Prudhomme kedysi povedal: "Ako to, že niečo tak komplikované (Summa sv. Tomáša), vychádza z niečoho tak jednoduchého (Evanjelium)?" Naozaj, keď čítame teologický traktát, alebo vyznanie viery a protimodernistickú prísahu uloženú Piom X., na prvý pohľad sa zdajú byť veľmi odlišné od Svätého písma a Apoštolského vyznania viery. Pri bližšom skúmaní si uvedomíme, že rozdiely nie sú nezlučiteľné; „Summa“ a antimodernistická prísaha sú prirodzene spojené s Písmom a vierou prvých kresťanov.
Aby sme dôkladne pochopili identitu zjavenej pravdy, ako sa verila v prvých storočiach, s dogmami, ktoré dnes vyznávame, je potrebné dôkladne preštudovať proces dogmatického vyjadrenia v dejinách dogiem a teológie. Tu stačí uviesť jeho všeobecné obrysy a charakteristiky. To, čo bolo zachytené v Písme alebo Zjavení ako živá realita (Božská Osoba Ježiša Krista), bolo formulované v abstraktných pojmoch (jedna osoba, dve prirodzenosti) alebo v konkrétnych formulách (môj Otec a ja sme jedno); ľudia neustále prechádzali od implicitne videného alebo prijímaného k explicitne zdôvodňovanému a reflektovanému; analyzovali komplexné údaje, porovnávali jednotlivé prvky, vytvorili systém rozptýlených právd; pomocou viery a svetla rozumu objasnili body, ktoré boli ešte nejasné a spojili ich do celku, v ktorého častiach bolo niekedy ťažké rozlíšiť element Božieho zjavenia a element ľudského poznania. V krátkosti to všetko viedlo k zapojeniu transpozície, analýzy a syntézy, dedukcie a indukcie, k podrobnému teologickému rozpracovaniu zjavenej. V priebehu tejto práce sa menili formulácie, božské skutočnosti sa zafarbili farbami ľudského myslenia, zjavené pravdy sa zmiešali s pravdami vedy a filozofie, ale nebeská náuka zostala stále rovnaká, hoci v rôznych formách, systematizovaná a dogmaticky vyjadrená. Ukazuje sa z rôznych uhlov pohľadu, ale je to stále tá istá pravda, ktorá bola prezentovaná prvým kresťanom a ktorá je nám prezentovaná dnes.
Tejto identite zjavenej pravdy zodpovedá identita viery. To, čomu verili prví kresťania, veríme stále aj my; mnohé, čomu oni verili implicitne, dnes veríme explicitne, viac vedomým spôsobom. Keďže poklad Zjavenia zostal rovnaký, v podstate rovnaké zostalo aj prijímanie toho pokladu živou vierou. Každý veriaci si nie vždy a ani nie vždy výslovne uvedomuje všetko, čomu verí, ale jeho implicitná viera vždy obsahuje to, čo raz vysloví vo vyznaní viery. Niektoré pravdy, ktoré možno nazvať základnými, boli v Cirkvi vždy výslovne vyznávané buď slovom alebo skutkom; iné, ktoré možno nazvať sekundárnymi, mohli dlho zostať implicitné, zahalené, pokiaľ ide o ich presné detaily, vo všeobecnejšej pravde, kde ich viera na prvý pohľad nerozoznala. V prvom prípade v danom čase mohli existovať neistoty, vznikať spory, objavovať sa herézy. Ale vedomie Cirkvi, katolícky zmysel, neváhal a čo je podstatné, v kresťanskom svete nikdy nenastalo také zatmenie pravdy, aké heretici vyčítali. V týchto bodoch medzi veriacimi nikdy nevznikli spory; niekedy dochádzalo k veľmi ostrým sporom, ktoré však súviseli s nedorozumeniami alebo týkali detailov vyjadrovania.
Pokiaľ ide o pravdy, ako je dogma o Nepoškvrnenom počatí, existovali pochybnosti a polemiky o samotnej podstate veci. Zjavená pravda bola skutočne v depozite pravdy v Cirkvi, ale nebola formulovaná explicitne a dokonca ani ekvivalentnými termínmi; bola zahalená do všeobecnejšej pravdy (napr. o svätosti Márie), ktorej formuly možno chápať vo viac-menej absolútnom zmysle (oslobodenie od každého skutočného hriechu, oslobodenie aj od dedičného hriechu). Na druhej strane sa táto pravda (oslobodenie Márie od prvotného hriechu) môže zdať v zdanlivom rozpore s inými istými pravdami (univerzálnosť prvotného hriechu, všeobecné vykúpenie všetkých Kristom). Dá sa ľahko pochopiť, že za určitých okolností, keď bola táto otázka po prvýkrát explicitne položená, veriaci tápali. Je dokonca prirodzené, že teológovia pochybovali viac, ako ostatní veriaci. Čím viac vnímajú protiklady medzi novými názormi a starodávnou pravdou, tým lepšie vedia odolávať unáhlenosti, alebo nepoučenej zbožnosti.
Tak bolo v tejto veci so svätým Anzelmom, Tomášom a Bonaventúrom. Ale živá idea Márie v mysli Cirkvi obsahovala absolútne oslobodenie od každého hriechu, dokonca aj od dedičného; Veriaci, ktorým teologické predpojatie nebránilo chápať túto myšlienku v jej čistote, s intuíciou srdca, ktorá je často pohotovejšia a osvietenejšia ako dištinkcie a sylogizmy, nakoniec zvíťazili. Nie preto, že teológovia nevládali premôcť slepý sentiment, ale preto, že vnímanie teológov, oživené veriacimi a ich vlastným inštinktom viery, začalo vec citlivejšie vnímať a nakoniec preskúmalo otázku detailne a do takej hĺbky, že sa potvrdilo, že nielen že neodporuje žiadnej dogme, ale úžasne ladí s inými zjavenými pravdami a ako celok zodpovedá viere a zdravému rozumu.
Potom teológovia s novým zápalom preskúmali poklad zjavenia a objavili tam zbožnú mienku, ktorá bola dovtedy ukrytá a neuspokojili sa len s tým že ju uznali za pravdivú, ale vyhlásili ju za zjavenú. Takto implicitná viera v zjavenú pravdu sa po dlhých diskusiách vygradovala do explicitnej viery v tú istú pravdu, ktorá odteraz žiari pred očami všetkých. Nie je to žiadna nová pravda, ale pod vplyvom milosti, zbožného citu a teologického úsilia došlo k zreteľnejšiemu a jasnejšiemu pohľadu na to, čo starodávne tradície implicitne obsahovali. Keď Cirkev definovala Nepoškvrnené počatie, definovala explicitne to, čo vlastne vo viere vždy implicitne bolo. To isté platí pre všetky podobné prípady. Cirkev takto uznáva nie novú pravdu, ale pravdu, ktorú už mala, len jej nevenovala dostatok pozornosti.
V Cirkvi teda existuje pokrok v dogme, pokrok teológie, pokrok v určitej miere aj samotnej viery, ale tento pokrok nespočíva v pridávaní nových právd ani v zmene tých existujúcich. To, čomu Cirkev verí, tomu vždy verila, ale časom sa to lepšie a dôkladnejšie chápe, presnejšie a explicitnejšie vyjadruje. Tak vďaka živému magistériu a cirkevnému kázaniu, vďaka živému zmyslu pre pravdu v Cirkvi, pôsobeniu Ducha Svätého, ktorý súčasne riadi učiteľa i veriacich, žije a rozvíja sa v Cirkvi tradičná pravda, vždy tá istá, stará i nová. Stará, lebo prví kresťania ju už do určitej miery videli, nová, pretože ju vidíme na vlastné oči a v súlade s našimi súčasnými predstavami. Taký je pojem tradície v druhom význame tohoto slova; je to Božia pravda, ktorá k nám prichádza z vedomia Cirkvi a je to zachovávanie a odovzdávanie tejto Božej pravdy skrze živý učiteľský úrad, cirkevné kázanie a vyznávanie viery, ktoré v kresťanskom živote všetci robia.