VIII. Dva prostriedky
- Častejšie pripomínajte svojmu dieťaťu, že i Pána Boha má milovať ako otca;
- Nech vaše skutky ukazujú vášmu dieťaťu, že aj vy sa viniete k Pánu Bohu synovskou láskou.
Pripomínajte svojmu dieťaťu, a to častejšie cez deň, aby svoje skutky obetovalo Pánu Bohu. Nech sa neuspokojí s odriekaním krátkej rannej alebo večernej modlitby.
Teda málo je len ráno a večer myslieť na Pána Boha. No a to by bola chyba, keby sme dieťa napchávali všelijakými pobožnosťami. Dosť je, keď ho naučíme spájať sa s Pánom Bohom tak, že všetko bude robiť aj z lásky k Pánu Bohu.
To znamená lásku dokazovať skutkami.
Vlastným príkladom učiť dieťa je oveľa vážnejšie a účinnejšie. Čo žiadate od druhých, zachovajte aj vy!
Takto učil aj Pán Ježiš. Napísané je o ňom, že „začal robiť a učiť“. (Skt 1, 1)
Ako sa odvážite žiadať od dieťaťa, čo sami nerobíte?
Ako môžu vaše slová pohýnať, keď máte srdce chladné?
Nepoznám, zamestnanie, ktoré by väčšmi posväcovalo ako námaha posvätiť dieťa! Či „malučké“ nie je verným obrazom svojej matky? Kto môže poprieť, že ich duše i naďalej ostávajú spojené? Či srdce dieťaťa nežije z tepla matkinho srdca? Skúmajte a potom odpovedajte! Nik nemá taký vplyv na druhého ako matka na svoje dieťa! Nik nemá takú podmaňujúcu silu ako matka! Šťastlivé dieťa, ktorého matka je svätá! Beda dieťaťu, ak dostalo zlú!
Prečo tieto vážne pravdy nie sú zlatými písmenami napísané pred každou vychovávateľkou ženskej mládeže.
Či za jediný deň možno utvoriť v dievčati materinské srdce? Alebo, či za. jediný deň možno utvoriť materinskú dušu?
Cesta dievčaťa od kolísky až po chvíľu, keď sa stala matkou, nie je dosť dlhá na to, aby dosť pokročila v dokonalosti tá, ktorá sa pre svoje dieťa má stať nedostihnuteľným vzorom mravnej dokonalosti.
Človek po celý život ostane taký, aký bol do siedmych rokov na kolenách matkiných, (Josef de Maistre).
Čujte, čo hovorí slávny básnik Lamartine, keď spomína svoju matku:
Boh bol pre nás ako jeden z nás. Narodil sa v nás spolu s našimi prvými neopísateľnými dojmami. Nepamätali sme sa, že by sme ho kedysi neboli poznali: nebolo dňa, v ktorom by nám boli o ňom prvý raz rozprávali. Vždy sme ho videli ako tretieho medzi nami a našou mamičkou. Jeho meno sme brali na pery spolu s materským mliekom; naučili sme sa ho už vtedy, keď ešte len bľabotali.
Kolená našej matky boly nám prvým rodinným oltárom. Nábožnosť, ktorá prúdila z matkinho dychu, z jej
skutkov, z jej pohybov, obkľučovala nás ako by zemským nebom.
Táto matka mala program. A bol to plný program, pravý program: „Boh!“
Maillardoz, Charles de: Desatoro rodičovskej výchovy. Spolok sv. Vojtecha: Trnava, 1943.
