Nie je nič melancholickejšie, ako počuť bláznov, ktorí stále dávajú slovu demokracia jeho starý význam. Blázni! Ako preboha môžete očakávať, že Technika bude tolerovať postup, v ktorom by bol technik menovaný hlasovaním, teda nie podľa jeho technických skúseností garantovaných diplomami, ale podľa miery sympatií, ktoré dokáže vzbudiť? Hlasovanie? Moderná spoločnosť je teraz súborom technických problémov, ktoré treba vyriešiť. Aké miesto v tom môže mať prefíkaný politik, podobne ako idealistický volič?
***
Pred dvadsiatimi rokmi (1924, pozn. red.) si francúzski malomeštiaci odmietli dať odobrať odtlačky prstov, pretože to bola formalita doteraz vyhradená pre odsúdených. Ó áno, viem, myslíte si, že sú to maličkosti. Ale protestom proti týmto maličkostiam, sa malomeštiak nevedomky zapojil do obrovského dedičstva celej civilizácie, ktorej postupný zánik inak prehliadol takmer bez povšimnutia. Prehliadol ho, pretože moderný štát, technický moloch, pri kladení pevných základov svojej budúcej tyranie, zostal verný starému liberálny slovníku a prekryl alebo odôvodnil svoje nespočetné uzurpácie práve týmto liberálnym slovníkom. Francúzskemu malomeštiakovi, ktorý si odmietal nechať zobrať odtlačky prstov, intelektuálovi z povolania, intelektuálnemu parazitovi, vždy spolupáchateľovi moci, aj keď sa zdá, že s ňou bojuje, vtedy moloch s pohŕdaním odpovedal, že týmto predsudkom voči vede riskuje zabrzdenie obdivuhodnej reformy metód identifikácie, a že človek predsa nemôže obetovať pokrok kvôli smiešnemu strachu, že si zašpiní prsty.
Chyba, neboli to jeho prsty, čo si nesmrteľný francúzsky malomeštiak bál pošpiniť, bola to jeho dôstojnosť, bola to jeho duša. Ó, možno to netušil, alebo to tušil len napoly, možno jeho vzbura bola oveľa skôr vzburou inštinktu než predvídavosti. Avšak odmietal, nech mu koľkokrát dohovárali: „Veď čo riskuješ? Čo ti záleží na tom, aby si nebol okamžite rozpoznaní vďaka týmto najjednoduchším a najneomylnejším prostriedkom? Veď len zločinec sa musí skrývať...“ Malomeštiak si uvedomoval, že tieto argumenty nie sú celkom neopodstatnené, ale necítil sa byť presvedčený.
Aj metódy M. Bertillona boli vo svojom čase rovnako logicky hrozivé „len pre zločinca“, podobne ako dnešné metódy. Lenže význam slova „zločinec“, sa ohromne rozšíril, a to až do bodu, keď označuje každého občana škodlivého pre režim, pre systém, pre stranu, alebo pre človeka, ktorý ich stelesňuje. Francúzsky malomeštiak určite nemal dostatok fantázie na to, aby si predstavil svet, ako je ten náš, taký odlišný od jeho; svet, kde pri každej križovatke tajná polícia číha na podozrivých, filtruje okoloidúcich a robí z tých najmenej podozrivých svojich dobrovoľných a verejných pomocníkov. No a hoci si blahoželal k tomu, že súdny systém využíva novú metódu proti recidivistom, mal akési tušenie, že taká sofistikovaná zbraň v rukách štátu nezostane dlho neškodná pre bežných občanov. Bola to síce jeho osobná dôstojnosť, o ktorej si len myslel, že ju bráni, ale chránil ňou aj našu bezpečnosť a naše životy.
O dvadsať rokov neskôr, koľkým miliónom ľudí v Sovietskom zväze, v Taliansku, v Nemecku, v Španielsku, bolo vďaka odtlačkom prstov znemožnené nielen ublížiť tyranom, ale aj ukryť sa alebo utiecť pred nimi? A tento dômyselný systém naďalej ničí niečo vzácnejšie, ako len milióny ľudských životov. Myšlienka, že občan, ktorý nikdy nemal čo do činenia so spravodlivosťou svojej krajiny, by mal zostať úplne slobodný pri utajovaní svojej identity pred kýmkoľvek sa mu zachce, z dôvodov, ktorých jediným posudzovateľom je on sám, alebo jednoducho len pre svoje potešenie, že akúkoľvek indiskrétnosť zo strany policajta na túto tému nemožno tolerovať bez najvážnejších dôvodov, táto myšlienka už nikomu dnes nepríde ani na um. Nemusí byť ďaleko deň, keď sa nám bude zdať prirodzené nechať kľúč v zámke, aby polícia mohla vstúpiť do nášho domu vo dne v noci a mala tak prístupné naše portfólio bez požiadania. No a predsa keď štát považuje za praktickejšie, aby ušetril čas nám i svojim nespočetným kontrolórom, a vnúti nám svoju vonkajšiu zámku, prečo by sme sa mali zdráhať, že? Očista od „podvratných živlov“, tak drahých všetkým totalitným režimom, sa tým predsa výrazne uľahčí...
***
Keď spoločnosť ukladá človeku obete väčšie ako služby, ktoré mu poskytuje, máme právo povedať, že prestáva byť ľudskou, že už nie je robená pre človeka, ale proti človeku. Za týchto podmienok, ak dôjde k jej zachovaniu, môže to byť len na úkor občanov alebo ich slobody! Vy blázni, čo nevidíte, že civilizácia strojov od vás skutočne vyžaduje každý deň prísnejšiu disciplínu? Žiada to v mene pokroku, to znamená v mene novej koncepcie života, vnútenej mysliam svojou obrovskou mašinériou propagandy a publicity. Blázni! Pochopte už teda, že civilizácia strojov je sama o sebe strojom, ktorého všetky pohyby musia byť stále dokonalejšie synchronizované! Nárazová úroda kávy v Brazílii okamžite ovplyvňuje cenu inej komodity v Číne alebo Austrálii; určite nie je ďaleko čas, keď najmenšie zvýšenie miezd v Japonsku rozpúta štrajky v Detroite alebo Chicagu a nakoniec opäť zapáli svet.
Blázni! Predstavujete ste si, že v spoločnosti, kde prirodzené závislosti nadobudli prísny, nezmieriteľný charakter matematických vzťahov, budete môcť prichádzať a odchádzať, kupovať alebo predávať, pracovať alebo nepracovať, s rovnakou pokojnou povahou ako vaša predkovia? „Politika na prvom mieste!“, povedal Maurras. Ale aj Civilizácia strojov má svoje motto: „Technika predovšetkým!“. Blázni! Hovoríte si, že technológia bude v najhoršom prípade ovládať iba vašu materiálnu aktivitu, a keďže zajtra už-už očakávate „päťhodinový pracovný týždeň“ a nekončiaci veľtrh zábavy, otvorený dňom i nocou, moja hypotéza vás predsa nemusí trápiť. Vaša duša môže byť pokojná...
Pozor, blázni! Nad všetkými technikami sa čnie technika disciplíny, a tá sa nemôže uspokojiť len so staromódnou poslušnosťou, získanou za každú cenu empirickými postupmi, o ktorej by sa dalo povedať, že to bola v skutočnosti menšia disciplína, než mierna nedisciplinovanosť. Skôr či neskôr si Technika bude vynucovať, že pretvorí získaným spolupracovníkom telo a dušu podľa svojho Princípu, to znamená, že bez zbytočných diskusií budú musieť prijať jej koncepciu poriadku, života, jej zmyslu života. Nebude podľa vás záležať na tom, že každý občan bude od narodenia oddaný tým istým bohom vo svete, ktorý je úplne zasvätený efektivite a výkonnosti?
O technike predsa nemožno diskutovať, veď riešenia, ktoré nariaďuje, sú z definície najpraktickejšie. Praktické riešenie ale nemá byť estetické ani morálne. Blázni! Neuznáva už teraz Technika právo napríklad nasmerovať malé deti k takému alebo onakému pniovolaniu? Nečakajte, že sa vždy uspokojí len s tým, že ich bude iba usmerňovať – nariadi im to. Morálna, ba až nadprirodzená predstava povolania, sa tak postupne dostane do protikladu s jednoduchou telesnou a duševnou dispozíciou, ľahko ovládateľnou technikmi.
Veríte, imbecili, že takýto prísny systém, môže existovať len na základe súhlasu? Aby ste ho prijali tak, ako on chce, aby bol prijatý, musíte v neho veriť, musíte sa mu úplne prispôsobiť, nielen svoje činy, ale aj svoje svedomie. Tento systém logicky nepripúšťa nespokojnosť. Produkcia a výkonnosť nespokojného človeka - dokazujú to štatistiky - je totiž o 30% nižšia ako bežná produkcia, a dokonca o 50 až 60% nižšia ako produkcia občana, ktorý nadšene verí, že žije nádherný život; na rozdiel od takých ako sú kresťania, ktorí nečakajú tu na svete nádherný život, stačí im znesiteľný, kým nepôjdu do Raja. Práve prichádzajúci systém preto veľmi dobre chápe, akého spolupracovníka má technika vytvoriť a vyškoliť.
Nie je nič melancholickejšie, ako počuť bláznov, ktorí stále dávajú slovu demokracia jeho starý význam. Blázni! Ako preboha môžete očakávať, že Technika bude tolerovať postup, v ktorom by bol technik menovaný hlasovaním, teda nie podľa jeho technických skúseností garantovaných diplomami, ale podľa miery sympatií, ktoré dokáže vzbudiť? Hlasovanie? Moderná spoločnosť je teraz súborom technických problémov, ktoré treba vyriešiť. Aké miesto v tom môže mať prefíkaný politik, podobne ako idealistický volič? Blázni! Myslíte si, že fungovanie všetkých týchto ekonomických ozubených kolies, úzko na sebe závislých a rotujúcich rýchlosťou blesku, bude zajtra závisieť od dobrej nálady naivných ľudí zhromaždených pred urnami, aby vyzdvihli taký alebo onaký volebný program?
Veríte, že technika profesijného manipulovania, po zaradení občana na nejakú podriadenú prácu, občana ktorý sa zaiste považuje za mimoriadne nadaného, by umožnila hlasu tohto nešťastníka rozhodnúť v krajnom prípade o prijatí alebo zamietnutí opatrenia navrhovaného samotnou Technikou? Blázni! Každý pokrok v technológii vás posunie o kúsok ďalej od tej demokracie, o ktorej kedysi snívali idealistickí robotníci z Faubourg Saint-Antoine.
Skutočne asi nechápete väčšinu politických faktov z posledných rokov, ak si stále odmietate priznať, že moderný svet už vyriešil celý problém demokracie, a to len v prospech technológie. Totalitné štáty, predčasne vyspelé a neposlušné deti civilizácie strojov, sa pokúsili tento problém vyriešiť brutálne, naraz. Ostatné národy horeli túžbou, aby ich v efektivite napodobňovali, ale ich vývoj k diktatúre bol do istej miery spomalený skutočnosťou, že boli po Mníchove nútené ísť do vojny proti hitlerizmu a fašizmu, chtiac-nechtiac preto museli z demokratickej myšlienky urobiť hlavný, alebo presnejšie jediný prvok svojej vojnovej propagandy.
Od vojny v roku 1914, teda od prvých skúseností s Lloydom Georgeom, Clemenceauom a s mechanizmami diktatúry, veľké demokracie viditeľne stratili akúkoľvek dôveru v efektívnosť starých demokratických metód práce a vlády. Môžeme si byť istí, že práve medzi ich bývalými protivníkmi, ktorých ducha disciplíny veľmi oceňujú, čoskoro naverbujú svojich hlavných spolupracovníkov. Títo disciplinovaní nie sú využiteľní pre idealistov, pretože technický stav bude mať zajtra len jedného nepriateľa: „človeka, ktorý nepracuje ako všetci ostatní“ – alebo inak: „človeka, ktorý môže plytvať časom“ – alebo ak chcete, jednoduchšie: „človeka, ktorý verí v niečo iné ako Techniku“.
Úryvky z II. a VIII. kapitoly knihy Le France contre les robots (Francúzsko proti robotom), vydanej v roku 1947
