Pápež Ján XXIII. predstavuje z určitého hľadiska „tajomstvo“. Pri jeho nástupe na pápežský trón nebolo možné pripisovať mu „progresivistické“, ale ani „konzervatívne“ postoje, ktoré objavovali sa na začiatku 60. rokov 20. storočia. Jeho mentálna štruktúra a náboženská citlivosť robili z neho konzervatívca, ale jeho „ľudskosť“ viedla ho ku gestám, ktoré rozchádzali sa s Tradíciou, a k „novinkám“ pastoračného charakteru. Revolučný charakter jeho pontifikátu je potrebné hľadať skôr v jeho spôsobe života, v zemitej „ľudskosti“, než v jeho ideológii.

Smrť pápeža Pia XII. a Cirkev v búrke

Pápež Pius XII. zomrel v noci z 8. na 9. októbra 1958. Približne dva milióny veriacich prišli do Ríma, aby vzdali úctu pápežovi, ktorý zosobňoval dôstojným spôsobom Cirkev v búrlivých časoch dejín.

Alfredo Ildefonso Schuster (1880 - 1954), taliansky kardinál, napísal v jednom zo svojich listov, zo dňa 20. júla 1951, tieto slová: „Nech nám Boh zachová Svätého otca Pia XII., lebo už teraz ľutujem jeho nástupcu. Zúri búrka, a kto odváži sa prevziať vedenie lode?“.

Carlo Falconi (1915 - 1998), taliansky novinár a bývalý katolícky kňaz, v prvých desiatich číslach týždenníka L'Espresso, v roku 1958, napadol ostro vatikánsku kúriu, ktorá podľa neho mala byť ovládaná konzervatívnym „Pentagonom“, zloženým z kardinálov, ktorými boli Nicola Canali (1874 - 1961), Clemente Micara (1879 - 1965), Alfredo Ottaviani (1890 - 1979), Giuseppe Pizzardo (1877 - 1970) a Adeato Piazza (1884 - 1957).

C. Falconi považoval za hlavných predstaviteľov progresivistického a protikuriálneho prúdu kardinálov, ktorými boli Giacomo Lercaro (1891 - 1976), Angelo Giuseppe Roncalli (1881 - 1963), neskorší pápež Ján XXIII., a Giovanni Battista Montini (1897 - 1978), neskorší pápež Pavol VI., ktorý v tom čase nebol ešte kardinálom. Je pozoruhodné, že dvaja z nich vystúpili na pápežskú stolicu v priebehu nasledujúcich piatich rokov.

Zvolenie pápeža Jána XXIII. a víťazstvo progresívnej taktiky

Konkláve predstavuje proces voľby nového pápeža, ktorým Cirkev prostredníctvom svojich najvznešenejších členov, kardinálov, volí Kristovho vikára, ktorý ju vedie a riadi. Spasiteľ prisľúbil Cirkvi pri tejto voľbe pomoc Svätého Ducha. Avšak ako každá milosť, tak aj milosť mimoriadneho zásahu Svätého Ducha pri konkláve predpokladá ochotu a spoluprácu. Proti tejto spolupráci môžu sa vzoprieť ľudské túžby a záujmy cirkevných hodnostárov zhromaždených na konkláve, ktorí majú sa na túto udalosť pripravovať špeciálnymi obradmi.

Konkláve začalo dňa 24. októbra 1958, a prítomných bolo 51 kardinálov, z toho 11 talianskych, a z nich 11 slúžilo v Rímskej kúrii. József Mindszenty (1892 - 1975), maďarský kardinál, a Alojzije Stepinac (1898 - 1960), chorvátsky kardinál, boli v zajatí komunistickej vlády, a preto nemohli sa zúčastniť konkláve. Pápež Pius XII. nevymenoval G. B. Montiniho, arcibiskupa, za kardinála počas svojho pontifikátu, možno aj z dôvodu, aby ako predstaviteľ progresívneho krídla so silnou podporou nemohol byť vybraný za pápeža. G. B. Montini v neskoršom období stal sa pápežom Pavlom VI.. Významný vplyv na priebeh konkláve malo najmä Francúzsko, ktoré reprezentoval Eugène Tisserant (1884 - 1972), francúzsky kardinál. Francúzska strana snažila sa zabrániť zvoleniu talianskych konzervatívnych kardinálov, najmä A. Ottavianiho, a podporovala A. G. Roncalliho, patriarchu Benátok, ktorý získaval popularitu vo Francúzsku pre svoj nezávislý úsudok a žoviálnosť. A. G. Roncalli nebol spájaný s progresivistickou skupinou G. B. Montiniho, a ani s kuriálnou konzervatívnou skupinou. Bol vo veku 77 rokov, a predstavoval tým záruku pre prechodný pontifikát. Získal hlasy z oboch zoskupení, pravdepodobne až 36 hlasov, čo predstavovalo viac než dvojtretinovú väčšinu, po 11 hlasovacích kolách. A. G. Roncalli bol zvolený za pápeža a prijal meno Ján XXIII. Toto meno vyvolalo prekvapenie, keďže nebolo použité od roku 1415, keď Ján XXIII. bol zosadený ako protipápež.

Paus Johannes XXIII kop Bestanddeelnr 924 1801 cropped

Pápež Ján XXIII.. Zdroj: Wikimedia Commons.

Ak podpora A. G. Roncalliho zo strany konzervatívcov na konkláve bola motivovaná predpokladom, že bude zvolený poddajný a prechodný pápež, predmetný predpoklad bol mylný. Žoviálnosť a priateľskosť tejto postavy skrývala silnú osobnosť, ktorá dokázala byť aj tvrdohlavá.

Louis Bouyer (1913 - 2004), francúzsky teológ, pôvodne luteránsky pastor a neskorší konvertita na katolícku vieru, predpovedal dávno, že A. G. Roncalli bude pápežom, a to slovami: „Pretože je žoviálny, zbožný a nie príliš inteligentný.“.

Hans Küng (1928 - 2021), švajčiarsky teológ, žiak L. Bouyera, a poradca, resp. peritus, na Druhom vatikánskom koncile (1962 - 1965), nebol taktiež nijako prekvapený touto voľbou. Svätá stolica odobrala H. Küngovi povolenie vyučovať katolícku teológiu pre jeho heterodoxné názory v roku 1979.

Dom Lambert Beauduin (1873 - 1960), belgický benediktín, hlavná postava postmodernistického liturgického hnutia, vyslovil svoje proroctvo o budúcom pápežovi pri jednom z rozhovorov so svojím žiakom nasledovne: „Už teraz ti hovorím: Pius XII. veľmi skoro zomrie. Jeho nástupcom bude A. G. Roncalli! ( ... ). Nuž uvidíš. Zvolá koncil a bude to koncil v ekumenickom duchu.“. D. L. Beauduin a A. G. Roncalli boli dlhoročnými priateľmi.

A. G. Roncalli a jeho vzťah k modernizmu

Pápež Ján XXIII., resp. A. G. Roncalli, narodil sa dňa 25. novembra 1881, v obci Sotto il Monte, v Taliansku, v provincii Bergamo, v roľníckej rodine. A. G. Roncalli ako mladý kňaz dostal sa do podozrenia z modernizmu z dôvodu jeho vzťahu s Ernestom Buonaiutim (1881 - 1946), neskorším talianskym profesorom cirkevných dejín v seminári Apollinara a kňazom, ktorý bol exkomunikovaný v roku 1925, z dôvodu propagácie modernizmu. E. Buonaiuti bol jeho spolužiakom zo seminára, ktorý mu asistoval pri kňazskej vysviacke, dňa 10. augusta 1904. A. G. Roncallimu požiadavky modernizmu neboli ľahostajné, ale nemal v úmysle: „prichádzať s riskantnými tvrdeniami, ktoré by sa čo aj len v najmenšom odchyľovali od viery Cirkvi.“.

Giacomo Maria Radini Tedeschi (1857 - 1914), taliansky biskup, v Bergamo, bol taktiež „otvorený“ vplyvom modernizmu. A. G. Roncalli bol po svojej kňazskej vysviacke zavolaný práve do Bergama, kde vykonával funkciu sekretára nového biskupa G. M. R. Tedeschiho. A. G. Roncalli, podobne ako jeho biskup, držal sa ďaleko od modernistického hnutia, avšak nesúhlasil, hoci len v súkromí, s antimodernistickým postojom pápeža svätého Pia X..

Gaetano De Lai (1853 - 1928), taliansky kardinál, sekretár Konzistória v období od roku 1908 do roku 1928, dozvedel sa v júni 1914, že mladý A. G. Roncalli pri niektorých príležitostiach ukázal sa: „naklonený onomu širokému prúdu myšlienok, ktoré majú tendenciu znižovať hodnotu tradícií a autority minulosti.“. G. D. Lai, kardinál, napomenul A. G. Roncalliho, aby: „oslobodil sa od temnej príťažlivosti určitých kníh a určitých autorov.“. (1).

Pápež Ján XXIII. a šírenie nových názorov

Luigi Accattoli (* 1943), taliansky spisovateľ, novinár, vatikanista, poukazuje na niektoré pozoruhodné názory A. G. Roncalliho, ktoré znamenali zmenu v porovnaní s tradičnými katolíckymi postojmi. A. G. Roncalli komunikoval v období pred nástupom na Apoštolský stolec s bulharským kresťanom vyznávajúcim pravoslávnu vieru, prostredníctvom listu z roku 1926. L. Accattoli mohol sa oboznámiť s týmto listom, ktorý mu sprístupnil Loris Francesco Capovilla (1915 - 2016), taliansky kardinál, ktorý bol dlhoročným osobným sekretárom neskoršieho pápeža Jána XXIII.. A. G. Roncalli píše v tomto liste:

„Katolíci a pravoslávni nie sú nepriatelia, ale bratia. Naša viera je totožná, máme účasť na rovnakých sviatostiach, zvlášť na Eucharistii. Rozdeľujú nás niektoré nedorozumenia, ktoré týkajú sa založenia Cirkvi Ježiša Krista. Tí, ktorí spôsobili tieto nedorozumenia, nežijú už dávno. Zahoďme dávne spory a pracujme každý na svojom poli, aby sme svojich bratov premenili na dobrých, a aby sme dali im dobrý príklad. Aj keď pôjdeme rôznymi cestami, raz sa stretneme v zjednotených cirkvách, aby spolu tvorili jednu pravú cirkev nášho Pána Ježiša Krista.“.

L. Accattoli  poukazuje aj na ďalší pozoruhodný text, ktorým je zápis rozhovoru medzi pápežom Jánom XXIII. a predstaveným ekumenického spoločenstva Taizé, v roku 1963. Na otázku pastora, týkajúcu sa odkazu pápeža Jána XXIII., pre Taizé, pápež Ján XXIII. povedal:

„Nestarajme sa o to zisťovať, kto sa mýlil, a kto mal pravdu, ale zmierme sa. ( ... ). Ste v cirkvi, buďte v mieri. ( ... ). Nie ste už rozdelení.“. (2).

Roger Schutz (1915 - 2005), švajčiarsky reformovaný pastor, bol zakladateľ a prior Ekumenickej komunity Taizé, založenej vo Francúzsku, v roku 1949. R. Schutz získal povolenie od Svätej stolice prostredníctvom Mons. A. G. Roncalliho, apoštolského nuncia v Paríži, neskoršieho pápeža Jána XXIII., celebrovať svoje bohoslužby vo francúzskom katolíckom kostole v Taizé, ktorý bol zatvorený od čias Francúzskej revolúcie. Týmto spôsobom začala nová „ekumenická liturgia“. (3).

Pápež Ján XXIII. a jeho vzťah k Fatime

Tretie zjavenie Panny Márie v Portugalsku, vo Fatime, nastalo dňa 13. júla 1917. Panna Mária zverila deťom pri tomto zjavení aj správu o udalostiach týkajúcich sa sveta, ktoré nemali byť zverejnené v tomto období, a preto spravidla označujú sa ako fatimské tajomstvo. Fatimské tajomstvo podľa súčasného oficiálneho výkladu má 3 rôzne časti. Sestra Lucia de Jesus dos Santos (1907 - 2005), vizionárka z Fatimy, napísala prvé dve časti fatimského tajomstva v tretích pamätiach, dňa 31. augusta 1941. Predmetom týchto častí fatimského tajomstva bolo videnie pekla a hrozba Božieho trestu pre svet prostredníctvom vojny. (4).

Sestra Lucia bola zasiahnutá hlboko obsahom tretej časti fatimského tajomstva, a nebola schopná napísať jeho obsah, napriek naliehaniu jej biskupa už v októbri 1943. Panna Mária potvrdila sestre Lucii pri svojom zjavení, že má splniť túto povinnosť, a to dňa 2. januára 1944. Sestra Lucia odovzdala následne text tretej časti fatimského tajomstva v zapečatenej obálke so slovami, že má byť zverejnený po jej smrti, alebo v roku 1960, a to na základe toho, čo nastane skôr, avšak v žiadnom prípade nie neskôr, než v stanovenom roku. Sestra Lucia konštatovala, že Panna Mária žiadala takto stanovený termín zverejnenia, keďže v tomto čase bude tajomstvo „jasnejšie“ („mais claro“). (5).

Pápež Ján XXIII. prijal v zmysle svedectva L. F. Capovillu, jeho osobného sekretára, zapečatenú obálku s obsahom Tretieho fatimského tajomstva, v talianskom pápežskom sídle Castel Gandolfo, dňa 17. augusta 1959. Pápež Ján XXIII. rozhodol sa nezverejniť obsah listu. Dôvody pre toto konanie pápeža Jána XXIII. môžu vyplývať z toho, že existoval silný kontrast medzi „proroctvom nešťastia“ vo Fatimskom posolstve, a optimistickým pohľadom tohto pápeža.

Taliansko bolo zasvätené Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie počas slávnostného obradu v Catánii, dňa 13. septembra 1959, za prítomnosti 300 000 veriacich. Socha Panny Márie Fatimskej bola privezená z Portugalska, a putovala po 150 talianskych mestách. Jedným z posledných miest bolo San Giovanni Rotondo, kde pôsobil Francesco Forgione (1887 - 1968), t. j. známy neskôr ako páter svätý Pio z Pietrelciny, a ktorý bol v tom čase veľmi vážne chorý, a ktorý po tejto udalosti, zo dňa 5. augusta 1959, nadobudol náhle nové sily. Pápež Ján XXIII. vo svojom rozhlasovom posolstve na záver XVI. Národného eucharistického kongresu Fatimu a jej posolstvo vôbec nespomenul.

Pápež Ján XXIII. nemal pochopenie pre duchovnú postavu pátra Pia, ktorý znášal nedorozumenia, ohovárania a najviac pokorujúce kanonické vyšetrovania práve počas jeho pontifikátu. Stigmatizovaný páter Pio prežíval v tomto období najtvrdšie prenasledovanie. Predmetné skutočnosti a vyhýbavý postoj pápeža Jána XXIII. k pátrovi Piovi vyplývajú z dokumentácie procesu blahorečenia pátra Pia. (6).

Pápež Ján XXIII. a slobodomurári prejavujúci nadšenie

Yves Marie Marsaudon (1895 - 1985), vysoko postavený francúzsky slobodomurár, člen Najvyššej rady škótskeho rítu, a následne Národnej veľkej lóže Francúzska, ponúka vlastné svedectvo o význame Druhého vatikánskeho koncilu (1962 - 1965) pre slobodomurárov. Svoju knihu Ekumenizmus z pohľadu tradičného slobodomurára, vydanú v roku 1965, venoval pápežovi Jánovi XXIII., s cieľom budovať most medzi Cirkvou a slobodomurárstvom. Y. M. Marsaudon konštatuje v tejto knihe:

„V tieto dni náš brát Franklin Roosevelt požadoval, aby všetci ľudia mali možnosť klaňať sa Bohu podľa svojich zásad a svojich presvedčení. Toto je tolerancia a zároveň ekumenizmus. My, tradiční slobodomurári, dovoľujeme si parafrázovať a transponovať túto radu slávneho štátnika, prispôsobiac ju súčasným okolnostiam: katolíci, pravoslávni, protestanti, izraeliti, moslimovia, hinduisti, budhisti, voľnomyšlienkári, sú pre nás len dané krstné mená, slobodomurár je spoločné priezvisko.“.

Y. M. Marsaudon výslovne sa odvolával na „revolúciu slobody svedomia, ktorú želal si aj pápež Ján XXIII..“, a píše: „Nemyslíme si, že by sa našiel slobodomurár hodný tohto mena, usilujúci sa praktizovať toleranciu, ktorý by nevedel úprimne sa tešiť z nezvratných výsledkov koncilu, nech momentálne závery budú akékoľvek.“. (7).

Taliansky slobodomurársky zdroj Grande Oriente Democratico predstavuje miesto stretnutia talianskych slobodomurárov, najmä pre členov lóže Grande Oriente d´Italia di Palazzo Giustiniani. Tento zdroj uviedol niekoľko veľmi pozoruhodných skutočností, dňa 6. októbra 2019.

V texte je vyjadrené potešenie zo skutočnosti, že Matteo Zuppi (* 1955), taliansky arcibiskup, bol povýšený pápežom Františkom na kardinála, v roku 2019. M. Zuppi, kardinál, stal sa aj predsedom Talianskej biskupskej konferencie v roku 2022. Slobodomurársky zdroj konštatuje, že M. Zuppi, kardinál, nie je slobodomurárom, na rozdiel od pápeža Jána XXIII., ktorý ním mal byť, v zmysle tohto zdroja. Súčasne vyjadruje nádej pre budúcnosť, že pod vedením katolíckych vládcov, akým je M. Zuppi, kardinál, Cirkev vykročí na cestu k Tretiemu vatikánskemu koncilu. (8).

Pápež Ján XXIII. ako obhajca latinčiny

Prudké zmeny v oblasti katolíckej liturgie zavedené po Druhom vatikánskom koncile (1962 - 1965), boli spojené so zavádzaním národných jazykov do katolíckej liturgie, a vytlačením latinského jazyka na perifériu cirkevného života.

Pápež Ján XXIII. je autorom apoštolskej konštitúcie Veterum sapientia, zo dňa 22. februára 1962. V tomto dokumente zdôrazňuje sa význam latinského jazyka ako jediného univerzálneho jazyka. Tento jazyk vzhľadom na svoju nemennosť a stabilitu významne pomáha nie len spolupráci národov sveta v oblasti vzdelania a vedy, ale stal sa jazykom Apoštolského stolca, ktorý predstavuje hlas spoločnej matky pre všetky národy sveta. 

Tento dokument konštatuje: „Biskupi a generálni predstavení rehoľných rádov nech dbajú s otcovskou starostlivosťou, aby žiaden podriadený nevystupoval proti latinčine pri prednášaní vyšších disciplín, alebo pri vykonávaní posvätných obradov a liturgie, z dychtivosti po novotách, a aby nešíril predsudky, aby nedeformoval vôľu Svätého stolca, a aby neinterpretoval ju nesprávne.“. (9).

Pápež Ján XXIII. a zvolanie koncilu

A. G. Roncalli predstavuje z určitého hľadiska „tajomstvo“. Pri jeho nástupe na pápežský trón nebolo možné pripisovať mu „progresivistické“, ale ani „konzervatívne“ postoje, ktoré objavovali sa na začiatku 60. rokov 20. storočia. Jeho mentálna štruktúra a náboženská citlivosť robili z neho konzervatívca, ale jeho „ľudskosť“ viedla ho ku gestám, ktoré rozchádzali sa s Tradíciou, a k „novinkám“ pastoračného charakteru. Revolučný charakter jeho pontifikátu je potrebné hľadať skôr v jeho spôsobe života, v zemitej „ľudskosti“, než v jeho ideológii.

Giuseppe Alberigo (1926 - 2007), taliansky profesor cirkevných dejín na Univerzite v Boloni, konštatoval, že A. G. Roncalli neúnavne tvrdil už od 30. rokov 20. storočia, že: „treba prijať účinné formy prispôsobené okolnostiam miesta a času.“. Predstava oslobodenia sa od starých foriem bez skreslenia doktríny, obsahovala v zárodku „ducha“ Druhého vatikánskeho koncilu (1962 - 1965). Pontifikát pápeža Jána XXIII. bol poznačený improvizáciou vyplývajúcou z „lásky k životu“ a z prirodzeného optimizmu, ktorého psychologickým dôsledkom bola myšlienka „prispôsobenia sa“, resp. „aggiornamenta“. 

Pápež Ján XXIII. oznámil svoj návrh zvolať ekumenický koncil skupine prítomných kardinálov a celému svetu v kapitulárnej aule Opátstva svätého Pavla za hradbami, dňa 25. januára 1959.

Giuseppe Siri (1906 - 1989), taliansky arcibiskup, neskôr kardinál, patril k predstaviteľom Cirkvi, ktorých rozhodnutie pápeža Jána XXIII. o zvolaní koncilu prekvapilo a znepokojilo. „Až po návrate do arcibiskupského paláca, G. Siri, arcibiskup, zdôveril sa svojmu sekretárovi o svojom prekvapení a znepokojení. ( ... ). Znepokojenie vyplynulo z obavy, že nové teologické trendy, ktoré objavili sa vo Francúzsku a v Nemecku po vojne, spolu s kvasením na poli biblických štúdií, mohli by využiť koncil na to, aby sa rozvinuli.“. (10).

 

ZDROJ:

 

(1). MATTEI, Roberto de: Druhý vatikánsky koncil. Doposiaľ nenapísané dejiny. Titul originálu: Il Concilio Vaticano II. Una storia mai scritta, Torino, 2011. Bratislava: Nadácia Slovakia Christiana, 2019, s. 63 - 70. ISBN: 978-80-972597-6-1.

(2). KARAS, Marcin: Začátek epochy změn v Církvi. In: Lumen de Lumine. Jan XXIII. z pohledu historika. [online]. [citované: 21.12.2022]. Dostupné na internete:

https://www.lumendelumine.cz/index.php?page=jan-xxiii-z-pohledu-historika.

(3). MATTEI, Roberto de: Druhý vatikánsky koncil. Doposiaľ nenapísané dejiny. Titul originálu: Il Concilio Vaticano II. Una storia mai scritta, Torino, 2011. Bratislava: Nadácia Slovakia Christiana, 2019, s. 45. ISBN: 978-80-972597-6-1.

(4). GAVENDA, Marián: Fatima. Modlitba a pokánie. Nádej a záchrana. Prvé vydanie. Bratislava: Perfekt, a. s., 2017, s. 110 - 113. ISBN: 978-80-8046-810-1.

(5). BOŽÍ POTVRZENÍ FATIMSKÉHO POSELSTVÍ. Úryvek z The Only Way To World Peace. The Fatima Center. Přeložil MRČ. In: Te Deum, 2017, č.: 2, s. 38 - 43.

(6). MATTEI, Roberto de: Druhý vatikánsky koncil. Doposiaľ nenapísané dejiny. Titul originálu: Il Concilio Vaticano II. Una storia mai scritta, Torino, 2011. Bratislava: Nadácia Slovakia Christiana, 2019, s. 77 - 80. ISBN: 978-80-972597-6-1.

(7). MATTEI, Roberto de: Druhý vatikánsky koncil. Doposiaľ nenapísané dejiny. Titul originálu: Il Concilio Vaticano II. Una storia mai scritta, Torino, 2011. Bratislava: Nadácia Slovakia Christiana, 2019, s. 288 - 289. ISBN: 978-80-972597-6-1.

(8). JAN XXIII. BYL PODLE ITALSKÉ LÓŽE ZEDNÁŘ. Zdroj: Traditon In Action. Překlad: D. Grof. In: REX! 14.09.2022. [online]. [citované: 21.12.2022]. Dostupné na internete:

https://rexcz.blogspot.com/2022/09/jan-xxiii-byl-podle-italske-loze-zednar.html.

(9). PÁPEŽ JÁN XXIII.. Apoštolská konštitúcia Veterum sapientia.

(10). MATTEI, Roberto de: Druhý vatikánsky koncil. Doposiaľ nenapísané dejiny. Titul originálu: Il Concilio Vaticano II. Una storia mai scritta, Torino, 2011. Bratislava: Nadácia Slovakia Christiana, 2019, s. 68 - 70. ISBN: 978-80-972597-6-1.

 

Súvisiace články:

Pápež Pavol VI. a potvrdenie progresívneho smeru - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 13).
Pápež Pavol VI. a potvrdenie progresívneho smeru - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 13). 08. 08. 2023
Nové vedenie koncilu a smrť pápeža Jána XXIII. - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 12).
Nové vedenie koncilu a smrť pápeža Jána XXIII. - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 12). 26. 07. 2023
Konferencia vo Fulde a moderátori koncilu - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 14).
Konferencia vo Fulde a moderátori koncilu - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 14). 24. 08. 2023
Progresivisti spochybňujú Petrov primát - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 16).
Progresivisti spochybňujú Petrov primát - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 16). 04. 10. 2023
Koncil neodsúdil komunizmus - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 20).
Koncil neodsúdil komunizmus - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 20). 22. 12. 2023
Protirímska strana a ekumenizmus - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 17).
Protirímska strana a ekumenizmus - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 17). 26. 10. 2023
Prvky posväcovania a pravdy aj mimo Cirkvi ako pasca pre pokoncilných katolíkov
Prvky posväcovania a pravdy aj mimo Cirkvi ako pasca pre pokoncilných katolíkov 12. 03. 2024
Progresívne chápanie vzťahu Cirkvi a sveta - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 21).
Progresívne chápanie vzťahu Cirkvi a sveta - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 21). 12. 01. 2024
Skončenie koncilu a revolučné plody - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 22).
Skončenie koncilu a revolučné plody - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 22). 06. 02. 2024
Cirkev putujúca a mariánsky minimalizmus - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 15).
Cirkev putujúca a mariánsky minimalizmus - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 15). 12. 09. 2023

Z archívu:

Dialóg

z dňa 02. február 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Dejiny rímskeho kánonu

z dňa 20. august 2012 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Milosť

z dňa 16. január 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Život nie je fér 

z dňa 26. apríl 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Či treba tolerovať kacírov

z dňa 27. apríl 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Je možné kritizovať pápeža?

z dňa 13. máj 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Vrátime sa do arén?

z dňa 12. október 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac
­