Ako povedal jeden môj priateľ: „Keď čítam, počúvam a sledujem súčasných predstaviteľov Cirkvi, omladnem vždy o 40 rokov. Mám pocit, že som sa ocitol späť v Husákovej ére, keď som mal 10 rokov“. Záplava krvopotne vyžmýkaných fráz, v ktorých s urputnou pravidelnosťou rotujú okolo slnka beztvarosti, stokrát obžuté a zvetrané, bezobsažné a abstraktné planéty pojmov, ako „bratstvo“, „mier“, „jednota“, „solidarita“, „dialóg“, „kráčanie“, „sprevádzanie“, „zdieľanie“, a samozrejme „láska“, sa denne valí na pomaly a zodpovedne prežúvajúcich (a zaočkovaných) katolíkov. To všetko zabalené do atmosféry, podozrivo voňajúcej po revolučných kvetinkách z roku 1789.
Ani tento týždeň sa nezaobišiel bez očarujúcej analógie súčasnej cirkevnej produkcie, s neúnavným frazeologickým a vizuálnym verklíkom reálneho socializmu, v ktorom všetci vedeli, že súdruh za tribúnkou varí tú najuspávajúcejšiu verbálnu kašu, aká sa vôbec dá uvariť. Kašu, ktorá sa musí prehltnúť so zavretými očami, bez premýšľania a najlepšie aj zapiť, aby nerobila v mozgu šarapatu, vyvolávajúc u rečníka aj načúvajúcich onen desivý pocit ničoty a prázdna. Vedomie tejto dokonalej banálnosti, však nemohlo nikoho z nich odlúčiť od zodpovedného vedomia povinnosti: či stráviteľné, či nestráviteľné – bolo to treba vydržať. A potom doma ladiť rakúsku televíziu alebo štvavé vysielačky. Dnes alternatívne médiá.
Aj počas predchádzajúcich dní, nezostalo zaiste suché ani jedno oko pamätníkov normalizácie. Vatikán totiž predstavil nové logo pre návštevu pápeža Františka v Kazachstane. Prejdime teraz bez dlhšieho komentára fakt, že cieľom návštevy je účasť na veľmi kontroverznom VII. kongrese predstaviteľov svetových a tradičných náboženstiev (no prosím, a potom, že sa nedbá v Cirkvi o tradíciu!), ktorý navodzuje neblahú atmosféru rovnosti medzi náboženstvami. Navyše konanom v bývalej kazachstanskej Astane, teraz vzorne a zrejme demokraticky premenovanej, k ucteniu pamiatky bývalého kazachstanského vodcu Nur Sultana Nazarbajeva, na dôvtipné - Nur Sultan. A práve túto bývalú Astanu vybudoval zmienený súdruh prezident, až nápadne podozrivo podľa fazónky rôznych lóžových dečiek, fertušiek a návodov našich mladších murárskych bratov. To však teraz dajme všetko bokom a sústreďme sa len na čaro nového loga. Veď už v antike vedeli, že na umení sa nemá šetriť. Ani peniazmi, ani časom.
Hneď s prvým pohľadom na logo, nám vyrazí na mysli, podobne ako pot na čele, dojem, že hľadíme na plagát festivalu politickej piesne z roku 1974, keď sme drali tesilové gate a hrali sa na Nemcov a partizánov. Ó, krásne časy detstva! Logu dominuje holubica, ktorá akoby z oka vypadla tým nespočetným kŕdľom mierových holubíc, ktoré zamorovali všetky socialistické inštitúcie od Vladivostoku až po Berlín, počnúc nástenkou v kasárňach ľudovo-demokratickej armády a končiac nástenkou v detských jasliach, pod ktorou sme každé ráno kadili do nočníkov my, tzv. Husákove deti. Čo sme sa len namávali s tými holubicami na prvomájových „mávatkách“. A už sú tu zase: rovnako duté a prázdne, bez akejkoľvek konkrétnosti, upomínajúce na ich najpokrokovejšiu matku z pokrokovej dielne súdruha Pabla Picassa.
Holubica letí v ústrety krajším zajtrajškom, v ktorých nebude ani pánov ani sluhov, len všeobjímajúce bratstvo, mier a jednota všetkých pracujúcich na celom ekumenicko-medzináboženskom svete.
Hľa, oficiálny popis loga: „srdce na krídlach holubice predstavuje lásku, plod vzájomného porozumenia, spolupráce a dialógu.“ A motto cesty? Veľmi invenčné: „Poslovia mieru a jednoty“. Je vôbec na svete milovník pokroku, ktorý by sa pod takéto nič nehovoriace zaklínanie humanistickej rétoriky nepodpísal?
Všetko, čo by mohlo iritovať prípadného nepriateľa katolíckeho tmárstva, bolo dôkladne vypreparované a odstránené. Hľadať v tomto logu akúkoľvek analógiu s katolíckou symbolikou, by bola práca hodná putovania Plavčíka za troma zlatými vlasmi dedka Vratka. Zvolená symbolika posúva hranice neutrality, až do džungle beztvarosti. Veď neexistuje zaiste krajina na svete, od Papuy až po Patagóniu, v ktorej by holubica, či už na oblohe alebo na pekáči, vzbudzovala negatívne asociácie. No a srdiečko, ktoré zrejme doputovalo na jej hruď z mobilu nejakej rozdychtenej pubertálnej užívateľky smartfónu, sa svojou všeobecnosťou približuje až k obľúbenému hraničnému pojmu všetkých ontológov – bytiu ako takému. Inak povedané: niet pomaly veci, o ktorej by sa nevypovedalo. Snáď len zlý Putler, by takým krásnym srdiečkom opovrhol.
Vzdialené volanie kresťanstva, či skôr tiché stonanie, má snáď vyjadrovať akási viacúrovňová, modro-žltá diaľničná križovatka v pozadí (kríž?), pokiaľ to samozrejme nemá byť skôr dialogicko-sprevádzajúce „stretávanie sa v rôznosti“. Ak áno, tak sa samozrejme autorom ospravedlňujem za moje nemiestne podozrievanie ich osôb z kresťanského triumfalizmu.
To celé zasadené do kruhového formátu, ľahko prispôsobiteľného na účely odznaku, ktorý si môže na golier pripnúť aj Greta Thunbergová a jej veselí, mladí spolubojovníci. Určite by tam v záplave ďalších, podobne ladených posolstiev, nevzbudzoval ani pozornosť, ani pohoršenie.
Čo ešte dodať? Snáď len toľko, že hádam v duchu tých najlepších tradícií plurality a slobody, ani toto krátke (a dojímavé) pozastavenie sa pamätníka, a bývalého triedneho nástenkára (bohužiaľ, odvolaného z funkcie už krátko po dosadení, pre jeho neprekonateľnú lenivosť), ktorý má socialistický plagát v oku, nad krásou súčasnej cirkevnej logo-kreativity, nevzbudí u verných synodálnych cirkevníkov pohoršenie. Veď ako som sa dnes dozvedel z vedeckých úst člena pápežskej akadémie o encyklike Humanæ Vitæ (a aj o všetkých ostatných encyklikách), tak nie sú neomylné. Nuž a tým skôr to zrejme platí aj o vatikánskej logotvorbe.
![Logos a univerzita. Príhovor Dr. Jonesa pre univerzitu v Nairobi [mierne krátené]](https://abc.tradi.sk/media/com_jvrelatives/images/thumbs/com_content_56_50.jpg)
