Panteizmus je filozoficko-náboženský systém, ktorého dogmou je: Credo in natura omnipotentem - Verím vo všemohúcu prírodu. Panteizmus podľa toho pokladá za pôvodcu všetkých vecí nie nekonečného ducha, osobu, t. j. Boha, ale prírodu, ako bytnosť nevyhnutnú, večnú a najvyššiu, no nie ako osobu. Podľa panteizmu všetko je Boh. Medzi Bohom a svetom niet vecného rozdielu. Svet nebol stvorený, je iba prejavom absolútnej a neohraničenej prapodstaty. Táto prapodstata nie je pasívna, ale sa rozvíja. Rozvíja sa rôznymi prejavmi.
Niektorí panteisti tieto prejavy považujú za čosi reálne. Iní zase tvrdia, že je to iba logický proces. Podľa toho rozoznávame panteizmus realistický a idealistický. Hlásateľom prvého je Baruch Spinoza. Druhý hlásal Hegel so svojimi žiakmi. Podľa Hegela svet je súhrnom všetkých protikladov v absolútne a jestvuje iba v myšlienke. Postup pri vývoji prapodstaty by bol podľa Hegela tento: V myšlienkovom svete sa najprv vytvoril klad, potom zápor a konečne zápor záporu, čiže totožnosť kladu a protikladu.
Tieto názory sú však iba neplodnými abstrakciami suchého filozofického rozumu, ktorý nepozná reálny život. Veď takéto závery celkom odporujú zdravému ľudskému rozumu. Lebo keď všetko je božstvom, potom aj človek je Boh. Potom človek nemôže urobiť nič zlého. Nemožno ho ani trestať. Panteistické učenie má pre mravný život človeka katastrofálne následky. Načo potom brať na zodpovednosť vojnových zločincov? Človek-Boh predsa je svätý. Čo robí, všetko dobre robí.
Rozum ľudský celkom jasne rozlišuje medzi svetom a inými bytosťami vo svete. Robíme rozdiel medzi sebou a medzi zvieratami. Rozlišujeme medzi rastlinami a nerastlinami. Podľa panteizmu medzi vecami a medzi osobami niet vecného rozdielu. Podľa neho ľudia a veci by museli byť, aj čo do podstaty, to isté. A predsa zdravý rozum aj denná skúsenosť nám jasne svedčia, že veci a osoby a zase veci medzi sebou nie sú totožné.
Rozmanitosť vecí na svete tiež nemohla vzniknúť vývojom jednej a tej istej prapodstaty. Idealistický vývoj je nemožný, lebo prechod z myšlienkového procesu k reálnym veciam je nemožný. A keď sa pozrieme na realistickú evolúciu, zasa len musíme odpovedať záporne. Pri evolúcii, by sa vec musela stávať čímsi, čím predtým nebola, alebo aspoň nie v tej miere. Pri tomto vývoji musí strácať aj svoju nedokonalosť. Absolútno by takto vždy znovu a znovu získavalo dokonalosti, ktorých predtým nemalo. Toto však odporuje pojmu božstva.
Pri každom vývoji musí byť rozdiel medzi subjektom, ktorý sa rozvíja a formou, ktorú priberá pri vývoji. Subjekt pri vývoji musí byť nevyhnutne ohraničený. Ak by nebol ohraničený, musel by byť absolútny a absolútno sa nemôže rozvíjať.
K tomu ešte dodávame, že vývoj podstát nie je možný, lebo obsahuje v sebe protirečenia. Jedna vec by tak musela stratiť svoju podstatu, čiže dostať druhú. Musela by sa stať ničím a predsa niečim. Vec môže stratiť svoju podstatu, ale to už nie je premena. Vec jednoducho prestáva byť tým, čím bola. Keďže nemožno pripustiť premenu podstaty, ani jedna vec seba samu nemôže podstatne premeniť. Musela by sa sama urobiť a preto by súčasne jestvovala i nejestvovala. No tak hovoriť znamenalo by podobné, ako postaviť proti sebe dve pravdy.
Prípadkový vývoj pripúšťame, keď podstata ostáva nezmenená a mení sa iba forma. Tento vývoj je však tiež možný len vtedy, ak vec závisí od niekoho iného. Ten iný musí veci dodať to, čo jej chýba. Sám sebe nikdy nikto nedá dokonalosť. Platí dodnes pravda, že všetko, čo sa mení, mení sa pod vplyvom druhého.
Preto, ak podľa panteizmu jestvuje iba jedna podstata, tak tej nesmie nič chýbať, preto sa ani nemôže rozvíjať. Preto celá panteistická náuka je proti zdravému ľudskému rozumu a sám ľudský život so všetkými zjavmi panteizmus odmieta.
Na svete sú dve základné náuky: teizmus a panteizmus. Prvý sa opiera o osobného Boha. Druhý o prírodu. Prvý si volí za princíp neviditeľné a nekonečné. Druhý viditeľné a neurčité. Kto nie je teista, nuž potom musí byť nutne panteista. (Čiže aj tzv. ateista, ktorý chce pripisovať, či už vedome alebo nevedome, a neúspešne, prírode a hmote božské vlastnosti, a stáva sa tak chtiac-nechtiac panteistom. Pozn. red.)
Netreba si však myslieť, že panteizmus je novinkou moderných rozumov. Nie. On je tak starý, ako samotné ľudstvo. Veď kto pred storočiami neuznával Boha ako pôvod všetkých veci, obrátil svoj zrak na prírodu, aby ona mu dala odpoveď na všetky záhady ľudského umu aj srdca.
Panteistický boh — t. j. príroda, bol by skôr príšerou, než dačím takým, čo by sa dalo milovať. My prírodu milujeme, ale iba ako stvorenie. Nie ako osobu, ale ako vec, ktorú stvoril Boh. My k prírode nemôžeme mať nikdy osobný vzťah a tým menej takú lásku, na akú si robí nárok osobný Boh voči svojmu stvoreniu. Veď v prírode samej niet nijakého vedomia. Niet tam rozumovej jednoty. My prírodu skôr obdivujeme a máme s ňou niekedy sústrasť. Obdivujeme ju pre jej vznešenosť a mohutnosť síl. Máme s ňou sústrasť pre jej otrockú poslušnosť nemeniteľným zákonom, ktorým všetko podlieha. Niekedy v prírode je iba mŕtva krása, ktorá sa nám nijako nevie prihovoriť do duše. Preto ju ľutujeme. A kde je potom svrchovanosť, to jest neobmedzená moc nad každým prejavom života? Táto je nevyhnutnou vlastnosťou absolútnej bytosti? My však vidíme celkom jasne, že príroda je otrok a nie svrchovaný pán.
Podľa panteizmu aj človek, podľa všetkého tiež „bôžik“ pre sebe samému, mal by byť svrchovaným pánom svojho života. Mal by byť vonkoncom autonomným aj v rozumovom svete, v mravnom svete, aj v spoločnosti. A je ním naozaj? Je skôr úbohé stvorenie, ako svrchovaný pán. Či sa človek aspoň narodí v tú hodinu, ktorú si sám určí? Či odíde z tohto sveta, kedy sám chce? Iba ak by spáchal samovraždu, ale i tá svedčí proti človeku zbožstvenému v panteistickom smysle. Veď „boh“ nemá násilne utekať zo života. Bytie je dokonalosť a zbaviť sa bytia je veľké mínus, ktoré sa nemôže slúčiť s pojmom božstva.
Príroda nemá povahu bytosti bez príčiny. Boh sám o sebe povedal: „Ja som, ktorý som.“ Či príroda dačo také môže povedať? Nekonečnosť je prvá známka bytosti bez príčiny. Má príroda túto známku? Vôbec nie. Všetko v prírode je obmedzené. Diaľky i dokonalosti všetkých vecí aj ich časové trvanie. Všetko je so železnou presnosťou odmerané. Ešte aj tam tušíme hranice, kde zrak ľudský už nepreniká. Lebo ľudský rozum ihneď robí uzávery aj v iných prípadoch, ak zbadal nedokonalostí v jednej veci. Nekonečnosť sa nedá ani deliť. Keby sme z nej mohli dostať do ruky čo len jeden čiastku, už nekonečnosť by sa drobila a tým by padol celý jej pojem s vznešenej výšky.
Keby príroda bola sama od seba, musela by mať svrchovanú slobodu, to jest, bola by suverénna. Nik by jej nerozkazoval, ale rozkazovala by sama. A my vidíme, že zákony prírody sú také, že si ich mŕtva hmota sama dať nemohla. Hmota je bez rozumu a bez vôle. Tá si nikdy nemôže dať sama zákon. Musí byť ktosi iný, čo zákon pripojuje k veci, ktorá začína jestvovať.
Človek prírodu berie do svojich služieb tak, že jej slepé sily svojím rozumom zapojí do podnikov slúžiacich ľudstvu. Teda človek je v tom ohľade svrchovanejší ako príroda; ktorá má byť podľa panteizmu prabožstvom. Človek má už v sebe určitú výšku a veľkosť, ale aj tie sú niekedy také, že len prezrádzajú tragickú biedu človeka. Lebo človek niekedy s tej výšky padá do priepasti, do akej sa nemôže dostať ani nerozumná bytosť.
Človek prvým pohľadom poznáva, že vesmír nemôže byť sám od seba. Každé dieťa cíti bez dlhého filozofovania, že Zemi chýba mnoho vecí. Keď mu poviete, že je Bohom, neuverí vám. Stačí, keď ho len raz rozbolí hlava, aby vedelo, že ste k nemu neúprimní.
Každá skutočnosť okolo nás je obmedzená. Pravdy sú absolútne. Sú väčšie ako rozum, ktorý ich vníma. Príroda nám ukazuje len geometrické figúry. Rozum nám objavuje matematické zákony. Rozum nám objavuje aj metafyzické zákony. Tie sú však už odtlačkom iného sveta ako je príroda. Metafyzická skutočnosť je vyjadrovaná pojmom „pravda“. Ale kde túto pravdu nájsť? Kde je jej princíp? Je iba prázdnym pojmom? Či je to hádam sám vesmír?
Prázdnym pojmom nie je, lebo vyjadruje skutočnosť. Sám vesmír to tiež nie je, lebo ten má hranice. Pravda nemá hraníc. Pôvodcom pravdy preto nemôže byť ani náš duch. On má tiež svoje hranice. Má začiatok a jeho schopnosti sú obmedzené. Pravda takéto obmedzenia nepozná. Pravda je večná. Nestarne. Je vždy aktuálna. Ale ľudský duch sa zdokonaľuje, mení. Priberá dačo také, čo predtým nemal. Preto náš duch nemôže byť princípom pravdy.
A či nevidíme na každom kroku ustavičné stretanie ľudských duchov pri hájení pravdy, keď iní duchovia ju popierajú? Či pravda môže bojovať proti sebe, ak by sa mala stotožňovať s ľudským duchom, alebo aspoň ak by ľudský duch mal byť jej princípom? Nikdy nie. Aj preto panteizmus padá. Lebo pravda nie je iba prázdne slovo. Nie je vo vesmíre iba ako výraz. Je vo vesmíre tak, ako umelec vo svojom diele. Náš duch ju vníma tak, ako oči slnko. Ona je dačo mimo nás. Je osobou. Je večná, nekonečná a sama od seba. Vie o sebe a poznáva seba. Meno tej pravdy je Boh. Môžeme tiež povedať, že pravda je abstraktným menom Boha.
Pravda je predmetom a životom ľudského ducha. Spravodlivosť je zasa životom ľudského svedomia. Naše svedomie uznáva určité pravidlá práv a povinností medzi slobodnými bytosťami. Tie pravidlá — to je spravodlivosť. Ale kto robí spravodlivosť? Či je ona ponechaná slobodnej vôli človeka? Potom by bola taká nestála, ako sám človek. Každý deň by sa menila. Keď spravodlivosť je skutočnosťou, musí byť skutočnosťou metafyzickou. A tá zasa môže byť niečím skutočným iba v osobe, ktorá je sama od seba. Má vôľu a môže preto vydávať rozkaz, ktorý každého zaväzuje.
Keď pravda je abstraktným menom Boha, spravodlivosť je jeho ďalším menom. Pravda a spravodlivosť nie sú iba slovné hračky filozofie. Filozof dakde v kúte izby môže prísť k ním suchým a neplodným abstrahovaním. Ale ľudstvo z nich nevyhnutne žije. Každý človek nevyhnutne potrebuje pravdu pre svoj rozum a spravodlivosť, aby sa bránil. A ľudstvo sa v tej veci nemôže mýliť. Sú prípady, že človek sklamaný ľudskou spravodlivosťou, odvoláva sa na najvyšší tribunál Božej spravodlivosti slovami: Volám ťa pred Boží súd. Panteistické neosobné božstvo je hluché a bezcitné k hájeniu ľudského práva. Takého boha ľudstvo nehľadá a nepotrebuje.
Proti panteizmu hovorí všetko. Ľudský rozum ho zamieta ako pomýlený filozofický systém. Ľudské srdce sa k nemu nikdy nemôže skloniť, lebo panteistického Boha nemôže milovať. Ľudská duša ho odmieta; ako zlý náboženský systém. Proti nemu je aj sama príroda, lebo ona kričí: Boh ma stvoril. Panteizmus zamietlo aj ľudské svedomie a aj celá ľudská spoločnosť. Lebo prijať panteizmus do spoločnosti a podľa neho žiť, by znamenalo ľudskú spoločnosť rozvrátiť. Pre rozumného človeka zostáva iba teizmus, ktorý hlása osobného Boha, Stvoriteľa Neba i Zeme.
Článok vyšiel pôvodne v časopise Smer 1-2 / 1946 a bol digitalizovaný Dominikánskou knižnicou. Redakcia ABC Tradície článok upravila s prihliadnutím na súčasné jazykové normy.
