Vážený arcibiskup Roche,
včera veľmi skoro ráno sa v istom farskom kostole v Novom Anglicku, tu v Spojených štátoch konala „rorátna“ omša s láskavým a veľkorysým dovolením miestneho biskupa. Nie je to „tradičná“ farnosť ako taká.
Ako je zvykom v advente pri rorátnych svätých omšiach, omša sa začínala skoro, ešte pred úsvitom, pričom kostol osvetľovali len sviece v kostole. Krátko po konsekrácii sa na oblohe objavili lúče svitajúceho slnka. Na tejto omši bolo asi 150 ľudí všetkých vekových kategórií, niektorí z nich sa nikdy nezúčastnili tradičnej rímskej omše. Komentáre všetkých zúčastnených však vyjadrovali uznanie a poklonu kráse tejto omše. Niektorí sa čudovali, prečo sa táto omša neslávi pravidelne. Niektorí sa čudovali, prečo je táto omša taká odlišná od toho, čo zažívajú na bežnej nedeľnej omši. Pri omši bolo desať miništrantov, všetci mladí muži vo veku od deväť do tridsať, niektorí seminaristi, z ktorých každý objavil tradičnú rímsku omšu svojou vlastnou cestou. Ich hlboká zbožnosť, ako ju prejavovali počas omše bola inšpirujúca.
Pokus pápeža Františka a Vami vedenej Kongregácie pre Boží kult potlačiť tradičnú rímsku omšu vydaním Traditionis Custodes (irónia toho mena je vskutku delikátna) a nedávna odpoveď na vznesené dubia je odsúdená na neúspech. Je to vaša generácia, ktorá je odhodlaná odstrániť z Cirkvi nielen prítomnosť ale dokonca aj každú spomienku na tradičnú rímsku omšu. Nerobíte tak v duchu Druhého vatikánskeho koncilu. Robíte tak v duchu Cancel Culture. Ba dá sa povedať, že katolícka cirkev vynašla Cancel Culture v roku 1970, keď bol v roku 1970 promulgovaný Rímsky misál. Tento misál nebol odpoveďou Božiemu ľudu, ktorý sa dožadoval liturgickej zmeny. Bol Cirkvi vnútený liturgickými byrokratmi, ktorých nenávisť k tradičnej rímskej omši je dobre známa a dobre zdokumentovaná. Pôvodným zámerom liturgického hnutia bolo prehĺbenie porozumenia a úctyk tradičnej rímskej omši. Zámerom nebolo vymyslieť úplne novú liturgiu. Na tomto mieste hovorím, že nepochybujem o platnosti novej omše. Duch Svätý neopúšťa Cirkev, pretože zodpovední konajú hlúpo. O platnosť teraz nejde. V stávke je vernosť Tradícii.
Tradičná rímska omša sa takmer dvetisíc rokov vyvíjala organickým spôsobom, teda bez zámerného plánovania. Nesie v sebe znaky dvoch tisícročí kresťanskej civilizácie, ktoré definovali západnú kultúru, kultúru, ktorej náboženským srdcom bola viera v Ježiša Krista - vtelené Slovo. Tradičná rímska omša vznik toho, čo nazývame západnou hudbou, od chorálu po Josquina, Palestrinu, Mozarta, Beethovena až do prvej polovice dvadsiateho storočia. Veľký luteránsky skladateľ Johann Sebastian Bach zložil, a mnohí to považujú za jeho najväčšie dielo, omšu h mol, na platforme ordinária tradičnej rímskej omše. Rímska omša sa stala sama o sebe umeleckou formou kvôli jej vlastnej kráse , kráse uloženej jej jadre. Tá krása má meno: Ježiš Kristus.
Tvrdíte, že misál Pavla VI. je v kontinuite s tradičnou rímskou omšou. To nie je pravda. Musíte prestať tvrdiť, že je to pravda. Možno nechápete, čo znamená „kontinuita“. Nie je to niečo, čo možno predpokladať, pretože to niekto tvrdí. Dôkladný výskum mnohých liturgických odborníkov ukázal, že Rímsky misál z roku 1970 je prakticky aj duchovne zásadne odlišný od tradičnej rímskej omše. Rímsky misál z roku 1970 je produktom 60. rokov 20. storočia, produktom, ktorý nie je výsledkom duchovne vedeného organického vývoja predchádzajúcich storočí, ale je to plánovite vytvorený produkt určitého obdobia v histórii. Je šťastím, že toľko mladých ľudí si nepamätá na tú dobu uvedomelej revolúcie proti kresťanskej kultúre. Aby, keď sa stretnú s nadčasovosťou Tradičnej rímskej omše, boli nezaťažení balastom 60. rokov, balastom, ktorý so sebou slepo nosia tí, ktorí sú dnes vládnu v Cirkvi.
Vy a ostatní zodpovední v Ríme vo svojom nemotornom pokuse zrušiť spomienku na tradičnú rímsku omšu neuspejete. Predovšetkým preto, že vaša generácia sa v blízkej budúcnosti pominie. Ja sa pominiem s ňou, pretože som tiež z tejto generácie. Po druhé, pretože tradičná rímska omša je stredobodom pamäti Cirkvi, a pamäť Cirkvi, to je tradícia. Nie je to produkt jedného konkrétneho času ani miesta. Je to výsledok väčšinou skrytého, ale nepretržitého rast a rozvoja, spojený s prehlbovaním a vyjasňovaním doktrinálneho korpusu a to všetko pod inšpiráciou Ducha Svätého. Jej špecificita, jej „Rímskosť“ ju chráni, aby sa nestala hračkou konkrétnej kultúry, doby alebo jazyka. Nepotrebuje žiadnu inkulturáciu, pretože jej univerzálnosť je založená na katolíckej tradícii.
Vy a vaši confratelli v Ríme ste úplne mimo súčasného sveta, najmä úplne mimo mladých ľudí. Keďže ste zamurovaní vo svojej vatikánskej pevnosti, ako by ste mohli poznať tých mladých mužov a ženy, ktorí objavujú hĺbku a krásu bohopocty v tradičnej rímskej omši a ktorí zároveň neprejavujú odpor voči Druhému vatikánskemu koncilu? Jediné, čo vedia, je, že našli perlu veľkej ceny, vďaka ktorej sú plní radosti. Medzi nimi je veľa mladých mužov z našich seminárov, ktorí si obľúbili tradičnú rímsku omšu a v budúcnosti budú hnacou silou uznania, že to, čo bolo posvätné včera, je posvätné aj dnes.
Obnovenie posvätného v bohoslužbe je nevyhnutné, aby sa obnovil misionársky duch, ktorý musí ležať na srdci kresťana žijúceho vo svete. Jednou z tragédií dnešnej Cirkvi je, že jej vysokí a mocní hodnostári popierajú jej poverenie ísť do sveta ohlasovať Evanjelium Ježiša Krista ako Cestu, Pravdu a Život. Nedávne divadielko s Pachamamou by sa nemohlo uskutočniť, ak by v dnešnej liturgii nezomrelo transcendento a ak by Kristov príkaz Cirkvi ísť ohlasovať evanjelium nebol odmietnutý.
To, čoho sa svätý John Henry Newman obával v súvislosti s chápaním dogmy o pápežskej neomylnosti, je bohužiaľ to, čo dnes v Katolíckej cirkvi zažívame: pápež a jeho vatikánsky dvor, ktorí si pomýlili pápežskú autoritu s „L'Eglise, c'est moi“, viac politický diktátor než svätý Peter, ktorého nástupcom je pápež. Svätý Peter nikdy nezabudol na tragické zapretie svojho Majstra. Bola to silná a realistická spätna kontrola nárokov, ktoré, ako skala, na ktorej je postavená Cirkev, mohol snáď mať. Celkom jasne chápal, že jeho, od Krista daným poslaním, je ohlasovať Krista a to ukrižovaného, neveriacemu svetu. A robil to s veľkou horlivosťou a silou, ako čítame v Skutkoch apoštolov. Za čo bol odmenený ukrižovaním hlavou dolu, aby sa tak pripodobnil svojmu Pánovi a tiež ukázal svoju hlbokú pokoru.
Váš pokus zrušiť tradičnú rímsku omšu je márny, pretože nemáte moc zrušiť spomienku, ktorá je jadrom tradície. Nemôžete zrušiť spomienku na Tú, ktorá premýšľala o všetkých týchto veciach vo svojom srdci a ktorej pamäť leží v samom srdci Tradície. Krásu nemôžete zrušiť, pretože Krása zachránila, zachraňuje a zachráni svet.
Dúfam, že niekedy v tomto vianočnom období budete mať možnosť pokľaknúť pri Presepe, relikvii jasličiek, v Santa Maria Maggiore a dovolíte si stratiť sa, stratiť sa v úžase, láske a chvále. Len tým, že stratíme samých seba, môžeme nájsť lásku, ktorá prišla na Vianoce.
S úctou v Kristovi,
otec Richard Gennaro Cipolla
