Na blogu Rorate Caeli sa objavil interesantný kúsok od francúzskeho novinára Yvesa Daoudala. Je to tvrdá obžaloba Novus Ordo. Žaluje ho z toho, čo sme už všetci veľa krát počuli, čítali, čo vidíme. Treba povedať, že to dobre zhrnul. Je to volanie do zbrane.
Daoudal upozorňuje na dramatickú zmenu obsahu modlitieb Novus Ordo. Chvastanie sa niekdajších liturgických „expertov“, ako systematicky a zámerne vymazali z misála texty, ktoré považovali za príliš negatívne a nie dostatočne antropocentrické, nie je výmyslom tradičných katolíkov, sami autori Novus ordo sa o tom zmieňujú vo vlastných spomienkach a autobiografiách. V pamätiach Louisa Bouyera, jedného z tvorcov novej omše, je príbeh o tom, ako druhú eucharistickú modlitbu (údajne prastarý Hippolytov kánon) editovali spolu domom Bernardom Bottom v reštaurácií v rímskom Trastavere len deň pred tým, ako mal byť schválený. Bouyer spomína, ako zachránili Sanctus pred vražedným vyčíňaním arcibiskupa Bugniniho, ktorého Pavol VI. nechal vytvoriť Novus Ordo. A potom ho pre isté, nezverejnené podozrenia, odpratal do Iránu.
Daoudal výstižne poukazuje na fundamentálnu slabinu Novus Ordo - novú omšu je možné sláviť katolíckym spôsobom len vtedy, ak je kňaz katolík. To je v dnešnej dobe očividne problém, ktorý sa týka mnohých našich kňazov i biskupov. Pripomína, že Novus Ordo bol navrhnutý tak, aby „vyhovoval ašpiráciám človeka modernej doby“ a aby ho tak vrátil naspäť do stáda. Je to tak. Nespomína ale aj druhý cieľ Novus Ordo, ktorý mu stanovil Pavol VI - aby bol prijateľnejší pre protestantov, ktorých snáď tiež mal pritiahnuť, alebo aspoň priblížiť ku Katolíckej cirkvi. Stal sa však opak. Nová omša človeka modernej doby nepritiahla a mnoho katolíkov vyhnala ku protestantom.
Tu je Daoudalov text:
Traditionis custodes oživilo diskusiu, ktorá bola istý čas zmrazená. Podľa jedných musel pápež tvrdo zasiahnuť, pretože existujú tradicionalisti, ktorí odmietajú novú omšu, na druhej strane zneli protesty tradicionalistov, ktorí tvrdili, že novú omšu vôbec neodmietajú, ale len žiadajú, aby im bolo dovolené ponechať si aj starú, z dôvodu... akého vlastne? Kvôli osobnej preferencii? Kvôli lepšiemu vkusu? Z „nostalgie“?
Povedzme to otvorene a priamo. Nie, „nepreferujeme“ tradičnú omšu kvôli „vkusu“, estetike alebo „nostalgii“ (väčšina z nás nebola v čase liturgickej revolúcie ani na svete). Novú omšu nechceme preto, pretože nie je založená na Tradícií, pretože už nie je plným vyjadrením katolíckej liturgie.
- Neoliturgia bola zostrojená zámerne tak, aby popierala Tradíciu. Bolo potrebné obnoviť „čistú liturgiu prvých storočí“, ako sa odvážil povedať jeden z jej hlavných tvorcov, z času pred „skazenosťou“, ktorú spôsobil svätý Gregor Veľký. To stačí na odmietnutie legitimity tejto „reformy“. V Cirkvi sa nesmie nič robiť proti Tradícii, najmä ak je bezbožnosť natoľko bezočivá, že hovorí o skazenosti, ktorú vraj priniesol najväčši kodifikátor latinskej liturgie, jeden z najväčších pápežov a učiteľov a svätcov Cirkvi.
- Okrem toho údajná snaha dosiahnuť pôvodnú čistotu je čistá lož. A reforma založená na klamstve nemôže byť legitímna. Tvorcovia neoliturgie, takí hrdí na svoju prácu, svoje dielo úspešne presadili. Neobnovili však to, čo existovalo pred „gregoriánskou skazenosťou“: vymysleli liturgiu, novú od začiatku až do konca, pričom použili tradične znejúce výrazy, tu a tam povytŕhané z pôvodných liturgických textov a zošili ich dokopy, ako Dr. Frankenstein svoje monštrum, aby zastreli a zakryli to, čo v omšovom obrade zdôrazňovalo obeť a Skutočnú prítomnosť.
- Tento špinavý úskok je pokusom zneužiť starodávne výrazy na to, aby ľudia uverili, že sa tak obnovuje čistota pôvodnej liturgie - a kamuflovať tak skutočnosť, že bola vytvorená liturgia, ktorá mala zodpovedať očakávaniam človeka. „moderného sveta“. Predpokladalo sa, že takýmto spôsobom sa moderný človek vráti do cirkvi. Preto bola škrtnutá veľká časť liturgie. Všetko, čo súviselo s pôstom, pokáním, asketizmom, bolo potlačené alebo zastreté, rovnako ako všetko, čo hovorilo o náročnosti kresťanského života. Už nejde o odvrátenie sa od zvodných lákadiel pozemského sveta a hľadanie sveta nebeského. Dnešný kresťan už dospel, dnes si tvorí vlastnú spásu bez toho, aby potreboval milosť. Toto je veľký návrat semipelagianizmu. Dovoľte mi zopakovať záver štúdie Lauren Pristasovej (má imprimatur) o adventných kolektách v Starom misáli a v novom misáli. Nedá sa mi nepodotknúť, že žiadny herold modernity ešte nezostúpil z piedestálu petitio principi (nariadil to Rím, takže je to dobré):
Slovesá pohybu v týchto dvoch súboroch modlitieb opisujú presne opačné hnutia: v kolektách misálu z roku 1962 nám Kristus prichádza v ústrety; v kolektách misálu zroku 1970 ideme v ústrety Kristovi, prichádzame k nemu, sme k nemu privedení atď.
Modlitby z roku 1970 neobsahujú žiadnu zmienku o hriechu alebo jeho nebezpečenstvách; temnote alebo nečistote ducha; o ľudskej slabosti alebo potrebe milosrdenstva, odpustenia, ochrany, oslobodenia, očistenia. Navyše, predstavu, že musíme prejsť vnútornou premenou, aby sme mohli vstúpiť do neba, vyvoláva iba slovo eruditio - poučenie, formácia - v kolekte druhej nedele. (...)
Tí, ktorí sa modlia kolekty z roku 1970, nehľadajú božskú pomoc, aby prestáli nebezpečenstvá alebo začali konať dobro. Naopak, naznačujú, že takúto pomoc nepotrebujú. Žiadajú si rovno vstúpiť do neba. Na druhej strane, tí, čo sa modlia kolekty 1962, si explicitne nenárokujú nebo, ale žiadajú – slovesá v imperatíve – okamžitú a osobnú každodennú pomoc na ceste. (...)
S týmito tromi rozdielmi prichádzame k veľmi delikátnemu záveru. Katolícka viera vyznáva, že každý dobrý skutok, ktorý nás približuje k spáse, závisí od Božej milosti. Táto doktrína je formálne vyhlásená a definovaná a nemožno jej formuláciu pozmeniť tak, aby sa zmenil jej význam. Každá nuansa adventných kolekt z roku 1962 vyjadruje jasne a jednoznačne túto katolícku náuku o milosti, vcelku jemným nedidaktickým spôsobom. A hoci adventné zbierky z roku 1970 nie sú výslovne v rozpore s katolíckym učením o milosti, nevyjadrujú ho a čo je ešte znepokojujúcejšie, zdá sa, že ho ani nepredpokladajú.
Hovoria nám, že novú liturgiu možno sláviť katolíckym spôsobom. Áno, o tom niet pochýb. Ale iba vtedy, keď kňaz, ktorý ju slávi, je naozaj katolík. Sama o sebe katolícka nie je. Je katolícka kvôli tomu, čo sa k nej pridáva zvonka. Vidím to viac a viac, čím viac poznám byzantskú liturgiu. Existuje reálna priepasť medzi obsahom byzantskej liturgie a obsahom novolatinskej liturgie, ktorá už nie je latinská, priepasť, ktorá medzi byzantskou a tradičnou latinskou liturgiou neexistuje. Zásadne antitradičný charakter neoliturgie možno zamaskovať použitím foriem prevzatých z tradičnej liturgie, ale to je len návnada. Je to rovnaká návnada, ako omša anglikánskej high church: vyzerá to ako sv. omša Pia V., až na to, že tam nie je ani kňaz a ani Skutočná prítomnosť...
Katolícka fasáda neoliturgie môže chvíľu pôsobiť katolícky. Ale postupne neopelagiánsky jed nových orácií, úcta k svetu, odstránenie povinnosti pokánia, potláčanie Kántrových dní, Septuagesimy, akejkoľvek zmienky o pôste, dôraz na komunitu na úkor dôrazu na Boha, vypustenie dôležitých slov a gest v omšovom ordináriu, potlačenie a dokonca zavrhnutie rímskeho kánonu, to všetko nutne vedie k náboženstvu, ktoré už nie je katolícke.
A to je skutočný dôvod. Dosť bolo vyhovárania. Dosť slušnosti. Toto je vojna. Môžeme ju prehrať, pretože majú moc. Ale z nadprirodzeného hľadiska sú to oni, ktorí už prehrali.
S tým nemôžeme, než súhlasiť, hoci slušnosť zostáva dôležitá. Práve preto, že toto je vojna a nie krčmová bitka. Musíme sa pripraviť v tejto vojne trpieť. Musíme nateraz zabudnúť aj na niektoré rozdiely a vytvoriť jednotný front. Dôležitý je Daoudalov názor, že „majú moc“. Majú a šikanujú vás. Prenasledujú vás. Utláčajú vás. Pointa však je v tom, že títo mocní neútočia na tradičnú omšu ako takú, idú po ľuďoch, ktorí ju chcú. Tradičná omša im je úplne ukradnutá, ale boja sa a nenávidia tých ľudí, a preto útočia na to, čo im dáva duchovnú obživu, radosť a pevný základ ich katolíckej identity. Identity, ktorú títo mocní odmietajú. Ale nemýľte sa milí čitatelia, ich skutočným cieľom ste vy. Nie preto, že chcete tradičnú omšu. Tá sa stala len palicou, ktorou vás bijú. Skutočný predmet a cieľ ich nenávisti je katolícka viera a tí ktorí sa jej tvrdošijne držia. Útoky naberajú na sile, pretože keď revolúcia stráca dych a objavia sa pochybovači, začína teror a vraždenie. To je zákon. Táto revolúcia je na konci svojich síl. Tí čo ju vyvolali a uskutočnili sú dnes alebo starí, alebo mŕtvi a ich nasledovníci už nezdieľajú ani ich nadšenie ani východiská. Časť z nich sú kariéristickí oportunisti a časť z nich (napríklad nemecký episkopát) rozpútala sebevražedné besnenie, ktoré ich všetkých zničí.
Nesúhlasím s Daoudalom, že by sme túto vojnu mohli prehrať. Samozrejme, že na nadprirodzenej úrovni, za predpokladu, že dokážeme zostať v stave milosti a udržať si správne pohnútky, vyhrávame a aj vyhráme, ale som tiež presvedčený, že z dlhodobého hľadiska snaha potlačiť veriacich katolíkov, ktorí túžia po tradičnej bohoslužbe neuspeje. Ani predtým neuspela. Vo vojne je možné prehrať veľa bitiek, nepriateľ môže preniknúť hlboko na naše územie, vojna však je beh na dlhú trať a ráta sa až to posledné víťazstvo.
Si vis pacem para bellum
