III. V nirváne beztvarosti
V konečnom dôsledku sa ukazuje, že to čo modernému aktívnemu (tzv. „slniečkárskemu“) katolíkovi najviac vadí, je v podstate akákoľvek vyhranenosť. Všetko čo zaváňa konfrontáciou, bojom, odmietaním a radikalizmom (čiže v skutočnosti tým, čo od prvého storočia neustále zdôrazňovali cirkevní predstavitelia), všetko čo zamyká zadné dvierka možného úniku z nemennej doktríny a vyžaduje konflikt, je odmietnuté.
Celá koncepcia nekonfrontačného dialógu smeruje k psychológii typu: čo ak sa to stane aj mne? Čo ak aj mňa opustí manžel, čo ak aj ja budem mať homosexuálneho syna, čo ak aj ja si vezmem neveriaceho, čo ak aj ja už nebudem chcieť byť kňazom či rehoľníkom? Nebolo by lepšie, aby sa dalo dopredu zabezpečiť možné vykĺznutie z nepríjemnej a bolestivej doktríny?
Spletitá sieť rozkladu sa pomaly uťahuje okolo tzv. spoločenstva, a rodiny sa postupne menia na panoptiká rôznych morálnych prešľapov, ktoré sú v rozpore s katolíckou morálkou a vierou. Riešenie sa ponúka samo: povoľme doktrínu, a sieť sa zrazu stane príjemnou arénou dialógu, kde bude možné byť aj veriacim a zároveň aj aktívnym homosexuálom, rozvedeným, vyskočeným kňazom, zbožným trassexuálom a podobne. Cirkev sa zmení na jeden veselý a nekonfliktný dialogický karneval spoločenstva a prežívania, v ktorom je miesto pre každého. Okrem vyznávačov pevnej formy.
Nič tak preto nemôže demonštrovať priepasť medzi tradičnými a modernými katolíkmi, ako práve vnímanie stavu formy v Cirkvi. Tam kde už teraz vnímajú tradiční katolíci rozklad ako katastrofálny, progresívni katolíci vidia ešte stále okovy formalizmu. Úplne odlišný význam sa pripisuje pojmu „formácia“, ktorá sa v skutočnosti po novom stáva permanentnou možnosťou k inovácii a deformácii . V syntéze sa napríklad na adresu liturgie v tomto smere príznačne píše:
„Spoluúčasť sa často spája so slávením liturgie, v niektorých spoločenstvách to vyjadrili veľmi silne: liturgia je náš život. Zazneli však aj hlasy, že laici, vrátane detí a mladých, nerozumejú liturgickým symbolom a gestám, a preto je potrebné posilniť liturgickú formáciu, nielen v rámci prípravy na prijatie sviatostí.“
A ako na to?
„Bolo by vhodné viac zapájať do slávenia deti a mládež, motivovať ich na službu pri liturgii, vysvetľovať im časti liturgie aj pomocou moderných technológií. Na mnohých miestach si žiadajú liturgiu za účasti detí a mladých, niekde majú záujem o miništrovanie dievčat. Slávenia a homílie sa niektorým javia ako príliš dlhé, chýbajú homílie osvetľujúce aktuálne témy, komentáre k čítaniam a väčšie využívanie variability liturgických foriem.“
Čiže: viac zábavy, menej pravidiel a hlavne – nezdržovať! To všetko ústiace do bizarných paradoxov vyžadujúcich na jednej strane údajne hlbšiu formáciu, a zároveň menej autority. A predovšetkým, pozor na zákernú tradičnú liturgiu, odtrhnutú od ľudu:
„Potreba hlbšej liturgickej formácie – ale aj ďalších zmien v seminárnej výchove, napríklad menej autoritatívnej formy výučby – zaznela aj z vyjadrení samotných seminaristov, ktorí ako dôsledok ´liturgickej neformácie´ (v rímskom obrade) vnímajú to, že ´vznikajú medzi kňazmi dva extrémy, keď jedna skupina kňazov svojvoľne upravuje a manipuluje liturgiu´(Svojvoľne? Ale veď sú k tomu neustále nabádaní, v rámci zatraktívnenia liturgie.; pozn. aut.) a druhá, v domnienke, že správne slávenie spočíva v striktnom pridržiavaní sa noriem (Zdá sa, že autorom sa podarilo vyvrátiť v rámci vety samých seba: požadujú a zároveň nepožadujú pridržiavanie sa noriem. Čo sa teda vlastne chce?; pozn. aut.), sa prikláňa k strnulému sláveniu z minulosti (myslí sa tridentská liturgia), pričom po účasti na takejto liturgii skonštatovali, že bola uzatvorená veriacim. (To zrejme znamená, že na jej lepšie pochopenie by potrebovali onú kýženú „liturgickú formáciu“.; pozn. aut.)
Čiže, ide sa tvarovať beztvarosťou a prehlbovať zmätok. Osud západných cirkevných „spoločenstiev“, sa stane zrejme nevyhnutne aj osudom slovenským. A nepomôžu mu evidentne ani dlhoročné sny o údajnej výnimočnosti slovenského katolicizmu, ktorý sa s určitým dešpektom pozeral na vyprázdnené západné semináre a nemeckojazyčné babky v „gaťách“, asistujúce kňazovi pri oltári. Prázdne semináre máme už aj na Slovensku a samotná syntéza pripúšťa, že väčšinu spoločenstiev tvoria ženy, ktorých vek nie je pre zasväteného katolíka problémom odhadnúť.
Chvíľkové ukolísanie zvyšnej mládeže, ktorá si chce v rámci „hlbšieho prežívania“ ponechať otvorené zadné dvierka k možnému úniku z doktrinálneho „väzenia“, bude čoskoro vystriedané jej logickým odpadnutím od viery. Možnosť beztrestného zhrešenia, vedie väčšinou k zľahostajneniu a apostáze, ktorá navyše nebude vďaka uvoľneným mantinelom ani ako apostáza vnímaná.
Tam smeruje slovenská synodálna cesta, po ktorej sa miestna cirkev evidentne plánuje vydať. A dokonca s nadšením:
„Zdá sa, že táto synoda naštartovala nové nadšenie pre autentický dialóg. Veriaci chcú, aby sa ich podnety odzrkadlili v praktickom živote Cirkvi. Tiež bolo citeľné, že na všetkých úrovniach života Cirkvi sú isté spôsoby už tak zabehnuté a vtlačené do myslenia, že synodu niektorí vnímali ako ich narušenie a vyrušenie z pokojného status quo.“
To sú však zaiste len kuvičie hlasy tmárov.
