Rozhovor s arcibiskupom Marcelom Lefebvrom
(Nasledovný rozhovor s arcibiskupom mal byť publikovaný v roku 1978 v katolíckej tlači, pokiaľ by Konferencia biskupov USA nehrozila exkomunikáciou za jeho publikovanie. V skutočnosti biskupi zakázali akémukoľvek katolíckemu médiu zverejniť tento rozhovor. Interview bolo publikované na talianskej tradicionalistickej webstránke "Tradizione - Cattolicesimo & Politica. Upravená verzia interview bola publikovaná v týždenníku The Spotlight vo Washingtone D.C. vo vydaní 18. júla 1988.) 

Diskutovali ste a zúčastnili ste sa na rokovaniach druhého vatikánskeho koncilu, však? 
Áno 

Nepodpísali ste a nesúhlasili so závermi tohto koncilu? 
Nie. V prvom rade nepodpísal som všetky dokumenty druhého vatikánskeho koncilu kvôli posledným dvom. Nepodpísal som prvý zaoberajúci sa „Náboženstvom a slobodou“ a druhý týkajúci sa „Cirkvi v modernom svete“. Ten druhý je podľa môjho názoru najviac orientovaný smerom k modernizmu a liberalizmu. 

Ste v nemilosti nielen pre nepodpísanie dokumentov, ale aj pre ich verejné kritizovanie? 
Áno. V knihe, ktorú som vydal vo Francúzsku, obviňujem koncil z chýb v týchto rozhodnutiach, a predkladám všetky podklady, na základe ktorých útočím na stanoviská koncilu, najmä na dve rozhodnutia týkajúce sa otázok náboženstva a slobody a „Cirkvi v modernom svete“. 

Boli ste proti týmto uzneseniam? 
Pretože tieto dve rozhodnutia sú inšpirované liberálnou ideológiou, ktorú nám predošlí pápeži popisovali takpovediac ako náboženskú voľnosť chápanú a propagovanú slobodomurármi, humanistami, modernistami a liberálmi. 

Prečo s nimi nesúhlasíte? 
Táto ideológia tvrdí, že všetky kultúry sú si rovné, že všetky náboženstvá sú si rovné, že neexistuje jedna a jediná pravá viera. Všetko toto vedie k zneužitiu a zvráteniu slobody myslenia. Všetky tieto zvrátenosti slobody, ktoré boli odsudzované v priebehu storočí všetkými pápežmi, boli teraz prijaté druhým vatikánskym koncilom. 

Kto tieto rozhodnutia zaviedol na program koncilu? 
Verím, že bolo množstvo kardinálov, ktorým asistovali experti na teológiu, ktorí súhlasili s liberálnymi myšlienkami. 

Kto napríklad? 
Kardinál [Joseph] Frings z Nemecka, kardinál [Franz] Koenig z Rakúska. Tieto osobnosti sa už pred koncilom stretli a diskutovali o uvedených rozhodnutiach, a bolo ich presným cieľom robiť kompromisy so sekulárnym svetom, pretaviť myšlienky osvietencov a modernistov do cirkevných doktrín. 

Podporovali americkí kardináli tieto myšlienky a rozhodnutia? 
Momentálne si na ich mená nespomínam, boli tam niektorí. Avšak hnacou silou v prospech týchto rozhodnutí bol otec John Courtney Murray. 

Akú rolu tam zohral? 
Veľmi aktívne sa zapájal počas všetkých rokovaní a počas prípravy týchto dokumentov. 

Oznámili ste pápežovi (Pavlovi VI.) svoje obavy a znepokojenie týkajúce sa týchto rozhodnutí? 
Rozprával som sa s pápežom. Vystúpil som pred koncilom. Urobil som tri verejné námietky, dve z nich som predložil sekretariátu. Tým bolo podaných celkovo 5 námietok proti týmto rozhodnutiam druhého vatikánskeho koncilu. V skutočnosti sa zdvihla taká vlna odporu proti týmto rozhodnutiam, že sa pápež pokúsil zostaviť komisiu s cieľom zmieriť jednotlivé názorové strany v rámci koncilu. Mali v nej byť traja členovia, z ktorých jedným som bol ja. Keď sa liberálni kardináli dozvedeli, že moje meno bolo na zozname členov komisie, išli za sv. Otcom a povedali mu priamo, že nesúhlasia s touto komisiou, a nebudú akceptovať moju účasť na zasadnutí tejto komisie. Tlak na pápeža bol taký veľký, že tento sa svojej myšlienky vzdal. Urobil som všetko, čo sa dalo, aby som zastavil tieto rozhodnutia, ktoré považujem za protikladné a deštruktívne voči katolíckej viere. Koncil bol zvolaný legitímne, ale bolo tomu tak pre to, aby sa všetky tieto myšlienky presadili. 

Podporovali Vás aj iní kardináli? 
Áno, kardinál [Ernesto] Ruffini [z Palerma], kardinál [Giuseppe] Siri [z Janova] a kardinál [Antonio] Caggiano [z Buenos Aires]. 

Podorovali Vás aj nejakí biskupi? 
Áno, veľa biskupov podporovalo moje stanovisko. 

Koľko biskupov? 
Bolo to viac ako 250 biskupov. Dokonca sa sformovali do skupiny za účelom obrany katolíckej viery. 

Čo sa stalo s týmito všetkými podporovateľmi? 
Niektorí zomreli, niektorí sú rozptýlení po svete, mnoho z nich ma v srdci podporuje, ale boja sa stratiť pozície, ktoré cítia, že by boli vhod neskôr. 

Podporuje Vás niekto dnes? (V roku 1978 pozn. prekl.) 
Áno, napríklad biskup Pintonello z Talianska, biskup de Castro Mayer z Brazílie. Mnoho iných biskupov a kardinálov ma často kontaktuje, aby vyjadrili svoju podporu, ale momentálne chcú ostať v anonymite. 

A čo biskupi, ktorí nie sú liberáli, ale napriek tomu Vás kritizujú a oponujú? 
Ich odpor je založený na nepresnom chápaní poslušnosti voči pápežovi. Je to pravdepodobne dobre mienená poslušnosť, ktorá siaha až k ultramontánnej poslušnosti z minulého storočia, ktorá v tom období bola dobrá, pretože pápeži boli dobrí. Avšak dnes je to slepá poslušnosť, ktorá má málo spoločné s praktizovaním a prijímaním pravej katolíckej viery. Hierarchia cností začína s troma teologickými čnosťami viery, nádeje a lásky, nasledovaná štyrmi hlavnými čnosťami spravodlivosti, miernosti, rozvážnosti a statočnosti. Poslušnosť je odvodená od hlavnej čnosti spravodlivosti. Preto má ďaleko od prvého miesta v hierarchií čností. Niektorí biskupi nechcú vzbudiť ani najmenšie zdanie, že oponujú sv. Otcovi. Chápem ako sa cítia. Zjavne je to veľmi nemilé, ak nie veľmi bolestivé. 

Snažíte sa tým naznačiť, že Sv. Otec prijíma tieto vyššie uvedené myšlienky? 
Áno prijíma. Ale nie je to len sv. otec. Je to celkový trend. Už som spomenul mená niektorých kardinálov, ktorí zastávajú tieto myšlienky. Pred viac ako storočím tajné spoločnosti, osvietenci, humanisti, modernisti a iní, o ktorých máme teraz mnoho spisov a dôkazov, sa pripravovali na vatikánsky koncil, do ktorého chceli prepašovať vlastné myšlienky humanistickej cirkvi. 

Naznačujete, že niektorí z kardinálov by mohli byť členmi takýchto tajných spoločností?
V tomto štádiu nie je veľmi dôležité či sú, alebo nie sú. Čo je veľmi dôležité a vážne, je fakt, že všetky zámery a ciele jednajú tak, ako by boli zástupcami alebo služobníkmi tajných humanistických spoločností. 

Naznačujete, že títo kardináli prijali takéto myšlienky slobodne, alebo im boli poskytnuté chybné informácie, alebo boli podvedení, alebo všetko dohromady? 
Myslím, že humanistické a liberálne myšlienky sa rozšírili počas 19. a 20. storočia. Tieto sekulárne myšlienky boli rozširované všade, tak v štátoch ako aj v cirkvi. Tieto myšlienky prenikli aj do seminárov a skrz Cirkev a dnes sa Cirkev zobúdza a zisťuje, že je v zvieracej kazajke liberalizmu. Preto sa stretávame s liberálnym vplyvom, ktorý prenikol všetkými vrstvami svetského života počas posledných dvoch storočí priamo vo vnutri Cirkvi. Druhý vatikánsky koncil bol skonštruovaný liberálmi, bol to liberálny koncil, pápež je liberál (v r. 1978 pozn. prekl.), a tí čo ho obklopujú, sú liberáli. 

Naznačujete, že pápež je liberál? 
[pravdepodobne sa tu jedná o Pavla VI. – v čase rozhovoru v r. 1978 sa na pápežskom stolci vystriedali postupne Pavol VI., Ján Pavol I. a Ján Pavol II.]. Pápež nikdy nepoprel, že je liberálom. 

Kedy pápež uviedol, že je liberál? 
Pápež uviedol pri viacerých príležitostiach, že bol naklonený modernistickým myšlienkam, naklonený kompromisu so svetom. Podľa jeho vlastných slov bolo nevyhnutné „postaviť most medzi Cirkvou a sekulárnym svetom“. Pápež povedal, že je potrebné prijať humanistické myšlienky, že je nevyhnutné o týchto myšlienkach diskutovať, že je potrebné viesť dialóg. V tomto momente je potrebné uviesť, že dialógy sú v rozpore s doktrínou katolíckej viery. Dialóg predpokladá zbližovanie dvoch rovných a protistojacich strán, teda v žiadnom prípade nemá nič spoločné s katolíckou vierou. Veríme a prijímame našu vieru ako jedinú pravú vieru vo svete. Všetok tento zmätok končí v kompromisoch, ktoré ničia cirkevné doktríny, na nešťastie ľudstva a rovnako tak Cirkvi. 

Uviedli ste, že poznáte dôvod poklesu návštevy bohoslužieb a nedostatku záujmu o Cirkev v dnešnej dobe, čo je údajne výsledok rozhodnutí druhého vatikánskeho koncilu. Je to pravda? 
Nepovedal by som, že druhý vatikánsky koncil by bol schopný zabrániť tomu, čo sa deje v Cirkvi dnes. Modernistické myšlienky prenikli všade už dávno a toto nebolo dobré pre Cirkev. Ale je pravdou, že niektorí členovia duchovenstva tieto myšlienky vyznávali, tým myslím myšlienky zvrátenej slobody, v tomto prípade voľnosti. Myšlienka, že všetky pravdy sú si rovné, že ktokoľvek môže posúdiť teologicky čo chce, všetko toto sú vskutku humanistické myšlienky totálnej voľnosti bez akejkoľvek disciplíny v myslení, čo vedie k stanoviskám, že ktokoľvek si môže robiť čo chce. Všetko toto je absolútne v protiklade s našou katolíckou vierou. 

Povedali ste, že väčšina týchto teologických poradcov a expertov iba predstiera, že zastupujú väčšinu ľudí, že v skutočnosti ľudia nie sú týmto liberálnymi teológmi zastupovaní. Môžete to vysvetliť? 
Väčšinou ľudí myslím všetkých ľudí, čo si čestne zarábajú na živobytie. Myslím ľudí na zemi, ľudí zdravého sedliackeho rozumu v kontakte so skutočným svetom, pominuteľným svetom. Títo ľudia predstavujú väčšinu ľudí, ktorí uprednostňujú tradície a poriadok pred chaosom. Existuje hnutie všetkých týchto ľudí po celom svete, ktoré sa pomaly spája do úplnej opozície k zmenám ich náboženstva, ktoré boli urobené v ich mene. Títo ľudia dobrej vôle boli tak traumatizovaní týmito dramatickými zmenami, že teraz odmietajú chodiť na bohoslužby. Keď prídu do modernistického kostola nestretávajú sa s tým, čo je sväté, mystickým charakterom Cirkvi, všetkým čo je skutočne božské. Čo vedie k Bohu je božské a oni viac nestretávajú Boha v týchto kostoloch. Prečo by mali prísť na miesto, kde Boha niet? Ľudia to vnímajú veľmi dobre a liberálni kardináli a ich poradcovia vážne podcenili lojalitu väčšiny ich pravej viere. Ako inak by ste vysvetlili, že akonáhle otvoríme tradicionalistický kostol alebo kaplnku, každý sa do nej ponáhľa odvšadiaľ? Máme iba stále priestory. Sv. omše sa slúžia počas celého dňa, aby sme vyhoveli veriacim. Prečo? Pretože títo ľudia nachádzajú znova to, čo cítia, že potrebujú: posvätné, mystické, úctu k svätému. Napríklad na letisku ste videli rozličných ľudí, ktorí neprišli kvôli mne, prichádzať ku kňazom, ktorí ma tam čakali, a ľudia im potriasali rukou – úplne cudzí ľudia. Prečo? Pretože tam, kde ľudia nájdu kňaza, skutočného kňaza, kňaza ktorý sa správa ako kňaz, ktorý sa oblieka ako kňaz, sú k nemu okamžite priťahovaní a nasledujú ho. Toto sa deje tu v Spojených Štátoch, deje sa to v Európe a všade na svete. Ľudia na ulici, ktorí prichádzajú pozdraviť kňaza, prichádzajú mu z ničoho nič poblahoželať a povedať mu ako sú radi, že vidia skutočného kňaza, povedať mu, že sú radi, že ešte existujú nejakí kňazi. 

Naznačujete, že oblečenie a rúcho robí nejaký rozdiel v kvalite kňaza? 
Rúcha a šaty sú samozrejme iba symbol, ale to, čo predstavujú, je to, čo ľudí priťahuje, samozrejme nie symbol samotný. 

Prečo, ako sa zdá, prikladáte takú dôležitosť rituálom Tridentskej svätej omše? 
Určite netrváme na rituáloch iba pre ne samotné, ale berieme ich iba ako symbol našej viery. V tomto kontexte veríme, že sú dôležité. Avšak bola to podstata a nie rituály Tridentskej omše, čo bolo odstránené. (pozn. pápež Pavol VI. pripustil, po tom, čo uviedol Novú omšu, že Tridentská sv. omša sa datuje päť a viac storočí do minulosti a živila vieru bezpočtu svätých.) 

Môžete byť konkrétnejší? 
Nové modlitby počas Ofertória nevystihujú katolícky pojem obetovania. Jednoducho vyjadrujú len koncept obyčajnej účasti na chlebe a víne. Napríklad Tridentská sv. omša adresovala Bohu modlitbu „Prijmi ó, svätý Otče, nebeský a večný Bože, túto nepoškvrnenú obetu, ktorú ti predkladá Tvoj nehodný služobník, môj živý a pravý Bože, na uzmierenie za moje nespočítateľné hriechy, urážky a nedbalosť“. Nová omša hovorí „Obetujeme ti tento chlieb ako chlieb života.“ Nie je tam ani zmienky o obetovaní a obeti. Ten text je vágny a nepresný, inklinuje k dvojznačnosti a bolo ním zamýšľané to, aby bol akceptovateľný pre protestantov. Je však neakceptovateľný pre pravú katolícku vieru a doktrínu. Jeho podstata bola zmenená v prospech zmierenia a kompromisov. 

Prečo ako sa zdá uprednostňujete latinskú svätú omšu pred sv. omšou v ľudových jazykoch ako bola schválená druhým vatikánskym koncilom? 
V prvom rade otázka latinskej omše je druhoradou otázkou, za istých okolností. Avšak z iného uhla pohľadu je to veľmi dôležitá otázka. Je dôležitá, pretože je to cesta, akou ustáliť slová našej viery, katolíckych dogiem a doktrín. Je to cesta, ktorou sa nezmení naša viera, pretože prekladmi, ktoré môžu ovplyvniť tieto latinské slová, nemusí byť vyjadrená presne pravda našej viery tak, ako je vyjadrená a zakotvená v latinčine. Je to vskutku veľmi nebezpečné, pretože sa môže milimeter po milimetri stratiť viera samotná. Tieto preklady neodrážajú presné slová premenenia. Tieto slová sú v ľudových jazykoch zmenené. 

Môžete uviesť nejaký príklad? 
Áno, napríklad v národných jazykoch sa hovorí že Predrahá Krv bola vyliata „za všetkých“, kým v latinskom texte (dokonca aj v tom poslednom revidovanom znení) sa hovorí že Predrahá Krv bola vyliata „za mnohých“, a nie „za všetkých“. Všetci a mnohí to je rozhodne rozdiel. Toto je však iba malý príklad, ktorý poukazuje na nepresnosti súčasného prekladu. (Pozn.: Viacero pápežov vysvetľovalo tento rozdiel: „za všetkých“ hovorí o dostatku Kristovej Krvi na spásu nás všetkých, ale On na poslednej večeri zvolil výraz „za mnohých“ z dobrého dôvodu, aby tak poukázal na výdatnosť / účinnosť Jeho Predrahej Krvi, ktorá prostredníctvom svätej omše v skutočnosti zachráni mnohých, nie všetkých. Viď Katechizmus tridentského koncilu). 

Môžete citovať preklad, ktorý by vyslovene protirečil katolíckym dogmám? Áno. Napríklad v latinskom texte je Panna Mária označovaná ako „Semper Virgo“ teda „vždy panna“. Vo všetkých moderných prekladoch bolo slovo „vždy“ vymazané. To je veľmi závažné, pretože je veľký rozdiel medzi „panna“ a „vždy panna“. Je nanajvýš nebezpečné pohrávať sa s prekladmi tohto typu. Latinčina je takisto dôležitá na zachovanie jednoty Cirkvi, pretože keď človek cestuje, a ľudia cestujú dnes viac a viac do cudziny, je pre neho dôležité nájsť rovnaké odozvy ako počúvajú od kňaza doma, či už je to v USA, Južnej Amerike, Európe alebo akejkoľvek inej časti sveta. Sú doma v hociktorom (katolíckom) kostole. Je to ich katolícka omša čo sa slúži. Od detstva vždy počúvali latinské slová, ich rodičia pred nimi taktiež, a rovnako ich starí rodičia pred nimi. Je to identifikačný znak ich viery. Dnes, keď ľudia idú do cudzieho kostola, nerozumejú ani slovo. Naopak cudzinci, čo prídu sem, taktiež nerozumejú ani slovo. Čo je dobré na navštevovaní svätej omše v angličtine, taliančine či španielčine, keď nikto nerozumie ani slovu? 

Ale nerozumeli by všetci títo ľudia latinčine ešte menej? Aký je v tom rozdiel? 
Rozdiel je, že latinčina na katolíckej svätej omši bola vždy vyučovaná prostredníctvom výuky náboženstva od detstva. Existovalo mnoho kníh o tejto tematike. Bola vyučovaná počas celých vekov, nie je to také zložité si zapamätať. Latinčina predstavuje presné vyjadrenie, ktoré bolo známe katolíkom po generácie. Vždy, keď v kostole zaznieva latinčina, okamžite to vytvára správnu atmosféru na velebenie Boha. Je to rozlišovací jazyk katolíckej viery, ktorý spája všetkých katolíkov po celom svete bez ohľadu na ich národné jazyky. Nie sú dezorientovaní alebo bezradní. Hovoria: „Toto je moja omša, toto je omša mojich rodičov, je to omša hodná nasledovania, je to omša nášho Pána Ježiša Krista, večná a nemenná Omša Svätá“. Preto z pohľadu jednoty je to veľmi dôležité symbolické pojivo, je to znak jednoty všetkých katolíkov. Ale ide o oveľa vážnejšie veci ako jednoduchú zmenu jazyka. Pod rúškom ekumenizmu ide o pokus o zblíženie (kompromisnícke a bezcenné) s protestantmi. 

Aké máte o tom dôkazy? 
Je to pomerne evidentné, nakoľko bolo 5 protestantov (Pozn. v skutočnosti bolo vyslancov šesť), ktorí pomáhali pri reforme našej liturgie. Arcibiskup z Cincinnati, ktorý bol prítomný počas týchto rokovaní, uviedol, že nielenže bolo týchto päť protestantov prítomných, ale zastávali aj veľmi aktívnu rolu v debate a podieľali sa priamo na reforme našej liturgie. 

Kto boli títo protestanti? 
Boli to protestantskí vyslanci zastupujúci rozličné protestantské denominácie, ktorí boli povolaní do Ríma, aby sa podieľali na reforme našej liturgie, čo priamo vedie k názoru, že za tým bol istý zámer. Boli to Dr. George, kanonik Jasper, Dr. Sheperd, Dr. Smith, Dr. Koneth a Dr. Thurian. Msgr. Bugnini (Pozn. hlavný autor „Novej omše“) tento zámer ani neskrýval. Veľmi jasne ho vyslovil. Povedal „Chystáme sa vytvoriť ekumenickú omšu tak, ako sme vytvorili ekumenickú Bibliu“. Všetko toto je veľmi nebezpečné, nakoľko je to naša viera, na čo sa útočí. Keď protestant slúži rovnakú omšu ako my, interpretuje texty odlišne, nakoľko jeho viera je odlišná. Preto sa jedná o dvojznačnú omšu. Ide o pochybnú a viactvárnu omšu. Už to nie je katolícka svätá omša. 

Akú ekumenickú bibliu ste mali na mysli? 
Existuje ekumenická biblia vytvorená pred 2 – 3 rokmi (text je z roku 1978), ktorá bola uznaná mnohými biskupmi. Neviem, či ju Vatikán verejne schválil, ale to jej používanie neobmedzilo, nakoľko sa používa v mnohých diecézach. Napríklad pred dvoma týždňami biskup z Fribourgu vo Švajčiarsku prenechal protestantským pastorom výklad tejto ekumenickej Biblie pre všetky deti na katolíckych školách. Hodiny boli rovnaké pre katolíkov aj pre protestantov. Čo má takáto ekumenická Biblia spoločné so Slovom Božím? Keďže Slovo Božie nemožno meniť, všetko toto vedie iba k väčšiemu zmätku. Keď si pomyslím, že Arcibiskup z Houstonu v Texase nedovolí katolíckym deťom byť birmovaný pokiaľ nepôjdu spolu s rodičmi a neabsolvujú 15 dňový kurz od miestneho rabína a miestneho protestantského duchovného, ... , ak by rodičia odmietli poslať ich deti na takéto poučenie, potom by [deti] nemohli byť birmované. Musia predložiť podpísaný certifikát od rabína a protestantského kazateľa, že tak deti ako aj ich rodičia poctivo absolvovali poučenie, a iba potom môžu deti byť birmované biskupom. Toto sú absurdity, pri ktorých skončíme, ak sa vydáme cestou liberalizmu. A nielen toto, dnes dokonca voláme k budhistom a moslimom. Mnoho biskupov bolo zahanbených, keď bol nedávno vyslanec pápeža prijatý ponižujúcim spôsobom moslimami. 

Čo sa stalo? 
Nepamätám si špecifické detaily, ale incident sa odohral v lýbijskom Tripolise, kde sa vyslanec pápeža chcel pomodliť s moslimami. Títo moslimovia odmietli, a išli si svojou oddelenou cestou a modlili sa ich spôsobom, pričom ponechali vyslanca napospas, že ani nevedel, čo má robiť. Toto len dokladá naivitu týchto liberálnych katolíkov, ktorí si myslia, že stačí ísť a hovoriť s moslimami, aby okamžite prijali kompromis voči ich vlastnému náboženstvu. Samotný fakt snahy mať blízky vzťah s moslimami iba vyvoláva v moslimoch opovrhnutie voči nám. Je dobre známym faktom, že moslimovia nikdy nezmenia nič zo svojho náboženstva, to je úplne nepredstaviteľné. Ak teda prídu katolíci zbližovať naše náboženstvo s ich náboženstvom, bude to viesť iba k zmätkom a pohŕdaniu, čo budú brať ako pokus o diskreditáciu ich náboženstva, a nebudú brať ohľad na to naše. Oveľa viac si vážia niekoho kto povie „Som katolík, nemôžem sa s vami modliť, pretože nemáme rovnaké presvedčenie“. Takýto človek je oveľa viac rešpektovaný moslimami ako ten, čo hovorí, že všetky náboženstvá sú rovnaké, že veríme v rovnaké veci, že máme rovnakú vieru. Cítia sa takýmito rečami urazení. 

Ale neobsahuje Korán dojímavé verše a chvály na Pannu Máriu a Pána Ježisa? 
Islam akceptuje Ježiša ako proroka a má veľký rešpekt k Panne Márii a toto určite znamená, že islam je nášmu náboženstvu bližší ako napríklad taký judaizmus, ktorý je nám oveľa vzdialenejší. Islam vznikol v 7. storočí a do určitej miery prosperoval z kresťanského učenia tých dní. Judaizmus na druhej strane je dedičom systému, ktorý ukrižoval nášho Pána a členovia tohto náboženstva, ktorí nekonvertovali ku Kristovi sú tí, ktorí stoja v radikálnej opozícii k nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi. Pre nich neexistuje otázka akéhokoľvek uznania nášho Pána. Sú v opozícii k samotnej podstate a existencii katolíckej viery v tomto bode. Avšak obaja pravdu mať nemôžeme. Buď je Ježiš Kristus Synom Božím a Pánom a Spasiteľom, alebo nie je. Toto je prípad, kedy nemôže byť urobený ani najmenší kompromis bez toho, aby sa tým nezničila samotná podstata katolíckej viery. A toto sa netýka len náboženstiev, ktoré sú v priamom protiklade s božskosťou Ježiša Krista ako Syna Božieho, ale ide tu taktiež o náboženstvá, ktoré bez toho, aby Mu oponovali, Ho neuznávajú. 

Preto máte veľmi jasno a ste dogmatický v tejto otázke? 
Úplne dogmatický. Napríklad moslimovia majú veľmi odlišné chápanie Boha od toho nášho. Ich predstava Boha je veľmi materialistická. Nie je možné povedať, že ich Boh je ten istý ako náš Boh. 

Ale nie je Boh tým istým Bohom pre všetkých ľudí na svete? 
Áno. Verím, že Boh je rovnakým Bohom pre celý vesmír na základe viery katolíckej Cirkvi. Ale predstava Boha sa líši od náboženstva k náboženstvu. Naša katolícka viera je jediná a jedine pravá viera. Ak niekto v ňu neverí absolútne, nemôže o sebe tvrdiť, že je katolíkom. Naša viera je jedinou tak, že nemôžeme na svete robiť žiadne kompromisy. Boh v poňatí moslimov hovorí: „Keď pôjdete do raja, budete stonásobne bohatší ako ste teraz na zemi. Toto sa týka aj počtu žien, ktoré máte tu na zemi“. Toto vnímanie Boha je ťažko tým, čo predstavuje náš Pán a Spasiteľ. 

Prečo prikladáte väčšiu dôležitosť pápežovi Sv. Piovi V. ako pápežovi Pavlovi VI.? Obaja sú predsa rovnako pápežmi. Neakceptujete doktrínu pápežskej neomylnosti? Myslíte si, že táto doktrína sa vzťahuje na jedného viac ako na druhého? 
Na jednej strane cítim, že pápež sv. Pius V. chcel vyjadriť svoju neomylnosť, pretože použil všetky termíny ktoré pápeži tradične a všeobecne používali, keď chceli prejaviť svoju neomylnosť. Na druhej strane pápež Pavol VI. sa vyjadril, že nechce hovoriť z pozície neomylnosti. 

Kedy to naznačil? 
Naznačil to tým, že nevyjadril svoju neomylnosť pri žiadnej otázke viery tak, ako to robili ostatní pápeži v dejinách. Žiaden z dekrétov druhého vatikánskeho koncilu nebol vydaný s váhou neomylnosti. Ďalej nikdy nevyslovil neomylnosť v otázkach omše. Nikdy nepoužil slová, ktoré použil pápež sv. Pius V., keď sa Pavol VI. rozhodoval, či bude nová omša vpašovaná medzi veriacich. Nemôžem porovnať oba akty vyhlásenia (promulgácie), nakoľko sú úplne odlišné. 

Povedal niekedy pápež Pavol VI., že neverí v pápežskú neomylnosť? 
Nie. Nikdy to nepovedal kategoricky. Ale pápež Pavol VI. je liberál a neverí v nemennosť dogiem. Neverí, že dogma musí byť nemenná navždy. Je za určitú evolúciu podľa prianí ľudí. Je za zmeny, ktoré pramenia v humanizme a modernizme, a toto je dôvod, prečo má taký problém ustanoviť pravdu navždy. V skutočnosti má odpor k tomu urobiť to osobne a je veľmi nesvoj kedykoľvek takéto prípady nastali. Tento postoj odráža ducha modernizmu. Pápež (Pavol VI.) nikdy doteraz nevyslovil svoju neomylnosť vo veciach viery a morálky. (pozn.: to sa týka slávnostnej a mimoriadnej neomylnosti). 

Vyjadril sa niekedy pápež, že je liberál alebo modernista? 
Áno. Pápež toto prezentoval na Koncile (2. vatikánskom), ktorý nie je dogmatickým koncilom. Jasne to vyjadril aj v jeho encyklike nazvanej „Ecclesiam Suam“. Povedal, že jeho encykliky nebudú definovať veci, ale želal si, aby boli akceptované ako rady a viedli k dialógu. Vo svojom kréde povedal, že nechcel využiť svoju neomylnosť, čo jasne ukazuje, k čomu sa prikláňal. Máte pocit, že tento vývoj smerom k dialógu je to, čo Vám dovoľuje nesúhlasiť s pápežom? Áno. Z liberálneho pohľadu by mali povoliť tento dialóg. Ak pápež nevyužije svoju neomylnosť vo veciach viery a mravov, človek môže oveľa jasnejšie diskutovať o jeho slovách a skutkoch. Z môjho pohľadu som viazaný tým, aby som oponoval tomu, čo sa udialo, pretože to ruší a vyvracia neomylné učenia pápežov počas dvoch tisícok rokov. Avšak nie som nadšencom takéhoto dialógu, pretože človek nemôže viesť dialógy o pevných pravdách katolíckej viery. Takže toto je skôr akýsi obrátený dialóg, ktorý mi bol nanútený. 

Čo by sa stalo, keby pápež zrazu využil svoju neomylnosť, aby Vám prikázal poslúchnuť ho? Čo by ste urobili vy? 
V prípade, že by pápež využil svoju neomylnosť ako nasledovník sv. Petra v závažnej a záväznej otázke, verím že Duch Svätý by mu nedovolil byť v akomkoľvek omyle v tom momente. Samozrejme by som potom poslúchol pápeža. 

Ale ak by sa pápež dovolal svojej neomylnosti, aby tak podporil zmeny, ktoré Vy tak prísne odmietate, aký by bol Váš postoj potom? 
Taká otázka ani neprichádza do úvahy, pretože našťastie Duch Svätý je vždy tu prítomný a Duch Svätý by zabezpečil, že pápež by nikdy nepoužil svoju neomylnosť na nieco čo by bolo v rozpore s doktrínou katolíckej Cirkvi. Presne preto pápež nevyužil svoju neomylnosť, pretože Duch Svätý by nikdy nedovolil vykonať takéto zmeny pod požehnaním neomylnosti. 

Čo ak by sa to ale stalo? 
Je to nepredstaviteľné, ale ak by sa tak stalo, Cirkev by prestala existovať. To znamená, že by nebol žiaden Boh, lebo Boh nemôže protirečiť sám sebe, čo je nemožné. 

Nie je skutočnosť, že pápež Pavol VI. sedí na stolci sv. Petra pre Vás dostatočná na to, aby ste počúvli čokoľvek, čo pápež ako námestník Kristov na zemi bude od Vás žiadať, tak ako to robia ostatní katolíci? 
Bohužiaľ toto je omyl. Je to nepochopenie pápežskej neomylnosti, kedže už počas 1. vatikánskeho koncilu, keď bola vyhlásená dogma neomylnosti (1870), pápež už bol neomylný. Nebola to náhla zmena. Neomylnosť bola dokonca vtedy oveľa lepšie chápaná, ako je tomu teraz, pretože bolo dobre známe, že pápež nebol neomylný vo všetkom pod slnkom. Bol neomylný iba vo veľmi špecifických záležitostiach viery a mravov. V tom čase mnoho nepriateľov Cirkvi robilo všetko pre to, aby zosmiešnili túto dogmu a propagovali nesprávne predstavy. Napríklad nepriatelia Cirkvi povedali neznalým a naivným, že ak by pápež povedal, že pes je mačka, je povinnosťou katolíka slepo prijať túto pozíciu bez akýchkoľvek otázok. Samozrejme je to absurdná interpretácia a katolíci to vedeli. Dnes rovnakí nepriatelia Cirkvi, teraz keď to vyhovuje ich záujmom, pracujú veľmi tvrdo na tom, aby sa rešpektovalo všetko, čo pápež povie, bez otázok ako neomylné, takmer ako keby jeho slová boli prednesené samotným Pánom Ježišom Kristom. Tento dojem, hoci široko podporovaný, je však naprosto chybný. Neomylnosť je extrémne obmedzená a vyvstáva iba vo veľmi špecifických prípadoch, ktoré 1. vatikánsky koncil veľmi dobre definoval a podrobne vysvetlil. Nie je možné povedať, že čokoľvek pápež vysloví, je neomylné. Fakt je, že pápež je liberál, že celý tento liberálny trend nastal po 2. vatikánskom koncile, a že vytvoril cestu pre zničenie Cirkvi, zničenie, ktoré môže nastať každým dňom. Po tom, čo sa všetky tieto liberálne myšlienky infiltrovali do seminárov, katechizmov a všetkých prejavov Cirkvi, sa teraz odo mňa požaduje, aby som sa zaradil do radu a s nimi stotožnil. Pretože som sa s týmito liberálnymi myšlienkami, ktoré môžu zničiť Cirkev, nestotožnil, sú tu pokusy o zrušenie mojich seminárov. A presne pre tieto dôvody sa odo mňa žiada, aby som prestal svätiť kňazov. Je na mňa vyvíjaný enormný nátlak, aby som sa týmto myšlienkam podvolil, prispôsobil sa im a prijal túto orientáciu ničiacu Cirkev, čo je cesta, ktorú si nemôžem zvoliť. Nemôžem akceptovať skutočnosť, že sa dostanem do rozporu s tým, čo pápeži hlásali 20 storočí. Buď moji podporovatelia a ja budeme poslúchať všetkých pápežov v minulosti, alebo poslúchneme súčasného pápeža. Ak sa tak stane, potom by sme nepočúvali všetkých predošlých pápežov. Skončilo by to neposlušnosťou ku katolíckej viere a Bohu. 

Ale tak ako biskupi v minulosti poslúchali pápežov svojej doby, nemali by ste poslúchať Vy pápeža dnešného? 
Biskupi nemusia poslúchať humanistické príkazy, ktoré sa protivia katolíckej viere a doktríne ustanovenej Ježišom Kristom a všetkými rozličnými pápežmi počas storočí. 

Takže dobrovoľne odmietate poslušnosť voči súčasnému pápežovi? 
Bola to voľba plná sebaanalýzy a bolesti, lebo udalosti ma naozaj prinútili urobiť voľbu koho neuposlúchnuť skôr ako koho poslúchať. Robím túto voľbu bez pochybností, alebo váhania. Zvolil som si neuposlúchnuť súčasného pápeža, aby som tak mohol byť spoločenstve s 262 predošlými pápežmi. 

Vaša nezávislosť bola niektorými pozorovateľmi prirovnaná k tradícii Galikanizmu. (pozn. Galikanizmus bolo francúzske hnutie odporu voči pápežskej autorite. Existovali 2 aspekty galikánstva – kráľovský a cirkevný. Prvý presadzoval práva francúzskeho monarchu nad francúzskou katolíckou cirkvou, druhý presadzoval práva všeobecných koncilov nad pápežom. Oba aspekty boli odsúdené na 1. vatikánskom koncile v r. 1870 ako herézy). 
Práve naopak, som úplne rímsky a ani trochu nie som galikánsky. Som za pápeža ako nasledovníka sv. Petra v Ríme. Všetko, čo žiadame je, aby pápež bol aj v skutočnosti nástupcom sv. Petra, nie nástupcom J. J. Rousseaua, slobodomurárov, humanistov, modernistov a liberálov. 

Kedže ste spomenuli, že tieto myšlienky boli široko rozšírené a akceptované po celom svete, vrátane vnútri Cirkvi, nemyslíte si, že si trúfate príliš? Ako očakávate, že Bratstvo sv. Pia X. bude čeliť týmto trendom, proti ktorým zdá sa nemáte šancu? 
Verím v Nášho Pána Spasiteľa. Kňazi Bratstva sv. Pia X. veria v Nášho Pána a nemám pochýb, že Boh nás všetkých povzbudzuje. Všetci, čo bojujú za pravú vieru, majú plnú božiu podporu. Samozrejme v porovnaní s liberálnou mašinériou sme veľmi malí. Môžem zajtra zomrieť, ale Boh mi dovoľuje žiť trochu dlhšie, tak aby som mohol pomôcť iným v zápase za pravú vieru. Už sa to stalo v Cirkvi aj predtým. Pravoverní katolíci museli pracovať na zachovaní viery aj v prostredí všeobecnej hanoby a prenasledovania tými, ktorí predstierali že sú katolíkmi. Je to len malá cena za to, aby bol človek na strane Ježiša Krista. 

Kedy sa to stalo? 
Stalo sa tak už pri samotnom prvom pápežovi! Sv. Peter viedol veriacich do omylu svojím zlým príkladom nasledovania Mojžišových zákonov. Sv. Pavol odmietol poslúchnuť a odporoval tomu. Sv. Pavol bol s pokorou vypočutý a sv. Peter odvolal svoj omyl (Galaťanom II). V štvrtom storočí, sv. Atanázius odmietol poslúchnuť príkazy pápeža Liberia. V tom čase bola Cirkev infiltrovaná ideami ariánskej herézy a pápež bol prinútený s nimi súhlasiť. Sv. Atanázius viedol odpor voči tomuto odklonu od Cirkevnej doktríny. Bol nemilosrdne napadnutý hierarchiou. Bol suspendovaný. Keď sa odmietol podvoliť, bol aj exkomunikovaný. Odpor voči heréze však nakoniec nabral na sile a po smrti pápeža Liberia nastúpil na svätopeterský stolec nový pápež. Uznal, že Cirkev vdačí za veľa sv. Atanáziovi. Exkomunikácia bola zrušená a svätý bol uznaný ako záchranca Cirkvi a kanonizovaný. V siedmom storočí bol pápež Honorius I. naklonený monotheletistickej heréze s tvrdením, že Ježiš Kristus nemal ľudskú vôľu a teda nebol skutočným človekom. Mnoho katolíkov, ktorí poznali cirkevnú doktrínu, odmietli toto akceptovať a robili všetko čo bolo v ich silách, aby zastavili šírenie tejto herézy. Konštantínopolský koncil odsúdil Honoria I. v roku 681 a uvrhol ho do cirkevnej kliatby. Je ešte veľa ďalších podobných príkladov, kedy pravoverní katolíci povstali proti zdanlivo mizivým vyhliadkam na zabránenie zničenia, alebo zmene Cirkvi a zachovanie pravej viery. Nepovažujem naše vyhliadky za beznádejné. Jedným z hlavných cieľov našej Spoločnosti je svätiť kňazov, skutočných kňazov, aby tak Obeta sv. Omše pretrvala, aby tak katolícka viera pretrvala. Samozrejme, niektorí biskupi na nás útočia a kritizujú nás. Niektorí sa snažia zmariť naše poslanie. Ale toto všetko je len dočasné, pretože keď budú všetky ich semináre prázdne (už dnes sú takmer prázdne), čo budú biskupi robiť? Potom už nebudú žiadni kňazi. 

Prečo si myslíte, že nebudú žiadni kňazi? 
Pretože semináre dneška neučia nič o tom ako vychovať / sformovať kňaza. Učia liberálnu psychológiu, sociológiu, humanizmus, modernizmus a mnoho ďalších vied a polovied, ktoré sú buď v rozpore s katolíckou doktrínou, alebo nemajú nič do činenia s cirkevným učením, či s tým, čo by mal kňaz vedieť. Čo sa katolíckeho učenia týka, tažko povedať, že sa ešte vyučuje v dnešných seminároch. 

Čo sa teda vyučuje v dnešných seminároch? 
Napríklad v seminári v New Yorku učia profesori teológie že „Ježiš nemusel nutne vedieť, aký výsledok Jeho smrť na kríži prinesie“, že „Nikto nie je tak úplne dôsledný, že nepovie niečo, čo je v rozpore s niečim, čo povedal v minulosti. Toto sa dokonca vzťahuje aj na Ježiša“, že „Jozef mohol byť prirodzeným otcom Krista“, a iný profesor učí, že „Jeden psychiater odporúča mimomanželské sexuálne vzťahy ako liek na impotenciu, som v tejto oblasti otvorený a nezavrhujem žiadnu z možností.“ 

Sú tieto vyjadrenia niekde zaznamenané? 
Áno. 

Boli o nich upovedomení aj predstavení? 
Pri viacerých príležitostiach. 

Pokúsila sa cirkevná vrchnosť nejak zastaviť takéto ako aj obdobné vyučovania? 
Neviem o ničom takom. 

Cítite sa niekedy sám a izolovaný? 
Ako sa môžem cítiť sám keď som v spoločenstve s 262 pápežmi a celou katolíckou vierou? Ak myslíte sám medzi ostatnými biskupmi odpoveď je nie. Neprejde takmer ani deň aby som nedostal nejakú správu od niektorých biskupov, kňazov či laikov z rozličných častí sveta, ktorí mi vyslovujú podporu a povzbudzujú ma. 

Prečo sa neprihlásia verejne a nepodporia Vás? 
Ako som už uviedol, mnoho ich (biskupov) cíti, že si chcú udržať svoje postavenie, aby tak mohli byť na pozícii, kde môžu s vecami niečo urobiť, ak sa naskytne k tomu príležitosť. 

Oddaľuje Vás Váš postoj viac od iných kresťanských denominácií? 
Vôbec nie. Iba päť dní dozadu prišlo zopár ortodoxných predstavených vyjadriť svoju podporu nášmu postoju. 

Prečo by Vám vyjadrovali podporu, keď v podstate tvrdíte, že vy máte pravdu a oni sa mýlia? 
Podporujú ma presne preto, že môj postoj je jednoznačný. Mnoho iných kresťanských denominácií vždy vzhliadalo k Rímu ako k niečomu, ako stabilizačnej kotve v búrlivom svete. Čokoľvek sa stalo, cítili, že Rím bol vždy tam, večný a nemenný. Táto prítomnosť im dávala pocit útechy a dôvery. Ešte prekvapivejšia je skutočnosť, že mi vrelo pogratulovali k môjmu postoju aj islamskí vodcovia, napriek tomu, že si plne musia uvedomovať, že ich náboženstvo neakceptujem. 

Nemá sa kresťanská láska snažiť vyhnúť sa závažným rozdielom a štiepeniu, ktoré môže byť zhojené? 
Rozdiely a delenie sú súčasťou tohto sveta. Jednota Cirkvi môže byť dosiahnutá jedine príkladom a neochvejnou vernosťou našej katolíckej viere. Láska začína lojalitou k viere. 

Čo Vás privádza k domnienke, že Vás podporuje značné množstvo pravoslávnych, protestantov či moslimov? 
Odhliadnuc od priameho a častého kontaktu s týmito ľuďmi, prebehla napríklad rozsiahla štúdia, ktorú vykonali jedny prestížne parížske noviny a tieto noviny sa zamerali práve na členov týchto odlišných denominácií. Výsledkom bolo, že ďaleko viac ako by považovali našu vieru za urážlivú, alebo ich ohrozujúcu, obdivovali neochvejný postoj, ktorý zastávame. Na druhej strane vyjadrovali jasné pohŕdanie všetkými tými liberálnymi katolíkmi, ktorí sa snažili urobiť mišmaš z našej katolíckej viery a ich náboženstva. 

Nevyzval Vás pápež na zmierenie? Prijali ste toto pozvanie? 
Žiadal som o prijatie u pápeža minulý august. Pápež odmietol, pokiaľ nepodpíšem vyhlásenie, ktorým prijmem bezpodmienečne všetky uznesenia druhého vatikánskeho koncilu. (pozn. dokonca od neho žiadali prijať celkovú post-koncilnú orientáciu). Veľmi rád by som sa stretol s pápežom, ale nemôžem sa podpísať pod uznesenia dláždiace cestu pre zničenie Cirkvi. (pozn. neskôr ten istý rok bola arcibiskupovi udelená krátka audiencia u nového pápeža Jána Pavla II.) 

Ako môžete byť lojálny Cirkvi a neposlušný voči pápežovi? 
Človek musí správne pochopiť význam poslušnosti a musí rozlíšiť medzi slepou poslušnosťou a cnosťou poslušnosti. Nerozlišujúca poslušnosť je v podstate hriechom voči cnosti poslušnosti. Takže my neposlúchame, aby sme praktizovali cnosť poslušnosti namiesto toho, aby sme sa podvolili nezákonným príkazom, ktoré sú v protiklade s katolíckym morálnym učením – všetko, čo človek musí urobiť, je pozrieť si akúkoľvek knihu katolíckej teológie, aby zistil, že nehrešíme proti cnosti poslušnosti.