Slovensko predstavuje jednu z výnimočných krajín, v ktorých katolícky kňaz angažoval sa v najvyššej politickej funkcii hlavy štátu už vo veľmi dávnych dobách. Zachoval sa veľmi dôležitý historický záznam o tom, že vladári starých Slovákov, Rastic (Rastislav) a Svätopluk, padli do zajatia Frankov, v roku 871, a hrozila likvidácia štátneho útvaru. Za vodcu národného odporu bol zvolený Slavomír z mojmírovskej dynastie, a to napriek tomu, že bol kňazom. Slavomír odstúpil po porážke Frankov a nechal vedenie štátu víťaznému Svätoplukovi.
Československí politici bojujú o priazeň Adolfa Hitlera
Rudolf Beran (1887 - 1954), predseda vlády Česko-Slovenskej republiky a František Chvalkovský (1885 - 1945), minister zahraničných vecí, snažili získať si priazeň Adolfa Hitlera (1889 - 1945), nemeckého ríšskeho kancelára, v období rokov 1938 a 1939. Takmer všetky české politické strany nasledovali príklad Nemecka a vytvorili jednu Stranu národného zjednotenia, pod predsedníctvom R. Berana, dňa 21. novembra 1938.
Pražská vláda rozpustila Komunistickú stranu Česko-Slovenska, a prepustila židovských učiteľov a docentov z nemeckých škôl všetkých stupňov, dňa 23. decembra 1938. F. Chvalkovský oznámil nemeckému vyslanectvu v Prahe, dňa 28. januára 1939, že vláda dovolila, aby na území Česko-Slovenska nerušene rozvíjala svoju činnosť Hitlerova Národnosocialistická nemecká robotnícka strana, so všetkými svojimi zložkami.
F. Chvalkovský žaloval nemeckému vyslancovi na Slovákov, že zneužívajú autonómiu na škodu spoločného štátu. R. Beran varoval Nemcov pred príliš silnými katolíckymi vplyvmi na Slovensku, za ktorými mal stáť Rím. A F. Chvalkovský dodal, že v príliš katolíckom zameraní Slovenska musí vidieť aj určité medzinárodné nebezpečenstvo pre celý štát, najmä pre vzťah medzi Berlínom a Prahou.
A. Hitler prijal v Berlíne F. Chvalkovského, dňa 21. januára 1939. A. Hitler venoval F. Chalkovskému výčitky proti politike českej vlády, a konštatoval: „Musím počítať s tým, že v Prahe zmizli dnes všetci ľudia so zdravým ľudským rozumom, s vládou, ktorá okrem iného ešte stále dovoľuje, aby Židia tam otravovali ľudí“. F. Chvalkovský sa bránil, poukazujúc na to, že Židia boli skutočnými vládcami Česko-Slovenska a nepripustili, aby domáci dorast sa formoval, ktorý by ich mohol nahradiť. Ozajstnými nepriateľmi Nemecka nie sú vraj českí nacionalisti a šovinisti, ale Židmi vychovaní marxisti a komunisti. Komunistickú otázku Česko-Slovensko už vyriešilo, a teraz prikročí k riešeniu židovskej otázky.
Česko-Slovensko nebolo už samostatným štátom, ale vazalom Nemeckej ríše. Česko-Slovenská vláda plnila všetky želania A. Hitlera s veľkým nasadením, čo vyplývalo aj z hlásenia nemeckého vyslanca v Prahe, zo dňa 27. januára 1939.
Českí generáli zasahujú proti slovenskej autonómii
Túžba Slovákov po vlastnom štáte bola stáročia trvajúcim snom. Mnoho dramatických skutočností z marca 1939 vo vzájomných vzťahoch medzi Slovákmi a Čechmi bolo ovplyvnených nemeckými zásahmi, ktoré snažili sa radikalizovať tieto vzťahy s cieľom ospravedlniť agresívnu politiku A. Hitlera. Nie len vonkajšie faktory pôsobili proti slovenskému snu o samostatnosti.
Českí generáli vyhlásili stanné právo v jednotlivých krajoch Slovenska, dňa 9. marca 1939, obsadili kľúčové pozície verejnej správy, a zatkli 260 vedúcich predstaviteľov slovenského autonomistického hnutia, vrátane poslancov s parlamentnou imunitou. Dr. Jozef Tiso dozvedel sa počas nasledujúceho dňa vo svojej kláštornej cele v Bratislave, že Dr. Emil Hácha (1872 - 1945), prezident Česko-Slovenska, zbavil ho úradu predsedu vlády Slovenskej krajiny. Na čelo novej slovenskej vlády bol vymenovaný Karol Sidor (1901 - 1953), ktorý bol pod silným tlakom nemeckých predstaviteľov, aby vyhlásil samostatnosť Slovenska. Tento zámer nebol v programe Hlinkovej strany a K. Sidor to odmietol. A. Hitler reagoval na túto skutočnosť tak, že pozval veľmi naliehavo Dr. Jozefa Tisa na rokovanie do Berlína.
Dr. Jozef Tiso rokoval s A. Hitlerom v Berlíne, dňa 13. marca 1939. A. Hitler hovoril, že Česi ohrozujú pokoj a poriadok v Európe, čo on nemôže viac dovoliť. Pripísal si zásluhu za to, že Maďarom znemožnil zaujať Slovensko v jeseni 1938. Teraz sklamal sa aj v Slovákoch, lebo vidí, že aj v Bratislave vládne starý benešovský duch. Ak Slováci neprejavia, že chcú žiť svojím samostatným životom, nebude sa Slovákov zastávať. Po predložení informácie, že maďarské vojská pohybujú sa smerom na slovenské hranice, A. Hitler naliehal, aby Dr. Jozef Tiso zaujal okamžité rozhodnutie vo veci slovenskej samostatnosti. Ak by Slováci nechceli odlúčiť sa od Prahy, v takom prípade Nemecko nechalo by Slovákov vlastnému osudu. Napriek tomuto obrovskému nátlaku najsilnejšieho diktátora vtedajšieho sveta, Dr. Jozef Tiso prejavil veľkú rozvahu, a nezaujal žiadne konkrétne stanovisko. Následne hneď po audiencii u A. Hitlera, požiadal telefonicky Dr. E. Háchu, prezidenta Česko-Slovenska, o zvolanie Slovenského snemu, na nasledujúci deň, 14. marec 1939.
Vyhlásenie slovenskej samostatnosti
Dr. Jozef Tiso vystúpil v Slovenskom sneme, dňa 14. marca 1939, hneď potom, čo K. Sidor, predseda slovenskej vlády, podal demisiu v mene celej vlády, vzhľadom na zahraničnú situáciu. Po tomto obsiahlom prejave Dr. Jozefa Tisa, zhrňujúcom aj obsah rokovaní v Berlíne, Dr. Martin Sokol (1901 - 1957), predseda Slovenského snemu, vyhlásil hlasovanie o tom, či Snem Slovenskej krajiny je za samobytný Slovenský štát, alebo nie. Všetkých 57 prítomných poslancov prejavilo povstaním svoj súhlas. Dr. M. Sokol následne zazvonil a vyhlásil: „Zisťujem, že Slovenský snem Slovenskej krajiny, ako jediný kompetentný orgán politickej vôle suverénneho slovenského národa, uzniesol sa, že je za samostatný Slovenský štát.“. Zhromaždenie poslancov snemu spečatilo tento výrok predsedu snemu hymnou Hej, Slováci.
Takto došlo k vyhláseniu slovenskej samostatnosti, dňa 14. marca 1939. Slovenský snem následne schválil zákon o samostatnom slovenskom štáte, pričom predsedníctvo snemu vymenovalo prvú vládu Slovenského štátu, ktorej predsedom bol Dr. Jozef Tiso, ktorý vzhľadom na neexistujúcu ústavu štátu s vymedzením hlavy štátu, zastával dočasne aj túto pozíciu. Nemecko, Maďarsko a Poľsko oznámili formálne uznanie novému štátu veľmi promptne. Štátny sekretariát Svätej stolice reagoval taktiež pozitívne. Následne prišlo uznanie aj zo strany Talianskeho kráľovstva, a napokon aj zo strany ďalších vyše 30 štátov.
A. Hitler a jeho armáda obsadila územie Čiech a Moravy, dňa 15. marca 1939. Súčasne však došlo k prieniku nemeckých vojsk aj na územie Slovenska, a to do Považia. Dr. Jozef Tiso následne poslal telegram A. Hitlerovi, ktorý pozval ho na rokovanie počas svojho pobytu vo Viedni, dňa 18. marca 1939. Pri tomto rokovaní došlo k dramatickej scéne, keď Dr. Jozef Tiso po nahliadnutí do mapy Slovenska s obsadeným Považím chcel opustiť rokovanie. Podľa spomienok prítomného bývalého rakúskeho generála, nebolo vylúčené, že človek ako A. Hitler nariadil by bezprostrednú likvidáciu takéhoto oponenta. Zjavne zaskočený diktátor, ktorého odvážny postoj katolíckeho kňaza vyviedol zo zvyku prijímať len servilné postoje pokorených politikov, prišiel k odchádzajúcemu Dr. Jozefovi Tisovi, chytil ho za rameno, a povedal mu, že na mape sú len požiadavky jeho generálov. On sám však potvrdil, že nechce ani piaď zeme zo Slovenska, pričom historické hranice Slovenska zostanú nezmeniteľné, a Slováci budú žiť plným svojským životom. Dr. Jozef Tiso odpovedal pokojne, že zapíše si tieto jeho dôležité slová, na čo použil svoj vreckový denník.
Prvý prezident Slovenskej republiky
Slovensko predstavuje jednu z výnimočných krajín, v ktorých katolícky kňaz angažoval sa v najvyššej politickej funkcii hlavy štátu už vo veľmi dávnych dobách. Zachoval sa veľmi dôležitý historický záznam o tom, že vladári starých Slovákov, Rastic (Rastislav) a Svätopluk, padli do zajatia Frankov, v roku 871, a hrozila likvidácia štátneho útvaru. Za vodcu národného odporu bol zvolený Slavomír z mojmírovskej dynastie, a to napriek tomu, že bol kňazom. Slavomír odstúpil po porážke Frankov a nechal vedenie štátu víťaznému Svätoplukovi.
Novovzniknutý štát Slovenská republika pristúpil k voľbe prezidenta republiky, dňa 26. októbra 1939. Dr. Jozef Tiso mal síce veľkú verejnú autoritu, avšak ako katolícky kňaz uvedomoval si možné riziká a veľkú zodpovednosť vyplývajúcu z tejto funkcie. Podľa svedectva Dr. Andreja Škrábika (1882 - 1950), banskobystrického biskupa, pri jeho súdnom vypočúvaní v roku 1947, aj vplyvní biskupi boli žiadaní o svoje pôsobenie, aby pomohli presvedčiť tohto kandidáta, aby prijal kandidatúru. Dr. Jozef Tiso napokon prijal kandidatúru, a Snem Slovenskej republiky zvolil ho za prezidenta republiky všetkými hlasmi prítomných poslancov. Slovenskí katolícki biskupi vydali pastiersky list na svojej porade v Žiline, týždeň pred touto voľbou, v ktorom zaujali svoj oficiálny postoj k samostatnej Slovenskej republike. Biskupi zdôraznili v tomto pastierskom liste, že štátna samostatnosť je veľký Boží dar, za ktorý treba vzdávať vďaky Bohu, a potrebné je všemožne udržovať ho a zveľaďovať.
Na prvej kolektívnej audiencii Slovenského biskupského zboru u Dr. Jozefa Tisa, prezidenta, dňa 14. novembra 1939, Dr. Karol Kmeťko (1875 - 1948), nitriansky biskup a jeho predseda, povedal: „Keď s celou úprimnosťou zúčastňujeme sa na radosti slovenského národa, zvláštnym uspokojením nám je, že prvým prezidentom nášho štátu vo vašej osobe stáva sa muž, ktorý svojou minulosťou, svojou oddanosťou, neúnavnou prácou a zriedkavou oddanosťou zaslúžil si všeobecnú dôveru občanov, a jednomyseľne bol povýšený na hlavu štátu. S uspokojením vidíme kormidlo nášho štátu vo vašich rukách, pán prezident, lebo je v rukách svedomitých, opatrných, pevných a čistých.“.
Dr. Jozef Tiso (1887 - 1947), prezident Slovenskej republiky, členovia vlády a významné osobnosti slovenského verejného života, na manifestácii slovenských Mariánskych kongregácií, v Bratislave, v budove Reduty. Zdroj: Nový svet, týždenník, 23.12.1939, ročník XIV., č.: 52 - 53. Wikimedia Commons.
Pracovný deň Dr. Jozefa Tisa, prezidenta, začínal presne o 07:30 hod., v kaplnke, ktorú dal reštaurovať v paláci, aby mohol sláviť svätú omšu. Jeho osobný sekretár mu miništroval. Po svätej omši a po krátkej meditácii v kaplnke nasledovali krátke raňajky, a potom nastúpil do pracovne o 08:45 hod.. Plánované návštevy prijímal od 09:00 hod., pričom zvyčajne to bolo 4 až 5 návštev, ale niekedy aj 10 až 12 návštev. Do svojho bytu vrátil sa o 13:00 hod., kde mu doniesli jednoduchý obed, aký jedával na svojej fare, alebo so študentmi v jedálni Učiteľského ústavu v Bánovciach. Pil k nemu dva decilitre bieleho vína. Po obede zvykol prechádzať sa v záhrade paláca za dobrého počasia, a zhováral sa s prítomnými ľuďmi, najmä s robotníkmi. Následne vrátil sa do pracovne, ktorú opúšťal vo večerných hodinách. Po vybavení spisov zvykol čítať knihy, a najmä modlieval sa denne breviár. Počas sobôt a nedieľ venoval sa svojej kňazskej službe ako farár v Bánovciach. Keď bol ministerským predsedom, cestoval vlakom z Bratislavy do Bánoviec, pričom musel prestupovať v Trenčíne. Ako prezident bol prepravovaný autom, pričom obľuboval občasné zastávky v blízkosti polí, počas ktorých zhováral sa s pracujúcimi roľníkmi. Raz zastavil sa pri deťoch, ktoré hrali sa s handrovou loptou. Pri najbližšej návšteve venoval týmto deťom novú futbalovú loptu.
Dr. Jozef Tiso a jeho vzťah k Nemecku
Dr. Jozef Tiso a jeho precízne formovaný katolícky svetonázor nemohol ignorovať problematické črty rastúceho nemeckého nacionalizmu, a to napriek tomu, že nemecký národ predstavoval všeobecne akceptovanú kultúru v tomto období. Americká Slovenka, Helena Vráblová, položila mu otázku na Medzinárodnom kongrese mládeže v Ženeve, v septembri 1936, vo veci jeho náhľadu na zachovanie mieru. Dr. Jozef Tiso povedal: „Môj názor na túto otázku je tento: Spoločným úsilím všetkých krajín oblomí sa trúfalosť Nemecka a Maďarska, a mier bude udržaný.“. Toto vyjadrenie je jedným z príkladov triezveho postoja vylučujúceho sympatie k nemeckej rozpínavosti. A. Hitler vydal verejné vyhlásenie po svojom vymenovaní za kancelára Nemeckej ríše, v roku 1933, podľa ktorého hlavné vyznania, t. j. katolícke a evanjelické, pokladá za najdôležitejšie faktory zachovania národných tradícií, sľúbil rešpektovať tieto cirkevné spoločenstvá, a zachovať priateľské vzťahy so Svätou stolicou.
Mnoho svetových osobností nemalo zásadnejšie kritické výhrady voči nemeckému zriadeniu pred vypuknutím druhej svetovej vojny, pričom zanietenie a nadšenie budovateľov Nemecka na čele so svojím politickým vodcom predstavovalo navonok niečo, čo prinášalo novú nádej a možnú inšpiráciu. Winston Churchill (1874 - 1965), britský politik, konštatoval v období po nemeckom obsadení sudetských území: „Ja vždy hovorím, že keby Británia mala stať sa raz porazeným štátom, dúfam, že nájde si svojho Hitlera, ktorý privedie ju k postaveniu, aké mala v medzinárodnom spoločenstve pred porážkou.“. Časopis Time, založený v Spojených štátoch amerických, v New Yorku, v roku 1923, predstavuje jeden z najznámejších časopisov na svete. Časopis Time vyhlásil A. Hitlera za „Muža roka 1938“, dňa 3. januára 1939.
Americký časopis Time a obálka tohto časopisu, z roku 1933. Zdroj: Wikimedia Commons.
V tejto atmosfére nie je nezvyčajné, že Dr. Jozef Tiso prijal pozvanie A. Hitlera do Berlína, pri príležitosti jeho 50. narodenín, dňa 20. apríla 1939. Nasledujúce stretnutie bolo významnejšie a konalo sa na Berghofe (Salzburg), dňa 28. júla 1940. Na toto stretnutie bol pozvaný Dr. Jozef Tiso, prezident, Dr. Vojtech Tuka (1880 - 1946), predseda vlády a Alexander Mach (1902 - 1980). Dr. Jozef Tiso, prezident, pribral si do delegácie aj Ferdinanda Ďurčanského (1906 - 1974), ministra zahraničných vecí. Joachim von Ribbentrop (1893 - 1946), nemecký minister zahraničných vecí, prijal najprv Dr. Jozefa Tisa, prezidenta, ktorému razantne uviedol, že F. Ďurčanského musí prepustiť z vlády, a jeho ministerstvo zahraničných vecí musí byť prenechané Dr. V. Tukovi, a ministerstvo vnútra má zaujať A. Mach. Dr. Jozef Tiso veľmi odmietal toto riešenie, z dôvodu obáv z nebezpečných následkov, avšak dostal ďalšiu razantnú odpoveď, podľa ktorej, ak nebude súhlasiť, nebude ani on sám vôbec pripustený k A. Hitlerovi. A. Hitler prijal na druhý deň na rokovanie trojicu, ktorú tvorili len Dr. Jozef Tiso, Dr. V. Tuka a A. Mach. A. Hitler po presadení tohto nátlaku mohol konštatovať: „Môžem dať prezidentovi Tisovi v prítomnosti ministerského predsedu Tuku a ministra vnútra Macha ubezpečenie, že Nemecko okrem vojenského záujmu na karpatskej hranici nemá žiadne záujmy na Slovensku. Jeho jediným cieľom je vidieť túto krajinu a jej národ zdravý a silný, a dať mu nezávislú, autonómnu, národne a štátne suverénnu podstatnosť.“.
Príprava atentátu na Dr. Jozefa Tisa
A. Hitler mal veľmi podrobné informácie o verejnej autorite Dr. Jozefa Tisa, prezidenta, vo svojej krajine, a dostával veľmi kritické správy od diplomatických funkcionárov a od agentov tajných služieb o nezlučiteľnosti jeho skutočných postojov s myšlienkami nemeckého národného socializmu.
Heinrich Himmler (1900 - 1945), najvyšší výkonný šéf nemeckých tajných služieb, veľmi pravdepodobne organizoval atentát na Dr. Jozefa Tisa. Dr. Jozef Tiso mal zúčastniť sa návštevy slovenských vojakov na východnom fronte, na návrh Ferdinanda Čatloša (1895 - 1972), ministra národnej obrany. Dr. Jozef Tiso chcel uctiť si vojakov, ktorí padli na fronte, počas sviatku Všetkých svätých a Dušičiek. Návšteva kláštora Pečorskaja Lavra v Kyjeve bola plánovaná na dňa 3. novembra 1941. Nemožno uviesť, či to bolo premysleným zámerom Dr. Jozefa Tisa, ale návšteva uskutočnila sa dve hodiny pred plánovaným termínom. V čase približne 30 minút po odchode Dr. Jozefa Tisa, vybuchli načasované bomby, ktoré zničili takmer celkom celý kláštor.
Následne bola vydaná falošná správa, že predmetný kláštor vyhodili do vzduchu Rusi, so zámerom atentátu na Dr. Jozefa Tisa. Niektoré zdroje uvádzajú, že atentátov na Dr. Jozefa Tisa bolo pripravovaných pravdepodobne až šesť, a väčšinou mal za nimi stáť Dr. Edvard Beneš (1884 - 1948), z Londýna, neskôr agent z Moskvy. Žiaden z nich nepodarilo sa vykonať.
ZDROJ:
ĎURICA, Milan S.: Jozef Tiso (1887 - 1947). Životopisný profil. Štvrté, opravené a doplnené vydanie. Bratislava: LÚČ, vydavateľské družstvo Bratislava, 2014, 704 s., s. 142 - 143, 246 - 247, 250 - 252, 258 - 274, 278 - 282, 287 - 291, 300 - 304, 325 - 326, 355 - 357, 361 - 362, 378 - 383. ISBN: 978-80-7114-958-3.
