Dňa 22. septembra si podľa tradičného katolíckeho kalendára pripomíname sviatok sv. Tomáša z Villanovy (1486 – 1555), augustiniánskeho mnícha a rovesníka odpadlého augustiniánskeho mnícha Martina Luthera (1483 – 1546). Tak ako sa od seba líšili v biblickej histórii dvaja bratia Ábel a Kain, tak sa líšili od seba aj sv. Tomáš z Villanovy a Martin Luther, ktorý opantaný pýchou zapálil požiar náboženských vojen 16.storočia v Európe. Tieto vojny priniesli so sebou smrť, násilie nenávisť a biedu pre státisíce ľudí. Sv. Tomáša z Villanovy charakterizovala rozvážnosť, spravodlivosť, miernosť a mohutná mravná sila – vlastnosti, ktoré Martinovi Lutherovi vždy chýbali. Sv. Tomáš z Villanovi ostal ako augustiniánsky mních verný Bohu a svojej prísahe, Martin Luther z augustiniánskeho rádu na svoju škodu utiekol.
Ranný život a detstvo sv. Tomáša z Villanovy
Svätý Tomáš z Villanovy sa narodil niekedy v období od 21.11 -18.12 1486 v malom mestečku Fuenllana. Otec bol šľachtic Alfonso Garzias a matka Lucia pochádzala z bohatého šľachtického rodu Martinesovcov. Mestečko bolo matkiným rodiskom a rodičia sv. Tomáša z Villanovy sa sem načas presťahovali, pretože v okolitom kraji vypukol mor. Mestečko Fuenllana, ktoré ležalo mimo hlavných komunikácií bolo bezpečnejšie ako okolité mestá, a morová epidémia ho obišla. Keď sa epidémia skončila, vrátili sa rodičia do mestečka Villanueva de los Infantes, kde sv. Tomáš z Villanovy vyrastal.
Podľa historických prameňov, prvé slová, ktoré sa naučil vyslovovať (po otec a mama) boli Mária a Ježiš. Už v detstve označovali ľudia sv. Tomáša za nesmierne zbožného. Hoci bola rodina z ktorej sv. Tomáš pochádzal nesmierne bohatá, on sám dobrovoľne hladoval, pretože rozdával svoje jedlo chudobným a dobrovoľne chodil v roztrhaných handrách. Dôvod prečo chodil v handrách bol prostý: malý Tomáš rozdával chudobným nielen jedlo, ale aj svoje šaty, aby ich mohli šťastlivci predať, získať peniaze na živobytie, alebo len zohriať sa. Nepomohol ani otcov „výprask“, chlapec sa aj pri bitke tváril nesmierne blažene, hoci ho mrzelo, že hnevá svojich rodičov, ktorým vysvetľoval: „Nehnevajte sa, ale nemohol som inak, keď som videl, ako sa ten chlapec triasol od zimy“.
Okolo roku 1501, vo veku 15 rokov odišiel Tomáš študovať na Colegio Mayor de San Ildefonso na univerzite v Alcalá de Henares. Školu založil známy španielsky kardinál Jimenez. Počas štúdia dosahoval vynikajúce výsledky a v roku 1512, vo veku 26 rokov získal hodnosť magistra filozofie a teológie. V tomto roku umrel aj jeho otec a sv. Tomáš dostal ako dedičstvo jeden z domov, ktorý patril rodine. Okamžite ho odovzdal Cirkvi a z domu sa stal útulok pre chudobných, chorých a zomierajúcich. (Portrét sv. Tomáša z Villanovy)
Neskôr odišiel do mesta Salamanca, kde v roku 1516 tajne vstúpil do augustiniánskeho rádu. Keď sa dozvedel, že dňa 31.10.1517 nehodný augustiniánsky mních Martin Luther vyvesil na dvere chrámu vo Wittenbergu kritické tézy, veľmi zosmutnel a zintenzívnil svoje modlitby za Cirkev i za samotného heretika Luthera. V roku 1518 zložil večné sľuby a v novembri 1518 prijal z rúk biskupa kňazské svätenie, počas primičnej omše od šťastia plakal.
Vzdelaný svätec sa stáva dôverníkom cisára Karola V. Habsburského
Sv. Tomáš z Villanovy bol nesmierne vzdelaný, inteligentný, so zmyslom pre spravodlivosť a ľudia ho mali radi. V augustiniánskom ráde zastával od roku 1519 funkcie konventuálneho priora, generálneho vizitátora a od roku 1527 bol provinciálnym priorom Andalúzie a Kastílie. Dlhšiu dobu pôsobil v konventoch v Burgose a Valladolide, s cieľom pozdvihnúť v miestnych kláštoroch úroveň zbožnosti. Bol vynikajúcim kazateľom, jeho kázne boli široko vyhľadávané a vďaka jeho kázňam mnoho hriešnikov začalo s pokánim a zmenili svoj život k lepšiemu.
Snažil sa zvýšiť mravnosť aj u laxných mníchov a medzi kňazmi, ktorí duchovne zmľandraveli a spohodlneli. Za takýchto kňazov a mníchov vykonával zástupné pokánia. Sám išiel príkladom v nábožnosti, pracovitosti a v odriekaní. Bol veľmi ohľaduplný k nedokonalostiam a pokleskom spolubratov, napravoval ich láskavým slovom a dobrotou. Ak zbadal u niektorého z bratov chybu, najprv si sám udelil prísne pokánie, aby mu Milostivý Boh udelil ducha kajúcnosti, a potom bratovi vysvetlil mierne jeho chybu a prehrešok. Bol natoľko taktný, láskavý a mierny, že bratia sami horlivo zachovávali rehoľné pravidlá.
Sv. Tomáš z Villanovy je autorom mnohých nádherných kázní, z ktorých vyniká jeho Kázeň o láske k Bohu, jedna z najkrajších homílií katolíckej Cirkvi. Známe sú aj jeho spisy o dialógu a spoločenstve medzi Bohom a ľudskou dušou, mystická Lekcia o meditácii, modlitbe a rozjímaní. Bol vynikajúcim znalcom Svätého Písma, profesorom na univerzite v Salamance (neskôr z univerzity odišiel, pretože neznášal intrigy, ktoré tam bujneli) a jeho komentár k Piesni piesní zvýrazňuje hlavné stupne mystického života.
Vďaka svojim kvalitám sa stal poradcom a spovedníkom mladého španielskeho kráľa Karola I. Habsburského (ktorý sa stal neskôr cisárom pod menom Karol V.), vnuka Ferdinanda Aragónskeho a Izabelly Kastílskej, ktorý založíl ríšu, "nad ktorou Slnko nezapadalo". Traduje sa, že za svojho poradcu a spovedníka si ho Karol vybral, keď si bol vypočuť tajne jeho kázne v kostole. Na margo sv. Tomáša z Villanovy následne vynikajúci španielsky monarcha uviedol: "Tento muž dokáže svojimi kázňami pohnúť aj horou". Prvý životopisec sv. Tomáša z Villanovy, slávny španielsky spisovateľ Francisco de Quevedo, uvádza, že keď cisár Karol V. odsúdil niekoľko zbehov zo španielskej armády na smrť, dokázal im sv. Tomáš z Villanuevy ako jediný vyorodovať u panovníka milosť. Ten dovtedy odmietal vôbec na tému milosti debatovať. (Portrét Karola V. Habsburského)
Napriek vysokým funkciám, ktoré sv. Tomáš zastával, udivoval svoje okolie chudobou a zbožnosťou. Spával na zemi, všetky peniaze rozdal chudobným, neustále vyvíjal charitatívnu činnosť. V centre jeho pozornosti stáli nielen malé siroty, chudobné dievčatá, žobráci, ale aj duševne chorí ľudia, ktorých sa okolie stránilo.
Vo svojich kázňach často hovoril, že „almužna neznamená len dávať milodary, ale v prvom rade pomáhať všetkým, ktorí trpia núdzou, aby sa zdvihli z dna a postavili s Kristovou pomocou na vlastné nohy“. Dával prácu chudobným, prosil úrady, aby chudobných zamestnávali pri akýchkoľvek prácach a podľa španielskych historických prameňov bol veľkým odporcom býčích zápasov a z kazateľnice plamenne hrmela jeho výzva: „Existuje väčšia brutalita, ako vyprovokovať zver, aby roztrhala človeka na kusy?“. Tých, čo podporovali býčia zápasy vystríhal pred Božím hnevom a považoval býčie zápasy za rovnaké zlo, ako súboje.
V roku 1533, ako provinciál augustiniánov, poslal prvých augustiniánskych otcov do Mexika. Svojím augustiniánskym spolubratom kládol na srdce, aby všemožne pomáhali miestnym Indiánom a bránili ich pred krivdami zo strany bohatých španielskych latifundistov. V tom istom roku, začal mať aj prvé mystické extázy.
Arcibiskup, ktorý odmietal arcibiskupský úrad
Karol V. Habsburský si sv. Tomáša z Villanovy nesmierne ctil a vážil. Ponúkol mu preto miesto arcibiskupa v honosnej a bohatej cirkevnej diecéze Granada, čo však sv. Tomáš kategoricky odmietal, pretože bol šťastný v kláštore Nuestra Señora del Pino v Cuéllar, kde kázal a pomáhal chudobným. Ďalšiu ponuku však už sv. Tomáš z Villanovy odmietnuť nemohol, pretože panovník a aj najvyšší cirkevní hodnostári v Španielsku potrebovali vhodného arcbiskupa do bohatej Valencie, ktorý by dokázal usporiadať pomery v nepotizmom, finančnými machináciami a škandálmi poznačenej arcidiecéze.
Podľa Francisca de Queveda, aj k zvoleniu sv. Tomáša z Villenuevy za arcibiskupa vo Valencii, došlo veľmi zaujímavým spôsobom. Cisár Karol V. nechcel túto funkciu ponúknuť svätcovi, ale inému kandidátovi, pretože vedel, že sv. Tomáš ponuku odmietne. Ale cisársky pisár, ktorý predtým písal list sv. Tomášovi, aby sa stal arcibiskupom v Granade sa pomýlil a do menovacieho dekrétu napísal jeho meno. Keď to cisár Karol V. zistil, tak len sucho oznámil: „Je rozhodnuté, takto to chcelo samotné Nebo a vidieť v tom Božiu prozreteľnosť“.
Ďalšie namietky sv. Tomáša z Villanovy proti vymenovaniu za arcibiskupa rázne umlčali jeho predstavení v augustiniánskom ráde, ktorí ho upozornili, že katolícka Cirkev potrebuje ako arcibiskupa vo Valencii práve jeho. Sv. Tomáš okamžite poslúchol a zmieril sa so skutočnosťou, že sa stane arcibiskupom, po čom nikdy netúžil. Ako arcibiskup (až do konca svojho života) neustále sníval o prostom živote mnícha v kláštore, pri ktorom by sa celý odovzdal Bohu. Vždy sa však modlil v intenciách biblického: "nie moja, lež Tvoja vôľa nech sa stane Pane". A naďalej o sebe tvrdil, že je tým najmenej vhodným kandidátom na post arcibiskupa v celom Španielsku, pretože má obrovské množstvo chýb a nedostatkov. (Sv. Tomáš z Villanovy ako arcibiskup)
Príchod sv. Tomáša z Villanovy do arcibiskupského úradu bol takisto veľmi netradičný. Všeci sluhovia bývalého arcibiskupa očakávali honosný sprievod a keď zabúchal na dvere arcibiskupského paláca neskorý podvečer otrhaný rehoľník, ktorý prosil o nocľah na dva dni, tak ho síce vpustili dnu, no opäť netrpezlivo čakali na arcibiskupa. Za dva dni svojho „inkognito pobytu“ v paláci navštívil sv. Tomáš mestskú väznicu, chudobince, kostoly, poprechádzal sa po uliciach a počúval čo hovoria ľudia. Až potom sa nechal v arcibiskupskom paláci spoznať a ukázal svoj menovací dekrét.
Financie, ktoré mu ako arcibiskupovi patrili použil na milodary pre tých najbiednejších. Sám stále chodil v jednoduchom augustiniánskom hábite a žil veľmi skromne. Keď mu vytýkali, že by mal aj reprezentovať Cirkev, odvetil, že „reprezentovať treba dobrými skutkami, milosrdenstvom, kajúcnosťou a cnosťami. Chudoba cti netratí, Pán Ježiš sa narodil v chudobnej maštali a nikdy nevlastnil žiaden majetok“.
Keď sa v roku 1544 stal arcibiskupom vo Valencii, pustil sa s vervou do práce, ktorej tam bolo nadmieru. S prispením svojho pomocného biskupa Juana Segriá urobili poriadok v arcidiecéze, a po skonsolidovaní pomerov sústredil svoju pozornosť na rozvoj duchovného života veriacich. Vytvoril špeciálnu školu pre maurských konvertitov, aby sa mohli posilňovať vo viere a nábožensky vzdelávať a okamžite zorganizoval plán sociálnej pomoci a charity pre chudobné miestne obyvateľstvo, ktoré trpelo núdzou. Od roku 1545 pôsobil ako poradca na Tridentskom koncile (1545 – 1563)a v roku 1547 vysvätil osobne za kňaza vo valencijskom seminári, budúceho svätca, dominikána Louisa Bertrana, ktorý následne odišiel do Latinskej Ameriky, kde úspešne christianizoval domorodé indiánske obyvateľstvo.
Ľudia z jeho okolia mu často vytýkali, že je príliš štedrý a rozdáva majetok aj nehodným a podvodníkom. Na to im odpovedal veľmi jednoducho: „Komu z tých čo dávajú uškodí, keď ich niekto oklame, keď dávajú almužmu v mene Ježiša Krista a s úprimným srdcom? Je lepšie dať almužnu desiatim nehodným, než zamietnuť a s prázdnymi rukami odmietnuť jedného spravodlivého. Úrady a vojaci majú kontrolovať povalačov a tulákov, kto však naťahuje ku mne žobrajúcu ruku, toho nemôžem odmietnuť.…“
Francisco de Quevedo v jeho životopise spomína, akým miernym spôsobom sa snažil priviesť svätec hriešnikov k pokániu. Jemne ich prosil, aby sa polepšili a jeho metódy slávili úspech. Vždy hovorieval: „Kto sa nebojí Boha, toho strašením od zlej cesty neodvrátiš“. Raz naďabil na veľmi zatvrdelého hriešnika, ktorého doviedol pred obraz Ukrižovaného Krista, kde mu povedal: „To že som ťa nedokázal priviesť k Bohu, mi bude kladené za vinu, budem sa preto musieť za teba kajať“. Potom sa začal bičovať do krvi, až sa hriešnik zrútil a začal plakať, sľúbil, že sa polepší a po dlhých rokoch sa hriešnik priamo tam, pod obrazom Ukrižovaného Krista, vyspovedal zo svojich dlhoročných hriechov a prijal Eucharistiu. (Obraz Ukrižovaného Krista)
Sv. Tomáš z Villanovy bol veľkým ctiteľom Panny Márie a je škoda, že umrel skôr, ako sa oficiálnou modlitbou katolíckej Cirkvi (v takej podobe, ako ho poznáme dnes) stal Svätý ruženec, pretože ak by modlitbu Svätého ruženca poznal, určite by ho inšpirovala k napísaniu nádhernej kázne. Prvotné formy ruženca boli síce známe už okolo 10. storočia a základy radostného, bolestného a slávnostného ruženca položil dominikán bl. Alain de la Roche, oficiálne však modlitbu Svätého ruženca zaviedol až pápež sv. Pius V. v bule Consueverunt Romani, a modlitba sa rozšírila najmä po zázračnom víťazstve podstatne slabšej katolíckej flotily nad oveľa početnejším moslimským loďstvom v námornej bitke pri Lepante v októbri 1571.
Dňa 28.8.1555, na deň zasvätený sv. Augustínovi, sa zdravotný stav sv. Tomáša z Villanuevy vážne zhoršil. Trpel silnými bolesťami na hrudi, zle sa mu dýchalo, mal horúčky a zimnicu. Časť odborníkov je presvedčená, že ho trápila aj angina pectoris. Napriek silným bolestiam, sa však nešetril a ďalej pokračoval v plnení vyčerpávajúcich povinností arcibiskupa. Keďže sa jeho zdravotný stav stále zhoršoval, prijal Pomazanie chorých, vyspovedal sa (generálna spoveď) a prijal Eucharistiu. Posledné dva dni svojho života už len ležal, pričom ďalej rozdával všetok svoj skromný majetok, ktorý tvorilo už len niekoľko mincí, mníšsky habit, okuliare a zopár kníh, zošitov a bŕk na písanie. Keď sa zbavil celého svojho majetku, zdvihol oči k Nebu a modlil sa: „Ďakujem Ti Pane Ježišu Kriste za milosť, že môžem umrieť ako chudobný rehoľník“.
O niekoľko hodín na to, dňa 8.9.1555, na sviatok Narodenia Panny Márie bratia slávili v miestnosti kde umieral Svätú omšu. Pri Pozdvihovaní sa začal umierajúci arcibisup modliť 90. žalm, a keď začal kňaz podávať Eucharistiu, skonal v Pánovi vo veku nedožitých 68 rokov. (Obraz Nepoškvrneného srdca Panny Márie)
Smrť sv. Tomáša z Villanovy spôsobila v meste veľký zármutok. S mŕtvym svätcom sa prišlo rozlúčiť tisíce obyvateľov mesta, ktorí sprevádzali telo mŕtveho biskupa až do kláštorného chrámu augustiniánov v Salamanke. Dňa 1.11.1658 ho kanonizoval pápež Alexander VII.
Životopis Božieho služobníka sv. Tomáša z Villanuevy pre budúce generácie zachoval slávny španielsky spisovateľ, cirkevný historik a životopisec Francisco de Quevedo. Sv. Tomáš z Villanuevy býva zoobrazovaný v rehoľnom augustiniánskom odeve, alebo arcibiskupskom ornáte s mešcom almužny v ruke. A ako vo svojej knihe Francisco de Quevedo zdôraznil: „ Celý život sv. Tomáša z Villanovy sa skladal zo skutkov milosrdnej lásky voči tým najbezbrannejším“.
