I. Slabnúci nepriatelia
Medzi tie útoky na Cirkev, ktoré sú čoraz slabšie, Belloc ráta aj útok pomocou Biblie; teda argumentáciu, že ak sa cirkevné doktríny v Biblii nenachádzajú, tak sú všetky vymyslené (v Severnej Amerike tento útok vedú „tzv. fundamentalisti“). Tento nepriateľ od reformácie pomaly stráca svoj význam vďaka postupnému uvedomovaniu si (aj medzi protestantmi), že Cirkev priniesla Bibliu, a nie Biblia Cirkev. Práve Katolícka cirkev bola tou, ktorá zhromaždila a kanonizovala knihy Nového zákona (na koncile v Hippe a Kartágu na konci 4. storočia), viac ako tisíc rokov predtým, ako Martin Luther vystúpil proti „vymysleným“ cirkevným náukám tvrdením, že on svoju náuku zakladá len na evanjeliách a apoštolských listoch. Belloc veril, že Bibliolatria umiera a čoskoro sa pominie. V dobe, keď John Henry Newman, zanietený študent ranokresťanskej histórie, opustil anglikánsku cirkev aby vstúpil do Cirkvi rímskej, bol tento oponent v Európe už na smrteľnej posteli.
Ďalší útok, ktorý Belloc videl slabnúť, bol útok materialistický. Od 18. do konca 19. storočia prevládal materializmus, predstava, že existuje iba hmota a energia. Pokušenie myslieť si to nepochybne podporil aj vedecký pokrok, ktorý sa spoliehal na meranie a testovanie a experimenty v rámci hmotného sveta a z toho odvodzoval jeho zákony. Úspech techniky a vedy viedol k presvedčeniu, že len na materiálnych príčinách a následkoch skutočne záleží. Čoskoro však materialista prišiel do rozpakoch kvôli otázkam, na ktoré nevedel odpovedať. Napríklad: „Aké je materiálne zloženie pravdy?“ „Ak existuje v mysli a myseľ pri objavovaní pravdy závisí na mozgu, nemali by sme byť schopní nájsť v mozgu nejakú tú pravdu, izolovať ju, dotknúť sa jej nejakou sondou, vypreparovať ju a preskúmať ju pod mikroskopom? Takáto otázka sa zdá absurdná, ale aké ďalšie otázky si máme klásť o pravde, ak je pravda len časťou materiálneho sveta? Belloc dospel k záveru, že hoci rozkvet materializmu bol veľkolepý a plný absolútneho presvedčenia, aj materializmus je v dohľadnej budúcnosti odsúdený na zánik.
Ďalší medzi útokmi je argument z bohatstva a moci. Po stáročia sa seriózne tvrdilo, že vzostup protestantizmu priniesol vzostup prosperity na Západe a že národy, ktoré sú najmenej schopné dosiahnuť a udržať prosperitu, sú práve katolícke národy. Porovnávanie dejín Španielska a Anglicka od 16. storočia podnes je údajne len jeden z mnohých príkladov. Navyše bohatstvo a moc Katolíckej cirkvi, dokonca aj v prevažne katolíckych národoch, počas vzostupu kapitalizmu a demokracie, neustále upadalo; osud pápežských štátov v Taliansku v 19. storočí to zjavne dokazoval. Už dávno sa verilo, že rast protestantského industrializmu bude trvalý a bude dôkazom nadradenosti tohto náboženstva. Ale pravda je, že nič nie je večné. Ak to budeme posudzovať podľa ľudského šťastia, nie je dôvod domnievať sa, že medzi protestantskými industrializovanými národmi je viac ľudského šťastia ako medzi agrárno-katolíckymi. Ako sa dá posúdiť šťastie miliónov trpiaceho ľudstva, žien a detí, ktoré sa lopotili v špinavých a temných továrňach protestantského Anglicka a Severnej Ameriky? Bola to Katolícka cirkev, ktorá odsúdila túto neľudskosť bohatých voči chudobným. A keď medzinárodný komunizmus na čele s Moskvou sľuboval, že pošle kapitalizmus na smetisko dejín, boli to rímski pápeži a poľský ľud, ktorí sa postavili proti tomuto bezbožnému ekonomickému systému, ktorý sa usiloval pripraviť ľudí o ich vlastný majetok a slobodu.
Potom je tu „historický“ útok proti Cirkvi; tento názor, prítomný už od čias Martina Luthera, dokázal rozbiť kresťanstvo na stovky siekt a tento útok vedú ho mnohé protestantské „denominácie“, teda že hlavné doktríny Katolíckej cirkvi sa nikdy v ranej cirkvi nevyučovali, ale neskôr boli vymyslené v Ríme. Medzi tie náuky patrí Eucharistia, primát apoštola Petra a jeho nástupcov, Trojica a ďalšie. Vezmime si napríklad objav, že údajná Konštantínova donácia (dokument často označovaný ako dôkaz legitimity pápežstva) je plná faktických chýb. To používajú protikatolícki historici na diskreditáciu autority pápežstva, hoci táto autorita bola uznávaná už storočia pred Konštantínom. Čo sa týka Eucharistie a omše, Belloc hovorí výrečne:
Povedzte napríklad nejakému človeku, že Hostia nebola pozdvihovaná skôr ako v jedenástom storočí; že o celibáte kléru sa počas desiateho storočia viedli zúrivé spory a v praxi nebol univerzálny: Povedzte mu, že vymenovanie za biskupa a opáta bolo v laických rukách pradávno pred vypuknutím sporu o investitúru, že pokľaknutia a svetlá a zvony sa začali používať vtedy a vtedy – v každom prípade by bol obyčajný človek, ktorý je tak zvyknutý na pozdvihovanie, celibát, atď, atď., že si nevie predstaviť iné podmienky, v šoku. Povedal by si: „Toto, o čom som veril, že je skutočnou matériou môjho náboženstva, o tom som si tiež myslel, že je jeho pevnou súčasťou od najstarších čias. Teraz, keď sa ukázalo, že to tak nebolo, považujem celé moje náboženstvo za nedôveryhodné.
Tento typ útoku na Katolícku cirkev bol istý čas celkom účinný, hlavne u nevzdelaných katolíkov, ktorí neboli dosť sofistikovaní, aby pochopili, že učenie Cirkvi nebolo žiadnym spôsobom zmenené či porušené inými spôsobmi, akými sa tieto doktríny praktizovali alebo uplatňovali. Nepodstatné zmeny v slávení omše nezmenili vieru bežnú medzi ranými kresťanmi, že Eucharistiu treba skutočne uctievať ako Telo a Krv nášho Pána. Spôsob rozhodovania o tom, kto by mal byť biskupom, nezmenil ani nepoškodil presvedčenie, že niekto by mal byť biskupom. Tento druh ofenzívy, podobne ako fundamentalistický útok, bol odsúdený na zánik, čiastočne aj preto, že sa na obzore ukazoval nový, mocnejší nepriateľ.
Tento novší nepriateľ sa v Bellocovej knihe nazýva „vedecká negácia“ alebo filozofia, ktorú dnes poznáme ako scientizmus. Podstatou tohto útoku na katolicizmus je, že veda osvedčila svoju metódu získavania pravdivého poznania a akékoľvek domnelé poznatky o našej ľudskej prirodzenosti, ktoré nie je možné overiť touto vedeckou metódou, možno pokojne nazvať poéziou alebo fikciou. Tento spôsob myslenia prevládal dve storočia, počas ktorých naozaj vedci pomocou vedeckej metódy a skúmania nimi pozorovaných údajov objavili mnohé pravdy. Celý svet ospevoval tieto úspechy, tak niet divu, že vedci, naplnení neobyčajnou pýchou, si začali myslieť, že ich metóda je jedinou možnou metódou získavania pravdy. Je to len malý krok od predpokladu, že extravagantné náboženské postuláty, ako je napríklad viera v zázraky, treba jednoducho zavrhnúť ako nevedecké a teda nepravdivé. A keďže toľko náboženských výrokov sa, podobne ako zázraky, týka reality iného sveta, prečo by sa náboženstvo vo všeobecnosti nemalo odmietnuť ako poézia alebo fikcia? Touto metódou sú všetky náboženstvá a všetka metafyzika úspešne zredukované na intelektuálny prach, alebo ako Belloc hovorí, sú vedecky vyvrátené. Ale triumf vedeckej negácie bol klamný, ako aj mnohí z jej zástancov začali tušiť. Generácia vedcov, ktorá nasledovala Darwina, bola naplnená touto herézou, ktorá prežíva až dodnes; ale v tomto uvažovaní je do očí bijúca chyba, ktorá z neho na nás uprene hľadí. Veda nie je statická. Objavy v jednom veku vedy sú v rozpore s objavmi v ďalšom veku. Navyše, vďaka niektorým vedcom sa vynález jadrových bômb stal zárukou, ak nie existencie neba hore, tak existencie pekla tu dole. Pokračujúce vedecké objavy, od teórie veľkého tresku až po zdanlivo plánovaný pôvod života na Zemi, robia čoraz nepravdepodobnejšiu predstavu, že všetko možno vysvetliť vedeckými pozorovaniami a meraniami. Belloc sa toho už nedožil, ale hypotéza multivesmírov, ktorú predložili na vysvetlenie pôvodu vesmíru bez Boha stvoriteľa, je natoľko vzdialená vedeckým dôkazom, že záver, ktorý treba vyvodiť, sa zdá byť jasný každému mysliacemu človeku: niektorí vedci sú ochotní opustiť aj samotnú vedu a prijať bláznivé fantázie, len ak im to len pomôže zbaviť sa Boha a náboženstva.
Tieto útoky považuje Belloc za stále slabnúce, sotva živoriace a prechádza k hlavným silám súčasnej opozície voči Katolíckej cirkvi.
