Pápež František počas svojho pontifikátu často a zanietene vystupuje proti „klerikalizmu“, ktorý považuje za jeden z najvýznamnejších problémov dnešnej Cirkvi. Iróniou je, že Františkov pontifikát sám vykazuje hlboko klerikalistické zmýšľanie, krásne viditeľné najmä v tom, ako sa pápež vysporiadal s tradičným katolíckym hnutím.
Napríklad v liste, ktorý sprevádzal Traditiones Custodes, pápež František nariadil biskupom, „aby prestali zriaďovať nové osobné farnosti, ktoré sú viac výsledkom túžob a prianí jednotlivých kňazov než skutočnej potreby ‚svätého Božieho ľudu‘.“ Pamätám si, že som bol veľmi prekvapený týmto vyhlásením, keď bolo motu proprio prvýkrát publikované, a ani časom nestratilo svoju silu. Tu vidno, že pápež František si myslí, že iniciatíva zakladania personálnych farností oddaných tradičnej latinskej omši pochádza výlučne od kňazov. Nedokáže si predstaviť, že by samotní veriaci po niečom takom túžili. Veriaci sú pasívna, netečná masa, ktorá jednoducho nasleduje, čokoľvek sa kňazovi zachce.
To by bol dôkaz klerikalizmu, ak by to bola pravda, no práve opak je pravdou. Spôsob, akým Summorum pontificum zdôraznilo a vyzdvihlo schopnosť laikov naozaj prevziať iniciatívu za svoje duchovné blaho patrí k pastoračnej múdrosti toho dekrétu. Pripomeňme si článok 7:
Vo farnostiach, kde stabilne existuje skupina veriacich viazaných na predchádzajúcu liturgickú tradíciu, by mal farár ochotne vyhovieť ich žiadosti o slávenie svätej omše podľa obradu Rímskeho misála z roku 1962.
U laikov sa tu predpokladá, že majú svoje vlastné liturgické túžby, ktoré sú legitímne a ktoré sú povinní zabezpečiť kňazi – alebo dokonca biskupi, v prípade, že kňaz odoprie laikom ich želanie. Ale keď sa dostaneme k Františkovi, vidíme, že súčasný pápež neverí, že laici majú nejaké „legitímne ašpirácie“ na tradičnú liturgiu. Ani si to nevie predstaviť; predpokladá, že iniciatíva tradičného hnutia pochádza výlučne od kňazov.
To odhaľuje väčší problém: tendenciu modernej Cirkvi pozerať sa na laikov úplne pasívnym spôsobom. Napriek všetkým rečiam o „univerzálnom povolaní k svätosti“ to Druhý vatikánsky koncil ani zďaleka nenapravil, ale naopak, výrazne to zhoršil. Posilnil trend (rozvíjajúci sa od roku 1789), podľa ktorého by sa laici mali sústrediť výlučne na praktizovanie kresťanských cností vo svete a aktívne odovzdávanie viery prenechať malej kaste klerikov. Namiesto toho, aby sa na laikov pozeralo ako na jeden z hlavných pilierov uchovávania a odovzdávania ortodoxie, majú byť pred svetom len obrazmi Krista, ktoré vyformovali klerici, pričom hlavným klerikom a duchovným majstrom vašej duše je pápež (toto je novinka, ktorú vymyslel Ján Pavol II., pretože všetky ostatné cirkevné inštitúcie na Západe sa po koncile zrútili). Laici sú poňatí v čisto pasívnom zmysle, ich úlohou je len „svedčiť“ o niektorom aspekte viery, o ktorom sa Vatikán zrovna rozhodne, že treba svedčiť. Ale nie sú požiadaní ani zapojení do ničoho viac. Ba nie je im ani dovolené, kriticky zhodnotiť úspechy a zlyhania tej, toľko oslavovanej, pokoncilnej reformy, o ktorú laici pred 60 rokmi neprosili a bola im vnútená agresívnou skupinou progresívnych klerikou. Hoci sa na jednej strane naliehavo volá po aktívnom zapojení katolíkov do života Cirkvi a aktívnom pretváraní spoločnosti, podľa katolíckych morálnych zásad, na druhej strane sú všetky tieto iniciatívy škrtené a podväzované, pokiaľ náhodou prekročia medze, ktoré im vytýčila spomínaná skupina progresívnych duchovných. Ani František, ani kavaléria jeho episkopálnych stúpencov si nevie predstaviť, že by laici prahli po tom, aby Cirkev obnovila väčšiu prísnosť v zachovávaní morálneho zákona, vnútrocirkevnej disciplíny, že by laici vedome a úprimne túžili po dôstojnejšiom a zbožnejšom slúžení liturgie, po jasnom a jednoznačnom hlásaní právd viery. Podľa Františka sú toto požiadavky klerikov, ktorí trpia svojho druhu poruchou či chorobou, ktorá sa prejavuje v nostalgii a ktorým je toto treba vytĺcť z hlavy, lebo toto je zlý klerikalizmus.
To, čo František hovorí o tradičnom hnutí, sa paradoxne najviac vzťahuje na jeho vlastné iniciatívy. Neboli to laici, ktorí prišli s Pachamamou. Neboli to laici, ktorí žiadali zákaz tradičnej omše. Neboli to laici, ktorí podrezali krk misionárskej aktivite Cirkvi skrze vyhlásenia o nezmyselnosti prozelytizmu. Neboli to laici. Tieto veci sú zvrátenými predstavami malého kádru duchovných, ktorí upísali dušu umierajúcej ideológii, ktorú násilím vnucujú zvyšku Cirkvi v arogantnej domnienke, že je to pre naše vlastné dobro. Podobne je to so synodalitou, ktorá má predstavovať akúsi demokratizáciu Cirkvi, ak to tak možno povedať. Pozrite, ako najväčší bojovník proti klerikalizmu riadi Cirkev? Pomocou Mottu proprio dekrétov. Obchádza vatikánske kongregácie, v ktorých sa ešte ako tak zachováva istá hierarchicko administratívna systematickosť a organizovanosť a vydáva edikty, ktorými, sťa prokurátor nad nejakou provinciou vykonáva svoju moc. Samozrejme, pápežovi náleží najvyššia moc a nič nebráni tomu, aby ju vykonával takto, nie je to však veľmi v súlade s jeho toľko opakovaným odmietaním klerikalizmu.
Pravdaže, Cirkev je sužovaná klerikalizmom a ten najväčší klerikalista zo všetkých je na tróne sv. Petra.
