Hoci mnohí tvrdili, že rozhodnutie A. Liénarta, kardinála, intervenovať v prvý koncilový deň, bolo impulzívnym aktom inšpirovaným Duchom Svätým, v skutočnosti jednoducho išlo o prvú, verejnú časť širšieho progresivistického plánu, ktorého cieľom bolo obísť vedúce postavenie kúrie na koncile. Druhá časť plánu, možno ešte dôležitejšia, spočívala vo vytvorení spojenectva medzi francúzskymi vodcami a kľúčovými latinskoamerickými biskupmi.
Slávnostné otvorenie koncilu
Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965), 21. ekumenický koncil v dejinách Cirkvi, bol otvorený vo štvrtok, 11. októbra 1962. Dlhá procesia koncilových otcov v Ríme vyšla z Bronzovej brány, prešla cez Námestie svätého Petra, vystúpila po schodoch a vstupovala pomaly do preplnenej baziliky. Na čele šli predstavení rehoľných rádov, generálni opáti a preláti s osobitnou jurisdikciou, následne biskupi, arcibiskupi, patriarchovia, kardináli a ako posledný, na prenosnom tróne, pápež Ján XXIII.. Sprievod bol dlhý približne 4 kilometre, a bol tvorený z takmer 3000 cirkevných hodnostárov. Na otvorení koncilu bolo prítomných 2381 koncilových otcov.
Poriadok slávenia Druhého vatikánskeho ekumenického koncilu (Ordo Concilii Oecumenici Vaticani II celebrandi), schválený pápežom Jánom XXIII., v motu proprio Appropinquante Concilio, zo dňa 6. augusta 1962, bol vyhlásený dňa 7. októbra 1962. Predmetný poriadok bol podobný, ako poriadok Prvého vatikánskeho koncilu (1869 - 1870).
Plenárne zhromaždenia otcov, nazývané generálne kongregácie, boli slávnostným okamihom, kedy diskutovalo a hlasovalo sa o schémach. Schválené návrhy boli skúmané po jednotlivých kapitolách. Členovia hlasovali placet na vyjadrenie súhlasu, a non placet na vyjadrenie nesúhlasu, a placet iuxta modum v prípade principiálneho súhlasu s pozmeňovacími úpravami, ktoré bolo potrebné odôvodniť písomne. Pozmenený text následne vrátil sa na prerokovanie v generálnom zhromaždení, kde sa o ňom hlasovalo opäť, najprv po kapitolách, potom ako o celku. Na schválenie s konečnou platnosťou boli potrebné dve tretiny prítomných hlasov. Plenárne zasadania, ktoré začínali slávením svätej omše, prebiehali v Bazilike svätého Petra ráno, ktorá bola osobitne upravená tak, aby prijala viac než 2000 otcov. Jediným prípustným jazykom bola latinčina.
Pápež Ján XXIII. kritizuje prorokov nešťastia
Pápež Ján XXIII., vo svojom inauguračnom prejave, Gaudet Mater Ecclesia, zo dňa 11. októbra 1962, prednesenom po latinsky a zverejnenom hneď v médiách, predložil akoby chartu koncilu a kľúč pre jeho pochopenie. Jeho novosť nespočívala ani tak v oblasti doktríny, ako skôr v novom, psychologicky optimistickom prístupe k vzťahom medzi Cirkvou a svetom, ktorý možno charakterizovať ako „sympatia a otvorenosť“. Pápež Ján XXIII. označil za „prorokov nešťastia“ tých, ktorí spochybňovali tohto optimistického ducha, a konštatoval:
„Počúva niektorých ľudí, ktorí, hoci sú zapálení nadšením pre vieru, hodnotia veci bez dostatočnej objektívnosti a rozumného úsudku. V súčasných podmienkach ľudskej spoločnosti nie sú schopní vidieť nič okrem ruín a trápenia; hovoria, že ak porovnáme naše časy s minulými, terajšie sú omnoho horšie. Dokonca správajú sa tak, ako keby nenaučili sa nič z dejín, ktoré sú učiteľkou života, a ako keby v časoch predchádzajúcich koncilov všetko prebiehalo šťastne, pokiaľ ide o kresťanskú náuku, morálku a vlastnú slobodu Cirkvi. Zdá sa nám, že musíme rozhodne nesúhlasiť s týmito prorokmi nešťastia, ktorí ohlasujú stále len to najhoršie, akoby už hrozil koniec sveta. V súčasnom stave vecí, v ktorom zdá sa, že ľudstvo vstupuje do nového poriadku, treba venovať skôr pozornosť tajomným plánom Božej prozreteľnosti, ktoré uskutočnia sa v nasledujúcich časoch prostredníctvom činnosti ľudí, často presahujúc ich očakávania, a s múdrosťou nasmerujú všetko, dokonca aj ľudské protivenstvá, pre dobro Cirkvi.“.
Pápež Ján XXIII. považoval za hlavnú úlohu koncilu zachovať poklad viery Cirkvi, „učiť ho účinnejšie“, a zdôraznil nový pastoračný prístup v súvislosti s omylmi, ktoré Cirkev odsudzovala prísne v každej dobe. Pápež Ján XXIII., povedal:
„Dvadsiaty prvý ekumenický koncil chce odovzdať nezredukované a neprekrútené katolícke učenie, ktoré napriek ťažkostiam a sporom stalo sa spoločným dedičstvom ľudí. ( ... ). V súčasnosti je však potrebné, aby celé kresťanské učenie bolo pokojne a nanovo preskúmané tak, aby nič z neho sa neuberalo, a formulovať ho precíznym spôsobom, akým vyznačujú sa predovšetkým akty Tridentského koncilu a Prvého vatikánskeho koncilu. ( ... ). Dnes však Kristova Nevesta chce používať radšej liek milosrdenstva a nie zbrane prísnosti; myslí si, že treba ísť v ústrety terajším potrebám, a skôr usilovať sa jasnejšie ukazovať hodnotu svojho učenia ako odsudzovať.“.
Porušenie koncilovej procedúry sprevádzané potleskom
Prvé generálne zhromaždenie Druhého vatikánskeho koncilu (1962 - 1965), začalo sa dňa 13. októbra 1962, t. j. v sobotu, za silného dažďa. Zhromaždenie malo zvoliť svojich zástupcov podľa programu, 16 z 24, do 10 komisií, ktoré mali preskúmať schémy, vypracované Prípravnou komisiou.
Konciloví otcovia dostali 3 papiere, ktoré Generálny sekretariát pripravil. Prvý obsahoval úplný zoznam koncilových otcov, ktorí boli voliteľní, pokiaľ nezastávali už iné funkcie. V druhom bol zoznam koncilových otcov, ktorí podieľali sa na rozhodnutiach jednotlivých prípravných komisií. Tretí tvorilo 10 strán a každá mala 16 očíslovaných prázdnych riadkov, do ktorých konciloví otcovia mohli zapisovať mená vybraných predstaviteľov. Bolo tam miesto pre 160 mien.
Na otvorení zasadania došlo k nečakanému obratu: Achille Liénart (1884 - 1973), francúzsky kardinál, jeden z 9 predsedov zhromaždenia, obrátil sa na Eugène Tisseranta (1884 - 1972), francúzskeho kardinála, ktorý viedol zasadanie, a pošepol mu:
„Eminencia, nie je možné, aby sme volili takto, keď o kandidátoch nevieme nič. Ak dovolíte, prihlásim sa o slovo.“.
E. Tisserant, kardinál, odpovedal:
„Nemožné. Program dňa nepočíta so žiadnou debatou. Zišli sme sa jednoducho preto, aby sme volili. Slovo nemôžem vám udeliť.“.
Achille Liénart (1884 - 1973), kardinál. Zdroj: Wikimedia Commons.
Stanovisko E. Tisseranta, kardinála, bolo v súlade s rokovacím poriadkom, pretože kongregácia bola zvolaná na to, aby vykonala voľbu, a nie na to, aby rozhodovala, či má, alebo nemá voliť.
Eugène Tisserant (1884 - 1972), kardinál. Zdroj: Wikimedia Commons.
A. Liénart, kardinál, nebol spokojný s vysvetlením E. Tisseranta, kardinála, schytil mikrofón, a prečítal text, podľa ktorého konciloví otcovia nie sú oboznámení ešte s kandidátmi, a že potrebné je prekonzultovať týchto kandidátov s národnými biskupskými konferenciami pred voľbami do komisií. A. Liénart, kardinál, konštatoval:
„Keďže podľa Pápežskej ročenky vo svete je 42 biskupských konferencií, žiadame, aby predsedovia týchto komisií zvolali členov konferencie, a požiadali ich o mená kolegov, ktorých odporúčajú ako najvhodnejších pre prácu v komisiách.“.
Josef Richard Frings (1887 - 1978), nemecký kardinál, následne vstal od predsedníckeho stola, a konštatoval, že hovorí aj v mene Juliusa Augusta Döpfnera (1913 - 1976), nemeckého kardinála, a Franza Königa (1905 - 2004), rakúskeho kardinála, a vyjadril svoju rozhodnú podporu požiadavke A. Liénarta, kardinála. V zhromaždení bolo počuť potlesk, ktorý bol stále silnejší. E. Tisserant, kardinál, navrhol skončiť zasadanie, a podať správu pápežovi Jánovi XXIII., o tom, čo sa stalo.
Josef Richard Frings (1887 - 1978), kardinál. Zdroj: Wikimedia Commons.
Léon-Joseph Suenens (1904 - 1996), belgický kardinál, vo svojich pamätiach vyzdvihol revolučný dosah tejto udalosti, a konštatoval:
„Bol to naozaj brilantný a dramatický obrat, a odvážne porušenie rokovacieho poriadku! ( ... ). Z veľkej časti práve vtedy rozhodlo sa o budúcnosti koncilu. Pápež Ján XXIII. bol tomu rád.“.
Luigi Carlo Borromeo (1893 - 1975), taliansky biskup, vo svojom denníku píše:
„A takto 3000 ľudí unúvalo sa za dažďa do svätopeterského chrámu, aby vypočuli si tam, že 3000 biskupov nepozná sa medzi sebou, a teda musia vrátiť sa domov, aby trocha sa spoznali.“.
Prvé zasadanie Druhého vatikánskeho koncilu (1962 - 1965) trvalo menej ako 50 minút. Koncil bol otvorený aktom sily, a všetci pozorovatelia zhodli sa v tom, že toto bol bod obratu koncilového zhromaždenia.
Biskupské konferencie vstupujú do koncilu
A. Liénart, kardinál, svojím konaním vyvolal významný dôsledok, zavedenie novej organizačnej formy, a to vstup biskupských konferencií do koncilovej dynamiky. Na základe návrhu A. Liénarta, kardinála, biskupské konferencie boli vyzvané, aby Generálnemu sekretariátu predložili zoznamy svojich nominantov do komisií, do 15. októbra 1962. Rola biskupských konferencií na koncile bola schválená oficiálne týmto spôsobom.
Melissa Wilde (* 1974), americká profesorka sociológie, zaujala stanovisko:
„Hoci mnohí tvrdili, že rozhodnutie A. Liénarta, kardinála, intervenovať v prvý koncilový deň, bolo impulzívnym aktom inšpirovaným Duchom Svätým, v skutočnosti jednoducho išlo o prvú, verejnú časť širšieho progresivistického plánu, ktorého cieľom bolo obísť vedúce postavenie kúrie na koncile. Druhá časť plánu, možno ešte dôležitejšia, spočívala vo vytvorení spojenectva medzi francúzskymi vodcami a kľúčovými latinskoamerickými biskupmi.“.
V tejto turbulentnej atmosfére bolo schválených 34 volebných zoznamov. Starostlivo organizovaný progresivistický stroj dosiahol presne to, čo chcel, teda nie početnú prevahu, ale koniec nadvlády kúrie nad koncilovým zhromaždením. Výsledky volieb boli veľmi priaznivé pre členov uvedených na „medzinárodnom zozname“.
Ralph Michael Wiltgen (1921 - 2007), americký katolícky kňaz a novinár, autor diela Rýn vlieva sa do Tibera, z roku 1967, charakterizoval v tomto diele priebeh zmieneného koncilu prostredníctvom slov, ktoré vošli do dejín: „Rýn začal vlievať sa do Tibera.“.
Giuseppe Siri (1906 - 1989), taliansky kardinál, konštatoval so znepokojením:
„Francúzi a Nemci tvárili sa ako páni. ( ... ). Členovia v našom zozname neprešli, zoznam patriaci Francúzsku a Nemecku, ktorému dostalo sa pomoci od Štátneho sekretariátu, zvíťazil.“.
L. J. Suenens, kardinál, a J. A. Döpfner, kardinál, žiadali pápeža Jána XXIII., aby dovolil biskupom zúčastňovať sa na generálnych kongregáciách v menej slávnostnom oblečení, než sú prelátske rúcha, a aby zrušil slávenie svätej omše na začiatku zasadaní, aby bolo viac času na diskusiu.
Julius August Döpfner (1913 - 1976), kardinál. Zdroj: Wikimedia Commons.
Giovanni Battista Montini (1897 - 1978), taliansky kardinál, neskorší pápež Pavol VI., podporoval stredoeurópske požiadavky, a bol jedným z mála talianskych kardinálov, naklonených podporovať liberálne krídlo koncilu. Pápež Ján XXIII. nevyhovel týmto požiadavkám vo veci svätej omše a odevu, na radu G. Siriho, kardinála, ktorý povedal: „Koncil potreboval azda viac modlitby, než rozmýšľanie.“.
Posolstvo svetu a znepokojení biskupi
„Posolstvo svetu“, zo dňa 20. októbra 1962, bol prvý verejný prejav koncilových otcov, schválený aklamačne, na začiatku tretej generálnej kongregácie. Nebol to koncilový akt v prísnom zmysle slova. Predmetný dokument konštatoval:
„Pri našej práci budeme venovať veľkú pozornosť všetkému, čo súvisí s dôstojnosťou človeka, a čo prispieva k pravému bratstvu medzi národmi.“.
Marie-Dominique Chenu (1895 - 1990), francúzsky dominikán, redigoval prvú verziu tohto dokumentu. M. D. Chenu je autorom eseje Une école de théologie, Le Saulchoir, ktorá kritizovala antimodernistickú teológiu v mene „Krista viery“, ktorého je možné spoznať, (ako to chceli modernisti), v „Kristovi dejín“. Sväté ofícium svojim dekrétom, zo dňa 4. februára 1942, dalo predmetné dielo na index zakázaných kníh.
John Heenan (1905 - 1975), britský arcibiskup, neskôr kardinál, nesúhlasil s obsahom „Posolstva svetu“, a povedal:
„Svet naozaj očakáva od nás slovo súcitu a nádeje pre potechu duší, ktoré sú plné úzkosti a strachu pred nukleárnou vojnou, a musíme povedať niečo aj v mene tých otcov, ktorí nie sú tu s nami kvôli prenasledovaniu, a slovo súcitu musíme adresovať aj kresťanským národom, ktoré sú pod jarmom komunizmu, pretože musíme poslať slovo útechy aj im pre ich duše.“.
Celkovo 15 katolíckych biskupov východného obradu, tzv. uniatov, v exile, ktorí Brestskou úniou, z roku 1596, spojili sa znova s Rímom, odmietlo pripojiť sa k „Posolstvu svetu“, keďže toto posolstvo neodrážalo dramatickú situáciu, ktorú komunizmus nastolil pre Cirkev vo východných krajinách. Títo biskupi zverejnili text deklarácie, zo dňa 23. novembra 1962, v ktorej upozorňovali svet, že Josyf Slipyj (1892 - 1984), ukrajinský arcibiskup, metropolita, neskôr kardinál, bol jediným žijúcim z 11 ukrajinských biskupov, poslaných na nútené práce do tábora na Sibír, kde strávil 18 rokov (1945 - 1963). Na rozdiel od týchto biskupov, na koncile boli prítomní dvaja pozorovatelia Moskovského patriarchátu, ktorý bol poslušným a užitočným nástrojom v rukách sovietskej moci.
Johannes Willebrands (1909 - 2006), holandský biskup, neskôr kardinál, v mene Sekretariátu pre jednotu kresťanov, obhajoval na tlačovej konferencii prítomnosť ruských pozorovateľov na koncile, ktorí „prejavovali úprimne nábožného a ekumenického ducha“, a vyslovil poľutovanie nad vyhlásením ukrajinských biskupov.
ZDROJ:
MATTEI, Roberto de: Druhý vatikánsky koncil. Doposiaľ nenapísané dejiny. Titul originálu: Il Concilio Vaticano II. Una storia mai scritta, Torino, 2011. Bratislava: Nadácia Slovakia Christiana, 2019, s. 119 - 129. ISBN: 978-80-972597-6-1.
