IV. Dve príčiny nezdaru
Rozkazujte tvrdo, surovo a hrubo — a môžete byť istí, že vaša výchova skončí sa s nezdarom.
To má dve príčiny:
- Dieťa cíti, že vašou povinnosťou je milovať ho.
- Cíti aj to, že mu patrí úcta.
Prvá príčina
Dieťa nepochybuje, že máte moc nad ním. Ale aj to vie, že tie práva vám dáva jedine láska, bez ktorej by ho nebolo.
Toto dobrodenie, najväčšie zo všetkých darov, zaväzuje vás, aby ste mu dali aj čo k tomu patrí: dobrú výchovu.
Keď ste mu dali život, vzali ste na seba povinnosť starať sa nielen o jeho nerušený telesný vývoj, ale aj o to, aby sa rozvíjalo a rástlo i na duchu.
Vaša láska dala dieťaťu práva. Lež nie len holé práva, ale aj formu, akou mu ich máte vysluhovať. A tá forma je láska, láskavosť.
Opakujem, dieťa jasne cíti, že má právo na vašu lásku.
Ak ho nemilujete, je urazené a nik nemôže poprieť, že právom.
Druhá príčina
Cit vlastnej dôstojnosti je ešte hlbšie zakorenený v prírode dieťaťa.
Skúmajte ľudské srdce, a presvedčíte sa spolu so svätým Tomášom, že česť je preň najcennejším dobrom.
Bez lásky sa mnohí obídu, cti sa nik nezrieka. Nenávisť nás menej bolí ako opovrhovanie. A j popri úderoch a prenasledovaniach vycítime, či si nás nepriateľ ctí. Často nás priam preto nenávidí, že si nás ctí. Vie si oceniť naše schopnosti, naše vlastnosti, šľachetnosť nášho smýšľania, vznešenosť našich túžob. A čím vyššie si nás cení, tým väčšmi bojuje proti nám, tým väčšmi nás chce zničiť, lebo sme stúpencami veci, ktorú nenávidí.
Vstred najväčšej nespravodlivosti naše srdce nachádza oporu nielen vo svojej nevine a vo svätosti veci, za ktorú bojuje, ale aj vo vedomí, že si ho nepriateľ i nechtiac ctí.
Túto úvahu vsunul som sem preto, aby som vás presvedčil, že sa dopustíte veľkej chyby, keď raníte dakoho v tomto bode, v ktorom je citlivý každý — aj dieťa!
Sú rodičia, ktorí sa nezľaknú zosmiešniť svoje dieťa, keď sa dopustilo dajakej chyby, a pritom by nedbali, aby sme obdivovali ich vychovávateľské umenie, lebo je to, vraj, výborný prostriedok na utváranie charakteru.
Malý priestupník sa zahanbil. Bežal do kúta a tam plače. Otec ide za ním, vytiahne ho a zavedie medzi ostatných.
Takéto počínanie roztrpčí dieťa. Zatne sa a v srdci svojom chystá sa na pomstu.
Kto chce mať zaťaté, pomstivé a zlé deti, nech len robí tak ako opísaný otec. Svoj cieľ celkom istotne dosiahne.
Iní rodičia takto vzdychajú pred dieťaťom:
— Och, aký si ty len trkvas! Bože môj, aké sprosté je toto dieťa! Aké nevychované a nešikovné!
Povedzme, že je to pravda. — Nuž vtedy takéto výrony tým väčšmi rania.
Dvojaký výsledok
Dieťa, ktorého citlivosť ste takto urazili, utiahne sa do obrany. Vaša nerozumnosť mu vyhlásila vojnu.
Forma tohto boja môže byť dvojaká: zúrivá alebo tichá — podľa povahy dieťaťa. Tichý boj je neporovnateľne škodlivejší.
- Zúrivá vojna
Ak je dieťa prchké alebo nervózne, na váš úder odpovedá zúrivo. Nič ho nezadrží: ani rozum, ani svedomie, ani povedomie jeho slabosti a vašej prevahy.
Túto pravdu vyjadril básnik Vergilius takto: Video meliora, proboque: .. . peiora sequor. (Vidím, čo je lepšie; a predsa idem za horším.)
Ako možno zlým zachádzaním rozzúriť zviera, ktoré je od prírody tiché, tak pre vašu chybu môže sa stať zlým aj tiché, od prírody dobré dieťa. Ak ho dobre nepoznáte a neľudským zaobchádzaním dávate mu príležitosť, aby sa zlostilo a zúrilo, sami kazíte jeho povahu; dávate mu opak dobrej výchovy. - Tichá vojna
Toto je druhý prípad. Ach, nemôžem dosť prízvukovať, aký nebezpečný je tento stav! Povahy, ktoré na všetko odpovedajú veľmi prudko a zúrivo, chytro sa utíšia. Čím je búrka strašnejšia, čím divšie a strašnejšie rachotia hromy, tým skôr sa vyjasní.
Ale pri povahách melancholických a či náklonných na trudnomyseľnosť je to celkom ináč. Ich sa zmocní čosi ako polárna noc! ... Za tri mesiace ani svetla ani tepla! ... Ak zlým zaobchádzaním urazíte dieťa takejto povahy, azda na celý život vyvoláte v ňom odpor proti sebe!
Pomsta
Toto je to ošklivé, ktorým sa menuje protiprirodzený cit, čo azda aj na celý život opanuje krvácajúce srdce dieťaťa.
No aj taký syn alebo taká dcéra, čo premáhajú tento cit, nikdy sa nevedia oslobodiť od smutnej spomienky na rodičov. Ak aj cítia podlžnosť za to, že dostali od nich najväčší dar, dar života, ich vďačnosť je ako. by zahalená večnou nocou. Rodičia im neboli ohrievajúcim a oživujúcim slnkom.
Nešťastlivý a smutne známy Talleyrad-Périgord, knieža a biskup, často opakuje trpkú žalobu, že za celú svoju mladosť ani na celý týždeň neokúsil „sladkosť a teplo rodinného kozuba“.
Prívetivosť
Dovoľte, aby som nakoniec aj priamo osvietil čnosť, ktorú sme doteraz poznávali len z jej tône.
Prívetivosť je čnosť, ktorá nám ukazuje, akí pozorní a láskaví máme byť k iným v reči a v skutkoch.
Podľa sv. Tomáša Akvinského prívetivosť je žiarou čnosti priateľstva. Ak pochodí z nadprirodzených pohnútok, je tvárou, prejavom kráľovnej všetkých čností — lásky.
Svätý Učiteľ ju pripája k čnosti milosrdenstva, ktorej pochop so sv. Augustínom takto vymedzuje: „Milosrdenstvo je zmilovanie nášho srdca nad biedou blížneho.“ (Porovnaj Summa Theol. 2. 2, 30.)
Ale kto je väčšmi odkázaný na zmilovanie ako dojča, však sa samo ani pohnúť nemôže? Kto je biednejší ako bytosť, ktorá bez cudzej pomoci hynie?
Buďme milosrdní k „malučkým“. Starajme sa o nich, venujme sa im tým viac, čím sú nevládnejší. Je isté, že pri výchove sú hodiny, keď treba prísnosti. No u dieťaťa jedna hodina nesmie nikdy zmiznúť a to je hodina radosti!
![Tradícia a živé Magistérium [na pokračovanie: III. časť] - Organizácia a výkon živého magistéria](https://abc.tradi.sk/media/com_jvrelatives/images/thumbs/com_content_85_50.jpg)
