Prorocké slová Panny Márie v Portugalsku, vo Fatime, boli zavŕšené veľkolepým slnečným zázrakom, pred takmer 70 000 ľuďmi, ku ktorému došlo dňa 13. októbra 1917. Mons. Dr. Jozef Tiso, slovenský katolícky kňaz a prezident, narodil sa dňa 13. októbra 1887, teda presne 30 rokov pred dňom najväčšieho fatimského zázraku. Práve tento predstaviteľ slovenského národa varoval svoj národ pred zničujúcimi dôsledkami prijatia „bludov z Ruska“, resp. boľševizmu a marxizmu, v súlade s varovaním Panny Márie vo Fatime. Je zvláštne, že práve po ďalších 30-tich rokoch, nasledujúcich po fatimskom roku 1917, tento prorocký hlas musel zmĺknuť, v dôsledku „revolučnej spravodlivosti“, resp. v dôsledku protiprávnej a hanebnej popravy, ku ktorej došlo dňa 18. apríla 1947.
Tento článok a články, ktoré budú nasledovať v častiach za sebou, prinesú rozprávanie o živote tejto veľkej postavy slovenskej Cirkvi a politiky, ktorá postavila sa proti revolúcii, zameranej na vytrhávanie kresťanských národov z Božej vlády. Dôsledky tejto satanskej vzbury, zasahujúcej Cirkev a svet, možno vnímať veľmi zreteľne aj v súčasnosti. Súčasní predstavitelia vzbury proti Bohu na Slovensku bojujú proti akejkoľvek pripomienke Mons. Dr. Jozefa Tisa. Konajú podľa vzoru svojich zahraničných učiteľov, likvidujúcich poznanie o katolíckych predstaviteľoch svojich národov. Nemali by zabúdať, že aj v slovenských podmienkach naplnil sa tragický osud mnohých revolučných zradcov pravdy, ktorí neuniesli rôznym spôsobom bremeno výčitiek vlastného svedomia, z dôvodu aktívnej pomoci pri spáchaní tohto zločinu.
Pôvod a mladosť
Jozef Tiso narodil sa dňa 13. októbra 1887 vo Veľkej Bytči. Priezvisko Tiso je v našich podmienkach zriedkavé. Jednou z možností pre vysvetlenie jeho výskytu na Slovensku je aktivita Františka Turza (1512 - 1576), z rodu Turzovcov, ktorý študoval v Taliansku na univerzite v Padove, a podporoval stavebný rozvoj v Bytči aj prostredníctvom talianskych odborníkov. Priezvisko Tiso bolo známe v okolí talianskeho mesta Padova už v 13. storočí. Možno považovať za preukázané, že prví Taliani prišli do Bytče za Turzovcov okolo roku 1574. Roľník a mäsiar Jozef Tiso vzal si za manželku Teréziu Budíškovú, zo starej hrnčiarskej rodiny v Bytči. Sobáš sa konal dňa 2. septembra 1884. Mali troch synov a štyri dcéry. Najstarší syn Pavol zostal pracovať doma, ďalší dvaja synovia študovali a stali sa kňazmi, a všetky dcéry sa vydali a mali vlastné rodiny.
Základná škola v Bytči v období maďarizácie poskytla Jozefovi Tisovi vzdelávanie v slovenčine, maďarčine a nemčine. Rád sedával v prvej lavici, a podľa spomienok učiteľa Alojza Brunnera taktiež rád našepkával spolužiakom. Po štyroch rokoch ľudovej školy nastúpil na gymnaziálne štúdiá do Žiliny, kde zaujal nezvyčajným jazykovým nadaním. Maďarizačné tendencie spôsobovali, že Jozef Tiso už počas gymnaziálnych štúdií musel znášať aj také označenia od učiteľov, ako napríklad „malý pansláv“. Jozef Tiso nastúpil na vyššie gymnaziálne štúdiá do biskupského seminára v Nitre, v roku 1902, vo vrcholnej fáze maďarizačného procesu.
Pázmaneum a univerzitné štúdium
Peter Pázmaň (1570 - 1637), uhorský kardinál, založil vo Viedni seminár pre študentov katolíckej teológie v roku 1623, ktorý nazýva sa po ňom Pázmaneum. Táto inštitúcia formovala aj mnohé slovenské osobnosti z cirkevného a kultúrneho prostredia. Jej prestíž garantovali ľudia, akými boli napríklad Theodor Innitzer (1875 - 1955), neskorší viedenský kardinál, a Ignaz Seipel (1876 - 1932), neskorší rakúsky kancelár.
Jozef Tiso nastúpil na Pázmaneum v roku 1906, pričom mal splnené takmer všetky študijné podmienky už na jar roku 1910, pre možnosť požiadať o pripustenie k vyšším sväteniam subdiakonátu a diakonátu, a potom aj k sviatosti kňazstva. Nakoľko Jozef Tiso mal vtedy len 22 rokov, Viliam Baťán (1870 - 1923), nitriansky biskup, vyžiadal z Ríma potrebnú dišpenzáciu od nedostatku kánonického veku. Sviatosť kňazstva udelil mu Dr. Augustín Fischer - Colbrie (1863 - 1925), košický biskup. Prvá svätá omša slúžená Jozefom Tisom konala sa v rodnej Bytči, dňa 17. júla 1910.
Jozef Tiso predložil svoju dizertačnú prácu, dňa 6. júla 1910, na tému Doctrina parthenogeneseos ex monumentis antenicaenis demonstrata, (Dôkazy o panenskom materstve Márie na základe dokumentov spred Nicejského koncilu). Po následnom vykonaní ďalších rigoróznych skúšok bol promovaný na doktora teologických vied, (ThDr.), dňa 15. júla 1911.
Andrej Hlinka (1864 - 1938). Zdroj: Store Norske Leksikon.
Rok 1909 priniesol Jozefovi Tisovi dramatickú skúsenosť. Po návrate z letných prázdnin počas posledného roka jeho štúdia vo Viedni musel čeliť obžalobe rektora Veľkého seminára z Nitry. Predmetom tejto obžaloby bolo obvinenie Jozefa Tisa z poburovania a z podporovania slovenských národných snažení medzi klerikmi seminára v Nitre. Je potrebné pripomenúť, že Andrej Hlinka (1864 - 1938), slovenský katolícky kňaz, je stále vo väzení v maďarskom Segedíne, v roku 1909, a odpykáva si civilný trest, pričom je už oslobodený Svätou stolicou od cirkevného trestu, ktorým ho postihol Dr. Alexander Párvy (1848 - 1919), spišský biskup. Jozef Tiso dostal možnosť vyjadriť sa písomne k vzneseným obvineniam, ktoré neboli preukázané, a jeho štúdium mohlo byť zavŕšené.
Mons. Dr. Jozef Tiso ako katolícky kňaz
Jednou z charakteristík skutočného národného presvedčenia aj v období potláčania národných prejavov je osobná statočnosť pri vlastnej prezentácii na verejnosti. Novokňaz Jozef Tiso napríklad rozdával svoje primičné obrázky veriacim len so slovenským textom v roku 1910, čo nebolo vôbec samozrejmé, nakoľko v týchto prípadoch zvyčajne používala sa maďarčina. Na túto skutočnosť poukázal aj Dr. Karol Kmeťko (1875 - 1948), nitriansky arcibiskup, počas súdneho procesu proti Dr. Jozefovi Tisovi, ktorý začal v Bratislave v roku 1946.
Dr. Jozef Tiso pôsobil ako katolícky kňaz najprv ako kaplán v Oščadnici, kde videl veľmi ťažkú sociálnu situáciu slovenského obyvateľstva, zasiahnutého vysťahovalectvom, alkoholizmom, úžerníctvom a dôsledkami maďarizácie. Následne pôsobil ako kaplán v Rajci, a napokon nastúpil ako kaplán do Bánoviec v roku 1912. Národné zanietenie tohto kňaza pre podporu slovenského obyvateľstva potvrdzujú aj svedectvá žiakov meštianskej školy z hodín náboženstva. Albert Miština z Bánoviec, vo svojich spomienkach na Dr. Jozefa Tisa, uvádza: „Učil nás náboženstvo v slovenskej reči, čo bola skutočná odvaha, lebo Slovensko bolo vtedy ešte pod Maďarskom, a všade na Slovensku v školách prevádzala sa tvrdá maďarizácia.“. Ďalšie zaznamenané svedectvá poukazujú na skutočnosť, že Dr. Jozef Tiso pri výučbe náboženstva venoval pozornosť aj výučbe slovenského pravopisu, čo vyžadovalo veľkú statočnosť v tomto období, v ktorom platilo nariadenie o povinnom vyučovaní náboženstva v Uhorsku len v maďarskom jazyku.
Po vypuknutí prvej svetovej vojny v roku 1914, Dr. Jozef Tiso nastúpil vojenskú službu v trenčianskom pešom pluku, ktorý bol nasadený hneď po vyhlásení vojny na ruský front v Haliči. Ako vojenský duchovný vystavený hrôzam zabíjania na fronte ochorel, a následne po liečení v Trenčianskych Tepliciach pôsobil v posádkovej nemocnici v Komárne, a potom vykonával duchovnú službu na území dnešného Slovinska v siedmich poľných nemocniciach. Po ďalších zdravotných komplikáciách musel sa vrátiť k svojmu biskupovi, ktorý ho vymenoval za duchovného riaditeľa (špirituála) Veľkého seminára v Nitre, a súčasne zveril mu zastupovanie profesora náboženstva na nitrianskom piaristickom gymnáziu. V povojnovom období popri svojich povinnostiach špirituála vo Veľkom seminári pôsobil aj ako profesor a vedúci katedry teologickej morálky a pastorálky na nitrianskej Vysokej škole bohosloveckej, a taktiež ako docent pedagogiky a katechetiky.
Nitriansky biskup, spokojný s pôsobením svojho najbližšieho spolupracovníka, predložil Svätému Otcovi návrh, počas svojej prvej návštevy v Ríme, v roku 1921, aby Dr. Jozef Tiso bol vyznačený titulom monsignora. Mons. Dr. Jozef Tiso dostal menovací dekrét Štátneho sekretariátu Jeho Svätosti začiatkom decembra 1921.
Dr. Jozef Tiso založil dvojjazyčný slovensko-maďarský týždenník Nitra-Nyitra, v novembri 1918, v ktorom snažil sa o podporovanie slovenského národného povedomia aj v priestore silne poznačenom maďarizáciou. Dr. Jozef Tiso s A. Hlinkom a Jozefom Budayom (1877 - 1939), obnovil časopis pre kňazov, Duchovný pastier, ktorý bol založený v roku 1917.
Československé štátne zriadenie
Česko-Slovensko bolo vyhlásené ako republika dňa 28. októbra 1918. Dr. Jozef Tiso považoval nové československé štátne zriadenie za príležitosť, prostredníctvom ktorej môžu byť zrealizované prísľuby na postupné vytvorenie samostatného slovenského politického územia. Profesor Tomáš Garrigue Masaryk (1850 - 1937) adresoval takéto posolstvo Slovákom aj v roku 1915, v mene novozaloženej Rady českých krajín v Paríži, pričom podľa týchto sľubov mala existovať úplná samostatnosť Slovenskej krajiny, s vlastným snemom v Nitre.
Maďarský boľševický vpád na Slovensko v roku 1919 a jeho potlačenie, prispel k presvedčeniu, že Česko-Slovensko poskytne Slovákom priestor pre stabilizáciu pomerov. Slováci postupne stále viac museli si všímať aj rozdielne svetonázorové nastavenie mnohých českých obyvateľov, ktorí vyjadrovali občas svoj odpor voči kresťanským prejavom života Slovákov, a to najmä vo vzťahu k prevažujúcemu katolicizmu. Prežívali tendencie maďarizácie spojené s agresívnym presadzovaním českých prejavov na Slovensku v rôznych oblastiach života. Dr. Jozef Tiso venoval pozornosť podpore politických štruktúr, ktoré chceli zápasiť za slovenskú suverenitu, a súčasne podporovať kresťanský pohľad na život človeka. Autorita osobnosti A. Hlinku, katolíckeho kňaza, a ďalších katolíckych kňazov, pôsobiacich v Slovenskej ľudovej strane, vytvorila priestor pre pôsobenie aj Dr. Jozefovi Tisovi.
Dramatický politický zápas
V politickom zápase protikladné sily prejavili sa aj dramatickými obrazmi. Verejné zhromaždenia Slovenskej ľudovej strany boli predmetom častých agresívnych útokov zo strany jej odporcov, a to najmä zo strany protikatolícky zameraných socialistov, komunistov a agrárnikov, pričom vyskytli sa aj straty na životoch. Táto skutočnosť vyvolala vytvorenie organizovaných skupín, ktoré mali podporovať pokojný priebeh verejných zhromaždení. A. Hlinka stal sa terčom násilného útoku dvoch násilníkov priamo vo svojej fare, v roku 1920. V neskoršom období pri niektorých verejných zhromaždeniach musel sa chrániť aj pred letiacimi kameňmi zo strany narušiteľov zhromaždení.
V tomto období vytvorila sa organizácia Rodobrana, zameraná na zabezpečenie poriadku a bezpečnosti na ľudových zhromaždeniach Slovenskej ľudovej strany. Túto organizáciu využíval na posilňovanie svojej pozície profesor Dr. Vojtech Tuka (1880 - 1946), pričom radikálne presvedčenie niektorých jej stúpencov prekážalo Dr. Jozefovi Tisovi, a bolo jednou z príčin jeho narastajúceho nesúhlasu s postojmi Dr. V. Tuku.
Dráma právneho experta, profesora Dr. V. Tuku, hlboko súvisí s jeho právnou koncepciou, týkajúcou sa stavu vacuum iuris, t. j. stavu bezprávnosti, ktorý mal nastať na Slovensku, dňom 31. októbra 1928, ak predstavitelia slovenského národa nepotvrdia v zmysle tajnej klauzuly Martinskej deklarácie, t. j. pred uplynutím desiatich rokov, že majú vôľu zotrvať aj po tomto období vo zväzku česko-slovenského štátu. Za tieto postoje bol obžalovaný z vlastizrady, a odsúdený na 15 rokov žalára. V neskoršom období bolo preukázané, že súdny proces bol vykonštruovaný na základe nepravdivých svedectiev, a na základe šírenia politickej demagógie. Táto skúsenosť silne otriasla ambicióznym intelektuálom, ktorý bol vylúčený z občianskeho a politického života, pričom v neskoršom období sympatizoval s postojmi nemeckého národného socializmu, s ktorými Dr. Jozef Tiso nemohol súhlasiť, a nikdy nesúhlasil, nakoľko priečili sa jeho katolíckemu svetonázoru.
Dr. Jozef Tiso ako poslanec
Hlinkova slovenská ľudová strana získala vo voľbách do národného zhromaždenia v Prahe v roku 1925 postavenie najsilnejšej politickej strany Slovenska. Z celkového počtu 1 425 288 hlasov získala 489 027 hlasov, t. j. 34,31 %, čo jej prinieslo 23 poslaneckých mandátov a 12 senátorských mandátov. Dr. Jozef Tiso stal sa poslancom zvoleným za Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu, a A. Hlinka poveril ho svojím stálym zastupovaním ako predsedu parlamentného klubu tejto politickej strany.
Politický program tejto politickej strany bol založený na rešpektovaní existencie Československej republiky, avšak za predpokladu existencie autonómie slovenskej krajiny, slovenského jazyka ako úradného jazyka, slovenského jazyka ako vyučovacieho jazyka na školách, samostatného slovenského snemu, polície, a četníctva, zastavenia prepúšťania slovenských štátnych zamestnancov, zastavenia politických perzekúcií, zhabania novín, cenzúry, a pod..
Dr. Jozef Tiso povedal v pražskej poslaneckej snemovni, v roku 1925:
„A čo sa čakalo od týchto volieb? Keď zo stanoviska slovenského národa chceme odpovedať na túto otázku, výsledok nám ukazuje, že slovenský národ od tých volieb očakával konečné rozriešenie svojho politického položenia. A preto hlasoval na 78 percent autonomisticky, a tými voľbami chcel dať dobre porozumiteľný výraz svojmu želaniu, že chce už raz vedieť, že v republike Česko-Slovenskej má svoj vlastný domov, má svoju krajinu, ktorú si čo svojrázny národ sám chce spravovať. Žiaľ, musím však konštatovať, pred verejnosťou nie len celej republiky, lež i celého kultúrneho sveta, že tento hlas slovenského národa bol nie len nepovšimnutý, lež že sa ním úplne pohŕda.“.
Dr. Jozef Tiso ako minister
Hlinkova slovenská ľudová strana vstúpila do vlády Česlo-Slovenska, ktorá bola vymenovaná v roku 1926. Avšak 8 rokov boja za posilnenie slovenskej autonómie, v prostredí agresívneho odporu voči týmto predstavám, nepriniesli tejto politickej strane očakávané výsledky, čo prejavilo sa vo voličskej podpore. Vo voľbách v roku 1929 získala o 95 000 hlasov menej, než v roku 1925.
Dr. Jozef Tiso bol vymenovaný za ministra verejného zdravotníctva a telesnej výchovy, dňa 15. januára 1927. Počas svojho trojročného pôsobenia vo vláde presadil modernizáciu dovtedy zanedbaných kúpeľov Sliač, ktoré následne stali sa jedným z najatraktívnejších slovenských zariadení tohto druhu. Súčasne došlo k meliorácii kúpeľov Smerdžonka (Červený Kláštor), a taktiež k obnove ďalších slovenských kúpeľných a rekreačných objektov, a to najmä vo Vysokých Tatrách.
Počas tejto vlády došlo k uzavretiu dohody medzi štátom a Cirkvou, v roku 1928, tzv. Modus vivendi, ktorá priniesla skončenie konfliktu medzi Svätou stolicou a česko-slovenským štátom, trvajúcim od roku 1925.
Hlinkova slovenská ľudová strana vystúpila z vlády v roku 1929, v dôsledku súdneho rozsudku vo veci profesora Dr. V. Tuku, ktorý bol v tomto období jedným z vedúcich predstaviteľov tejto politickej strany. Dr. Jozef Tiso následne zriekol sa svojho úradu ministra.
Smutné bilancovanie v roku 1938 a cesta k autonómii
Dr. Edvard Beneš (1884 - 1948) stal sa prezidentom Česko-Slovenskej republiky v roku 1935, zásluhou hlasov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ktorej prisľúbil vyriešiť otázku autonómie Slovenska za túto politickú podporu. Tieto sľuby sa však vôbec neplnili, a to ani v období, v ktorom agresívne konanie Adolfa Hitlera (1889 - 1945), nemeckého politika, voči ďalším štátom, začalo naberať na sile.
Centralizmus pražskej vlády, ktorá stále presadzovala absurdnú myšlienku „československého národa“, prispel aj podľa niektorých nemeckých politikov z tohto obdobia k zjednodušeniu postupu A. Hitlera voči Rakúsku, t. j. k jeho Anschlussu. Dr. Jozef Tiso v tejto súvislosti konštatoval: „Fikcia československého národa neposlúži ani budúcnosti národa, ani štátu, lebo vnáša hodne demoralizujúceho elementu do nášho verejného života, a do výchovy budúcich generácií, ktoré, ak nebudú mať priamočiareho prirodzeného vývinu národného povedomia, vyrastú bez národného povedomia.“.
A. Hlinka, ktorý zomrel dňa 16. augusta 1938, venoval Dr. Jozefovi Tisovi nasledovné slová na rozlúčku: „Ja odchádzam. Vy zostanete. Prežijete veľké veci. Nech vás Pán Boh opatruje a pomáha vám, aby ste medzi týmito veľkými vecami obstáli, ako som vás videl doteraz stáť.“.
Mníchovská dohoda, zo dňa 29. septembra 1938, bola dôsledkom narastajúcej medzinárodnej krízy, a z nej nevyhnutne vyplynul aj rozklad Česko-Slovenska, ktoré sa dostalo do vazalskej závislosti Nemecka. V dôsledku tejto kapitulácie pred Nemeckom a prijatím mníchovského diktátu, bol akoby vyslovený súhlas nie len so zaberaním sudetských oblastí v Čechách, ale aj s maďarskými požiadavkami voči Slovensku, čo nemohlo byť ľahostajné slovenským vlastencom.
Hlinkova slovenská ľudová strana vydala Manifest v Žiline, zo dňa 6. októbra 1938, ktorým vyhlásila, že Slováci ako samobytný národ uplatňujú svoje sebaurčovacie právo na území Slovenska, a žiadajú medzinárodnú garanciu na zachovanie celistvosti svojho národa a ním obývaného územia, aby mohli spravovať svoj budúci život a upraviť svoj štátny útvar výlučne podľa svojej vôle v priateľskej spolupráci so všetkými susednými národmi, a tak prispieť v kresťanskom duchu k úprave pomerov v strednej Európe.
Na tomto základe bol vytvorený dokument, ktorý vošiel do dejín ako Žilinská dohoda, pričom bol podporený delegátmi šiestich politických strán. Predmetnú dohodu podpísalo 22 slovenských politických predstaviteľov, zastupujúcich rozhodujúce množstvo slovenských voličov, okrem komunistov. Títo delegáti podporovali zámer Hlinkovej slovenskej ľudovej strany na vydanie ústavného zákona o autonómii Slovenska. Súčasne žiadali vydanie vládnej moci a výkonnej moci na Slovensku do rúk slovenskej vlády, ktorú mal zostaviť Dr. Jozef Tiso. Pražská vláda vzala na vedomie Žilinskú dohodu, a Dr. Jozef Tiso bol vymenovaný touto vládou za ministra pre správu Slovenska, dňa 6. októbra 1938. Tak došlo k vytvoreniu prvej vlády autonómneho Slovenska, ktorá prevzala vládnu moc a výkonnú moc na Slovensku v zmysle Žilinskej dohody.
Tvrdou ranou pre Slovensko v týchto nových podmienkach bola Viedenská arbitráž, zo dňa 2. novembra 1938. Diktát dvoch veľmocí prisúdil Maďarom rozsiahle oblasti južného Slovenska, na ktorom bývalo 854 217 obyvateľov, z ktorých maďarskej národnosti bolo len 47 %. Slovensko stratilo 8 celých okresov a časti ďalších 20 okresov. Dr. Jozef Tiso, ministerský predseda, konštatoval, že slovenskému národu udialo sa násilie, a protokol bol spôsobilý podpísať až po veľkom naliehaní Františka Chvalkovského (1885 - 1945), ministra zahraničných vecí.
ZDROJ:
ĎURICA, Milan S.: Jozef Tiso (1887 - 1947). Životopisný profil. Štvrté, opravené a doplnené vydanie. Bratislava: LÚČ, vydavateľské družstvo Bratislava, 2014, 704 s., s. 21, 24 - 27, 30 - 35, 38, 41 - 46, 53 - 54, 56 - 64, 71 - 95, 98, 101, 106, 151 - 154, 161 - 162, 166, 172, 175, 179, 181 - 182, 230 - 237, 240 - 241, 308, 311 - 314. ISBN: 978-80-7114-958-3.
