Dnešný článok by som rád venoval talianskemu opernému skladateľovi a geniálnemu hudobnému skladateľovi Giovanni Battistovi Pescettimu, rodákovi z talianskych Benátok, ktorý neprávom ostáva v tieni známych skladateľov 18. storočia. Silne veriaci katolík, ktorý vydával katolícke svedectvo svojim životom a takisto hudobnou tvorbou. Giovanni Battista Pescetti /1704 - 1766/ študoval u známeho hudobného skladateľa a benátskeho rodáka Antonia Lottiho /1667 - 1740/, ktorého dielo tvorí organický prechod medzi neskorým barokom a rodiacim sa klasicizmom. Hudobní kritici tvrdia, že Pescetti stojí ako most medzi Domenicom Albertim /v detskom veku Mozartov hudobný vzor/ a Domenicom Scarlattim, ďalším mojím neskorobarokovým obľúbencom, ktorý sa presadil na portugalskom a španielskom kráľovskom dvore.

Antonio Lotti pochádzal zo známej hudobnej rodiny, jeho otec pôsobil na hannoverskom panovníckom dome. Po určitom čase sa však Antonio Lotti vrátil do rodných Benátok, kde aj začal študovať u skladateľov Lodovica Fugu a Giovanniho Legrenziho. Tí pôsobili ako organisti aj v benátskom najznámejšom chráme, v Bazilike Sam Marco. Lotti začal v Bazilike sv. Marca pôsobiť ako spevák altista v roku 1689 a od roku 1692 ako druhý hráč na varhanoch. Prvým varhaistom sa stal v roku 1704 a od roku 1736 bol aj hlavným dirigentom chrámu. Bol manželom známej benátskej sopranistky Santa Scarabelli Stella, ktorú obdivovalo celé severné Taliansko i Pápežský štát a Rakúsko, vo Viedni okrem iného skomponoval operu Costantino /1716/.

Lotti nepôsobil len v Benátkach a vo Viedni. Pôsobil aj v Magdeburgu a Drážďanoch, vždy ho to však ťahalo do rodných Benátok, kde pôsobil aj ako hudobný pedagóg. Medzi jeho žiakmi vynikali skladatelia a hudobníci Domenico Alberti, Benedetto Marcello, Giuseppe Saratelli, Giovanni Battista Pescetti či azda najnadanejší Lottiho žiak Baldassare Galuppi, ktorého z Pescettim spájalo osobné priateľstvo. K Lottiho žiakom patril aj český barokový a hudobný skladateľ Jan Dismas Zelenka, ktorý je právom považovaný za jeden z vrcholov českej barokovej hudby /pravdepodobne všetci čitatelia poznajú vynikajúce Zelenkovo hudobné dielo Gesu al Calvario/.

Dielo Lottiho s vážili aj iní významní európski hudobní skladatelia, vrátane Johanna Sebastiana Bacha či Georga Frierdicha Händela. Známe a obľúbené u širokej verejnosti je Lottiho hudobné dielo Missa Sapientiae, ktoré sa pomerne často hráva aj dnes, aj keď nie počas Svätej omše, hoci by to bol úžasný zážitok.

Antonio Lotti a jeho dielo Missa Sapientiae

Giovanni Battista Pescetti spoločne s Baldassarrem Galupim participoval na vzniku viacerých hudobných diel a projektov. Údajne aj niektoré prvky v prvej Pescettiho opere Detronizácia Nera, ktorá mala svoju premiéru v Teatro San Salvatore v Benátkach, sú ovplyvnené práve Galuppim.

Pescetti od roku 1736 do roku 1747 pôsobil aj v Londýne, kde sa pripojil k skupine talianskych hudobníkov. Získal si značné uznanie ako čembalista a organista a po Nicola Porporovi /neapolská operná škola - moja obľúbená/ sa stal šéfom londýskej „Opera della Nobilita“. Tento projekt bol namierený proti Georgovi Friedrichovi Händelovi, ktorý ovládal hudobný priestor v Londýne. Georg Friedrich Händel bol od roku 1727 britským občanom a presadiť sa v jeho tieni bolo nesmierne ťažké.

Talianom sa to však čiastočne podarilo. Paradoxne Händelovi najviac uškodilo napätie medzi ním a dvoma jeho geniálnymi spevákmi - kastrátmi Senesinim a Farinellim, ktorí boli súčasťou Händelovho hudobného zboru. S Händelom sa však nepohodli a prešli na taliansku stranu, pretože „talianska krv a talianska krv sú si bližšie ako talianska a nemecká krv“, navyše kastráti  boli podľa vtedajších hudobných znalcov značne náladoví, hysterickí a problematickí.

„Hudobný súboj“ Talianov s Händelom trval od roku 1733 približne po rok 1736. Taliani mali spočiatku úspech. Prvým dielom, ktoré predstavili, bola opera Nicola Adriana Porpora Arianna, taliansky projekt si získal srdcia Londýnčanov. Gaspar von Brocke, pruský veľvyslanec v Londýne, si do svojho denníku poznamenal: „stávame sa svedkami útoku voči Händelovi, taliansky projekt podporilo 200 mecenášov umenia, každý prispel 20 guineami. Všetci hovoria len o novej talianskej opere a konci Händela“. Nakoniec sa však ukázalo, že poraziť Händela nebude také jednoduché.

V roku 1734 talianska Opera della Nobilta otvorila novú sezónu operou Johanna Adolfa Hasseho Artaxerxes. Dráma perzského kráľa si takisto získala Londýnčanov a bola uvedená najmenej 40-krát. Taliani slávili úspech aj v oratóriach, kde sa Händel považoval za neprekonateľného. Pri príležitosti svadby Viliama IV. Oranžského s britskou princeznou Annou z Hannoveru Taliani zabodovali oratóriom David a Betsabe, takisto od Nicolu Antonia Porporu.

Aj keď príbeh nebol práve najvhodnejší pre svatbu /príbeh hovorí o Betsabe, s ktorou splodil Dávid syna, toho však postihne Boží trest, ťažko ochorie a zomrie/, v britskej spoločnosti zabodoval.

Keďže nie je priestor písať o Porporových operách, pre bližšiu informáciu dávam odkaz na Porporov hymnus Salve Regina, ktorý patrí v prevedení vynikajúcej talianskej opernej speváčky Sonie Prina /s jej zriedkavým a vyzretým kontraaltom/ naozaj k vrcholným hudobným zážitkom. Dokonalejším hudobným zážitkom je už len nezabudnuteľná diva Salsa Verde z Tajomného hradu v Karpatoch, tá však nemala kontraalt.

Nicola Antonio Porpora Salve Regina

Händel mal však stále v Británii veľmi silné postavenie a Händelovi fanúšikovia tvrdili, že Porpora sa napriek všetkému ich obľúbenému majstrovi nevyrovná. David a Betsabe sa na javisku v Londýne hral len 3-krát, čo bolo po Artaxerxovi dosť nemilým prekvapením.

Taliani však pokračovali a predstavili naozaj široký repertoár. Londýn uzrel Porporovu Ifigéniu v Tauride a Porporiovho Enea v Laziu. Obe antické diela mám rád aj v literárnej podobe a nielen hudobnej. Porporia, ktorý bol autorsky nesmierne činný, následne predstavil v Londýne v rámci programu „Opera della Nobilta“ svojho Polifema, ktorý sa hral na javisku 12-krát. Polifemom sa však autorsky Porporia na niekoľko mesiacov vyčerpal, ďalšie dielo Veraciniho Adriana in Syria bolo nepríjemným fiaskom. Zdĺhavá a nudná opera bola prepadákom, ktorý si bol s radosťou pozrieť a vychutnať aj samotný Händel. Sedel bez slova a pohybu v malej skupinke nespokojných divákov a všetci kritici neskôr písali, že „svojou návštevou a zdvorilou pozornosťou ponížil nielen autora a jeho úbohé dielo, ale zasadil ťažkú ranu aj talianskemu projektu Opera della Nobilta“.

V roku 1736 „Opera della Nobilta“ uviedla Porporovho Mitridata /pontský Mitridates, hrdý súper Ríma, ktorý skončil svoj život samovraždou, len aby sa nedostal živý do rímskych rúk, je jednou z najdramatickejších postáv antického sveta/ a Orfea, silný príbeh z gréckej mytológie. Obe diela v britskej spoločnosti zabodovali a získali si srdcia Londýnčanov. Veraciniho neúspech bol zabudnutý a paradoxne, po Mitradatovi a Orfeovi Taliani znova predstavili na javisku Adrianu in Syria, tentoraz Londýnčania prijali dielo s väčším pochopením.

V novembri nasledovala opera Siroe od Johanna Adolfa Hasseho, táto opera takisto nemala úspech, zabodoval však Giovanni Battista Pescetti svojím Demeteriom, opera sa hrala 13-krát. Nasledoval totálny neúspech v podobe opery Demofonte od Egidia Romualda Duniho, ktorá sa hrala iba raz a doboví kritici uviedli, že „kastrát Farinelli spieval prázdnym stoličkám“. Znechutený Porpora následne odišiel z Londýna, pretože dostal lepšiu ponuku v Nemecku, a v pozícii šéfa „Opera della Nobilita“ ho nahradil práve Giovanni Battista Pescetti. Nemal ľahkú pozíciu, pretože spoločne s Porporom odišli z Londýna navždy aj kastráti Farinelli a Senesini. Opera della Nobilita následne skrachovala v roku 1737 a Händel bez konkurencie ostal v Londýne na výslní.

Giovanni Battista Pescetti sledoval so smútkom postupný odchod väčšiny Talianov z mesta. S mnohými ho spájalo osobné priateľstvo a odchody priateľov sú vždy smutné, aj keď sa ťahajú niekoľko rokov. Celkovo však stále Pescetti v Londýne netrpel núdzou, pretože bol šikovným a uznávaným skladateľom a hráčom na orgáne a čembale. V antikatolíckom Londýne sa dokonca nikdy netajil svojím katolicizmom, podľa súčastníkov „bol hrdým na to, že je katolík“, vďaka svojej katolíckej viere mal však množstvo nepriateľov.

Nakoniec však aj on Britániu opustil, pretože po vypuknutí povstania princa Charlesa Edwarda Stewarta na škótskej Vysočine, Londýn sprísnil svoju antikatolícku politiku. Princ aj so svojími Škótmi /jakobitské povstanie/ boli totiž katolíkmi. Povstanie bolo potlačené v roku 1745 a v tomto roku definitívne Giovanni Battista Pescetti opustil Londýn a vrátil sa domov do Benátok.

Prikladám odkaz na 10 jakobitských piesní, celkovo však musím povedať, že po kultivovanej talianskej hudobnej škole, môže povykovanie škótskych horalov a bečanie škótskych gájd spôsobiť poslucháčovi bolesti zubov. Bez ohľadu na to, že ide o škótskych katolíkov, ich hudba je rovnako hrozná, ako škótske vína, nech mi to jakobitskí anjeli strážni odpustia.

10 jakobitských bojových piesní

V Benátkach pokračoval Giovanni Battista Pescetti v kariére skladateľa /komponoval v širokej miere pre čembalo, organ, sakrálnu hudbu/, hudobníka a učiteľa hudby, stal sa druhým varhaníkom v Bazilike San Marco a neskôr hlavným organistom v tomto nádhernom chráme, po čom túžil celý život. Mal mnoho žiakov, k jeho žiakom patril okrem iného aj Antonio Salieri, súčastník Wolfganga Amadea Mozarta, známy český hudobný skladateľ Josef Mysliveček, a mnohí iní.

Na záver článku by som rád predstavil tri diela Giovanni Battistu Pescettiho. Sonátu pre organ, Sonatu C minor a operu Polifemo /Pre tých, ktorí dokážu počúvať taliansku neskorobarokovú a protoklasicistickú hudbu dlhšie ako 2 hodiny. Mužskí kontratenoristi Jurij Mynenko či Max Emanuel Cenčic, ktorí účinkovali v opere, patria k špičke málopočetných kontratenoristov vo svete/.

Napriek tomu, že Pescetti ostáva v tieni Bacha či Händela, jeho dielo je skutočne inšpirujúce a dokáže uchvátiť svojou krásou a vnútornou bohatosťou.

Pescetti Sonáta pre Organ

Pescetti Sonata C minor, allegro ma non presto

Pescetti opera Polifemo

 

Súvisiace články:

Socha Krista Vykupiteľa  v Rio de Janeiro
Socha Krista Vykupiteľa v Rio de Janeiro 10. 12. 2022
Caravaggio a obraz Sťatie sv. Ján Krstiteľa - cesta barokového bitkára k Bohu
Caravaggio a obraz Sťatie sv. Ján Krstiteľa - cesta barokového bitkára k Bohu 29. 08. 2022
Hymnus Pange Lingua Gloriosi
Hymnus Pange Lingua Gloriosi 29. 10. 2022
Konflikt ranného kresťanstva s pohanskou hudbou v bohoslužbe a vplyv egyptských obradov na izraelitskú liturgiu
Konflikt ranného kresťanstva s pohanskou hudbou v bohoslužbe a vplyv egyptských obradov na izraelitskú liturgiu 28. 09. 2022
Afrika v nás. Závisí od Európanov či sa obrátia k Bohu a dostanú od neho aj všetko ostatné
Afrika v nás. Závisí od Európanov či sa obrátia k Bohu a dostanú od neho aj všetko ostatné 19. 09. 2009
Kostol Santa Maria della Concezione dei Cappucini - zátišie kde môžete meditovať o smrti
Kostol Santa Maria della Concezione dei Cappucini - zátišie kde môžete meditovať o smrti 02. 10. 2022

Z archívu:

Pôst

z dňa 16. január 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Je nový lekcionár naozaj lepší?

z dňa 23. október 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Cirkev otvorená pre každého?

z dňa 14. október 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Či treba tolerovať kacírov

z dňa 27. apríl 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac
­