Hoci tieto odvážne, no paradoxné slová na adresu pápeža vyslovil anglický biskup z 13. storočia, dobre reprezentujú napätie, ktoré sa nachádza v dnešnom hnutí „Rozlišuj a vzdoruj,“ ktoré mocnie v Katolíckej cirkvi. Uznávame, že František je legitímny pápež a že ako pápež je naším Svätým Otcom, ktorý si zaslúži našu poslušnosť. Zároveň však vzdorujeme tým aspektom jeho pontifikátu, ktoré sú v rozpore s apoštolskou tradíciou.
„V duchu synovskej poslušnosti neposlúcham, odmietam a odporujem.“
Je tento postoj „Rozlišovania a vzdoru“ (R&V) – postoj, ktorý je založený na paradoxe (niekto by povedal, že na protirečení) – skutočne katolícky?
Najprv si vyjasnime pojmy. R, „rozlišuj“, je jednoduché: znamená, že ľudia v tomto tábore uznávajú, že Jorge Bergoglio je súčasným a platným rímskym veľkňazom, ktorý vládne ako pápež František a ako taký má legitímnu autoritu nad Cirkvou, v zmysle ako to slávnostne formuloval I.vatikánsky koncil. Toto odlišuje postoj R&V od troch ďalších skupín, ktoré sú tiež proti Františkovým aktivitám: tých, ktorí (1) veria, že v súčasnosti nemáme platného pápeža (sedevakantisti), (2) tých, čo veria, že František materiálne, ale nie formálne zastáva úrad (sedeprivactionisti), a tých (3) čo veria, že Benedikt XVI. je stále platným pápežom (beneplenisti).
V, „vzdoruj“, je definované širšie. Mnohí konzervatívni katolíci navštevujúci Novus Ordo, ktorí niekedy kritizujú pápeža, by mohli spadať pod nálepku R&V. Táto nálepka je však zvyčajne nasmerovaná na tradicionalistov, ktorí voči nemu formulujú silnejšiu a konzistentnejšiu kritiku.
„Vzdorovať“ v podstate znamená postaviť sa proti celkovému programu pápeža Františka, ktorý obsahuje dnes dominujúce naratívy kultúrno-spoločensko-politických elít o otázkach, ako sú klimatické zmeny, COVID-19, migranti, islam, ekonomika, sexuálne menšiny atď a snaží sa marginalizovať tradičnú katolícku liturgiu a teológiu. Nie je to len vec príležitostnej kritiky nejakého Františkovho výroku, či akcie, ale odmietnutie Františkovej vízie Cirkvi.
Teraz, keď máme jasno v tom, čo znamená „rozlišovať a vzdorovať“, vyvstáva dôležitejšia otázka: Je toto legitímne stanovisko pre katolíka a najmä pre tradičného katolíka,? Koniec koncov, jedným zo základných kameňov katolicizmu je pápežstvo, tak ako môže byť tradičné „vzdorovať“ mužovi, o ktorom tvrdíme, že zastáva platne pápežský úrad?
Ako človek, ktorý spadá do tábora R&V, pripúšťam napätie premeniace z tohoto paradoxu. Keď som sa pred takmer 30 rokmi stal katolíkom, nikdy som si nepredstavoval, že budem tráviť toľko času nad diskutovaním o tom že sa pápež mýli v základných katolíckych otázkach, ako je účel a cieľ liturgie alebo morálna oprávnenosť trestu smrti. Hoci ma moji katolícki priatelia v tom čase ubezpečovali, že katolíci pápeža nezbožšťujú a on sa môže mýliť, nikdy som si nemyslel, že by sa naozaj mýlil.
Lenže katolík, ktorý má radosť alebo potešenie z toho, že pápež vedie ľudí na scestie, nie je veľmi dobrý katolík. „Rozlišovať a vzdorovačť“ znamená prežívať Veľký piatok, nie Veľkonočnú nedeľu.
Niektorí katolíci však namietajú, že R&V je vo svojej podstate anti-tradičné, pretože sa zdá, že odporuje spisom pápežov, najmä pápežov z konca 19. a začiatku 20. storočia, o úlohe pápeža v živote katolíka. Byť katolíkom podľa tohto názoru znamená oddane akceptovať všetky názory súčasného pápeža (a ak sú jeho názory v rozpore s predchádzajúcim katolíckym učením a praxou, potom buď predchádzajúce učenie už neplatí, alebo on nie je pápežom).
Tento pohľad však nezahŕňa celistvosť 2000-ročnej tradície. Predchádzajúce generácie katolíkov nepozerali na pápeža ako na katolícku verziu delfskéj veštkyne; videli ho ako nedokonalého človeka v dôležitej a nesmierne potrebnej funkcii. Nemali problém mu vzdorovať, ak konal v rozpore s prijatou tradíciou, pričom stále uznávali jeho vznešený úrad.
Samozrejme, základ pozície R&V pochádza zo Svätého písma. V Liste galaťanom 2, 11 nám svätý Pavol hovorí, že keď sa svätý Peter, náš prvý pápež, neprávom stránil spoločenstva s neobrezanými veriacimi, Pavol sa mu „postavil sa zoči-voči proti nemu, pretože si zaslúžil pokarhanie“. Apoštol pohanov neodmietol Petrovu autoritu, autoritu hlavy apoštolov, ale postavil sa proti nemu, keď Peter išiel proti evanjeliu.
Ďalší historický príklad R&V je zo života Roberta Grossetesteho, biskupa z Lincolnu (Anglicko) z 13. storočia. Grosseteste bol velikánom svojej doby, a hoci nebol nikdy kanonizovaný, po jeho smrti ho mnohí katolíci uctievali ako svätého a jeho príhovoru sa pripisovalo mnoho zázrakov. Nebol však len svätým mužom – bol popredným intelektom svojej doby a Roger Bacon bol jeho žiakom.
V roku 1253 nariadil pápež Inocent IV., aby uprázdnenú funkciu kanonika dostal jeho synovec. Biskup Grosseteste príkaz odmietol splniť. Napísal dlhý list pápežskému nunciovi, v ktorom vysvetlil svoje rozhodnutie, v ktorom uviedol:
Je dobre známe, že som ochotný poslúchať apoštolské príkazy so synovskou náklonnosťou, so všetkou oddanosťou a úctou, ale tým veciam, ktoré sú v protiklade s apoštolskými príkazmi, som so všetkou horlivosťou pre česť svojho otca odporujem ... v duchu synovskej poslušnosti neposlúcham, odmietam a odporujem (filialiter, et obedienter non obedio, contradico et rebello).[1]
Táto záverečná veta: „V duchu synovskej poslušnosti neposlúcham, odmietam a odporujem“ dobre vystihuje pozíciu R&V. Nasledovanie R&V je synovské a poslušné, pretože sa pridŕža doktrín a praktík viery, ktoré nám boli odovzdané od apoštolov. Uznáva pápeža ako legitímneho otca, ktorého treba za normálnych okolností poslúchať. Keď však pápež ide proti „apoštolským príkazom“, človek nemôže poslúchnuť a musí odmietnuť.
(V neskorších storočiach sa niektorí protestanti pokúšali tvrdiť, že Grosseteste bol jedným z nich, ale ako uvádza Katolícka encyklopédia z roku 1910: „To, že bol v maximálnej miere proti zneužívaniu pápežskej vlády, je isté, ale štúdium jeho listov a spisov už dávno vyvrátilo mýtus, že spochybňoval plena potestas pápežov.”)
Grosseteste však nie je jediným historickým príkladom takéhoto postoja k pápežstvu. Slávny arcibiskup z 10. storočia z Canterbury Sv. Dunstan raz exkomunikoval šľachtica, ktorý potom odišiel do Ríma, aby svoju exkomunikáciu zrušil. K zrušeniu došlo pravdepodobne prostredníctvom úplatku. Keď sa šľachtic vrátil do Anglicka, svätý Dunstan jednoducho ignoroval pápežovo zrušenie exkomunikácie a namiesto toho nariadil, aby bola ponechaná v platnosti. Svätý Dunstan uznával pápežovu celkovú autoritu, ale bránil sa tomuto jej nelegitímnemu uplatňovaniu.
Niektorí môžu namietať, že tieto historické príklady nie sú rovnaké ako dnešné pápežské omyly a nespravodlivé príkazy. Koniec koncov, žiadny stredoveký pápež, bez ohľadu na to, aký bol skorumpovaný, sa nikdy nepokúsil potlačiť tradičnú omšu alebo podkopať odvekú eucharistickú prax Cirkvi vo vzťahu k tým, ktorí sú v smrteľnom hriechu. Toto je pravda.
Napriek tomu si myslím, že ten princíp stále platí. V stredoveku neboli politika a náboženstvo oddelené entity – ak by ste sa postavili proti tomu, čo by sme nazvali „politickými“ príkazmi pápeža, mohli by ste byť veľmi dobre exkomunikovaní, čím by ste ohrozili svoju nesmrteľnú dušu. V stredovekom myslení existovalo tesné spojenie medzi politikou a náboženstvom, a tak odporovať pápežovi aj za niečo, čo dnes považujeme za politickú záležitosť, bolo teologickým postojom.
„Rozlišovať a vzdorovať“ je dnes opäť nevyhnutnou metódou, ktorá umožňuje katolíkovi žiť verne v Bohom ustanovenej Cirkvi, pričom nedovoľuje, aby ho jej ľudské aspekty zviedli na scestie. Nezachádza do duchovných slepých uličiek, ktoré spochybňujú legitimitu Cirkvi; ani nepodlieha antiintelektualizmu, ktorý chce vidieť čierne ako biele a hore ako dole.
Áno, v pozícii R&V existujú nebezpečenstvá. Odpor proti pápežovi sa môže ľahko stať odmietnutím pápeža, a teda praktickým protestantizmom. Nemôžeme zo seba urobiť pápežov, ktorí určujú, čo je a čo nie je legitímna katolícka doktrína a prax. Ale zároveň máme Tradíciu a máme ju z jediného dôvodu: aby sme vedeli, čo nám apoštoli odovzdali. Ak niektorý cirkevný vodca – vrátane pápeža – koná alebo učí spôsobom, ktorý je v rozpore s touto tradíciou, takémuto činu alebo učeniu možno a treba vzdorovať. Toto bolo vždy učením katolíckej cirkvi.
Preto verím, že „Rozlišovať a vzdorovať“ je jediným legitímnym postojom dnešného katolíka. Ale na praktickej úrovni by som povedal, že pre väčšinu laikov by bolo pohodlnejšie „Rozlišovať a väčšinou ignorovať“. Toto bol napokon názor katolíkov pred príchodom moderných masmédií. Stredoveký anglický roľník nevedel a bolo mu jedno, čo si pápež mysli o každej jednej veci – jednoducho žil svoj život prácou, rodinou, modlitbou a sviatosťami v kontexte svojho miestneho farského kostola. A hoci niektorí musia verejne vzdorovať veciam, ako sú pápežské príkazy odporujúce katolíckej tradícií, jednoducho žiť ako verný katolík bez neustáleho odkazovania na najnovšie pápežské rozhovory, prejavy a aktivity môže a malo by byť modusom operandi väčšiny dnešných katolíkov.
[1] [1] Citované v „Anglická cirkev: Od dobytia Normanmi po nastúpenie Edwarda I.“ od W.R.W. Stephens (Macmillan and Co., Londýn, 1909), s. 242.
