Slovenskej republike a jej budúcnosti.
Dr. Jozef Tiso odmietal sovietske ponuky na zachovanie Slovenskej republiky ako samostatného komunistického štátu, pri zachovaní Dr. Jozefa Tisa v jeho funkcii prezidenta, a pri súčasnom obmedzení pôsobenia Dr. E. Beneša. Dr. Jozef Tiso považoval prenechanie slovenského národa boľševickému vplyvu za zradu slovenského národa. Dr. Jozef Tiso povedal o svojej predstave budúcnosti, v roku 1944:
„Ako skončí sa vojna, o tom čvirikajú vrabce na streche. Nemci prehrajú vojnu. Osud slovenského národa je v Božích rukách a ja prídem o krk.“.
Partizánske zabíjanie a sovietske pokušenie
Partizáni prepadli žandársku stanicu pri Vranove nad Topľou, už v noci z 5. na 6. mája 1944, a zastrelili jedného žandára. Podobné správy boli hlásené z okresov Prešov a Sabinov. Partizánske výčiny na Slovensku sa množili a nadobúdali vážnejšie formy. Partizáni vyhodili do vzduchu železničný most na trati Margecany - Kysak, dňa 19. augusta 1944.
Dr. Jozef Tiso pravdepodobne predpokladal, že to sú prejavy len niekoľkých komunistických fanatikov, keďže komunisti vyvíjali silnú propagandu na východnom Slovensku. Ďalšou možnosťou bolo pôsobenie čechoslovakistov, ktorí chceli získať zásluhy pred Dr. E. Benešom, a pred blížiacimi sa sovietskymi vojskami. Dr. Jozef Tiso spoliehal sa zjavne aj na Ferdinanda Čatloša (1895 - 1972), slovenského ministra národnej obrany, generála, ktorý mal informovať ho v prípade vážnejšej situácie, a zariadiť potrebné opatrenia.
Ferdinand Čatloš (1895 - 1972), slovenský minister národnej obrany, generál. Zdroj: Wikimedia Commons.
Avšak toto spoliehanie nebolo opodstatnené. Dr. Jozef Tiso priznal neskôr svoj tragický omyl v osobe F. Čatloša, keď povedal:
„Toto je najväčšie sklamanie v mojom živote! Skôr by som sa bol nazdal, že ma zradí vlastný brat, než tento.“.
Dvaja sovietski emisári navštívili Dr. Jozefa Tisa, dňa 20. augusta 1944, a presviedčali ho, aby prešiel do Banskej Bystrice. Dr. Jozef Tiso jednoznačne odpovedal, že ani za cenu života neopustí funkciu, do ktorej bol povolaný slovenským národom, a že ako kňaz nebude môcť vyzývať národ do vzájomného vraždenia a boja nikdy.
Povstalecká akcia a nemecká reakcia
Partizánske násilné akcie nasledovali aj niektoré slovenské posádky v Turčianskom Svätom Martine, Liptovskom Svätom Mikuláši, Ružomberku a Zvolene. Mesto Ružomberok malo kľúčový význam pre Nemecko z dôvodu výroby lafiet.
Miloš Vesel (1909 - 1989), veliteľ posádky v Ružomberku, nechal prepadnúť svojimi vojakmi nemeckú vojenskú jednotku, v ktorej zavraždili asi 100 vojakov. Následne bolo zajatých 67 slovenských občanov, ktorí boli členmi Nemeckej strany, pričom ďalších 24 civilných obyvateľov Ružomberka bolo zavraždených v oblasti Podsuchá - Biely Potok. V Brezne nad Hronom boli zavraždení 4 Slováci, vedúci verejní činitelia.
Alfred von Hubicki (1887 - 1971), nemecký generál a Hanns Elard Ludin (1905 - 1947), nemecký vyslanec, predložili ultimatívne návrh, po týchto dramatických udalostiach, že nemecké vojenské jednotky je potrebné nasadiť proti partizánom, a že nespoľahlivé slovenské oddiely je potrebné demobilizovať.
Dr. Jozef Tiso, prezident, spoločne s Jozefom Turancom (1892 - 1957), slovenským generálom, žiadali síce v predchádzajúcom období, aby nemecké vojenské jednotky neboli nasadené na území Slovenska proti partizánom, avšak po vzniku tejto neudržateľnej situácie, vyjadrili súhlas s týmto opatrením. Nemecké jednotky, v nevyhnutnej reakcii na túto situáciu, obsadili Čadcu, tiahli na Žilinu, Považskú Bystricu a Trenčín, v noci z 28. na 29. augusta 1944.
Povstanie s pomocou klamstva
Ján Golian (1906 - 1945), podplukovník generálneho štábu armády Slovenskej republiky, spolupracoval v tom čase už dlho s Londýnom, a prijal od Dr. E. Beneša vymenovanie za náčelníka štábu „Československej armády na Slovensku“.
Ján Golian (1906 - 1945), podplukovník generálneho štábu armády Slovenskej republiky. Zdroj: Wikimedia Commons.
J. Golian vydal heslo dohodnuté pre začiatok povstaleckých akcií „Začnite s vysťahovaním“, s platnosťou dňa 29. augusta 1944, od 20. hodiny. Jednotky partizánskej brigády J. V. Stalina, zmocnili sa mesta Banská Bystrica, a vyhlásili tam obnovenie Československej republiky. Povstanie začalo týmto spôsobom.
Rozhlas v Banskej Bystrici šíril nepravdivé vyhlásenia vojenských povstalcov a politických povstalcov v týchto dramatických dňoch. Boli to klamstvá o údajom zrušení Slovenskej republiky zo strany Nemecka, o údajnom uväznení Dr. Jozefa Tisa, prezidenta, zo strany Nemcov, a o jeho presunutí do mesta Malacky, s cieľom zastreliť ho, a pod..
Avšak podľa niektorých svedectiev, práve dôstojníci zo skupiny J. Goliana, pokúsili sa v noci o atentát na Dr. Jozefa Tisa, prezidenta, v jeho paláci. Alexander Mach (1902 - 1980), minister vnútra, a jeho nečakaný príchod, zabránil vykonať tento atentát. Zámerom týchto verejne šírených klamstiev bolo začať ozbrojené boje s Nemcami, obnoviť Československú republiku, a získať verejnú podporu.
Dr. Jozef Tiso a jeho reakcia na klamstvá
Dr. Jozef Tiso, prezident, vystúpil v rozhlase s prejavom k slovenskému národu a zaujal stanovisko k povstaniu, v reakcii na tieto udalosti, dňa 30. augusta 1944, a povedal:
„Do toho nevyjasneného ovzdušia hodila sa správa, že Nemci obsadzujú Slovensko, že zabili prezidenta, odvliekli vládu, a preto bola pohotová výzva: Slováci, poďte s nami proti Nemcom! A aby všetky duševné zložky slovenského človeka sa aktivovali, bola rozšírená poplašná správa: Maďari sú vo viacerých prúdoch na postupe proti Slovensku. Slováci, pridružte sa k nám, chytajte zbraň na obranu Slovenska proti Maďarom! Tak sa stalo, že tejto prefíkanej taktike podľahli mnohí statoční ľudia a dobrí Slováci, nie len v armáde, ale aj v radoch civilného obyvateľstva, ktorí nachytaní zvučnými heslami, alebo sterorizovaní drastickým vystupovaním partizánov, dostali sa do spoločnosti ľudí, ktorých ohavnosť spoznali až potom, keď si už uvedomili, že sú v hroznej protive nie len so zákonmi nášho štátu, ale aj so životnými záujmami slovenského národa. ( ... ). A keď som už dlhé týždne s hrôzou sledoval diabolské počínanie tejto boľševickej hordy u nás, nemohol som sa odraziť od doterajšej čiary slovenského vládnutia v duchu trpezlivej zhovievavosti a lásky ku každému Slovákovi. Ale keď už čím ďalej, tým bezočivejšie pokračovala diabolská boľševická zloba vo vraždení Slovákov, v ničení slovenského majetku, verejného a súkromného, a naše sily dokázali sa byť slabými na zdolanie tejto pekelnej riavy, dal som súhlas k tomu, aby náš veľký sused, Veľkonemecká ríša, poslal na Slovensko vojenské jednotky na potlačenie tohto beštiálneho šialenia rafinovaných agentov a sterorizovaných a zavedených, alebo úplatou zlákaných jednotlivcov. Vyhlasujem, že príchod nemeckých vojsk na Slovensko má jediný cieľ: Zlikvidovať partizánsku čeliadku na Slovensku. Nemecké vojsko neprichádza Slovensko obsadiť, ale vrátiť Slovensku charakter národa pokojného, štátu slovenskému známku štátu usporiadaného a slovenskému človekovi vrátiť istotu života a majetku. ( ... ). Prezident Slovenskej republiky žije, hovorí teraz k vám, a stojí neochvejne na veliteľskom mieste. Vláda Slovenskej republiky vykonáva riadne svoje povinnosti, a keď každý Slovák s neochvejnou vernosťou a statočnosťou zastane sa svojho miesta, dá Boh, že za niekoľko dní bude na Slovensku znova pokoj a poriadok!“.
Dr. Jozef Tiso bol v postavení prezidenta snažiaceho sa zachovať samostatný národ v jeho vlastnom štáte, a pritom neporušovať dojednané medzinárodnoprávne záväzky Slovenskej republiky. Dr. E. Beneš, z Londýna, pôsobil proti tomuto zámeru, a súčasne aj sovietski boľševici, so svojimi prisluhovačmi, ktorí presadením svojich podmienok zaviedli by komunistickú diktatúru na Slovensku.
Slovenský generál hovorí k vojakom
Augustín Malár (1894 - 1945), slovenský generál a veliteľ dvoch divízií sústredených na východnom Slovensku, vystúpil v rozhlase s prejavom k vojakom po prejave Dr. Jozefa Tisa, prezidenta, a povedal:
„Stáť! Čelom späť! ( ... ). Všetko je prenáhlené, nedomyslené, a môže to naše pekné, dosiaľ vojnovou zhubou len málo dotknuté drahé Slovensko priviesť ta, kde ho nechceme mať, to je do vojennej vravy.“. Prečo to všetko? Kto má tu záujem, aby sa dosiaľ skoro mierové pomery na Slovensku zmenili na vojnové peklo? ( .. ). Kto nám čo robí? Myslíte, že nám môže byť lepšie? Boli sme dosiaľ sami pánmi vo svojom dome. Máme však istotu, že v budúcnosti tiež tak bude? Prečo teda nečakať, až veci sami dozrejú, a potom jednotne, okolnostiam primerane, všetci za jeden povraz ťahať! Tak káže zdravý pud sebazáchovy malého národa. ( ... ). Zadržte, ani krok ďalej!“.
Augustín Malár (1894 - 1945), generál. Zdroj: Wikimedia Commons.
A. Malár, generál, ponáhľal sa následne k svojej armáde do Prešova. Viliam Talský (1904 - 1953), plukovník a náčelník generálneho štábu, zradne pridal sa k československému odboju riadenému z Londýna, už od júna 1944. V. Talský, plukovník, medzitým zradil znova, a bez súhlasu svojich nových veliteľov, odletel s celým štábom k Rusom, s 18 najkvalitnejšími lietadlami slovenskej armády (ME - 109), spolu so sovietskym ochranným sprievodom. A. Malár, generál, prišiel do Prešova v čase, keď Nemci odzbrojovali slovenských vojakov, jeho uväznili, a odvliekli do Nemecka, kde zomrel.
Dr. Jozef Tiso zmierňuje tragické dôsledky povstania
Vojna so všetkými tragickými prejavmi prišla aj na Slovensko v dôsledku povstania. Slovensko bolo ušetrené týchto hrôz počas celých viac ako 5 rokov samostatnosti.
Hermann Höfle (1898 - 1947), nemecký generál, viedol všetky nemecké vojenské operácie na Slovensku až do potlačenia povstania. Povstanie bolo potlačené koncom októbra 1944.
Hermann Höfle (1898 - 1947), generál. Zdroj: Wikimedia Commons.
Dr. Jozef Tiso, prezident, a slovenská vláda, stratili výrazne skutočnú výkonnú moc, vzhľadom na existujúci vojnový chaos. Museli obmedziť svoje pôsobenie na intervencie u nemeckých vojenských veliteľov, aby zachránili, čo bolo možné zachrániť, na ľudských životoch a na národnom majetku.
Jozef Vrba, riaditeľ Živnostenského úverného ústavu, ktorý bol blízkym spolupracovníkom Dr. Jozefa Tisa v Bánovciach, poskytol významné svedectvo, o stanovisku Dr. Jozefa Tisa vo veci jeho vyznamenávania nemeckých vojakov po porážke povstania, ku ktorému došlo v Banskej Bystrici, dňa 30. októbra 1944.
Dr. Jozef Tiso (1887 - 1947), prezident, a vyznamenávanie nemeckých vojakov, v Banskej Bystrici, dňa 30. októbra 1944. Zdroj: Wikimedia Commons.
Dr. Jozef Tiso v súvislosti s predmetným vyznamenávaním nemeckých vojakov, povedal koncom roka 1944:
„My sme v takej situácii, že zachraňujeme, čo môžeme. Za zavraždenie nemeckej vojenskej misie v Turčianskom Svätom Martine mali byť ako odplata zbombardované a vypálené tri mestá, ktoré boli ohniskom povstania: Banská Bystrica, Zvolen a Brezno. Malo byť zastrelených 300 ľudí, ktorých Nemci mali v rukách, a odtransportovaných 15000 ľudí do Nemecka. Žiadal a prosil som H. Höfleho, generála, aby nebolo to uskutočnené. Odôvodňoval som to nevinou mnohých ľudí, ktorí boli zatiahnutí do povstania komunistickou a benešovskou propagandou. Iní dostali sa tam mobilizáciou, ktorú nariadili na povstaleckom území pod trestom smrti. Iní ocitli sa v povstaní tak, že boli povolaní na manévre. Konečne s Božou pomocou podarilo sa mi H. Höfleho, generála, prehovoriť tak, že prisľúbil upustiť od odplaty, ale položil si podmienku, že vyznamenám istý počet ním vybraných nemeckých vojakov. Ďakujem Bohu, lebo tými pár plieškami umožnil mi zachrániť životy a hodnoty, na ktorých vytvorení trápili sa generácie, a ak boli by zničené, na ich náhradu museli by trápiť sa ďalšie generácie. Mám čisté svedomie a som v duši rád, lebo podarilo sa mi zachrániť od zbombardovania a zničenia mestá Banská Bystrica, Zvolen a Brezno, oslobodiť 300 ľudí od zastrelenia, a zabrániť odtransportovaniu 15000 povstalcov. Ktovie, čo by tam boli s nimi porobili, či a koľkí z nich vrátili by sa domov. Život visel by im tam na vlásku.“.
Povstanie proti vlastnému štátu a nástup doby klamstiev
Konštantín Čulen (1904 - 1964), poslanec Slovenského snemu a publicista, spomína na Dr. Jozefa Tisa v Banskej Bystrici:
„V Banskej Bystrici, po potlačení povstania, práve, keď Dr. Jozef Tiso vychádzal aj so sprievodom z kostola, pochodovalo okolo asi 1000 ozbrojených slovenských vojakov. Teraz boli už nemeckými zajatcami. Pán prezident ešte aj v emigrácii hovoril mi, že to bol najstrašnejší obraz jeho života, keď slovenskí vojaci na slovenskej zemi kráčali ako vojnoví zajatci preto, lebo údajne postavili sa proti vlastnému štátu. Keď prví vojaci ho zbadali, na hrôzu Nemcov vyskočili z radu, razom ho obkolesili a volali: „Pán prezident, čo bude s nami?“. „Nuž, chlapci, povstali ste proti vlastnému štátu. Bolo vám v ňom zle.“. „Nie, pán prezident, naši dôstojníci, to sú zradcovia. Tí nakomandovali nás von, lebo Nemci vás vraj zajali. My sme šli bojovať za štát a za prezidenta, a keď sme zistili, že to bola lož, nebojovali sme. A teraz sme tu.“. Pán prezident sľúbil im, že vykoná všetko, čo je v jeho ľudských silách, aby dostali sa domov čím skôr.“.
Protikatolícka propaganda a protislovenské živly šírili a šíria o Dr. Jozefovi Tisovi mnoho hanebných klamstiev. Tieto semená zloby boli zasiate do mnohých zmätených slovenských duší už dávno. Desaťročia boľševickej nadvlády v našej krajine poskytli dostatočný čas pre dozretie týchto horkých plodov nenávisti, brániacich ľudskému rozumu a vôli pozrieť konečne pravde do očí.
Jedným z príkladov tejto podlej propagandy je mediálne šírený obraz o Dr. Jozefovi Tisovi, ako slúži ďakovnú svätú omšu po potlačení povstania, a H. Höfle, nemecký generál, hrá na organe a spieva, dňa 30. októbra 1944.
Dr. Jozef Rudinský (1891 - 1972), slovenský katolícky kňaz a novinár, vo svojej knihe Československý štát a Slovenská republika, z roku 1968, píše:
„V Banskej Bystrici bola vojenská slávnosť, ktorá vyvrcholila v poľnej omši. Slúžil ju Dr. Jozef Tiso, ktorý vo svojej kázni vzdal hold Hitlerovmu vojsku za to, že zlomilo nápor komunistov. Keď uprostred tohto masového popraviska postavíme oltár, pri ktorom Tiso slávil Te Deum, nemožno ubrániť sa dojmu, že to bola blasfémia.“.
Štefan Haššík (1898 - 1985), slovenský podpredseda vlády a minister obrany, prítomný vo vládnej delegácii pri predmetnej udalosti, reagoval veľmi kriticky na zmienené tvrdenia Dr. J. Rudinského, a vyhlásil verejne:
„Čo tu píše rímskokatolícky kňaz, to je výplod fantazmagórie, obyčajné cigánstvo na pohanenie Dr. Jozefa Tisa, ako prezidenta, politika a kňaza. Svätá omša bola tichá, konala sa v katedrále za prítomnosti Dr. Andreja Škrábika, diecézneho biskupa, a bez kázne!“. (1).
Gustáv Husák (1913 - 1991), slovenský komunistický politik, a neskorší prezident Česko-Slovenska, vo svojom diele Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní, z roku 1974, konštatuje:
„Pravú tvár ukázala táto spoločnosť hneď po páde Banskej Bystrice. Za Škrábikovej asistencie a kňazstva slúžil v bystrickej katedrále Tiso slávnostné bohoslužby, ako vďaku za porážku povstalcov, pričom esesácky generál Höfle hral na organe. Všetci títo „nepolitickí činitelia“ asistovali pri vyznamenávaní zaslúžilých esesáckych vrahov.“.
Mons. František Očenáš (1922 - 2016), ako poslucháč 4. ročníka Kňazského seminára svätého Karola Boromejského v Banskej Bystrici, asistoval Dr. Jozefovi Tisovi pri svätej omši, v katedrále svätého Františka Xaverského v Banskej Bystrici, ktorá konala sa v pondelok, 30. októbra 1944. Mons. F. Očenáš povedal:
„Pán prezident obliekol sa v sakristii kapitulského kostola do omšového rúcha, myslím si, že zelenej farby. Svätú omšu celebroval tichú. Bolo na ňom vidieť vzrušenie. Svätú omšu celebroval napriek tomu s veľkou sústredenosťou a dôstojne. Po svätej omši ostali sme stáť pred oltárom, kým neodspieval sa hymnus Te Deum. Pán prezident po svätej omši poďakoval sa nám v sakristii a podal ruky. Je lož, že na organe hral generál Höfle. Ten sedel v štalume pri oltári. Pán biskup bol na svätej omši, ale nebol liturgicky oblečený, ani neúčinkoval pri nej nijako aktívne.“.
Predmetná svätá omša bola tichá, bez triumfalizmu a bez kázne, slúžená za zomrelých, na oboch bojujúcich stranách vojny. Dr. Andrej Škrábik (1882 - 1950), banskobystrický biskup, bol prítomný na tejto svätej omši. (2).
ZDROJ:
(1). ĎURICA, Milan S.: Jozef Tiso (1887 - 1947). Životopisný profil. Štvrté, opravené a doplnené vydanie. Bratislava: LÚČ, vydavateľské družstvo Bratislava, 2014, 704 s., s. 390 - 394, 396 - 401, 403 - 405, 407 - 415. ISBN: 978-80-7114-958-3.
(2). BRENDZA, Gabriel: Jozef Tiso a biskup Andrej Škrábik. In: HRABOVEC, Emília, (ed.): Jozef Tiso - kňaz a prezident. Prvé vydanie. Bratislava: Vydavateľstvo Post Scriptum, s. r. o., 2017, 216 s., s. 140 - 141, 145. ISBN: 978-80-89567-75-1.
