Alfredo Ottaviani (1890 - 1979), taliansky kardinál, sekretár Kongregácie Svätého ofícia, bojoval veľmi rozhodne proti zvoleniu G. B. Montiniho, kardinála, za pápeža. A. Ottaviani, kardinál, presadzoval zvolenie Ildebranda Antoniuttiho (1898 - 1974), talianskeho kardinála, s diplomatickými skúsenosťami, ktorý mohol predstavovať prerušenie „jánovského kurzu“. Názorové strety na konkláve boli veľmi intenzívne. Giuseppe Siri (1906 - 1989), taliansky kardinál, odmietol byť kandidátom, v zmysle svedectiev, ktoré prenikli na verejnosť, napriek utajeniu.
Smrť pápeža Jána XXIII. a významné stretnutie progresivistov
Pápež Ján XXIII. bol zasiahnutý zdravotnými problémami, a zomrel dňa 3. júna 1963, po 4 rokoch a 6 mesiacoch svojho pontifikátu. Vo Vatikáne a v európskych centrách moci začali veľké manévre hneď po jeho smrti.
Giulio Andreotti (1919 - 2013), taliansky predseda vlády, minister zahraničných vecí, kresťansko-demokratický politik, konštatoval, že došlo k stretnutiu najvýznamnejších predstaviteľov progresívnych síl v Cirkvi, bezprostredne pred konaním konkláve, dňa 18. júna 1963.
Josef Richard Frings (1887 - 1978), nemecký kardinál, pozval na toto stretnutie mnoho kardinálov. Miestom stretnutia bola vila v Grottaferrata, v Taliansku.
Umberto Ortolani (1913 - 2002), taliansky podnikateľ a slobodomurár, majiteľ vily v Grottaferrata, spojený s aférou slobodomurárskej lóže Propaganda Due a s krachom Banco Ambrosiano, talianskej banky, potvrdil v rozhovore s Andreom Torniellim (* 1964), talianskym novinárom a vatikanistom, že stretnutie konalo sa dňa 18. júna 1963. Medzi významnými kardinálmi boli: Josef Richard Frings (1887 - 1978), nemecký kardinál, Achille Liénart (1884 - 1973), francúzsky kardinál, Franz König (1905 - 2004), rakúsky kardinál, Bernardus Johannes Alfrink (1900 - 1987), holandský kardinál, Léon-Joseph Suenens (1904 - 1996), belgický kardinál, a Paul-Émile Léger (1904 - 1991), kanadský kardinál.
Umberto Ortolani (1913 - 2002). Zdroj: Wikimedia Commons.
Giacomo Lercaro (1891 - 1976), taliansky kardinál, organizoval stretnutie v Grottaferrata, a považoval sa za dediča „jánovského ducha“. U. Ortolani bol blízkym spolupracovníkom a priateľom G. Lercara, kardinála. Podľa U. Ortolaniho bolo zjavné, že Giovanni Battista Montini (1897 - 1978), taliansky kardinál, milánsky arcibiskup, bude výsledným kandidátom na pozíciu budúceho pápeža.
Konkláve v roku 1963 a nadšenie ľavičiarov a komunistov
Konkláve predstavuje proces voľby nového pápeža, ktorým Cirkev prostredníctvom svojich najvznešenejších členov, kardinálov, volí Kristovho vikára, ktorý ju vedie a riadi.
Konkláve po smrti pápeža Jána XXIII. začalo dňa 19. júna 1963, a trvalo do dňa 21. júna 1963. Zúčastnilo sa ho 80 kardinálov a na zvolenie bolo potrebných 54 hlasov. József Mindszenty (1892 - 1975), maďarský kardinál, bol zavretý stále na americkom veľvyslanectve v Budapešti, a nemohol zúčastniť sa konkláve. Carlos María Javier De La Torre (1873 - 1968), ekvádorský kardinál, ktorý bol v tomto období vo veku 90 rokov, nemohol zúčastniť sa konkláve.
Alfredo Ottaviani (1890 - 1979), taliansky kardinál, sekretár Kongregácie Svätého ofícia, bojoval veľmi rozhodne proti zvoleniu G. B. Montiniho, kardinála, za pápeža. A. Ottaviani, kardinál, presadzoval zvolenie Ildebranda Antoniuttiho (1898 - 1974), talianskeho kardinála, s diplomatickými skúsenosťami, ktorý mohol predstavovať prerušenie „jánovského kurzu“. Názorové strety na konkláve boli veľmi intenzívne. Giuseppe Siri (1906 - 1989), taliansky kardinál, odmietol byť kandidátom, v zmysle svedectiev, ktoré prenikli na verejnosť, napriek utajeniu.
Giovanni Battista Montini (1897 - 1978), kardinál. Zdroj: Wikimedia Commons.
G. B. Montini, kardinál, bol zvolený za pápeža, väčšinou 57 hlasov, proti 22 hlasom, a prijal meno Pavol VI.. A. Ottaviani, kardinál, protodiakon, oznámil meno novozvoleného pápeža z loggie Baziliky svätého Petra, v Ríme.
Angelo Dell'Acqua (1903 - 1972), taliansky arcibiskup, neskôr kardinál, a substitút, t. j. zástupca štátneho sekretára, zohral rozhodujúcu úlohu pri voľbe G. B. Montiniho, kardinála, za pápeža.
Angelo Dell'Acqua (1903 - 1972), kardinál. Zdroj: Wikimedia Commons.
Loris Francesco Capovilla (1915 - 2016), taliansky arcibiskup, neskôr kardinál, štátny sekretár pápeža Jána XXIII., v súvislosti s A. Dell'Acquom, arcibiskupom a substitútom, a jeho vplyvom na konkláve, v rozhovore s A. Torniellim, talianskym novinárom a vatikanistom, povedal:
„Substitút mal privilegované postavenie, mohol chodiť za všetkými kardinálmi. Presvedčil Španielov, že G. B. Montini, kardinál, milánsky arcibiskup, je priateľom Španielska. ( ... ). Zmiernil obavy mnohých, ktorí domnievali sa, že G. B. Montini, kardinál, je „Francúz“, nasiaknutý výlučne kultúrou tejto veľkej krajiny. Prispel k odbúraniu niektorých predsudkov, ktoré nahromadili sa o jeho osobe za roky, a ktorý bol atakovaný sústavne a tvrdo časťou tlače, ktorá predstavovala ho ako preláta ľavice, počas jeho pôsobenia v Miláne.“.
Loris Francesco Capovilla (1915 - 2016), kardinál. Zdroj: Wikimedia Commons.
Palmiro Togliatti (1893 - 1964), prvý tajomník Komunistickej strany Talianska, napísal článok do talianskych komunistických novín Rinascita, v roku 1963, po zvolení pápeža Pavla VI., v ktorom poukázal na kontinuitu medzi pápežom Jánom XXIII. a pápežom Pavlom VI.. Politickí vodcovia Sovietskeho zväzu sledovali voľbu nástupcu pápeža Jána XXIII., s obavami, a želali si zvolenie G. B. Montiniho, kardinála, ktorého považovali za „muža dialógu“.
Korunovácia pápeža Pavla VI. a znamenia pokrokových čias
Počiatky pápežského korunovačného obradu siahajú pred 9. storočie. Obrad začal sa slávnostným sprievodom, ktorý sprevádzal novozvoleného pápeža, sediaceho na prenosnom tróne, od Apoštolského paláca až po oltár Vyznania svätého Petra. Pápežský ceremoniár, nesúc striebornú palicu, pokľakol pred pápežom trikrát, počas sprievodu do baziliky. Na konci tejto palice horel chumáčik kúdele. Ceremoniár hovoril: „Svätý Otče, tak pominie sláva sveta.“, a to postupne trikrát, stále silnejším hlasom. Kardinál protodiakon položil pápežovi na hlavu tiaru počas zborového spevu a vyslovil formulu korunovácie v latinskom jazyku.
Korunovácia pápeža Pavla VI. konala sa na priestranstve pred Bazilikou svätého Petra, v Ríme, dňa 30. júna 1963. Pápež Pavol VI. zložil si mitru a nasadil tiaru, a zaznela slávnostná formula:
„Prijmi tiaru zdobenú troma korunami a vedz, že si otec kniežat a kráľov, vládca sveta, Vikár nášho Spasiteľa, Ježiša Krista na zemi, ktorému nech je česť a sláva po všetky veky vekov.“.
Pápež Pavol VI. a A. Ottaviani, kardinál, pri pápežskej korunovácii, dňa 30. júna 1963. Zdroj: Wikimedia Commons.
Pápež Pavol VI. následne zrušil pápežský korunovačný obrad, spolu s pápežskou tiarou. Predmetné rozhodnutia patrili medzi jeho prvé oficiálne akty. Spolu s perovými vejármi, prenosným trónom a baldachýnom, zmizla aj pápežská tiara, čo bolo možné sledovať v roku 1978. Kardinál protodiakon kladie novozvolenému pápežovi posvätné pálium, na plecia, po zavedení týchto zmien.
Pápež Pavol VI. a jeho život spojený s politikou
G. B. Montini narodil sa dňa 26. septembra 1897, v obci Concesio, v Brescii, v Taliansku, v rodine patriacej do strednej vrstvy. Jeho otec Giorgio bol poslancom Ľudovej strany a redaktorom miestneho katolíckeho denníka.
G. B. Montini získal formáciu počas štúdia na lýceu v škole vedenej oratoriánmi Panny Márie pokoja. Giulio Bevilacqua (1881 - 1965), ktorý bol vymenovaný pápežom Pavlom VI. za arcibiskupa a kardinála, v neskoršom období, mal významný vplyv na G. B. Montiniho, počas tohto štúdia. Paolo Caresana (1882 - 1973) bol duchovným vodcom a spovedníkom G. B. Montiniho, od roku 1913.
G. B. Montini bol vysvätený za kňaza, bez toho, aby absolvoval teologické štúdium v seminári, dňa 19. mája 1920, a bol externým študentom, so zreteľom na svoje krehké zdravie.
G. B. Montini bol prijatý na Štátny sekretariát v Ríme, a menovaný za „duchovného asistenta“, resp. kaplána, Univerzitnej federácie talianskych katolíkov. V neskoršom období bol odvolaný z tejto funkcie, kvôli formácii, ktorú dával študentom, najmä z dôvodu jeho „inovatívneho chápania liturgie“, a pre jeho výraznú tendenciu „politizovať mladých“. Bol horlivým stúpencom Ľudovej strany a Kresťanskej demokracie v neskoršom období. Vnímal veľmi intenzívne aj pôsobenie G. Bevilacquu, a jeho časté spory s miestnymi fašistami, kvôli ktorým bol poslaný z Brescie do „exilu“.
Eugenio Pacelli (1876 - 1958), taliansky biskup, štátny sekretár, neskorší pápež Pius XII., podporil G. B. Montiniho vo veci jeho povýšenia na substitúta Štátneho sekretariátu, v roku 1937. G. B. Montini pracoval na Štátnom sekretariáte takmer bez prerušenia, až do roku 1954.
Pápež Pius XII. vymenoval G. B. Montiniho za milánskeho arcibiskupa, v roku 1954, aj keď bez kardinálskeho klobúka. Predmetné povýšenie bolo fakticky „prepustením“, a jeho dôvody nie sú známe.
Niektoré zdroje poukazujú na G. B. Montiniho, a na jeho možné zapletenie do zrady P. Alighiera Tondiho (1908 - 1984), jezuitu, ktorý vstúpil do Komunistickej strany a oženil sa s komunistkou. V neskoršom období bol prijatý znova do kňazského stavu.
Giuseppe Siri (1906 - 1989), taliansky kardinál, uvádza, že G. B. Montini bol poslaný do Milána na základe negatívneho posudku, vydaného tajnou komisiou, stanovenou pápežom Piom XII.. Predmetná komisia stratila dôveru v substitúta, ktorý mal chrániť Maria Rossiho, prezidenta Mládeže katolíckej akcie, bojujúceho za ľavicovo angažovanú Cirkev.
G. B. Montini, prostredníctvom Giuseppeho De Lucu (1898 - 1962), talianskeho kňaza, udržiaval vzťahy s niektorými sektormi Talianskej komunistickej strany a s katolíckymi komunistami.
Andrea Riccardi (* 1950), taliansky historik, uvádza, že niektoré menovania biskupov v Litve, udiali sa „nejasným, ak nie priam tajomným spôsobom“, a vyvolali dohady o možnej nelojálnosti G. B. Montiniho v sovietskych otázkach. A. Riccardi, konštatuje:
„Je pravdepodobné, že G. B. Montini hľadal nové cesty cez hranice na Východ, hoci len ako pracovné hypotézy, lebo maritainovské čítanie komunizmu a situácia katolíkov na Východe, podnecovali ho na tieto pokusy.“.
Ďalší autori uvádzajú, že G. B. Montini bol nasiaknutý francúzskou kultúrou, a mal veľké sympatie voči novým progresivistickým prúdom, najmä k dielu Jacquesa Maritaina (1882 - 1973), francúzskeho filozofa. J. Maritain vypracoval myšlienku „nouvelle Chrétienté“, t. j. nového kresťanstva, z ktorej „nová teológia“ čerpala.
Claude Arnould (1899 - 1978), francúzsky plukovník, antikomunista a katolík, dostal úlohu zistiť zdroj úniku dôverných informácií zo Štátneho sekretariátu komunistickým vládam na Východe. C. Arnould vysledoval zodpovednosť za únik informácií u G. B. Montiniho a v jeho blízkom okolí. A. Tornielli, taliansky novinár a vatikanista, priniesol na svetlo niektoré dokumenty, ktoré podporujú tvrdenia C. Arnoulda.
Talianska politika smeruje k ľavici
Pápež Pavol VI. poznal osobne predstaviteľov talianskej politiky, už od svojej mladosti. Pápež Pavol VI. podporoval aktivity Alda Mora (1916 - 1978), talianskeho vedúceho predstaviteľa Kresťansko-demokratickej strany, v prospech jednoty Kresťanskej demokracie, aj prostredníctvom intervencií, vydaných v L´Osservatore Romano, t. j. v denníku Svätej stolice.
John Fitzgerald Kennedy (1917 - 1963), prezident Spojených štátov amerických, bol prijatý pápežom Pavlom VI. na audiencii, v Ríme, dňa 2. júla 1963. Pápež Pavol VI. povzbudil J. F. Kennedyho, prezidenta, na tejto audiencii, k politickému „otvoreniu sa doľava“. V zmysle dokumentu CIA (Ústredná spravodajská služba Spojených štátov amerických), z júla 1963, „neexistujú alternatívy“ ku spojenectvu medzi Talianskou socialistickou stranou a Kresťanskou demokraciou, ktoré presadzoval A. Moro.
Voľby v Taliansku, zo dňa 18. apríla 1948, predstavovali odmietnutie komunizmu zo strany katolíckeho Talianska. Následný „obrat doľava“ kresťanských demokratov znamenal skončenie tejto epochy a zvrátenie situácie. Toto otvorenie sa doľava spustilo proces „spolupráce“ s komunistami, ktorý viedol postupne k plánu „historického kompromisu“, ktorý zlyhal. Koniec kresťansko-demokratického antikomunizmu a začiatok formovania stredo-ľavičiarskych vlád, bol politickým a kultúrnym faktom, ktorý znamenal nový spôsob uvažovania o vzťahoch medzi moderným svetom a kresťanstvom. Moderný svet bol zasiahnutý sekularizujúcimi ideológiami, ktoré šírili sa v tomto období. Pápež Pavol VI. podporoval tento obrat od začiatku svojho pontifikátu.
Pápež Pavol VI. a slobodomurárske pôsobenie
Pápež Pavol VI. venoval svoje prvé rozhlasové posolstvo „celej ľudskej rodine“, dňa 22. júna 1963, a oznámil, že prevažnú časť svojho pontifikátu bude venovať pokračovaniu Druhého vatikánskeho ekumenického koncilu. Pápež Pavol VI., na Námestí svätého Petra, v Ríme, po skončení modlitby Anjel Pána, v nasledujúci deň, zavolal k sebe do okna Apoštolského paláca, Léona-Josepha Suenensa (1904 - 1996), belgického kardinála, a predstavil ho zástupu. Bolo to bezprecedentné privilégium, ktoré potvrdilo blízky vzťah medzi pápežom Pavlom VI. a L. J. Suenensom, kardinálom, významným predstaviteľom progresívnych síl na koncile. (1).
Mons. Marcel Lefebvre (1905 - 1991), francúzsky arcibiskup, významný predstaviteľ katolíckeho tradicionalizmu, zakladateľ Kňazského bratstva svätého Pia X., (Fraternitas Sacerdotalis Sancti Pii X., skrátene „FSSPX“), vo veci vplyvu Jeana Marie Villota (1905 - 1979), francúzskeho kardinála, na pápeža Pavla VI., konštatoval:
„Mám priame dôkazy o tom, že pápež Pavol VI. bol pod veľkým vplyvom J. M. Villota, kardinála. Hovorilo sa o tom, že J. M. Villot, kardinál, bol slobodomurárom. Neviem o tom nič, ale bolo o tom veľa rečí. ( ... ). Boli spravené fotokópie listov slobodomurárov adresovaným J. M. Villotovi, kardinálovi. Nemám dôkazy pre to. V každom prípade, J. M. Villot, kardinál, mal veľký vplyv na pápeža. Sústredil do svojich rúk všetku moc v Ríme. Stal sa vládcom, oveľa väčším, než pápež. Všetko prechádzalo jeho rukami. Viem o tom niečo.“. (2).
Jean Marie Villot (1905 - 1979), kardinál. Zdroj: Wikimedia Commons.
Carmine Pecorelli (1928 - 1979), taliansky novinár, uvádza mená Jean Villot, kardinál, štátny sekretár, a Leo Suenens, kardinál, vo zverejnenom zozname cirkevných slobodomurárov. C. Pecorelli bol zavraždený v roku 1979. (3).
Pápež Pavol VI. a fatimské tajomstvo
Pápež Pavol VI. chcel pozrieť sa na text fatimského tajomstva, vo Vatikáne, už v júni 1963, avšak nenašiel ho, a požiadal o vysvetlenie L. F. Capovillu, arcibiskupa, štátneho sekretára pápeža Jána XXIII.. Predmetná obálka s textom fatimského tajomstva obsahovala poznámku, podľa ktorej pápež Ján XXIII. prečítal text tohto tajomstva, avšak povinnosť zverejniť tento text prenechal iným.
L. F. Capovilla, arcibiskup, spomínal na postoj pápeža Pavla VI. k textu fatimského tajomstva, a povedal:
„Pápež Pavol VI., zavolal ma, dňa 28. júna 1963, a pýtal sa, kto napísal tú poznámku na obálke. Vysvetlil som mu, že bol to sám pápež, ktorý chcel označiť tým osoby, ktoré poznali text. Pápež Pavol VI., spýtal sa ma potom: „Pápež Ján XXIII., nepovedal vám nič viac?“. „Nie, Svätý Otče, rozhodnutie nechal na iných.“. „Aj ja spravím takisto.“. Odpovedal pápež Pavol VI.. Zavrel obálku a nehovorilo sa o tom viac.“. (4).
ZDROJ:
(1). MATTEI, Roberto de: Druhý vatikánsky koncil. Doposiaľ nenapísané dejiny. Titul originálu: Il Concilio Vaticano II. Una storia mai scritta, Torino, 2011. Bratislava: Nadácia Slovakia Christiana, 2019, s. 40 - 41, 180 - 186. ISBN: 978-80-972597-6-1.
(2). LEFEBVRE, Marcel, Arcibiskup: Cirkev nasiaknutá modernizmom. Červ je v ovocí. Názov originálu: „L'Eglise infiltrée par le modernisme.“. „Le ver est dans le fruit.“. Kniha obsahuje päť prednášok Mons. Marcela Lefebvra, arcibiskupa, na tému súčasnej krízy v Cirkvi. Prednášky boli prednesené: v Španielsku, v Barcelone, v roku 1974, vo Francúzsku, v Angers, v roku 1980, v Kanade, v Montreale, v roku 1982, vo Švajčiarsku, v Sierre, v roku 1988, a vo Švajčiarsku, v Ecône, v roku 1990. S. 25.
(3). PECORELLIHO SEZNAM. In: Lumen de Lumine. [online]. [citované: 08.08.2023]. Dostupné na internete:
https://www.lumendelumine.cz/index.php?page=pecorelliho-seznam.
(4). MATTEI, Roberto de, s. 184 - 185.
