Biblicizmus v priebehu histórie bol heslom pre všetky hnutia, ktoré chceli poprieť autoritu Cirkvi v mene Svätého písma. Protestantizmus kladie Božie slovo ako jedinú regula fidei, ako absolútnu normu, ktorou treba merať každú náuku a každé konanie. John Wycliffe (1328 - 1384), anglický teológ, a Ján Hus (1369 - 1415), český teológ, teoretizovali o integrálnom biblicizme, ešte pred nástupom Martina Luthera (1483 - 1546), nemeckého teológa.
Sväté písmo a Tradícia na koncile
Diskusia o vzťahu medzi Svätým písmom a Tradíciou v kresťanskom Zjavení nasledovala po hlasovaní o schéme o liturgii, dňa 14. novembra 1962. Debata v koncilovej aule bola stále živšia, a vyčlenili sa v nej dve menšiny, progresivistická a konzervatívna, ktoré súperili o konsenzus so širokou masou.
Riccardo Burigana (* 1964), taliansky cirkevný historik, konštatoval o tejto diskusii:
„Táto debata bola bránou, cez ktorú do Druhého vatikánskeho koncilu vstupovala nová prax formulovania náuky Rímskej cirkvi, čiže prechod od teológie založenej vo svojej podstate na pápežskom magistériu, k reflexii, ktorej centrom bolo prehlbovanie Božieho slova.“.
Magistérium učilo vždy, že jestvujú dva zdroje Zjavenia: Sväté písmo a Tradícia. Sväté písmo je inšpirované, Tradícia je božsky vedená a ochraňovaná. Tradícia je neomylná norma katolíckej viery, ktorá jestvovala v Cirkvi pred Svätým písmom.
Louis Billot (1846 - 1931), francúzsky kardinál, konštatoval:
„Tradícia je normou viery, ktorá predchádza Sväté písmo, pokiaľ ide o čas, poznanie a rozšírenie. Od Svätého písma sa líši, ( ... ), lebo to je norma nie len dávna, ale aj budúca a bezprostredne blízka.“.
Biblicizmus v priebehu histórie bol heslom pre všetky hnutia, ktoré chceli poprieť autoritu Cirkvi v mene Svätého písma. Protestantizmus kladie Božie slovo ako jedinú regula fidei, ako absolútnu normu, ktorou treba merať každú náuku a každé konanie. John Wycliffe (1328 - 1384), anglický teológ, a Ján Hus (1369 - 1415), český teológ, teoretizovali o integrálnom biblicizme, ešte pred nástupom Martina Luthera (1483 - 1546), nemeckého teológa.
Progresívny prístup k Svätému písmu a Tradícii
Progresivisti nepopierali Tradíciu na koncile, ale prekrúcali jej význam a znižovali jej úlohu. Podľa nich, Zjavenie je obsiahnuté jedine v Svätom písme, a Tradíciu nepovažovali za niečo, čo Zjavenie tvorí, ale len za čosi, čo ho „interpretuje“. Sväté písmo a Tradíciu neinterpretovalo by následne magistérium Cirkvi, ale učiteľská autorita teológov a exegétov. Progresivisti na koncile vytvorili niekoľko dokumentov ako alternatívu k dokumentu Teologickej komisie, De Fontibus Revelationis (O prameňoch Zjavenia).
Hlavnú skupinu týchto progresívnych teológov tvorili Karl Rahner (1904 - 1984), nemecký teológ, Edward Schillebeeckx (1914 - 2009), belgický teológ, a Yves Congar (1904 - 1995), francúzsky teológ. Napríklad E. Schillebeeckx veľmi kritizoval obsah dokumentu De Fontibus Revelationis pre jeho „uzavretosť“ voči metóde „histórie foriem“.
Edward Schillebeeckx (1914 - 2009), teológ. Zdroj: WIkimedia Commons.
Martin Dibelius (1883 - 1947), nemecký protestantský teológ, je autorom diela História foriem evanjelia, z roku 1919. Rudolf Bultmann (1884 - 1976), nemecký protestantský teológ a biblista, spoločne s M. Dibeliusom šírili metódu „histórie foriem“ (Formgeschichte). Predmetný prúd tvrdil, že život Ježiša Krista vysvetľuje racionalistickým spôsobom, a formuláciu evanjeliových textov chápal ako produkt nie konkrétnych autorov, alebo určitých literárnych prameňov, ale pomalého anonymného procesu vnútri prvých kresťanských spoločenstiev.
Progresivisti spochybňujú pripravenú schému
Alfredo Ottaviani (1890 - 1979), taliansky kardinál, sekretár Kongregácie Svätého ofícia, ktorá bola známa ako „La Suprema“, (Najvyššia), pre svoju prominentnú úlohu pri obrane integrity a čistoty viery, predložil schému Teologickej komisie De Fontibus Revelationis (O prameňoch Zjavenia). Vo svojom prejave zdôraznil pastoračnú hodnotu schémy. Bolo to 2 týždne po tom, čo Bernardus Johannes Alfrink (1900 - 1987), holandský kardinál, hrubým spôsobom, vypnutím mikrofónu, znemožnil A. Ottavianimu, kardinálovi, dokončiť svoj prejav, v ktorom kritizoval návrhy na zmenu obradu svätej omše.
Mons. Salvatore Garofalo (1911 - 1998), taliansky biblista a sekretár komisie, vystúpil následne po A. Ottavianim, kardinálovi, a povedal, že schéma je dogmatická, ale má aj pastoračnú hodnotu, a to pre jasný výklad náuky, ktorý podáva. Po jeho slovách bola spustená starostlivo pripravená lavína reakcií progresívnych koncilových otcov.
Achille Liénart (1884 - 1973), francúzsky kardinál, svoje vystúpenie začal vetou: „Táto schéma sa mi nepáči.“. Predložený návrh označil za nekompletný, so závažnými nedostatkami a za príliš scholastický.
Josef Richard Frings (1887 - 1978), nemecký kardinál, považoval schému za „ofenzívnu voči oddeleným bratom“.
Paul-Émile Léger (1904 - 1991), kanadský kardinál, konštatoval, že schéma je „v protiklade s duchom obnovy pápeža Jána XXIII.“.
Joseph Elmer Ritter (1892 - 1967), americký kardinál, vnímal schému ako „trpiacu negatívnym duchom a pesimizmom“.
Augustín Bea (1881 - 1968), nemecký kardinál, vnímal schému ako schému, ktorej „chýba pastoračný charakter“.
Albert Soegijapranata (1896 - 1963), indonézsky arcibiskup, predseda Indonézskej biskupskej konferencie, zaútočil na schému o prameňoch Zjavenia a aj na 3 ďalšie dogmatické konštitúcie.
Pieter Smulders (1911 - 2000), holandský jezuita, koncilový poradca, bol teologickým poradcom väčšiny indonézskych biskupov, ktorí boli pôvodom Holanďania.
Emile De Smedt (1909 - 1995), belgický biskup, v mene Sekretariátu pre jednotu kresťanov, zdôraznil, že schéme chýba „ekumenický duch“, že predstavuje prekážku pre dialóg, aj preto, že obsahuje scholastické formulácie, ktoré sú nepochopiteľné pre „pravoslávnych bratov“, a pre mnohých ďalších nekatolíkov.
Emile De Smedt (1909 - 1995), biskup. Zdroj: Wikimedia Commons.
Léon-Joseph Suenens (1904 - 1996), belgický kardinál, a Maximos IV. Saigh (1878 - 1967), melchitský patriarcha z Antiochie, podporili postoje progresívnych koncilových otcov, ktoré boli proti schéme Teologickej komisie.
Konciloví otcovia bránia pripravenú schému
Predložený dokument Teologickej komisie De Fontibus Revelationis (O prameňoch Zjavenia) bol predmetom diskusie aj v ďalších generálnych kongregáciách. Na obhajobu tohto dokumentu vystúpili A. Ottaviani, kardinál, Antonio Bacci (1885 - 1971), taliansky kardinál, Rufino Santos (1908 - 1973), filipínsky kardinál, Ermenegildo Florit (1901 - 1985), taliansky arcibiskup, neskôr kardinál, Ernesto Ruffini (1888 - 1967), taliansky kardinál, Michael Browne (1887 - 1971), írsky kardinál.
Mons. Geraldo De Proença Sigaud (1909 - 1999), brazílsky arcibiskup, vystúpil s veľmi hodnotným prejavom, a konštatoval, že pápež Pius XII., v encyklike Humani generis, zo dňa 12. augusta 1950, odsúdil nebezpečné bludy, ktoré sú stále živé, a zamorujú Cirkev svojim jedom. Predmetné vystúpenie prebiehalo v atmosfére mrmlania a zmätku, takže mnohí konciloví otcovia, nevenovali mu dostatočnú pozornosť.
Mons. Geraldo De Proença Sigaud (1909 - 1999), arcibiskup. Zdroj: Alchetron.
Mons. G. D. P. Sigaud, arcibiskup, povedal:
„Nesmieme, konciloví otcovia, toto ignorovať, alebo popierať, pretože to by znamenalo, že nesplnili sme svoju závažnú povinnosť. ( ... ). Ide o otázku života a smrti Katolíckej cirkvi, a tiež samotného kresťanstva. Tieto bludy v Cirkvi stále sa šíria; okrem bludov v sociálnej a morálnej oblasti, ide aj o omyly týkajúce sa Svätého písma a Tradície, čiže dvoch prameňov Zjavenia. V oblasti biblických štúdií v dielach mnohých katolíkov máme do činenia s faktickým popieraním historickej hodnoty takmer celého Svätého písma. Popiera sa historická hodnota celého Pentateuchu, ktorého autorom, podľa nich, nemôže byť v žiadnom prípade Mojžiš. ( ... ). Pokiaľ ide o Nový zákon, ani v ňom nezostane takmer nič, čo zodpovedalo by skutočným dejinám. Kapitoly svätého Lukáša o Zachariášovom videní, o Zvestovaní, o Navštívení (Alžbety), o Narodení Ježiša Krista, sú považované za poetické pasáže, inšpirované zbožnosťou a predstavivosťou. ( ... ). Tieto princípy vyučujú nie len nekatolícki učenci. Kážu sa našim mníškam na konferenciách a vedeckých sympóziách. Odovzdávajú sa našim seminaristom ako pravá exegéza. Sú verne prezentované v katolíckych periodikách. ( ... ). Toto je realita, ktorú nesmieme ignorovať. Všetko toto poukazuje na naliehavú potrebu vydať nejaký koncilový magisteriálny akt, ktorý spravil by koniec tomuto rozšírenému a neblahému zmätku v náuke a v dušiach.“.
Manipulácia pri hlasovaní a závažný zásah pápeža Jána XXIII.
Mons. Luigi Carlo Borromeo (1893 - 1975), taliansky biskup, považoval hlasovanie, ku ktorému došlo dňa 20. novembra 1962, za hanebnosť. Predsednícka rada rozhodla predložiť na hlasovanie túto otázku: „Treba prerušiť diskusiu o dogmatickej schéme De Fontibus Revelationis? Zmätok spôsobila skutočnosť, že ten, kto bol za schému, mal hlasovať „non placet“, aby diskusia pokračovala; kto bol proti, mal hlasovať „placet“, aby dokument bol stiahnutý a odložený. Mnohí podporovatelia schémy nepochopili mechanizmus a hlasovali „placet“, teda nepochopili, že hlasujú za opak. V zhromaždení nastal veľký rozruch.
Mons. Luigi Carlo Borromeo (1893 - 1975), biskup. Zdroj: Totustuus.it.
Mons. L. C. Borromeo, biskup, vo svojom Denníku, píše:
„Myslím, že kto bude čítať o tom o niekoľko rokov, uverí len ťažko, že jedna tvrdošijná frakcia na ekumenickom koncile bola odhodlaná presadiť svoje hľadisko za každú cenu, a že uchýlila sa k takémuto hanebnému triku.“.
Napriek pokusu o zmanipulovanie situácie, z celkového počtu 2 209 koncilových otcov, 1 368 vyjadrilo sa za zrušenie, 822 bolo proti, a 19 hlasov bolo neplatných. Bola potrebná dvojtretinová väčšina a progresivistom chýbalo k nej 105 hlasov. V zmysle rokovacieho poriadku, keďže väčšina nebola dosiahnutá, schéma mala sa považovať za schválenú. Avšak v záujme zachovania vytýčeného trendu, rokovací poriadok bol znova porušený, a to v dôsledku zásahu pápeža Jána XXIII..
Pápež Ján XXIII. rozhodol stiahnuť schému De Fontibus Revelationis, dňa 21. novembra 1962, a dať ju prepracovať komisii ad hoc, zloženej z členov s rôznymi pohľadmi. Pápež Ján XXIII. chcel týmto spôsobom prejaviť dôveru Sekretariátu pre jednotu kresťanov a A. Beovi, kardinálovi. Bolo to procedurálne rozhodnutie, ktoré bolo zjavným porušením pravidiel koncilu. Prácam bol vnútený „povinný smer“ a vznikol závažný psychologický dôsledok, keďže pápež Ján XXIII. potvrdil možnosť, aby konciloví otcovia odmietli schému predloženú rímskymi komisiami. Koncil týmto spôsobom uznal nutnosť brať do úvahy ekumenické požiadavky aj v prípade, ak väčšina koncilových otcov nesúhlasí s týmto postupom. Progresivisti na koncile tvorili menšinu, avšak po zmienenom zásahu pápeža Jána XXIII., podporujúcom progresívny smer, pociťovali nadšenie.
Paul Brand (1914 - 2003), britský vydavateľ, navštívil Karla Rahnera (1904 - 1984), nemeckého teológa, významného predstaviteľa progresivizmu na koncile, dňa 21. novembra 1962, a navrhol mu vydávanie medzinárodného progresivistického časopisu. Časopis Concilium vznikol v roku 1965, a jeho jadro tvorili Edward Schillebeeckx (1914 - 2009), belgický teológ, Hans Küng (1928 - 2021), švajčiarsky teológ, a K. Rahner.
Diskusia o Konštitúcii o Cirkvi a presadenie progresívneho prístupu
XXV. Generálna kongregácia bola otvorená dňa 23. novembra 1962. Konciloví otcovia dostali 3 rôzne schémy o podobných témach. Bola to schéma o Cirkvi, pripravená Teologickou komisiou, v prílohe s návrhom konštitúcie O Preblahoslavenej Panne Márii, schéma obsahujúca kapitolu O Ekumenizme, a schéma O katolíckom ekumenizme, ktorú pripravil Sekretariát pre jednotu kresťanov.
Väčšina vystupujúcich rečníkov zaútočila na schému Teologickej komisie, a navrhovali spojiť tieto 3 dokumenty do jednej schémy. Zástancovia ekumenického dialógu nesúhlasili s kapitolou o ekumenizme, ktorú pripravila Teologická komisia, a žiadali zahrnúť túto kapitolu do ďalších dvoch schém, aby dosiahli jej zmenu. Tento progresívny zámer bol vykonaný.
Na XXVII. Generálnej kongregácii, konanej dňa 26. novembra 1962, generálny sekretár oznámil, že diskutovať bude sa o schémach De Unitate Ecclesiae, De Ecclesia a De Beata Maria Virgine, s tým, že tieto 3 dokumenty zlúčia sa do jednej schémy. Vytvorenie skupiny kardinálov, na prípravu nového spoločného textu, ktorí mali rôzne postoje, viedlo nevyhnutne ku kompromisu, a k značnému zredukovaniu formulácií, vypracovaných Teologickou komisiou.
A. Ottaviani, kardinál, predseda Teologickej komisie, objasňoval dokument tejto komisie o Cirkvi, v koncilovej aule, dňa 1. decembra 1962. A. Ottaviani, kardinál, povedal, že 36 expertov a 36 konzultantov z 15 národov, podieľalo sa na príprave tohto dokumentu, a vyhlásil:
„Autori schémy chceli pripraviť dokument, ktorý bol by čo najviac pastoračný a biblický, nie akademický, a napísaný formou, ktorej všetci porozumejú. Hovorím to preto, lebo očakávam zvyčajné litánie koncilových otcov: je scholastický, nie je ekumenický, nie je pastoračný, je negatívny, a podobne. Musím dokonca prezradiť vám jedno tajomstvo: Skôr než táto schéma bola rozdaná, počujte, počujte, skôr než bola zverejnená, náhradná schéma už kolovala! Takže bola už posúdená bez ohľadu na jej klady. Nezostáva teda iné, než mlčať, lebo Sväté písmo nás učí: „Kde ťa nepočúvajú, neplytvaj mnohými slovami.“.
Achille Liénart (1884 - 1973), francúzsky kardinál, jeden z 9 predsedov zhromaždenia, významný predstaviteľ progresívnych síl na koncile, podľa spomienok Neophytosa Edelbyho (1920 - 1995), melchitského arcibiskupa, konštatoval:
„Schéma chápe Cirkev len ako ľudskú inštitúciu, zatiaľ čo ona je tajomstvo a sviatosť všetkých národov. Konkrétne žiadal, aby Rímska cirkev nestotožňovala sa s tajomným Kristovým telom. Aspoň v nebi, Rímska cirkev a mystické telo, našťastie sa nestotožňujú.“.
E. D. Smedt, biskup, obvinil predloženú schému z 3 závažných chýb: z rímskeho triumfalizmu, právnického formalizmu a klerikalizmu. Mons. L. C. Borromeo, biskup, vo svojom denníku, zo dňa 1. decembra 1962, k tomuto prejavu E. D. Smedta, biskupa, uvádza:
„Z rímskeho triumfalizmu, lebo Cirkev na jednom mieste nazýva agmen, vojsko; z právnického formalizmu, už neviem prečo, len viem, že to bol úbohý dôvod, a že ani Francúzi dokonca nemali odvahu tlieskať zápalistému rečníkovi tento krát, ktorý zbytočne piplal sa v papieroch, v očakávaní, že ho vykážu, k čomu však nedošlo, z klerikalizmu, lebo hovorí najprv o biskupoch, potom o kňazoch, a až potom o laikoch. Človek by nečakal, že na koncile biskupov bude svedkom útoku na klerikalizmus!“.
E. D. Smedt, biskup, a jeho obvinenia, boli zhrnutím všetkých možných výhrad proti Rímskej kúrii, ktoré zaznievali často v koncilovej aule a mimo nej. E. D. Smedta, biskupa, podporili Julius August Döpfner (1913 - 1976), nemecký kardinál, Paul-Émile Léger (1904 - 1991), kanadský kardinál, Giovanni Battista Montini (1897 - 1978), taliansky kardinál, neskorší pápež Pavol VI., L. J. Suenens, kardinál, a J. R. Frings, kardinál, a A. Bea, kardinál.
L. J. Suenens, kardinál, predstavil hlavné témy alternatívneho textu, sformulovaného v kruhoch Univerzity v Leuvene, v Belgicku, dňa 4. decembra 1962, ktorý bol prediskutovaný niekoľkými kardinálmi, v Belgickom kolégiu v Ríme. Dokument pozostával z 2 častí, Ecclesia ad intra, o vnútornej situácii v Cirkvi, a Ecclesia ad extra, o dialógu medzi Cirkvou a moderným svetom. L. J. Suenens, kardinál, bol rektorom Univerzity v Leuvene, v Belgicku, v rokoch 1940 až 1945. Univerzita v Leuvene bola ovplyvnená fenomenologickou filozofiou Edmunda Husserla (1859 - 1938), nemeckého filozofa a Martina Heideggera (1889 - 1976), nemeckého filozofa. Návrh L. J. Suenensa, kardinála, stal sa základom dogmatickej konštitúcie o Cirkvi, Lumen gentium, zo dňa 21. novembra 1964.
G. B. Montini, kardinál, neskorší pápež Pavol VI., vystúpil po druhý krát, dňa 5. decembra 1962, a vyjadril svoju plnú podporu projektu L. J. Suenensa, kardinála. Najvýznamnejšou časťou jeho prejavu bola jeho žiadosť, aby bola rozpracovaná nová teológia o biskupskom zbore, čo bola téma blízka B. J. Alfrinkovi, kardinálovi, významnému predstaviteľovi progresívnych síl na koncile. G. B. Montini, kardinál, zameral týmto spôsobom pozornosť progresivistického zoskupenia na seba, že je pápežský favorit, „papabile“.
Franz König (1905 - 2004), rakúsky kardinál, povedal:
„Celá moja skupina so Suenensom, Döpfnerom, Liénartom, Fringsom, stretávala sa často s G. B. Montinim, kardinálom, (milánskym arcibiskupom), aby sme vymieňali si myšlienky a prehlbovali ich v diskusii: bol celkom na našej strane.“.
ZDROJ:
MATTEI, Roberto de: Druhý vatikánsky koncil. Doposiaľ nenapísané dejiny. Titul originálu: Il Concilio Vaticano II. Una storia mai scritta, Torino, 2011. Bratislava: Nadácia Slovakia Christiana, 2019, s. 28, 156 - 166. ISBN: 978-80-972597-6-1.
