II. Nové spoločenstvo
Celým dokumentom sa nesie atmosféra potreby pretvorenia všetkých aspektov cirkevného života. Paradoxom, ako pri všetkých dokumentoch podobného typu, dovolávajúcich sa potreby revolučnej zmeny po celé desaťročia, je, že v konečnom dôsledku pôsobia nerevolučne banálne a šablónovito. Pokiaľ by sme ho porovnali s podobnými apelmi zo 60. rokov 20. storočia, zistíme, že sa v podstate motáme v stále rovnakom kruhu reformnej hystérie, ktorá sa neustále dožaduje akejsi hmlisto definovanej zmeny. A to všetko po šesťdesiatich rokoch čulej akcie, stále neprinášajúcej žiadne pozitívne výsledky, len evidentný úpadok. Keď však má nastať konečne riešenie tohto marazmu, prichádza opäť zotrvačný reformný ošiaľ, v naivnom očakávaní zlepšenia cirkevného života, na základe neustáleho opakovania reformátorskej rétoriky. Pozrime sa na niektoré ukážky:
„Jedným z podstatných rozmerov synodálnej Cirkvi, ku ktorej má smerovať celý synodálny proces, je utvárať Cirkev ako spoločenstvo.“
Nuž ale či sa tu „neutvára Cirkev ako spoločenstvo“ už 60 rokov? Aké sú teda výsledky tohto vytvárania, ak sa odrazu dozvedáme, že ide o čosi nové v rámci „synodálnej Cirkvi“? A predtým Cirkev netvorila „spoločenstvo“? Opäť tu stojíme pred klasickým revolučným modelom: zaostalá a pomýlená minulosť, verzus konečne pochopená a naplnená prítomnosť a budúcnosť. Cirkvi celé stáročia podľa súčasných tvrdení niečo chýbalo, bez toho aby o tom vedeli jej predstavitelia, a tvrdia nám to jej súčasní predstavitelia s presvedčením, že sa nemýlia. Znamená to však, že pokiaľ tento údajný nedostatok v minulosti predstavitelia nevideli a odmietali, tak sa mýlili?
A čo sa vlastne očakáva? Veľmi hmlisté – „plnšie prežívanie spoločenstva“:
„Plnšiemu prežívaniu spoločenstva napomáhajú osobné vzťahy, neformálne stretnutia a aktivity, osobný záujem, spontánnosť, schopnosť oceniť prácu druhých a poďakovať im. Takéto osobné vzťahy a komunikáciu prežívajú veriaci najmä v malých spoločenstvách, ktoré na Slovensku zväčša tvoria ženy, ale aj v menších farnostiach, kde sa ľudia osobne poznajú a stretajú...“
Čo to však je „plnšie prežívanie“? Je zrejmé, že pod týmto pojmom si môže každý predstaviť vo vzťahu k svojej osobe a jej vnútornému životu čokoľvek, vzhľadom na to, že ide o určitý pocit naplnenia, ktorý sa u každého človeka dostavuje za odlišných vonkajších aj vnútorných okolností. Výsledkom môže byť len chaos pocitov a citových nárokov, najmä pokiaľ, ako čítame, spoločenstvá tvoria „zväčša ženy“. Je však vhodné urobiť z dojmov, chvíľkových pocitov spolupatričnosti a náladového zapájania sa do kolektívu os, okolo ktorej sa má otáčať život Cirkvi? Navyše zabalenú do záplavy bezobsažných fráz, za ktorými môžeme tušiť absenciu konkrétnosti a opäť upomínajúcich na doby neslávnej socialistickej rétoriky:
„Pre vytváranie spoločenstva je kľúčová otázka vzájomnej komunikácie. Spoločný dialóg musí byť vždy láskavý a konštruktívny. Ukázalo sa, že problémy, ktoré v tejto oblasti ľudia zakusujú, sú spoločné laikom aj cirkevným autoritám. Nedostatočne sú rozvinuté schopnosti aktívneho počúvania a vedenia dialógu, ale aj chýbajúci vzťah, resp. ´komunikácia´ s Bohom.“
Tak dokonca absentuje v Cirkvi už (alebo ešte stále?!) aj vzťah s Bohom? Čo sme tu celé stáročia vlastne robili? Odpoveď je zrejmá – „nedostatočne rozvíjali dialóg“.
Na vine tejto stagnácie či absencie dialógu je aj údajný klerikalizmus, obľúbený to termín sekularistických režimov od 19. storočia. V „perestrojkovom“ kontexte to pripomína neustále bojovanie proti „buržoáznym prežitkom“ a rôznym „nešvárom“, vo fáze pokročilého budovania novej socialistickej spoločnosti. Podobne aj v Cirkvi už máme 60 rokov obrodného procesu a ešte stále nás „kvária nešváry“:
„Ako problém sa v niektorých diecézach vníma istá nedostupnosť biskupov a jednosmerná komunikácia. Účastníci by ocenili živší záujem biskupa o život vo farnostiach. Opakovane zaznievalo konštatovanie chýbajúcich kánonických vizitácií. Negatívne tiež vnímajú istú nejednotu hierarchie. Očakávajú od nej jasnejšie verejné postoje k etickým a spoločenským problémom doby. Na adresu kňazov zaznelo, že ´majú strach nahlas povedať, čo je správne a čo nesprávne, lebo majú obavu z reakcie ľudí´, a že sa k nim často dostanú len negatívne hlasy nereprezentatívnej vzorky veriacich alebo ľudí s pokriveným vnímaním nábožnosti.“
Ale čo? A to je kto tá „nereprezentatívna vzorka“, pokiaľ vieme, že celého synodálneho procesu sa nakoniec zúčastnila len veľmi malá skupina veriacich? To je už „reprezentatívna vzorka“? A aké to má byť, to „pokrivené vnímanie nábožnosti“?
Aby bolo všetkým jasné, čo rozumie pokroková „reprezentatívna vzorka“ oným apelom na kňazov, aby vyjadrovali „jasnejšie verejné postoje k etickým a spoločenským problémom doby“, treba si prečítať odstavec, ktorý nasleduje hneď po predchádzajúcej citácii:
„Diecézne syntézy pozdvihli zo spoločenstiev dlhodobo ignorovaný hlas národnostných, jazykových menšín a iných marginalizovaných skupín (seniori, rozvedení, bezdetné páry, hendikepovaní, osoby s homosexuálnou orientáciou), ktorý už bežne takmer nepočuť. Rovnako sa ozývali hlasy, že viac pozornosti treba venovať pastorácii Rómov. Chýba komunikácia s ľuďmi, ktorí sa vzdialili od Cirkvi, nepýtame sa ich, prečo vlastne odišli.“
A sme konečne doma, zdá sa, že aj na Slovensku prišiel čas na transformáciu morálnej doktríny. Samozrejme pomaly a zaobalene do vaty hermeneutických ornamentov, ale s rovnakým výsledkom ako na Západe: sväté prijímanie pre rozvedených, nové sobáše, akceptovanie aktívneho homosexualizmu, postupná infiltrácia marginalizovaných skupín do „spoločenstva“, a v konečnom dôsledku ešte väčšie šikanovanie veriacich s nepokrokovými tradičnými názormi, čiže s „pokriveným vnímaním nábožnosti“.
Títo spiatočníci predsa vytvárajú problémy vo vzťahu Cirkvi k svetu:
„Problémom je aj spôsob ohlasovania, ktoré sa viac orientuje na konfrontáciu s chybnými postojmi tých druhých, pričom dôležitejšie je odovzdávať radosť z viery a svedectvo o jej prežívaní vo svete. Účastníci vnímajú ako škodlivé zneužívanie náboženstva v politických, ekonomických a sociálnych témach. Misijná činnosť sa často prejavuje ako obrana proti rôznym ideológiám a tiež niektorí kresťania podliehajú pokušeniu ideologicky prezentovať vybrané aspekty kresťanstva. Misiu brzdí aj istá rétorika Cirkvi, ktorá je málo zrozumiteľná, nielen pre osoby mimo náboženského kontextu. Ľuďom je vzdialené aj posolstvo Cirkvi, lebo nechápu jeho súvis s ich životom a hodnotami. Ako problém sa ukazuje ´život odtrhnutý od reality a prežívaný v ideovej bubline´ zo strany niektorých predstaviteľov Cirkvi ako aj niektorých jej členov.“
Ťažko by sme našli lepšie zhrnuté, modernistické požiadavky v skratke:
- žiadne konfrontácie s bludmi
- žiadne miešanie sa Cirkvi do politiky, ekonómie a sociálneho usporiadania
- žiadne zložité teológie, ale „život“
Pred očami sa nám tu vynárajú kontúry onoho nového typu cirkevného spoločenstva, ktoré je však na Západe už trochu zvetrané, a v skratke sa prejavuje ako: nemastný-neslaný konformizmus s prevládajúcimi ideologickými trendami (minority, migranti, ekologizmus, pluralizmus, feminizmus, sekularizmus), zastupovaný väčšinou prefeminizovanými cirkevnými nátlakovými skupinkami a liberálnymi kňazmi, ktorí stupňujú svoje požiadavky na liberalizáciu doktríny.
Pokiaľ je toto snom slovenských katolíkov, určite sa im splní, pretože niekoľko kilometrov od západných hraníc, bujnie v Rakúsku práve tento druh synodality už celé desaťročia. Tento sen, či skôr nočná mora, je teda realizovateľný.
