Svätý František Saleský bol katolícky teológ, spisovateľ, mystik, biskup a učiteľ cirkvi. Jeho spisy o duchovnom živote (Návod ku zbožnému životu alebo Filotea; Duchovné rozhovory; Traktát o Božej láske alebo Teotimus) patria ku klasike francúzskej mystiky i literatúry 17. storočia a mali veľký vplyv na katolícku spiritualitu novej doby. Bol zbožným mužom a rekatolizátorom, ktorý priviedol mnohých zblúdených kalvínov späť do lona katolíckej Cirkvi.
Detstvo a štúdium
Podľa tradičného katolíckeho kalendára si dňa 29. januára pripomíname sviatok sv. Františka Saleského, biskupa a učiteľa Cirkvi. Jeho atribútom je srdce ovinuté tŕním. Je patrónom saleziánov, katolíckej tlače, spisovateľov, nepočujúcich ako aj miest Ženeva či Annecy. Podľa neho nazval neskôr v 19.storočí svätý Don Bosco svoje spoločenstvo na pomoc a výchovu detí z ulice “saleziáni”.
Sv. František Saleský sa narodil dňa 21.8.1567 v mestečku Sales v Savojsku a umrel dňa 28.1.1622 v Lyone vo Francúzsku. Pochádzal zo starého zbožného katolíckeho šľachtického rodu. Otec, vojvoda François de Sales, patril do rodiny, ktorá dala Savojsku množstvo ušľachtilých mužov a verných synov katolíckej Cirkvi. Matka, Françoise de Sionnaz, bola jedinou dcérou prominentného francúzskeho sudcu a aristokrata Melchiora de Sionnaza de Vallières.
Malý František bol veľmi nadané dieťa a už vo veku 6 rokov začal študovať na prestížnej škole v La Roche. Okrem francúzštiny mu išla veľmi dobre aj latinčina. V roku 1578 odišiel de Sales na Collège de Clermont, vtedy jezuitskú inštitúciu, študoval tu rétoriku a humanitné vedy. Spočiatku žil v blízkosti kostola Église Sainte-Geneviève so svojimi tromi bratrancami. Ako šľachtica ho sprevádzal jeho sluha a vychovávateľ kňaz Abbé Déage.
Aby potešil svojho otca, chodil na lekcie džentlmenského jazdenia, tanca a šermu. Súčastníci o mladom aristokratovi Françoisovi de Sales hovorili ako o inteligentnom, peknom, vysokom a sympatickom mladíkovi, ktorý bol vítaným hosťom v mnohých aristokratických sídlach. Mladý František Saleský spočiatku neuvažoval o tom, že sa stane kňazom, bol hrdým šľachticom a chcel sa uplatniť v kráľovských službách.
V roku 1586 sa František Saleský zúčastnil teologickej diskusie o predestinácii a toto Kalvínovo bludárske učenie ním otriaslo, takže si prešiel veľkou krízou viery. Na základe Kalvínovho učenia dospel k názoru, že je definitívne zatratený a jeho miesto je v pekle. Osobná kríza a zúfalsto vrcholili, František sa trápil niekoľko mesiacov a dokonca sa jeho zdravotný stav zhoršil tak, že ostal pripútaný na lôžko.
Sv. František Saleský duševne trpel, no neprestával sa vrúcne modliť k Bohu. Zmučená Františkova duša volala k Bohu o pomoc: “Bože obetujem Ti celé svoje srdce a ak sa stane, že Ťa nebudem môcť milovať na Nebi, chcem Ťa milovať vrúcne tu na Zemi, pokiaľ žijem”. Ďalšia jeho nádherná modlitba bola adresovaná Panne Márii: “Rozpomeň sa najláskavejšia Panna Mária, veď nikdy som nepočul, že by si opustila toho, kto sa utiekal pod tvoju ochranu a prosil o tvoj príhovor…“.
Milostivý Boh naliehavé modlitby sv. Františka Saleského, /ktorý nevedel nájsť logické východisko z marazmu teórie o predestinácii/ vyslyšal. V decembri roku 1586 počas potuliek mestom zavítal mladý František do starej farnosti Saint-Étienne-des-Grès v Paríži, kde sa vrúcne modlil pred známou sochou Panny Márie Dobrého oslobodenia. Tu náhle pochopil, že Boh má pre neho pripravené dobro, pretože Boh je láska, a čokoľvek sa mu v živote stane, stane sa z Božej vôle, a len kvôli jeho dobru, presne v intenciách listu sv. Jána /1Jn 4,8-19/: 7 Milovaní, milujme sa navzájom, lebo láska je z Boha a každý, kto miluje, narodil sa z Boha a pozná Boha. 8 Kto nemiluje, nepoznal Boha, lebo Boh je láska. 9 A Božia láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby sme skrze neho mali život. 10 Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy. 11 Milovaní, keď nás Boh tak miluje, aj my sme povinní milovať jeden druhého. 12 Boha nikto nikdy nevidel; ale keď sa milujeme navzájom; Boh ostáva v nás a jeho láska v nás je dokonalá. 13 A že ostávame v ňom a on v nás, poznávame podľa toho, že nám dal zo svojho Ducha. 14 A my sme videli a svedčíme, že Otec poslal Syna za Spasiteľa sveta. 15 Kto vyzná: "Ježiš je Boží Syn," ostáva v ňom Boh a on v Bohu. 16 A my, čo sme uverili, spoznali sme lásku, akú má Boh k nám. Boh je láska; a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom. 17 Láska v nás je dokonalá v tom, že máme dôveru v deň súdu, lebo ako je on, tak sme aj my na tomto svete. 18 V láske niet strachu, a dokonalá láska vyháňa strach, lebo strach má v sebe trest, a kto sa bojí, nie je dokonalý v láske. 19 My milujeme, pretože on prvý miloval nás.
Vďaka Božej milosti a pochopeniu, že Boh je láska, skončili u sv. Františka okamžite všetky pochybnosti zapríčinené teóriou o predestinácii. Jed učenia o predestinácii, ktorý okúsil bolestne na vlastnej koži, mu nakoniec aj pomohol, pretože sa stal imúnny voči rôznym herézam. Uvedomenie si Božej lásky však prežiarilo celý ďalší život sv. Františka a pretavilo sa aj do jeho spôsobu vyučovania katolíckej spirituality – vidieť to aj na Františkovom diele “Úvod do zbožného života”. Pred sochou Panny Márie Dobrého oslobodenia v Saint-Étienne-des-Grès v Paríži dal prísľub, že sa stane katolíckym kňazom.
Po ukončení štúdia na Collège de Clermont sa v roku 1588 prihlásil na univerzitu v Padove v Taliansku, kde študoval právo a teológiu. Sprevádzal ho jeho 12 ročný brat Gallois. De Sales si vzal za duchovného vodcu Antonia Possevina, kňaza Spoločnosti Ježišovej. V roku 1592 štúdium v Padove úspešne ukončil. Následne vykonal púť do talianskeho Loreta do baziliky Della Santa Casa, kde sa definitívne utvrdil v tom, že bude katolíckym kňazom. Dňa 18.12.1593 prijal kňazské svätenie a následne sa vrátil do rodného Savojska.
Mladý kňaz úspešne lieči príznaky kalvínskeho moru
Otec nebol veľmi nadšený rozhodnutím sv. Františka Saleského stať sa kňazom. Pripravil mu ešte počas štúdií miesto v štátnej správe a dokonca mu našiel nevestu. Spočiatku odmietal akceptovať Františkovo rozhodnutie a na svojho syna sa hneval. Nakoniec sa však s rozhodnutím svojho syna zmieril a aj ho odobril. Sv. František Saleský začal pôsobiť v oblasti Ženevy, a keďže kalvíni v tom čase ovládali Ženevu, stal sa kňazom v mestečku Annecy, ležiacom južne od Ženevského jazera.
Svätý František Saleský bol veľmi efektívny rečník. Mal podmanivý hlas a zaujímavý prejav. Nevyžíval sa v dlhých a nudných kázniach, jeho kázne boli pomerne krátke, ale nesmierne hlboké a trefné, dokázali ich sledovať a pochopiť všetci veriaci. Od roku 1594 sa stal aj hlavným spovedníkom v okolí Ženevy a v spovedelnici v boji za ľudské duše strávil sv. František Savojský desiatky hodín.
V roku 1594 začal ako misionár pôsobiť v oblasti Chamblais, kde žilo značné množstvo najdivších kalvínov. Katolícka misia v tejto oblasti bola životu nebezpečná. No sv. František Savojský sa na určenú rekatolizačnú misiu tešil. Spoločne so svojim bratrancom, kanonikom Louisom, takmer 3 roky putovali po oblasti Chamblais, pričom katolíckym centrom oblasti bola malá vojenská pevnosť Allinges, obkľúčená po zuby ozbrojeným kalvínskym obyvateľstvom.
Spoločne so svojim bratrancom takmer tri roky neúnavne putoval v oblasti Ženevského jazera, kde bol kalvínsky blud značne rozšírený a všetky svoje sily venoval k tomu, aby zblúdené kalvínske ovce navrátil do jediného a pravého katolíckeho košiara. Vo svojich pamätiach neskôr sv. František Saleský spomínal aj na nebezpečenstvo v podobe omrzlín a vlčích svoriek, ktoré sužovali celý kraj. Keďže so svojím bratrancom často musel prespávať v hlbokých lesoch, naučili sa spávať aj na stromoch, kam sa za nimi vlci nedostali.
Kalvíni zbožného kňaza sv. Františka Saleského nenávideli za jeho živú katolícku vieru, označovali ho za čarodejníka a najviac agresívni kalvíni dokonca usilovali o jeho život. Bežným javom bolo, že sv. Františka Saleského a jeho bratranca vítali v kalvínskych dedinách skaly a verbálne či fyzické útoky.
Čím výraznejšie sv. František Saleský v učených teologických dišputách víťazil nad slabo teologicky podkutými kalvínskymi bludármi, tým viac sa stupňovala kalvínska nenávisť voči svätcovi. Práve teologické dišputy priviedli sv. Františka Saleského k tomu, že začal písať drobné brožúrky, v ktorých zhrnul svoje argumenty a katolícke náboženské predstavy. Jeho rekatolizačná misia začala sláviť prvé úspechy. Sv. František Saleský v teologických dišputách s kalvínmi vystupoval neobyčajne pokojne, pokorne, zmierlivo a s hlbokou katolíckou láskou, ktorá odzbrojovala jeho oponentov.
Kalvínski heretici: Farrel, Beza, Kalvin Knox
Ženevský biskup
V roku 1599 sa stal sv. František Savojský biskupom v Ženevskom biskupstve. Samotná Ženeva, ktorá bola v moci kalvínov, mu ostala uzavretá, pôsobil v mestečku Annecy. Pokračoval v rekatolizácii okolia Ženevy, rekatolizácia bola natoľko úspešná, že sa nakoniec 25 000 kalvínskych bludárov vzdalo svojho bludného učenia a vrátili sa do lona katolíckej Cirkvi.
V roku 1602 bol vyslaný na diplomatickú misiu k francúzskemu panovníkovi Henrichovi IV. Navarrskému, ktorý takisto protežoval kalvínsku vieru. Vzťahy medzi francúzskymi katolíkmi a hugenotmi /kalvínmi/ boli už od Bartolomejskej noci v roku 1572 značne napäté. Biskup sv. František Savojský sa hneď po svojom príchode stal teologickou autoritou v Paríži a jeho pôstne kázne oslovili veľké množstvo veriacich. Takisto Henrich IV., ktorý bol veľmi vlažným veriacim, oceňoval inteligenciu, erudíciu a takt ženevského biskupa, na ktorého adresu sa vyjadril nasledovne: “Je to vzácny človek, tento biskup zo Ženevy. Vzácny, pretože je nielen vzdelaný a aristokratický, ale je aj nesmierne zbožný. To je dnes veľmi vzácna kombinácia….”.
Práve v Paríži sa stretol sv. František Savojský so známym kňazom /a neskorším kardinálom/ Pierrom de Berullem /1575 – 1629/, vzácnym kňazom, mystikom a diplomatom, ktorý založil francúzsku vetvu oratoriánov, a je jedným z nosných pilierov francúzskej katolíckej mystiky 17.storočia. Vďaka kardinálovi Pierre de Berulle sa sv. František Savojský zoznámil aj so svätým Vincentom de Paul. Všetci traja spolu pripravili plán ako priviesť španielske karmelitánky do Francúzska, zreformovať francúzske kláštory a priviesť ich k zbožnejšiemu životu.
Pierre de Berulle je možno čiastočne nedocenenou katolíckou osobnosťou. Bol nesmierne inteligentný, vďaka nemu sa Descartes rozhodol študovať filozofiu. De Berulle sa hlboko zaujímal o biblistiku a podrobne študoval aj nekánonické biblické spisy, vrátane Samaritánskeho Pentateuchu, ktorý sa z Blízkeho východu dostal do Francúzska.
Jadrom Berullovej náboženskej mystiky však bola téma Kristovho vtelenia. Odmietal “abstraktnú mystiku” a tvrdil, že skutočný katolík sa má nechať viesť Ježišom Kristom. Mystická cesta podľa neho musí viesť skrze Pannu Máriu ku Kristovi a skrze Krista k Božej Trojici. Okrem Descarta ovplyvnil aj francúzskych svätcov sv. Ľudovíta z Montfortu a sv. Jána Krstiteľa della Sale. De Berulle a jeho žiaci formovali výraznou mierou francúzsky katolicizmus 17. a 18. storočia, pričom jeho diela vychádzajú aj v súčastnosti. K jeho najznámejším dielam patrí Krátka rozprava o vnútornom odriekaní /1597/, Rozprava o štáte a veľkosti Ježiša Krista /1623/, a najmä nedokončené dielo “Ježišov život” /1629/.
Francúzsky kardinál Pierre de Berulle
Známe je Berullove tvrdenie o rôznorodosti človeka, ktoré aj dnes prekvapuje svojou hĺbkou: “Človek je zložený z protikladných častí. Z jednej strany zázrak, z druhej strany úplná nula. Z jednej strany nebeský, z druhej strany pozemský. Je duchovný a aj telesný, je anjel a aj živočích. Je ničota obklopená Bohom, ktorá Boha potrebuje, je schopná Boha prijať a ak chce, môže ju Boh naplniť ... .
Ako ženevský biskup zreorganizoval sv. František Saleský pomery vo svojom biskupstve. Vytvoril efektívnu organizáciu, vychoval horlivých kňazov a takisto erudovaných laikov, čo bolo v jeho dobe veľké nóvum v Európe. Veľmi úzko spolupracoval s minoritmi, ku ktorým mal blízky a dôverný vzťah. Ich vzájomná spolupráca na rekatolizácii časti Švajčiarska a Francúzska bola natoľko efektívna, že minoriti spravili z neho v roku 1617 čestného člena svojho rádu, čo je pre nečlena rádu najvyššie možné vyznanie.
Sv. František Saleský žil skromne a jednoducho aj ako biskup. Svoje príjmy považoval za majetok chudobných. Neúnavne kázal, udeľoval sviatosti, navštevoval chorých, podporoval chudobných, kam prišiel, šíril pokoj a lásku. Dával cenné rady, napomínal, utešoval, zmierňoval rozbroje. Pomáhal kňazom a laikom riešiť ich problémy, v zverenom biskupstve počas 3 rokov vykonal vizitáciu všetkých svojich farností. Veriacich nabádal k pôstu a pokániu, sám šiel ako prvý príkladom.
Podľa katolíckej tradície sv. František Savojský neustále túžil po mučeníckej smrti. Práve pri brehoch Ženevského jazera sa mu zjavil v sne sv. František z Assissi, ktorý mu povedal: “Túžiš po mučeníctve rovnako, ako som po ňom kedysi túžil ja. Rovnako ako ja ho nezískaš, pretože Boh má s tebou iné plány”. Sv. František Saleský sa naozaj mučeníkom nestal. Boh si ho vyvolil ako rekatolizátora, ktorý sa stal vďaka Božiemu pôsobeniu očarujúcim kazateľom, dôsledným askétom a láskavým teologickým diskutérom. Jeho dobrota, trpezlivosť a miernosť sa stali v celom okolí príslovečnými.
Božia láska, ktorá prežiarila celé vnútro sv. Františka Saleského doslova prýšti aj z jeho kníh. Dielo “Úvod do zbožného života” bolo napísané pre laické katolíčky a v diele sv. František Savojský vyzdvihuje význam lásky a pokánia v duchovnom živote. Často zdôrazňoval vnútornú snahu o dokonalú lásku k Bohu a k blížnemu, ktorú kládol na prvé miesto. Pre kňazov napísal inštrukcie ohľadom svätej spovede a homiletiky a vydal podrobné smernice pre vyučovanie náboženstva. Jeho výuka bola jednoduchá, jasná, používal veľa príkladov. Svoje skúsenosti zhrnul v knihe “Filotea – Návod ku zbožnému životu”. Kniha bola určená v prvom rade pre laikov, pretože sv. František Saleský bol presvedčený, že aj laici môžu rásť vo svätosti a svojim životom dokazovať svoju vernosť Ježišovi Kristovi. K jeho ďalším významným teologickým delam patria aj Duchovné rozhovory, Traktát o Božej láske, a i. Tieto diela patria ku klasike francúzskej katolíckej mystiky 17. storočia a veľmi ovplyvnili frankofónnu katolícku spiritualitu 17. storočia.
V roku 1604 urobil jeden zo svojich najdôležitejších krokov vo svojom živote smerom k svätosti a mystickej jednote s Bohom. V Dijone si všimol istú vdovu, ako sústredene počúva jeho kázeň. Túto ženu už videl vo svojom sne. Bola to Jeanne Francois de Chantal, ktorá žiadala od neho duchovné vedenie. Spoločne s ňou sv. František Saleský založil v Sales dňa 6.10.1610 ženský Rád Navštívenia Panny Márie v Annecy.
Členky ženského Rádu Navštívenia Panny Márie viedli klauzúrny život, rovnako ako komunita mužov z Oratória sv. Filipa Neriho v Thonon-les-Bains, ktorú takisto založil sv. František Saleský. Žiaľ táto zbožná komunita mužov niekoľko rokov po smrti svätca zanikla. Keďže o svätej Jane Františke De Chantal, /ktorá slávi svoj sviatok spoločne so sv. Františkom Saleským/ chcem napísať samostatný článok, uvediem v tomto článku len základné informácie o tejto svätici.
Sv. Jeanne Frances de Chatal /1572- 1641/ bola francúzska aristokratka a vdova, ktorá sa rozhodla stať mníškou. Blahorečená bola v roku 1751 a kanonizovaná v roku 1767. S duchovnou podporou sv. Františka Savojského založila rehoľu, ktorá prijímala do svojich radov aj ženy, ktoré iné rehole odmietli pre ich zlý zdravotný stav, alebo vek. Keď ju za to kritizovali, odpovedala kritikom: “Čo odo mňa chcete? Nemôžem ináč. Milujem chorých a starých a som na ich strane. Keď takéto ženy cítia potrebu priblížiť sa ku Kristovi ako rádové sestry, budem im v tom s Božou pomocou pomáhať”. Jeanne Francois de Chantal je vzývaná ako patrónka opustených ľudí, vdôv a opustených rodičov, ktorí žijú v odlúčení od svojich detí
Osobnosť Františka Saleského dokresľujú jeho výroky na tému zbožného života a vzťahu k druhým ľuďom: „Je lepšie mlčať ako dokazovať pravdu bez lásky.“ „Pravda nech je vľúdna.“ Jeho vzťah k nepriateľom bol taký, že povedal: „Keby mi nepriateľ vylúpil jedno oko, druhým sa na neho priateľsky pozriem.“ Do svojho denníka si okrem iného aj zapísal: “Pravá láska nemá žiadnu metódu” a “Naša dokonalosť spočíva z veľkej časti v tom, ako si dokážeme navzájom tolerovať svoje nedokonalosti.”.
K druhým bol dokonale láskavý a ohľaduplný, sám ku sebe prísny, pretože láska k Bohu a k ľuďom mala u neho vždy prednosť. Na sklonku svojho života žil opäť v Paríži, kde sa zblížil zo svätým Vincentom de Paul, a obaja svätci sa márne snažili presvedčiť francúzkeho kardinála Richelieua, aby nevstupoval do politiky.
Sv. František Saleský zomrel vyčerpaním už v 55-tich rokoch, v Lyone, 28. decembra 1622. Pochovali ho v Annecy, no jeho srdce si ponechali ako relikviu v Lyone. Počas francúzskej revolúcie antiklerikálna chamraď chrám v Annecy vyplienila. Srdce sv. Františka Saleského bolo dlhšiu dobu uložené v Lyone, odkiaľ ho počas francúzskej revolúcie premiestnili do Benátok. Svätyne v Annecy a Lyone sa stali miestami mnohých zázrakov.
Dnes sú pozostatky sv. Františka Saleského uložené vedľa pozostatkov sv. Jany de Chantal v chráme Navštívenia Panny Márie v Annecy. Sv. František Saleský bol blahoslavený v roku 1661, kanonizovaný bol 19. apríla 1665, pápežom Alexandrom VII., a v r. 1877 ho pápež, blahoslavený Pius IX., vyhlásil za učiteľa Cirkvi.