Kríza, ktorá rozprestrela svoj temný plášť nad celou Cirkvou, dogmaticky, liturgicky aj disciplinárne, doľahla na každého, na nás, našich rodičov, na naše deti. Sú rôzne spôsoby, ako sa s tým vysporiadať. Niekto nadšene kormidluje svoju bárku na vlne liberálneho bláznovstva v ústrety svetlým zajtrajškom synkretickej - agnostickej budúcnosti, iný sa drží zubami nechtami viery a tradície a odmieta všetko, čo prišlo po smrti Pia XII., iný zasa krvopotne preosieva dobré a zlé medzi novotami, iný zatvára oči a nahovára si, že je všetko v poriadku a nič sa nedeje, iný svoje zväzky z Cirkvou jednak vďaka množstvu škandálov, ktoré sa prevalili, ale aj vďaka rozkladným procesom, ktoré v chorobou postihnutom tele Svätej Cirkvi vyčíňajú, nadobro preruší. Takých asi je väčšina. Časť z nich, tá „slobodne zmýšľajúca“ nechce mať nič spoločné s pedofilmi, korupčníkmi, inkvizítormi, tmármi a po moci a peniazoch prahnúcimi klérofašistami, druhá časť, nechce mať nič spoločné s liberálmi, modernistami, przniteľmi liturgie a falšovateľmi viery. Nuž, každý robí ako vie.
Vo februári 1973 zverejnil francúzsky mysliteľ Jean Ousset svoju odpoveď katolíkovi, ktorý vidiac deštrukciu Cirkvi vo Francúzsku, stratil vieru. V tomto liste Ousset označuje panujúci neporiadok za výzvu k činu a nie dôvod na zúfalstvo. Tento málo známy list je dnes rovnako aktuálny, ako v čase keď bol prvýkrát publikovaný, ba možno ešte viac, vzhľadom na to, že veriaci katolíci sú dnes vystavení takej záplave škandálov a rúhania, o akej sa v roku 1973 nikomu ani nesnívalo. Preto má cenu ten list si aspoň v skratke pripomenúť, veď čím viac sa situácia v Cirkvi zhoršuje, tým väčší a urputnejší boj pekelných brán proti Krížu a Kristovi pozorujeme. Prečo? Môže vari Cirkev v stave v akom sa dnes nachádza ešte niečo dokázať? Nie je už nadobro diskreditovaná? Počúva ju ešte niekto? Niekto, kto má moc a vplyv? Hoci dopad Cirkvi na chod postmoderného a liberálneho sveta je naozaj zanedbateľný, zúrivé nájazdy pekelných légií zosobnené ideológmi a uskutočňovateľmi nového svetového poriadku, veľkého resetu a nového normálu neutíchajú. Hoci je Cirkev stále slabšia, intenzita nájazdov je stále silnejšia. Brány pekelné sa usilujú získať každú dušu. My sa však skrze rozhodný katolícky postoj dokážeme ubrániť pred beznádejou a je jedno, aká márna sa naša práca javí, je jedno aký silný je nepriateľ, triumf nepoškvrneného Srdca sa určite dostaví. Čin je liek proti zúfalstvu, preto sa musíme rozhodnúť pre rázny odpor, prijať zástavu nádeje a ubrániť ju. To je svätá povinnosť držiteľov vznešeného katolíckeho dedičstva. Dante napísal:
Nuž povstaň, nech sa ti duša vzchopí,
zvíťaziť môžeš, ale iba v boji,
ak ťa skôr ťarcha tela neutopí,
pred nami ešte dlhšia cesta stojí,
tá nestačí, ktorú sme prekročili,
vstaň, ak rozumieš a osvedč svoju vôľu!
Koniec koncov, toto temné obdobie nie je v dejinách Cirkvi prvý krát. Dotyčný strápený katolík píše že, si už nechce obnoviť predplatné Oussetovho magazínu okrem iného aj pre to, že pre názory, postoje a vyjadrenia niektorých duchovných, idey podporované „katolíckou“ tlačou masívne odporúčanou z kazateľníc, všeobecné prostituovanie s Teilhardom, škandál ktorý spôsobilo umlčanie duchovenstva v afére Pax, pre útok na tradične zmýšľajúcich kardinálov Ottavianiho a Pizzarda, pretože sa aj ten najposlednejší prelát bez obáv naváža do učenia Pia XII. a jeho predchodcov, stratil vieru. Celý list uzatvára tým, že ako jediné východisko mu zostáva mlčať a tváriť sa, že nič nevidel a že sa nič nestalo. Toto ho však znechucuje ešte viac a preto už nechce byť do týchto absurdít žiadnym spôsobom zapojený. Ktovie, ako to dotyčný katolík nakoniec dopadol, to s istotou vie iba Boh. My ale vieme, ako mu Ousset odpovedal:
Vážený pane,
Pripúšťam, že to všetko je pravda a to čo ste urobili nie je dnes vôbec zriedkavé. Okrem Vás, aj mnohí iní otvorene hovoria o tragédii, ktorá postihla Cirkev vo Francúzsku a práve z tohto dôvodu, cítim povinnosť Vám nielen odpovedať, ale odpoveď aj zverejniť. Nie je to príjemná úloha, veď primeraná reakcia vyžaduje rozsah pomerne dlhej knihy a dokonca ani potom by nebolo isté, že v nej nájdete odpoveď na Váš osobný problém. Mlčať? Nikdy by som nemohol prijať také riešenie, o tom Vás uisťujem nie preto, že si chcem udržať predplatiteľa, ale preto, že vrelé city k nám, ktoré vo Vašom liste pozorujeme, žiadajú viac ako len taktné ticho. Podľa môjho názoru volajú po odpovedi tak naliehavo, aký naliehavý je hnev, ktorý Vás spaľuje. Hovoríte, že ste stratili vieru. Na základe vášho listu o tom pochybujem. Viera (v doslovnom zmysle anti-modernistickej prísahy) je u Vás jasnejšia a silnejšia, než u súhlasne prikyvujúcich zbožných ľudí, ktorí v skutočnosti netušia čomu veria a preto tupo prežúvajú a požívajú všetko, čo sa dočítajú v časopisoch a novinách predávaných pri kostolných dverách. Myslím si ale, že hrešíte proti nádeji. Nie proti nádeji plnej bláznivého optimizmu, ako ju chápe svet, ale proti kresťanskej cnosti nádeje, tichej teologickej cnosti, ktorá je ďaleko od každej ilúzie, ale ktorá je mocnejšia ako smrť, mocnejšia ako najväčšie pohoršenie, proti nádeji živenej zdravou vierou a dobrou znalosťou cirkevných dejín. Hoci hriech proti nádeji má rovnako katastrofálne následky ako hriech proti viere, reakcia na tieto hriechy je rôzna. Môžem Vás prirovnať k vojakovi, ktorý by bol ochotný vzdať sa lásky k vlasti a služby v armáde len preto, že už nevládze znášať ťažkosti s tým spojené, či trpieť laxnosť a nezáujem o obranu vlasti medzi armádnymi veliteľmi. Nech už je situácia akákoľvek zlá, dezercia a vzbura je ešte horšia. Nekončiaci tok excesov a fatálnych zlyhaní duchovenstva je pre Vás dôvodom pre pohoršenie a tak strácate vieru? Spomeňte si na iné pohoršenie, pohoršenie pre židov a bláznovstvo pre pohanov, na pohoršenie, keď Boh sám seba ponížil a prijal utrpenie a smrť na kríži medzi lotrami, na pohoršenie, keď Boh trpezlivo znášal urážky a bitku od najvyšších predstaviteľov židovského náboženstva, na pohoršenie, ktoré medzi jeho učeníkmi odstránilo až jeho zmŕtvychvstanie, keď sa zjavil Emauzským učeníkom a pokarhal ich slovami:
„Vy nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci! Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť a tak vojsť do svojej slávy? A počnúc od Mojžiša a všetkých Prorokov, vykladal im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo.“
To isté platí aj pre Cirkev. Myslíte si, že je náhoda, že aj ona trpí tak ako trpel jej Majster? Že musí aj ona trpieť, než sa dostane do Nebeského Jeruzalema? Ako by život Cirkvi nebol životom a bytím Ježiša Krista premietnutým do postupných etáp histórie medzi nespočetnými národmi! Od Mojžiša a všetkých prorokov… To je metóda, ktorú je potrebné používať. Od detských liet Cirkvi po 20 storočí jej života, Cirkev nepretržite trpela. Boh dopustil a dopúšťa, aby dejiny Cirkvi bol jednou nekončiacou náboženskou drámou, podobnou životu a utrpeniu nášho Pána. Hovoríte o súčasnom temnom neporiadku. To je slabý argument, pretože sa obmedzuje výhradne na súčasnosť, ale pri dôkladnejšom pohľade na minulosť však vidíme, že dnešný neporiadok je len posledným z nepretržitej série temných neporiadkov. Ak však má človek stratiť vieru len kvôli neporiadkom, bolo by nerozumné, keby sa odvolával len na dnešné a nie na minulé neporiadky. Revolta? Prečo sa búriť len proti poslednej epizóde škandálu, keď je ich oveľa viac? Ak to privedieme k logickému záveru, dostaneme opačný argument. Celok a nie len čiastku, v ktorej práve žijeme uchopíme vtedy, ak izolovane preskúmame opakovane sa objavujúce pohoršenia, každé samo o sebe a práve vtedy získame mnoho dôvodov pre stratu viery. Ste „proti“ pohoršeniam pochádzajúcim od niektorých duchovných. Verte mi, že musíte byť „proti“ nim ešte oveľa viac. Či sa nám to páči alebo nie, musíme v týchto pohoršeniach z istotou rozpoznávať tú drámu, tú tragédiu vykúpenia, ktorá pokračuje a bude pokračovať až „kým sa nenaplní počet vyvolených“. Tak sa v okamihu, keď začneme nad tým uvažovať v nadprirodzenom svetle Pánovho umučenia, z argumentu proti stáva argument za. Peklo nevzdáva boj! Aká veľká je to útecha! Aké úžasné znamenie večného trvania našej viery! Ako by sme pred stavom neustálej pohotovosti a pripravenosti k boju mohli dať prednosť životu v nejakom inom bezproblémovom náboženstve, ktoré Satan nepovažuje z hodné ani najmenšieho útoku? Katastrofa, veľká katastrofa, je, že my, katolíci, nepoznáme a neuvažujeme nad dejinami Cirkvi. Jej vnútorné boje a dejinné zvraty, sú podľa nás už dnes neprípustné, pretože si myslíme, že jediným znakom jej božského pôvodu je mier a pokoj. Povzbudzujeme iných aby uverili, že život u nás je pokojnejší a jednoduchší, než kdekoľvek inde a potom sa čudujeme všeobecnému nezáujmu. Ako povedal Bernanos:
„Napíšte nad vstupné portály svojich na chrámov: „Tu vás nakŕmia lepšie a viac ako inde“ a potom budete prekvapení zistením, že ich bohom je ich brucho.“
Zažili sme mnoho prenasledovaní od kniežat mimo Cirkvi? To nie je pre nás žiadny dôvod k nepokoju. Zažívame problémy, trápenie, pohoršenia vo vnútri, medzi sebou? Naša dôvera v Cirkev sa hneď stráca. Ale ani dogmatika, ani historická skúsenosť za 2000 rokov nedokážu odôvodniť naše očakávanie, že Cirkev musí pozostávať výhradne z nábožensky dobre vychovaných laikov, z hlboko duchovne založených kňazov učiacich zdravú a čistú náuku, z nebojácnych a celého srdca svätému stolcu oddaných biskupov, pripravených vrhnúť výčitku cisárovi priamo do tváre a z pápežov, ktorí sa nikdy nemýlia a ani nikdy nehrešia. Preto sa kresťan nesmie čudovať herézam: naopak, musí ich očakávať. Musí ich považovať za nevyhnutné, najsilnejšie a najzvodnejšie pokušenia, v ktorých sa Pán temnoty vydáva za Pána svetla. A ak kresťan neprijme fakt, že herézy tu boli, sú a vždy budú a nevybuduje si citlivosť voči herézam, bezpochyby nedosiahne vo svojej duši pokoj. Ak by sme dobre poznali Cirkevné dejiny, vedeli by sme, že Boh takýto druh skúšky uprednostňuje. Svedčí o nedostatku zmyslu pre božské veci, keď sa pokúšame ignorovať alebo skryť temné udalosti v dejinách Cirkvi, ktoré Boh zjavne dopustil. Vari sa Boh mýlil? Alebo sme to my, ktorí pred tragédiou vykúpenia uprednostňujeme veselú komédiu? Svätí sa napili tohto vína dosýta, my zrelí a dospelí kresťania chlípeme len vodu.
Čeliac toľkým ranám veľké množstvo kresťanov stráca odvahu. Akí podivní vojaci, bojujúcej Cirkvi, vydesení prvými známkami bitky. Prečo by nás mal Boh ušetriť toho, čoho neušetril žiadnu z predchádzajúcich generácií? Na čo sa vlastne sťažujete, vážený pane? Na to, že časť kléru prijala Teilhardove myšlienky, ktoré očividne pohŕdajú katolíckou vierou? Na to, že sa všeobecne odmieta učenie Pia XII.? Na to, že sa preláti bratajú so slobodomurármi? Na to, že si klérus masívne osvojuje marxizmus? Že katolícka tlač ohovára a osočuje statočných a pravoverných kardinálov? Na to, že je v móde útočiť na učenie predchádzajúcich pápežov? Všetky tieto veci považujete za príznaky „temného neporiadku“, ktorý spôsobil, že ste stratili vieru. Ale pomysleli ste niekedy na dejinami spísaný dlhý zoznam heréz, rozkolov, nehanebností, revolúcií a iných opovrhnutia hodných udalostí, v porovnaní, s ktorými sa naša dnešná skúška javí oveľa menej závažná (pozn. red.: po 50 rokoch od napísania tejto odpovede síce závažnosť situácie mimoriadne vzrástla, nič to však nemení na platnosti tejto odpovede.):
- 2. storočie: gnosticizmus, doketizmus, marcionizmus, montanizmus;
- 3. storočie: manichejci;
- 4. storočie: sabeliáni, eutychiáni, donatisti, Macedónci, helvidiani, ariáni;
- 5. storočie: monofyziti, nestoriáni, pelagiáni;
- 6. storočie: semi-pelagiáni;
- 7. storočie: monotheliti;
- 8. storočie: ikonoklasti;
- 9. storočie: ikonoklasti;
- 10. storočie: simónia, sodomia a nesmierny morálny úpadok;
- 11. storočie: berengariáni;
- 12. storočie: albigénci, waldénci;
- 13. storočie: albigénci;
- 14. storočie: Wycliffe;
- 15. storočie: storočie veľkej schizmy (pápež a dvaja protipápeži naraz), strašný morálny úpadok;
- 16. storočie: Kalvín, Luther, Zwingli, Henrich VIII.;
- 17. storočie: jansenisti, racionalisti;
- 18. storočie: jansenisti, kvietisti;
- 19. storočie: modernisti, starokatolíci;
- 20. storočia: neomodernizmus, Teilhard, New Age;
Dnes si naivne predstavujeme, že pri týchto minulých bludoch boli opozičné strany jasne a výrazne rozlíšené a zadefinované, tu boli pravoverní, tam boli kacíri a človek vedel kam sa má zaradiť. V skutočnosti to bolo, pre tých, ktorí to na vlastnej koži zažili, obdobie temného neporiadku a vôbec nebolo každému jasné, tak ako dnes pri spätnom pohľade, ktorá strana je tá správna. Farár bol na jednej strane, biskup na druhej. Medzi biskupmi panovali rozbroje. Svätci ako Athanasius a Hilarius sa objavili len zriedkavo, pravoverní boli zvyčajne v menšine. Časový odstup nám zdeformoval vnímanie toho, čo v skutočnosti bolo temným a krvavým neporiadkom, nie nepodobným tomu čo vidíme dnes. Pokúsme sa teraz predstaviť si, ako by sme sa cítili, keby sme boli nútení byť svedkami sprievodných javov týchto bludov - podozrenia, zrady, polemiky, podvody, urážky, nepokoje, mučenia, vraždy, apostázy, zbabelosť - hoci dejiny sú tohto plné, dnes pri uvažovaní nad minulosťou tieto sprievodné javy neberieme do úvahy. (pozn. red. spomeňme na krvavé vyčíňanie alexandrijského patriarchu Dioscura v monofyzitskom spore, spomeňme na Athanasia, víťaza nad Ariom, ktorý bol päť krát poslaný do vynanstva a celý život trpel za pravú vieru, spomeňme na aquilejského patriarchu Fortunatia, ktorý donútil pápeža Liberia podpísať arianizujúce vyznanie viery, spomeňme na lotrovskú synodu v Efeze, atď.)
Pokiaľ cítite taký silný odpor ku dnešnému kléru, predstavte si, že žijete v 10. storočí - hádam najhoršom storočí cirkevných dejín. Žiadne školy, žiadna výuka, všeobecná nevzdelanosť taká ohromná, že koncil z roku 909 trval na zavedení elementárneho vzdelávania pre kňazov! A predsa, pane, nemožno pochybovať, že aj počas týchto strašných čias, obyvatelia Neba videli veriacich mužov a ženy, ktorí pevne zachovali vieru! Jednalo sa o skutočných tešiteľov trpiaceho Krista! Uvažujme ešte nad temným neporiadkom veľkej schizmy keď sa dvaja, ba traja pápeži navzájom nenávistne svárili. Alebo temné neporiadky bazilejského koncilu, ktorý sa vzoprel pápežovi, alebo temné neporiadky protestantizmu Wyclefom počínajúc, keď celé národy huckané zradnými kňazmi prijali namiesto viery ohavné herézy, temné neporiadky gallikanizmu a jansenizmu besniaceho medzi biskupmi, alebo temné neporiadky, keď najlepší muži parížskej univerzity odsúdili Janu z Arcu a vzápätí sa stali poradcami neslávneho bazilejského koncilu. Ako strašne musela byť Janina matka a dobrí kresťania s Domremy pokúšaní upadnúť do zúfalstva, alebo sa vzbúriť, keď sa k nim dostala správa o hranici v Rouen. Jana bola síce rehabilitovaná, ale nie pred triumfom francúzskeho kráľa - diplomacia bola dôležitejšia než pravda a ochrana nevinného. A Boh to všetko dopustil. Pre ten istý dôvod dopustil, aby jeho vlastný jednorodený Syn podstúpil kruté mučenie. Pre väčšiu slávu svoju a svojho Vyvoleného. Toto je tajomstvo spásneho kríža. Toto je tajomstvo Cirkvi, tajomstvo nespočetných skúšok svätcov - všetko pre jeden jediný cieľ. Naše chápanie Cirkvi opustilo nadprirodzenú úroveň a padlo do blata racionalizmu. Hľadá stále viac a viac "zmysel dejín" v nádeji na čisto ľudského mesiáša. Už sme stratili poznanie a lásku k obdivuhodnému tajomstvu posvätného utrpenia našej Svätej Matky Cirkvi. Čo robiť?
To, čo urobili Veronika a Cyrénsky, keď stretli Pána pokrytého krvou, prachom a slinami, s tŕňovou korunou prilepenou vo vlasoch zaschnutou krvou, s tvárou dotlčenou, ako sa tacká pod krížom, poháňaný a strkaný vojakmi, ponižovaný ľuďmi, odsúdený kňazmi, učiteľmi a teológmi. Naša povinnosť je jasná: V prvom rade nesmieme mať strach, je potrebné sa vyhnúť zatrpknutosti, nesmieme dezertovať, musíme ísť vpred, musíme zotrvať pevne vo viere! Keďže sa toto tajomstvo utrpenia posledných 20 storočí stále opakuje, bolo by neospravedlniteľné, keby nás zastihlo nepripravených. A tak sa pripravme ako Veronika, rozpoznať pod akýmkoľvek znetvorením, svätú Božiu tvár, svätú tvár jeho Cirkvi. Obnovme, pokiaľ sa dá, miernym a láskavým činom, pôvodnú čistotu tejto vzácnej tváre. Ale keď budeme, tak ako Veronika, túto tvár utierať, dajme pozor na každú unáhlenosť. Mohli by sme svojou netrpezlivosťou spôsobiť ďalšiu bolesť. Pomôžme s krížom, tak ako Šimon, aby sme odľahčili bremeno, ale nespôsobili nové rany. A predovšetkým neodvracajme zrak pred odpudzujúcim pohľadom. Naučme sa bez váhania rozpoznávať Jeho aj Jeho Cirkev. Napriek ranám a nečistote nezabúdajme na podstatnú čistotu a na podstatnú svätosť. Aká bude naša radosť, keď my, svedkovia tragédie, tak ako stotník pred všetkými vyznáme nahlas a zreteľne: „Tento človek bol naozaj Syn Boží ... a Cirkev je navždy Jeho Nepoškvrnená nevesta!“ Izaiáš prorokoval:
„Nemá podoby ani krásy, aby sme hľadeli na neho,
a nemá výzoru, aby sme po ňom túžili.
Opovrhnutý a posledný z ľudí, muž bolestí,
ktorý poznal utrpenie, pred akým si zakrývajú tvár,
opovrhnutý, a preto sme si ho nevážili.
Vskutku on niesol naše choroby a našimi bôľmi sa on obťažil,
no my sme ho pokladali za zbitého, strestaného Bohom a pokoreného.
On však bol prebodnutý pre naše hriechy,
strýznený pre naše neprávosti,
na ňom je trest pre naše blaho a jeho ranami sme uzdravení.
Všetci sme blúdili ako ovce, išli sme každý vlastnou cestou;
a Pán na neho uvalil neprávosť nás všetkých.“
Áno, všetko to je pravda, o Kristovi a Jeho Cirkvi.
„Jeho najväčší zármutok“, hovorí Bernanos: „bol spôsobený vedomím, že veľa ľudí sa bude v Cirkvi zdržiavať zo zvyku alebo zo strachu a že budú brať božské veci len ako alibi pre vlastnú lenivosť, alibi pre svoju hrôzu pred všetkými rozhodnými chlapskými činmi, alibi pre svoju nezdravú túžbu vyhnúť sa všetkému utrpeniu, alibi pre nedostatok výdrže a alibi pre potrebu preniesť na niekoho zodpovednosť za seba samého a nechať sa ním ovládať“.
Ale kto by uvítali také „ovce“, ak nie Cirkev? Ona apeluje iba na ich svedomie a vládu si nárokuje iba v internej oblasti, kde má prístup sám Boh, zatiaľ čo politické strany vždy vyžadujú nejaký druh externej záruky. A tak zisťujeme, že sa do Cirkvi hrnú, davy nešťastníkov, ktorí po celé veky hľadali pokoj, alebo vyznamenania, alebo príjmy, davy neschopné uspokojiť svoje túžby inde. Iba farizeja by to mohol prekvapiť, farizeja, ktorý opovržlivo hľadel na Ježiša a jeho eskortu zloženú z mrzákov, bedárov, slepcov, mýtnikov a bez pochýb aj zopár pochybných živlov. Cirkev nie je exkluzívnym pavilónom velikánov, Cirkev je aj útočiskom úbožiakov, ktorí v nej denne od Boha dostávajú nevyhnutnú výživu. Toto sú bez pochyby ľudia, bez krásy a príťažlivosti, ktorých Izaiáš spomína. Ale nemenej často sa Písmo odvoláva na ľudí, oblečených v róbach bielych ako sneh, s tvárami jasnejšími ako slnko. Cirkev je zdroj svätosti v súkromnom živote, je to zdroj civilizácie, poriadku a pokoja vo verejnom živote. Matka svätcov, Matka panien, Matka mučeníkov, Matka apoštolov, Matka učiteľov, Matka osloboditeľov z otroctva, Matka liečiteľov, Matka nemocníc, Matka sirotincov, Matka útulkov, Matka škôl, Matka univerzít, Matka dôstojného rodinného života, Matka úcty k ženám, Matka rytierstva, Matka učiteľov národov, Matka patrónov umelcov, Matka gregoriánskeho spevu, Matka bazilík a katedrál, Matka Terezy aj Terezky, Matka Františka, Matka Bonaventúru, Matka Tomáša, Matka Ignáca aj Vincenta. Čo na svete je viac? Fakt, že prežila stáročia brutálnych útokov? Kvalita jej dobrých diel spolu s heroizmom, tak často vynakladaným pri ich uskutočňovaní? Máme všetky tieto poklady opustiť ? Myslíte si, že Bernanos sa chystal opustiť „Archu zmluvy“ , keď sa odvážil napísať:
Nová invázia modernistov začína. Sto rokov ústupkov a vyhýbavej mnohoznačnosti umožnilo kléru upadnúť do všeobecnej anarchie. Len málo z nich je otvorene na strane poriadku a zákona. Myslím, že naše deti uvidia „vojakov Cirkvi“ na strane mocností smrti. Budem zastrelený boľševickým kňazom, s Rousseauovou Spoločenskou zmluvou vo vrecku a krížom na hrudi!
Ale Boh nedopustil, aby sa to všetko stalo. Ešte nie. On je Pán. Alebo má snáď toto všetko pre nás pripravené? Noc je čas, keď zbabelci utekajú, ustráchaní mlčia, kedy, ako Písmo hovorí, zlí pastieri spia, kedy boli viečka apoštolov obťažkané spánkom. Čas, kedy pracujú Judáši, čas osamelosti Majstra. Ale je to aj čas, kedy sa ženích raduje, že našiel múdre panny s rozsvietenými lampami plnými oleja. Je noc. Vstaňme a bojujme. Šťastní sú tí, čo sú predurčení bojovať až do posledného dychu, tí ktorí odmietli ľahnúť si a zomrieť pred svitaním. Víťazstvo vybojujeme keď vydržíme až do úsvitu, vtedy aj vlci, ktorí inak neustúpia kým netrhajú korisť na kusy, utekajú pred slnečnými lúčmi. Utekajú pred svetlom a stádo sa môže bezpečne pohnúť ďalej. Bože môj, urob nás naozajstnými Kristovými vojakmi. A keď nastane náš čas padnúť a zomrieť daj, nám zazrieť na východe svetlo, nie svetlo zornice, ale Svetlo národov, Svetlo spravodlivosti, teda Krista: daj nám vidieť nový kresťanský poriadok na svete. Sláva Cirkvi nie je ľudská sláva, ona je Svätá napriek našej hriešnosti. Odvažujete sa povedať, že nás Cirkev opustila a neučí nás viere. Máte málo encyklík? Nie sú spisy pápežov minulosti dostatočne jasné? Čo si myslí veliteľ o vojakovi, ktorý je pripravený do služby len vtedy, keď sú pripravení aj ti ostatní? Áno, sme uprostred mučivej, agóniou preniknutej skúšky, skúšky, ktorý má preveriť našu nádej a vieru v Cirkev, našu nádej a vieru v kríž. Pozbierajme preto odvahu, ako nám radí Nasledovanie Krista:
Začali sme, už sa nesmieme vrátiť, nesmieme ustúpiť. Odvahu bratia: vykročme spolu vpred. Ježiš bude s nami. Pre Ježiša sme vzali kríž, pre Ježiša ho vydržíme niesť. On je náš Pomocník, náš Veliteľ, náš Predchodca. Hľa, náš Kráľ kráča pred nami a bude za nás bojovať. Nasledujme ho statočne, nedesme sa hrôz, pripravme sa odvážne zomrieť v bitke, nech nepoškvrníme svoju slávu hanebným útekom od Kríža!
