Predvčerom v anglicky hovoriacej časti mediálnej sféry objavili sa správy, ktorých nosným posolstvom bola otázka: Prečo niekto žiada, aby Emme Bonino nebolo dovolené verejne prehovoriť v talianskej Katolíckej cirkvi? Katolícki novinári zúrili, že Bonino bola 26. júla pozvaná predniesť reč v kostole San Defendente v Ronco di Cossato počas "Svetového dňa utečencov." V porazeneckej rutine ich protestov bol aj spodný tón. Hoci protestovali skôr vedení tvrdošijným zmyslom pre povinnosť ako skutočným hnevom, v pozadí toho všetkého bol naozajstný šok.

Toto je žena, ktorá v sedemdesiatych rokoch vstúpila do parlamentu, aby sa vyhla stíhaniu za, podľa jej vlastných chvastúnskych rečí, viac ako 10 000 spáchaných ilegálnych potratov. Jej prezývka "Bicicletta" pochádza z nástroja, ktorý si pre tento účel vyrobila z pumpy na bicykel a pohára na zaváraniny. Bonino založia Centrum pre informácie o sterilizácii a potratoch CISA, ktoré dosiahlo legislatívne schválenie potratov v roku 1978. Po tomto úspechu nastúpila Bonino hviezdnu dráhu v parlamente, ako členka Radikálnej strany, a neskôr ako chránenkyňa Georgea Sorosa ako Európska komisárka a talianska ministerka zahraničia, kde utrácala jednak Sorosove a jednak peniaze talianskych daňových poplatníkov, propagovaním masovej migrácie, eurofederalizmu a zrušenia národných hraníc.

Pre vás je možno ťažko pochopiť situáciu v Cirkvi v Taliansku, ale stará matka potratárov z kruto antikatolíckej Radikálnej strany, Emma Bonino je stelesnením toho, čo talianska hierarchia, až na hŕstku výnimiek, považuje za ideálneho politika. Jej agresívny boj za potraty je vnímaný ako drobný prehrešok, (a už vlastne mŕtvu vec, keď teraz Taliansko "upravilo" potratové zákony), niečo, čo možno zamiesť pod koberec a zdvorilo o tom nehovoríť, ale je mocne oslavovaná za jej silný tlak na vládu, aby povolila tisíckam migrantov pristáť na talianskom pobreží.

Kým v USA je neobmedzená imigrácia tou najmódnejšou témou medzi cirkevnou ľavicou, tak v Taliansku, keďže tu nie je žiadna cirkevná "pravica", je to najmódnejšia téma v celej Cirkvi. A Emma Bonino je v tejto krajine tvárou Sorosovho plánu "otvorených hraníc", plánu, ktorý má zaplaviť Európu a predovšetkým európsku kultúru (hlavne moslimskými) migrantmi z Afriky a Blízkeho východu.

Sviatostný život, teda katolícke náboženstvo, zaujíma už len málokoho a laici pomaly spirituálne zomierajú, živení len biednym duchovným proviantom. V mnohých dedinách sú počas leta omše kompletne zrušené (Novus ordo samozrejme s gitarkami. Tradičné omše tu nie sú.). Čo je horšie, nie sú žiadne pravidelné termíny na spovede a táto sviatosť na mnohých miestach už nadobro vyhynula. Taliansko už nie je bezpečná krajina, ako bolo pred piatimi rokmi. Ctihodné dedinské matróny sa boja ísť domov pešo, z päť minút vzdialeného kostola, po skončení obvyklej štvrtkovej nočnej ružencovej pobožnosti. Farskí kňazi radšej dajú im kázanie proti rasizmu, ale nezmenia čas pobožnosti, aby im pomohli.

Toto ale biskupov očividne nezaujíma. V Perugii kardinál Gualtiero Bassetti, ktorého František nedávno vymenoval za hlavu talianskej biskupskej konferencie a spravil kardinálom (v 75), organizoval pred pár mesiacmi výstup na nejaký kopec, kde "oslavoval" enormný prílev afrických mohamedánov do nášho kraja. To sa stalo krátko po tom, ako v mediálnom rozhovore naliehal na vládu, aby povolila zákonné zväzky párov rovnakého pohlavia a varoval katolíckych účastníkov Dňa rodiny, aby neboli "proti" nikomu: "Príklad nám dáva pápež František. Jeho slová sú vždy absolútne jasné, Svätý otec nie je nikdy proti nikomu."

Rastúca vlna násilných zločinov, pred pár mesiacmi v susednom malom meste zavraždil gang afrických lotrov potulujúci sa vo dne v noci na železničnej stanici prednostu, ktorý snažil sa prekaziť obťažovanie pasažierov a dostal rozbitou fľašou do hrudníka, nie je pre biskupov a klérus dôležitá. V januári tohoto roku prišiel do toho istého mesta pomocný biskup z Perugie slúžiť omšu na Svetový deň migrantov a povedal, že africkí migranti sú "iskerkou nádeje" pred tvárou "ničivej demografickej zimy." Je faktom, že z Františkovho pontifikátu nabrala marxisticka frakcia talianskeho episkopátu neskutočnú odvahu.

V marci 2017, arcibiskup Vincenzo Paglia, áno, ten, čo objednal homoerotické fresky pre katedrálu v Terni, pričom jedným z vyobrazených naháčov je on sám, predniesol krátku eulógiu za zakladateľa Radikálnej strany Marca Pannellu. Františkov kandidát na šéfa Pontifikálnej akadémie pre život a Inštitútu JPII. pre štúdium manželstva a rodiny, zúčastnil sa zasadania tejto strany ako veľmi zvláštny hosť, a označil Pannellu za "človeka veľkej spirituality", a jeho smrť za "veľkú stratu" nie len pre stranu, ale pre "našu krajinu" a "náš svet, ktorý viac než inokedy potrebuje ľudí, ktorí vedia hovoriť ako on. "

Pannella, povedal Paglia, “obetoval svoj život za najmenších”, za “obranu dôstojnosti všetkých, najmä naviac marginalizovaných.” Paglia hovoril o svojom vrelom a úzkom priateľstve s Pannellom, a nazval jeho smrť "veľkou stratou" nie len pre stranu ale "pre našu krajinu".

Pannellov život, povedal, je “inšpiráciou pre krajší život nie len pre Taliansko, ale pre celý svet, ktorý potrebuje viac ako inokedy ľudí, čo vedia hovoriť ako on. ( ... ). Dúfam, že Marcov duch nám pomôže žiť rovnakým spôsobom."

V októbri minulého roka katolícki spisovatelia v Taliansku vyjadrili zdesenie z biskupov, ktorí hrdo oznámili svoju podporu radikálom a ich „Pochodu za amnestiu, spravodlivosť, slobodu“, ktorý požaduje prepustenie zločincov z väzníc. Vzhľadom na odhodlanie strany vyhnať Cirkev z verejného života, spoluprácu talianskych biskupov s radikálmi možno oprávnene opísať ako spoluprácu kaprov s rybármi pri propagácii Vianoc. Externému pozorovateľovi sa to javí ako najpokročilejší prípad Štokholmského syndrómu: Cirkev, ktorá spáchaním rituálnej samovraždy demonštruje svoju dobrú vôľu extrémne protikatolíckej ľavici. Asi jediná rozumná otázka, ktorú nám zostáva, je, prečo Emma Bonino nerobí kazateľské turné po všetkých hlavných talianskych bazilikách a katedrálach.

Ale celá vec vyvoláva ďalšie otázky. Keď začneme chápať pokročilý stav morálneho úpadku, ktorý táto protikatolícka ideológia spôsobila medzi biskupmi a duchovnými, máme sklon zabúdať, že nebolo to tak vždy. Táto správa vyvolala v mojej mysli otázku, ako presne sa to stalo. Ako a prečo a kým bolo Taliansko a ostatné katolícke národy Európy, tak dôkladne odkatolicizované? Prečo sú napríklad „najviac katolícke“ národy Európy tiež krajiny s najnižšou mierou plodnosti v západnom svete? Prečo Taliansko nemalo v posledných 30 rokoch mieru plodnosti nad 1,4 dieťaťa na ženu? Štatistická agentúra krajiny, Istat, tvrdí, že v roku 2015 bola celková plodnosť 1,35, čo je demografická špirála smrti. Talianski politici teraz otvorene hovoria o Taliansku ako o „umierajúcom národe“.

V súčasnosti je blížiaca sa „demografická zima“ západných a pozápadnených ázijských národov akceptovanou realitou, ale prečo je to obzvlášť akútne, a obzvlášť rozvinuté, v bývalých katolíckych krajinách? Ak dáme dokopy čo vieme s týmito otázkami, logika nás vedie k nutnej, hoci hlboko znepokojujúcej hypotéze: „Spolupracuje katolícka hierarchia s agendou globálnej kontroly populácie, aby vyvolala decimáciu, ba až vyhynutie katolíckeho obyvateľstva Európy? A ak áno, ako dlho? Kto to rozhodol, kedy a čo za to dostal?“

Kto chce, môže urobiť si prieskum. Nebudem tu všetko opakovať, ale všetko to bolo odtajnené a je k dispozícii online. Stačí spomenúť, že v roku 1974 bol v OSN predložený dokument, ktorý autorizoval vtedajší minister zahraničných vecí, Henry Kissinger, ktorý požadoval, aby zdroje OSN, najmä všetky jej organizácie poskytujúce pomoc ako UNICEF, zamerali sa na zníženie miery plodnosti v určitých „cieľových“ štátoch [1]. Pomoc ľuďom v týchto krajinách mala sa spájať s požiadavkou, aby akceptovali antikoncepciu a sterilizáciu a neskôr potrat, alebo pomohli si sami.

Katolícka depopulácia však už úspešne prebiehala, keď Kissingerov výbor vypracoval Memorandum o národnej bezpečnosti 200. Súhlasila nejaká vplyvná frakcia katolíckej hierarchie v 60. rokoch s účasťou na podobnej tajnej európskej katolíckej genocíde? Existuje dohoda na medzinárodnej úrovni, ako údajná dohoda medzi torontským kardinálom Geraldom Emmettom Carterom [2] a Pierrom Trudeauom, s cieľom umlčať učenie Cirkvi o manželstve a rodinnom živote, výmenou za ústupky nejakého druhu? V tom čase bola v Ríme ochota pre takéto dohody. A mohlo sa to zdať ako celkom dobré: progresívni, a dokonca aj bežní katolíci, ktorí milovali uznanie bezbožného sveta, boli nahnevaní a hlboko rozčarovaní z Humanae Vitae; určite mali chuť sa encykliky zbaviť. A po debakli vo Washingtone bolo jasné, že pápež Pavol VI. nemal bezprostredný úmysel svoju encykliku brániť. Každopádne videli sme, že desaťročia prítomnosti Svätej stolice v OSN výrazne zvýšili prestíž a vplyv Vatikánu v medzinárodných diplomatických kruhoch, čo nám pripomenula aj nedávna intervencia pápeža Františka na Kube.

Je možné, že nejaká figúra, ako napríklad Agostino Casaroli [3], ktorého mnohí v tejto krajine považovali za slobodomurára, uzavrela dohodu s rodiacim sa hnutím populačnej kontroly v OSN, aby účinne potlačila Humanae Vitae v katolíckych cirkvách Európy?

Svätá stolica založila svoju misiu v OSN a získala štatút „stáleho pozorovateľa“ v roku 1964. O desať rokov neskôr OSN formálne zapojila sa do globálneho projektu populačnej kontroly, ale v tej dobe už pokles populácie v Európe prebiehal. Medzinárodní propagátori antikoncepcie v tom čase pôsobili v Taliansku už niekoľko rokov. Správa agentúry pre potraty/antikoncepciu Pathfinders International sa vychvaľuje, že ich agenti rozdávali hormonálnu antikoncepciu chudobným ženám v Ríme už v roku 1958. Materiál „bezplatne poskytol výrobca z Veľkej Británie“. Agentka pridruženej skupiny pre plánované pre rodičovstvo, Maria Luisa DeMarchi, „pokračovala v týchto návštevách počas nasledujúcich dvoch desaťročí a uskutočňovala týždenné návštevy viac ako 550 klientov ročne, celkovo viac ako 7 000 návštev.“ Propaganda bola účinná: priatelia mi hovoria, že ak máš jedno dieťa v kočíku, budú sa babky usmievať; dve alebo viac detí a dostanete kázanie o preľudnení.

Výsledky, štatistiky, dajú sa ľahko nájsť; nedávna správa uvádza, že Taliansko teraz má najnižšiu mieru plodnosti v Európe, ktorá sa od šesťdesiatych rokov minulého storočia znížila o polovicu. Počet pôrodov klesol na najnižšie číslo od založenia moderného štátu v roku 1861. Talianska ministerka zdravotníctva, Beatrice Lorenzinová, ktorá si myslí, že problém možno vyriešiť mesačným bonusom na dieťa vo výške 160 EUR, varovala, že Taliansko ako národ čelí neistej budúcnosť bez detí. „Za päť rokov sme stratili viac ako 66 000 narodených (ročne), to je ekvivalent mesta veľkosti Sieny. Ak to spojíme s rastúcim počtom starých a chronicky chorých ľudí, máme obraz umierajúcej krajiny.“

Tento pochmúrny obraz samozrejme dáva takým, ako Emma Bonino a jej priateľ u Svätej Marty, zámienku, ktorú potrebujú, aby priviedli toľko afrických moslimských migrantov, koľko si mohol George Soros priať. Talianski poslanci vľavo otvorene tvrdia, že toto sú ľudia, ktorí musia „nahradiť“ pôvodnú taliansku populáciu, ktorá vymiera.

Miera pôrodnosti v Taliansku je výrazne pod európskym priemerom 1,58, ale aj tá výrazne zaostáva za úrovňou 2,1 potrebnou na udržanie stabilnej populácie. CIA World Factbook, projekt ministerstva zahraničných vecí USA, hovorí, že Španielsko (67,8 %), Taliansko (80 %), Poľsko (87,2 %), Portugalsko (81 %) a Írska republika (84,7 %) sú medzi „najkatolíckejšími“ národmi Európy. Každý z nich má tiež to, čo demografi nazývajú „extrémne nízka“ miera plodnosti, teda pod úrovňou potrebnou na záchranu národa. V posledných rokoch došlo k postupnému zvyšovaniu pôrodnosti, všeobecne sa to však chápe ako dôsledok prílevu plodných prisťahovalcov.

Keď pozrieme sa bližšie na jednu krajinu, maličkú Maltu, vidíme, že situácia zhoršovala sa desaťročia, až posledná ľavicová vláda sa rozhúpala a začala meniť legislatívnu scénu. Stredný vek (medián) maltskej populácie je 41,5 roka, muži: 40,4 roka; ženy: 42,7 rokov, ďaleko za vekom vhodným na rodenie detí. To sa neprihodilo v priebehu niekoľko rokov. Treba desaťročia nízkej pôrodnosti, aby stredný vek posunul sa tak vysoko, a to aj pre tak malú populáciu. Celková miera plodnosti Malty bola v roku 2016 1,55 detí narodených na ženu, čo nebolo by sa stalo, keby maltská hierarchia a klérus učili to, čo Cirkev učí o manželstve a rodine.

Dá sa povedať, že Malta je najviac katolícky národ na svete. Podľa rôznych odhadov je to okolo 90 - 98 %. Zámerné opustenie učenia Cirkvi je jediným možným vysvetlením ich súčasnej demografickej situácie. Pred pätnástimi rokmi každý týždeň zúčastňovalo sa omše približne 80 % obyvateľov Malty. Pred niekoľkými rokmi, keď som tam bola, to bolo už len 50 %. Omše navštevujú iba starší ľudia a muži vo všeobecnosti menej. Zavedenie rozvodu, antikoncepcie a teraz „homosexuálneho manželstva“ v tomto katolíckom národe, nemohlo uskutočniť sa bez prinajmenšom tichej spolupráce Cirkvi. Bolo mi povedané, že keď vláda v roku 2011 legalizovala rozvod, prvý diel z legislatívneho domina, neozvali sa ani laici, ani duchovní; naopak, veľa z nich zmenu presadzovalo z kazateľníc. Nedávno sme videli, že maltskí biskupi stali sa tvárami reklamy pre bergogliansku revolúciu; nariaďujú svojim kňazom, aby dávali sväté prijímanie ľuďom, o ktorých vedia, že nekajúcne žijú v cudzoložných zväzkoch.

Z pochopiteľných dôvodov oplatí sa pozrieť aj na Argentínu, o ktorej sú poznámky CIA obzvlášť hrozivé: „Jedna tretina populácie žije v Buenos Aires,“ sú „nominálne rímskokatolíci, 92 % (menej ako 20 % praktizuje)". Uvádza sa miera pôrodnosti „2,28 narodených detí / ženu (2016)“, čo len nepatrne je nad úrovňou nahradenia populácie 2,1 detí na ženu. Správa OSN z roku 2014 o implementácií, ktorú vypracoval UNFPA, úrad Organizácie Spojených národov, ktorý dohliada nad celosvetovým hnutím populačnej kontroly, poznamenáva, že v rokoch 1990 až 2001, používanie antikoncepcie zvýšilo sa z nuly na 65%. Správa tiež poznamenáva, že vláda má „veľké obavy“ v súvislosti s plodnosťou adolescentov, “a medzi mladými ľuďmi vykonáva „priamu podporu plánovaného rodičovstva“.

Severoamerickí konzervatívni katolíci, ktorí pracujú so svojimi miestnymi kategóriami, majú často problém situáciu pochopiť. Smejú sa divokým „konšpiračným teóriám“ tradicionalistov, keď hovoria o vplyve slobodomurárov a komunistov. Čo ešte? Únosy UFO? Ale na starom kontinente tieto skutočnosti považujú sa za súčasť politickej scenérie; Taliani vedia, že slobodomurári a komunisti nie sú rozprávky; kladivá a kosáky na sprievode „Gay Pride“ každý rok v Ríme sú neprehliadnuteľné. My, Anglos, netušíme, že tu je bežné, že talianski kňazi a dokonca aj biskupi, otvorene pracujú ako komunistickí agitátori alebo sympatizanti. Každá dedina, mesto v krajine, má svoju „Via Gramsci“.

Pred mnohými rokmi, keď začala som sa zaujímať o tieto otázky prvýkrát, čítala som o hnutí bohatých západných krajín, ktoré chceli „obmedziť“ pôrodnosť chudobných „rozvojových krajín“. V tom čase nenamietala som proti antikoncepcii ako takej, ale okamžite ma napadlo, že od bohatých je mimoriadne nemorálne, že žiadajú, aby chudobní ľudia nemali deti, a tak boháči mohli svoju extravagantnú spotrebu udržať si donekonečna. Toto bol jednoznačne prípad genocídy v celosvetovom meradle. Faktom však je, že miera pôrodnosti v Európe začala sa značne znižovať predtým, ako asistenčné agentúry OSN začali pracovať na obmedzení pôrodov v rozvojovom svete.

Masové antikoncepčné a sterilizačné programy, vrátane vládnej propagandy, sú genocída. A to robí OSN v každom „rozvíjajúcom sa“ štáte na svete od začiatku 70. rokov 20. storočia. Vzhľadom na to, čo dnes vieme o fungovaní Vatikánu od 50. rokov 20. storočia, vidím dobrý dôvod pre podozrenie, že vyhladenie katolíckej Európy, ktoré je na sekularistickom, slobodomurárskom programe, od začiatku 19. storočia, bolo do Cirkvi implementované trójskymi koňmi v Ríme.

[1] Krajiny uvedené v memorande z roku 1974 na osobitné zaobchádzanie boli India, Bangladéš, Pakistan, Indonézia, Thajsko, Filipíny, Turecko, Nigéria, Egypt, Etiópia, Mexiko, Kolumbia a Brazília. Odvtedy ukázalo sa, že zdravotnícke organizácie financované OSN vstupujú do juhoamerických a afrických krajín a sterilizujú ženy bez ich vedomia alebo súhlasu, môžeme predpokladať, že mandát sa rozšíril.

[2] Carter bol jedným z najrozšírenejších odporcov Cirkvi Humanae Vitae a autorom kľúčových odsekov Winnipegského vyhlásenia, ktoré odmietlo toto morálne učenie. Verejne označil encykliku za „tragédiu“ a vydal disciplinárne pokyny pre všetkých kňazov, a prikázal im, aby ju ignorovali: „Z dôvodu pochybností v praktickom poriadku nemôže žiadny kňaz odmietnuť rozhrešenie pre osoby, ktoré používajú pilulky, pokiaľ ich motív nie je jednoznačne hriešny."

[3] Štátny tajomník 1979 - 1990, Casaroli bol celoživotným vatikánskym diplomatom. Podľa Jána XXIII. bol autorom vatikánskeho „ostpolitik“ prístupu zmiereniu s komunizmom. Bol zaradený do známeho „Pecorelliho zoznamu“ podozrivých vatikánskych slobodomurárov, rovnako, ako aj jeho bezprostredný predchodca v úrade Jean Villot.