To, čo dnes najviac kvitne v každom národe, je nacionalizmus, láska k národu. Úloha Cirkvi a katolíkov v tejto veci nie je ľahká, zato tým dôležitejšia. Cirkvi aj tu musí ísť o to, aby ukázala pravú hodnotu nacionalizmu a povedala svoje rozhodujúce slová proti výstrednostiam nacionalizmu, proti šovinizmu a tým svojim nepriateľom, ktorí hovoria, že Cirkev svojou nadnárodnosťou oslabuje národnostné povedomie, že je protinárodná, alebo aj keď azda nie vedome, vychováva ľudí k národnej ľahostajnosti.
Nacionalizmus, národovectvo neznamená nič iné ako činorodú lásku k vlastnému národu. Národovec má pred očami národ, t. j. skupinu obyvateľstva, s ktorou sa vidí zviazaný zväzkami krvi, dejín, územia a zvykov a hľadí podľa možností udržať toto dedičstvo, zveľadiť ho a získať mu česť v očiach iných národov. (Dr. Chladný-Hánoš: Láska k národu, str. 2.)
Nacionalizmus sám osebe je oprávnený. Lebo ako Boh stvoril jednotlivé národy a ako každý človek patrí k istému národu, tak nemôžeme povedať, že by nacionalizmus, láska k tomu, čo Boh stvoril, čo je samo v sebe dobré, nebol tiež dobrý. Keďže človek je prirodzene členom určitého národa, musí byť i láska k tomuto národu čosi prirodzené, a keď všetko prirodzené je dobré, potom i nacionalizmus ako prirodzený cit k svojmu národu musí byť dobrý. Toto sa zhoduje s rozumom a s vierou, a preto Cirkev zaujíma k nacionalizmu kladné stanovisko. Nie však k národovectvu, ktoré prekračuje hranice prirodzeného citu, k nacionalizmu, ktorý sa môže použiť ako výchovný systém, čím sa vystavuje rozličným teoretickým aj praktickým výstrednostiam, ktorý sa používa na rozličné zámery, takže môže byť príčinou takých citov a mravov, ktoré sa nezrovnávajú so zákonom božím.
Národne cítiť patrí k prirodzenosti každého človeka. Každý závisí akosi od svojej vlasti, v ktorej sa narodil, bol vychovaný, ktorej sociálne zariadenia pomáhajú každému, aby stúpal stále vyššie a vyššie. Ľudský duch, stvorený pre lásku a spravodlivosť, miluje svoju rodnú zem a svojich spoluobčanov. Národovectvo je potom najušľachtilejšou formou vernosti k svojmu národu. Nacionalizmus stáva sa nesmiernou duchovnou silou, nevyčerpateľným zdrojom úsilia, zápasov, je silou, ktorá robí človeka obetavým a vedie ho k veľkým mravným činom. Národné povedomie, pokiaľ je vo svojich prirodzených medziach, dušu zušľachťuje. Láska k národu je vec prirodzená, dobrá. Nesmie však prekročiť svoje prirodzené hranice. A tieto prestupuje každé národovectvo, ktoré považuje príslušnosť k nejakému národu za najvyššiu hodnotu a chce jej podrobiť všetko ostatné. Lebo darmo, najvyššou hodnotou ostáva Boh. Tento je ťažiskom nášho konania celého života v zmysle slov Kristových: Čo osoží človeku, keby celý svet získal, ale škodu utrpel by na svojej duši? (Mat 16, 26)
Národovectvo neznamená súhlasiť otrocky so všetkým, čo národ robí, schvaľovať všetky prechmaty, ktorých sa dopustil národ v minulosti alebo prítomnosti, či už proti iným národom alebo voči jednotlivým zložkám národa samého. Môže byť niekto ohnivým nacionalistom a predsa nenávidieť krivdy svojho národa. Ba práve, keďže miluje svoj národ, musí v jeho záujme nenávidieť všetky jeho krivdy, prechmaty, lebo vie, že len spravodlivosť môže zabezpečiť trvalú budúcnosť národa, ktorý miluje.
Cirkev uznáva a podporuje spravodlivý nacionalizmus, ten, ktorému ide o bezpečnosť svojej zeme, o úctu k svojim právam, o jeho pravé miesto vo svetovom koncerte. Avšak chce, aby tento nacionalizmus bol kresťanský, teda aby hľadel na práva druhých, bol ochotný podporovať vzťahy, ktoré káže spravodlivosť, láska a povinnosť bratskej spolupráce národov a jednotlivcov a bol ochotný pomáhať tým, čo trpia. (Prof. L. Lachance: Nationalisme et Religion, str. 72 ) V katolicizme národnosť a národovectvo má svoj cieľ, ktorý musí byt v súlade so spoločným cieľom, a to s pokrokom ľudstva vo spravodlivosti a v pokoji.
Na druhej strane Cirkev odsudzuje zveličovaný nacionalizmus, o ktorom Pius XI. povedal, že prekáža spáse duší, tvorí priehrady medzi ľuďmi, prieči sa tak zákonom božím, ako i viere, samému Krédu, tomu Krédu, ktoré sa spieva vo všetkých kostoloch sveta. (Encyklika Ubi arcano) Odsudzuje nacionalizmus, ktorý pokladá za dovolené všetky skutky a prostriedky, ktorými môže zvýšiť svoju moc, ktorý vychvaľuje len cnosti svojho národa a znižuje cnosti iných národov, ktorý nepozná lásku k iným národom a za najvyššiu hodnotu pokladá národ i nad hodnotu Boha. Odsúdeniahodná je v nacionalizme nenásytnosť, sebeckosť. Lebo je to vlastne úpadok nacionalizmu, keď národ pôsobí škodu náboženstvu a zaviňuje vojny. Škodí tým len sebe, lebo čo stavia na zhnitých základoch nespravodlivosti, nemá pevné a stále jestvovanie.
Keď národovectvo má pred očami skupinu ľudí, s ktorými sa vidí zviazané zväzkami krvi, dejín, územia a zvykov a usiluje sa podľa možností toto dedičstvo udržať a zveľadiť, pokiaľ je to v medziach spravodlivosti a lásky, tieto snahy nacionalizmu nie sú zlé, ale dobré. Keďže však láska k národu je vášeň, treba dávať veľký pozor na to, aby sme neprekročili dovolené hranice. Náuka cirkevná to uznáva a tým národovectvo nijako neoslabuje, ale naopak podporuje zdravý nacionalizmus tým, že určuje spravodlivé medze a varuje pred jeho zveličovaním. Cirkev neodsudzuje zdravý nacionalizmus, ale ani neostáva len pri ňom. Nad nacionalizmus kladie ešte vyššiu hodnotu, jednotu všetkých národov v Bohu. Boh stvoril všetky národy a apoštolom povedal, aby ku všetkým išli a všetky učili. (Mat 28, 19) Každý národ má teda svojím spôsobom dosiahnuť život večný v Bohu. A podľa stupňa uskutočnenia zákonov božích, teda kresťanskej mravnosti, je i stupeň cti a slávy národa. Pred Bohom najslávnejším národom je ten, ktorý žije najzdravším nacionálnym životom podľa jeho zákonov. Toto zaväzuje i náš slovenský nacionalizmus.
(In: Smer, revue pre duchovný život, roč. II, č. 1, 1942)
