Kardinál Martini žije ďalej. Pokúsim sa načrtnúť príbeh o pôvode „synody o synodalite“. Je to príbeh o sne a o déjà vu. Carlo Maria Martini bol celý svoj život rojko. V talianskom dokumente Vedete, Sono Uno di Voi, počujeme Martiniho presvedčenie, že iba sny dokážu urobiť skutočnosť znesiteľnou. Ako chlapec Martini sníval, že sa bude venovať štúdiu Svätej Biblie. A naozaj z neho vyrástol uznávaný biblický znalec a zostal ním – kým pápež Ján Pavol II. neodtrhol zakríknutého a plachého jezuitu od jeho kníh, aby z neho urobil nového milánskeho arcibiskupa. Vtedy v ňom vyklíčil druhý sen.
V roku 1981 – hovorí životopisec Marco Garzonio – „začal Martini hovoriť o ‚synodálnej cirkvi‘“, pričom tento cieľ označoval len ako „sen“. Podľa Garzonia to bol „sen“, pretože „Martini, ako realistický človek, aj ako obozretný jezuita, chápal, že jeho argumenty nie sú pre vtedajšie vedenie Cirkvi zrovna atraktívny materiál“.
„Svoju ideu prezentoval ako cieľ, ktorý je možno veľmi vzdialený, ale nemlčal o ňom,“ hovorí Garzonio.
Toto napätie medzi snom a skutočnosťou ho požieralo zvnútra – a v roku 1999 už nedokázal viac čakať. Martini — biblický učenec — mal tajomstvo. Od polovice 90. rokov viedol mafiu zo St. Gallenu. Bola to tajná skupina vysokopostavených cirkevných hodnostárov, ktorí stáli v opozícií proti vtedajšiemu kardinálovi Josephovi Ratzingerovi. Títo muži túžili po decentralizácií a revolúcií v Cirkvi – a hovorí sa, že pôvodne chceli, aby sa Martini stal pápežom. Na stretnutí mafie v januári 1999 (podľa autorizovaného životopisu jej člena, kardinála Godfrieda Danneelsa) sa Martini podelil o najnovšiu verziu svojho sna. Povedal, že chce nový koncil.
Nový koncil. Toto bol najväčší sen muža, ktorý povedal Aldovi Mariovi Vallimu, že doba Druhého vatikánskeho koncilu bola najdôležitejším obdobím jeho života (Valli, Storia di un Uomo: Ritratto di Carlo Maria Martini).
Neskôr toho roku, na synode o Európe, Martini vystúpil a opäťsa podelil o verziu tohto „sna“. Odvolávajúc sa na pamiatku Druhého vatikánskeho koncilu hovoril o budúcej „kolegiálnej a autoritatívnej konzultácii medzi všetkými biskupmi“. Potom vymenoval mnohé „kľúčové problémy“, ktoré treba kolegiálne riešiť, od „sexuality“ až po „nedostatok vysvätených kňazov“. „Hoci Martini nikdy nepoužil slová ‚nový koncil‘, talianska tlač nestrácala čas a infromovala o jeho príhovoroch presne týmto spôsobom,“ hovorí vatikanista John Allen, „iní však tvrdia, že Martini hovoril o novom nástroji, o niečom medzi synodou a koncilom.“
Podľa Garzonia bolo z Martiniho hlasu cítiť „trpkosť a sklamanie“. Pretože nové tisícročie sa rýchlo približovalo a jeho sen zostal neuchopený, nesplnený.
Čas plynul. Martini prezradil, že trpí Parkinsonovu chorobu a v roku 2002 sa odsťahoval do Jeruzalema; V roku 2005 bol Ratzinger zvolený za pápeža a prijal meno Benedikt XVI.; mafia St. Gallenu sa údajne rozpadla okolo roku 2006; Martini zomrel v roku 2012.
Vtedy začalo déjà vu.
Keď kardinál Martini hovoril o sústredení sa na koncily a synody, vedel, aké zdĺhavé a namáhavé bude kráčať touto cestou. „Je treba postupovať jemne, ale pevne a vytrvalo.“
Prišiel október 2013 a nový pápež František rozprával novinárovi Eugeniovi Scalfarimu o svojich plánoch uskutočniť Martiniho sústredenie sa na „koncily a synody“. Pápež František krátko na to oznámil zvolanie synody o rodine – a poveril veterána St. Gallenskej skupiny, kardinála Waltera Kaspera, aby na kľúčovom konzistóriu predniesol reč. Cieľom Kasperovej krížovej výpravy bolo sv. prijímanie pre rozvedených a civilne znovu zosobášených, čo Ratzinger formálne odsúdil prostredníctvom Kongregácie pre náuku viery už v roku 1994.
Desivé je, že Martini sám povedal Scalfarimu v roku 2009, že sníva v prvom rade o koncile o rozvedených (Scalfari, Il Dio Unico e la Società Moderna, s. 21). Úvodný synodálny manéver Františkovho pontifikátu bol už roky vopred predznamenaný v rozhovore so Scalfarim.
V roku 2015 začal vatikanista Sandro Magister postupne dekódovať Martiniho sen z roku 1999, a pochopil, že je to plán Františkovho pontifikátu. Magister, ktorý si všimol neuveriteľnú paralelu medzi starým zoznamom Martiniho želaní a Františkovými synodami, presne predpovedal, že po synodách o rodine sa ďalšia synoda bude zaoberať svätením ženatých mužov.
Medzitým v roku 2016 vatikanista Edward Pentin – autor kľúčovej knihy o zmanipulovaní prvej Františkovej synody – zverejnil správu, v ktorej zdôraznil obavy z podvratného potenciálu synodality. Pentin povedal:
Niektorí sa obávajú, že [synodalita] v podstate „sprotestantizuje“ Cirkev a zmení ju na kvázi demokratickú republiku, a nie na pápežskú monarchiu, ktorá má chrániť a brániť cirkevnú doktrínu.
Jeden cirkevný pozorovateľ, odborník na ekleziológiu, sa domnieva, že synodalita, o ktorej sa v súčasnosti diskutuje, má trockistické konotácie („permanentná synodalita“ je synonymom „permanentnej revolúcie“).
Súčasný dôraz na synodalitu čiastočne vychádza z ašpirácií zosnulého jezuitu kardinála Carla Martiniho, ktorý dúfal v „akýsi druh stáleho koncilu správcov Cirkvi, ktorý bude existovať popri pápežovi.“ Ako jeden z prvých, navrhoval model ' synodálnej cirkvi, v ktorej pápež už nevládne ako absolútny monarcha.
To znamená, že nadchádzajúca „synoda o synodalite“ nie je len sebastredné byrokratické cvičenie.
„Vzhľadom na napätie a spory spojené s nedávnymi synodami a najmä ‚Synodálnou cestou‘ prebiehajúcou v Nemecku, o ktorej kritici tvrdia, že by mohla priviesť cirkev v krajine do schizmy, narastajú obavy z rozdeľujúcich účinkov tohto druhu vládnutia a tendencie využiť synodalitu na vybudovanie heterodoxie do Cirkvi,“ poznamenáva Pentin.
Oficiálny prípravný dokument synody o synodalite tieto obavy rozptyľuje len veľmi málo. Dokument, ktorý viac ako šesťdesiatpäťkrát spomína nejakú verziu výrazov „synoda“, „synodálny“ alebo „synodalita“, vyzerá byť jednoznačne fixovaný na rovnakú koncepciu, ktorú chcel Martini využiť ako zbraň. Sprievodný text - Vademecum - odkazuje na kontroverznú „synodálnu cestu“ v Nemecku. Ale túto potenciálne schizmatickú energiu neodsudzuje; namiesto toho vyzýva Nemecko, aby „tvorivo artikulovalo už prebiehajúce synodálne procesy“.
Keď prípravný dokument požaduje „zostať otvorený prekvapeniam, ktoré pre nás Duch určite pripraví“, déjà vu je nepopierateľné: vo svojich Nočných rozhovoroch Martini hovoril o „otvorenosti prekvapeniam Ducha svätého."
Martini, takmer desať rokov po svojej smrti, stále neodišiel. Synoda o synodalite bude ďalšou bitkou o únik z područia sna, ktorý odmieta zomrieť. So synodou o vytúženej zbrani St. Gallenskej mafie – synodou, ktorá zjavne schvaľuje nemeckú cestu k schizme – to môže byť koniec hry: Martiniho sen sa splní.
