Cirkev je ustanovizeň božská nie pre politiku, ani nie v prvom rade pre vedu a umelectvo, ale pre večnú spásu duší ľudských.
Povinnosti Cirkvi: vyučovať
Aby Cirkev tento cieľ previesť mohla, dal jej božský zakladateľ, Syn Boží, rozkaz a poverenie vyučovania ľudí: Iďte a učte všetky národy. Ľudí učiť a vychovávať má právo Boh na základe stvorenia, vykúpenia a udržania ľudstva. Boh teda toto právo odovzdal Cirkvi, ktorá na základe tohto poverenia je povinná učiť ľudí. Povinnosť túto Cirkev vždy plnila, plní a plniť chce, však i najnovší cirkevný zákonník v kánone 1372 povinnosť túto za vážnu ustaľuje. Žiaľ Bohu však, že novoveké prúdy verejného života prekážajú plnenie povinností týchto, a my keď sa v katolíckych organizáciách zaoberáme s touto otázkou a vystupujeme verejne a dôverne za vyučovanie náboženstva v školách, pracujeme a či bojujeme teda za to, aby Cirkev plniť mohla a musela svoju povinnosť. My Cirkev a kňazstvo prinútiť chceme teda k práci, k obetám s povinnosťou touto spojeným – nebojujeme teda za nadvládu, za predprávo, za pohodlnosť Cirkvi a jej sluhov, ale naopak, za prácu, za zamestnanie týchže. A vtedy pravda uznať musí každý, že boja čestnejšieho, vznešenejšieho predstaviť si nikto ani nemôže – za boj tento my sa nikdy pred nikým nielen hanbiť nemusíme, ba naopak: hrdí musíme byť, že my ako bojovný tábor venujeme sa boju tak bezziskovému, boju verejnosti a všeobecnosti tak prospešnému.
Matky povinné sú starať sa o výchovu dietok
K vedeniu boja tohto ale ste vy ako matky jedine oprávnené. Však ľudí vychovávať po Bohu, ktorý si k tomu nadobúda právo tým, že ľudí stvoril, vykúpil a ich teraz v živote udržuje – a po Cirkvi, ktorá k tomu povereniu od Boha dostala, právo máte vy rodičia – matky, ktoré ste život dali dietkam svojim. Vy máte právo nielen vychovávať dietky svoje, ale i určiť smer, v ktorom dietky vaše v školách vychovávané byť majú. A toto je nielen právom vaším, ale i vašou povinnosťou; takže by ste sa ťažko prehrešili proti Bohu a svojim dietkam, jestli by ste vy dietky svoje nevychovávali alebo sa o ich výchovu nestarali.
Aká má byť škola?
Aby sme sa ale o smer výchovy dietok vašich v školách, na ktoré ich zveríte, dostatočne starať mohli, potrebné je vám vedieť, že aká má byť tá škola, čo máte vy matky od školy tej žiadať, na ktorú vy dietky svoje ponechávate.
Škola má nielen vyučovať
Škola musí v prvom rade nielen učiť, ale i vychovávať. Škola, ktorá by len vedomosti dietkam podávala, ale ich spolu i nevychovávala, nemôže zodpovedať vašim požiadavkám. Lebo však čo je cieľom školy? Pripravovať dietky na samostatný život; priviesť dietky k samostatnému životu, aby prospešnými občanmi spoločnosti ľudskej byť mohli. Toto ale nikdy nemôže preukázať škola, ktorá by len vedomosti vyučovala bez výchovy, bez navádzania dieťaťa k dobrému životu, bez vypestovania bezúhonného charakteru v nich. Že je tomu tak, ľahko nahliadneme, keď si len niekoľko udalostí a výpovedí popredných a často nie priam zbožných ľudí upovedomíme.
Francúzsky minister Thiers chcel sa presvedčiť o tom, že či náklonnosť k zločinom ubýva v ľuďoch s postupom vo vede, totižto, že či ľudia už tým, že sú vzdelanejší, stanú sa i lepšími, tak že menej priestupkov páchajú. – Preto rozposlal dotazníky na správcov všetkých väzníc. Správcovia žalárov viacerých podali mienku, ktorá úplne podvrátila zásadu túto, a riaditeľ z Toulonu výslovne písal: „Najhorší sú tí, ktorí študovali“!
A prezrime hoci i menoslov väzňov dneskajších trestníc, čo musíme ustáliť? To, že čím vzdelanejší je niektorý zločinec, tým vyberanejšie a rafinovanejšie priestupky a zločiny pácha. Jestli sa niektorému človekovi len rozum vzdeláva, vôľa ale jeho je v dedičnej náklonnosti k zlému ponechaná, tá vzdelanosť nieže mu neprospeje, ba opačne, tým lepšie podporuje jeho zlú náklonnosť, tým hroznejšie môžu byť potom i tie zločiny, na ktoré sa odhodlá. Jednoduchý, neučený človek čo by bol i ako skazený, nevie ľudí otráviť, kasy vylámať atď. poneváč sa tomu neučil, kdežto človek cvičený, jestli s jeho učenosťou nepostupuje i mravná výchova, škodlivejším sa môže stať sebe i spoločnosti ľudskej. A keď sa rozhliadneme okolo seba, po svete dneskajšom, ktorý tak hrdo hlása o sebe, že je pokrokový, čo musíme ustáliť? S bôľom srdca pravda to, že nikdy sme ešte nevideli toľko nízkych charakterov, toľko slabých ľudí, toľko špatného zmýšľania, ako dnes medzi tými, ktorí pomedzi nás chodia a chlúbia sa svojím pokrokom a pohŕdajú nami ako blbcami a zaostalcami. Že dané slovo dnes nemá ceny, že úplatnosť ľudí tak hýri dnes od vrchu až do spodku, čo neslúži ku sláve modernej školy, ktorá len na pokrok vo vedomostiach váhu kladie. Slúži ale k dôraznému napomenutiu rodičov a všetkých tých, ktorí sa o blahobyt a budúcnosť národa starajú, aby si od školy nielen vyučovanie, ale i výchovu žiadali.
Škola má aj vychovávať
Škola má teda dietky i k mravnosti privádzať, aby ako čestní a statoční občania povinnosti svoje verne a stále plnili. Mravnosti ale vychovávala škola pomocou poslušnosti. Neni však možno aby každá povinnosť pre občana a človeka nutná, bola dieťaťu až dopodrobna vysvetľovaná a dokazovaná. Prekáža tomu nedospelosť rozumu dieťaťa a nedostatočnosť času. Preto v mnohých pádoch musí sa dieťaťu jednoducho rozkázať, čo a jako má robiť a dieťa musí poslúchať. Poslušnosť ale predpokladá autoritu toho, kto vychováva a dieťaťu zakazuje. Lebo však čo je autorita? Autorita je osobný vplyv telesne a mravne dospelej osoby na nedospelého chovanca. Chovanec prechováva k osobe tej úctu, poneváč vie, že od osoby tej závisí a si je povedomý toho, že osobu tú poslúchať je jeho povinnosťou. Kde niet autority, tam niet poslušnosti, tam ale niet ani mravnej výchovy. A toto je ten bod, kde si rodičia voliť máte a musíte medzi školou a školou, kde musí prísť k rozhodnutiu medzi školou náboženskou a pokrokovou.
Škola pokroková k mravnosti vychovávať nemôže, poneváč postráda patričnej autority, kde ale tej niet, tam nemôže byť poslušnosti, tam teda nemôže byť ani mravnej výchovy. Škola pokroková nemá k mravnej výchove potrebnej autority, poneváč vyučuje bez Boha, ba popieraním jestvovania autority Boha. Kto ale popiera autoritu vyššiu, ani sám autority mať nemôže.
Jednoduchý príklad nám posvieti na pravdivosť výroku tohto. Na jednom majetku niektorého veľkostatkára bol by hlavný správca, ktorý by robotníkom a zamestnancom toho hovoril: Priatelia moji! Buďte svedomití a usilovne pracujte, lebo však pán náš spoločný je dobrý, ale i prísny človek, ktorý by to nevedel prehliadnuť nikomu z nás, keď by sme niektorí povinnosti svoje zanedbávali. A ja vám tiež nič inšieho nerozkazujem, len čo mi pán rozkáže a ja to od vás len preto požadujem, poneváč rozkaz pána nášho spoločného je rozkazom i pre mňa, ktorý ja plniť musím.
Na inom veľkostatku by bol tiež správca, ktorý by takto hovorieval robotníkom a zamestnancom: Ľudia! Pracujte a buďte usilovní, poneváč vám to ja kážem a poneváč je to pre vás prospešné. Na pána nedajte nič, však si ho ani ja nevšímam, ale bojte sa mňa atď.
Posúďte všetci, čo slová tohto posledného môžu mať nejakej váhy? Žiadnej! Lebo však akonáhle by ten správca prísne chcel zakročiť proti záhaľčivému sluhovi, ten aby sa bránil proti nemu, ihneď pôjde k veľkostatkárovi žalovať naňho, že ako ho zmenšoval pred nimi, ako ich posudzoval, aby na pána nedali nič. Ten správca teda, ktorý by popieral autoritu pánovu, i sám by musel mlčať nemajúc sám žiadnej autority.
Škola pokroková popiera autoritu Božiu
A pokrokárska škola je práve taká: popiera autoritu Boha, odkiaľ že môže nabrať autority pre seba? Na koho sa má odvolávať tá škola, keď ťažké povinnosti ukladá chovancovi, aby sa ten chovanec poddal a aby poslúchal? Či stačí sa odvolávať na niektorého človeka hoci najvýrečnejšieho? Nie! Však celým právom sa môže každý opýtať: a akým právom mi rozkazuje človek ten? Však sa všeobecne hlása, že človek ako človek! Odkiaľ že si nabral tej autority, aby som ho poslúchal?
Smutné príklady v pokrokárskej škole sa odohrávajúce dokazujú úplný bankrot systému tejto. Ako vypuklý príklad uvádzame prípad v dievčenskom gymnáziume Minerva v Prahe, kde jedna žiačka v mene svojich priateliek oznámila profesorovi: „Pane profesore, v mene republiky žiadam, aby ste naše známky oznamovali výboru triedou zvolenému a ten rozhodne, či sú správne alebo nie.“ (Dr. O. Tauber: Škola a náboženstvo, Hradec Králové 1919). A nie div! Profesor nespomínajúc Boha, ba snáď popierajúc ho, odkiaľ má čerpať autoritu? Jeho osobnosť mu ju snáď dodá? Bohužiaľ pokrokárski vychovávatelia toľko osobných zlých príkladov dávajú chovancom svojim, to bystré oko žiačkino na tom profesorovi toľko všeličoho nájde, že o osobnej autorite ani reči byť nemôže. Je snáď drezúra, je zovňajšia poslušnosť, ale slová jeho do vnútornosti chovanca nepreniknú – a autorita práve toto musí vedieť, ináč je tá výchova márna.
A či stačí sa v mravouke odvolávať na to, že niektorú vec robiť musím, lebo je dobrá a prospešná – inú zasa opustiť mám, poneváč je sama v sebe zlá a človeku škodlivá? Nie! Človek by nesmel mať slobodnej vôle, aby len na základe tom, že poznáva niečo za dobré a prospešné, to robil a len na základe poznania škodlivosti niektorej veci sa chránil. Zviera nemajúc slobodnej vôle takto robí: nikdy nerobí také niečo, o čom príroda jeho Stvoriteľom poučená vie, že mu škodí, nepočuli sme ešte o samovražde zvieraťa. Kdežto človek urobí niečo, o čom vie, že mu to škodí, ako opilec, smilník, zlodej atď., poneváč Boh mu dal slobodnú vôľu, ktorá je náklonná k zlému ešte i vtedy, keď sa o škodlivosti tej veci presvedčí. Mnohý fajčiar vie, že mu fajčenie škodí a predsa fajčí: zlá náklonnosť tyranicky ho drží a vedie i tam, kde nechce. Podobne je to s opilcom, smilníkom alebo v akejkoľvek inej náruživosti sa nachádzajúcim človekom. Výchova teda, aby bola zdarná, musí vôľu k dobrému posilňovať, k čomu ale nie je dosť len určiť a povzbudzovať, že je to osožné a dobré. Treba autority, ktorá rozkáže, toto dobré robiť musíš, tohto zlého varovať sa musíš i keď by ťa vôľa tvoja hoci ako ťahala na opačný smer. K takejto výchove ale treba autority, pred ktorou sa každý človek a každá i najtajnejšia náruživosť pokloniť musí – a to je len autorita božská! Preto teda výchova dietok zdarne konať sa môže len v škole náboženskej, ktorá jedine pracuje s touto autoritou najvyššou: autoritou božskou.
Škola pokroková vychováva apačov a zločincov
Zastupiteľ Francie v našej republike, minister Simon, ktorý kedysi – dľa svojich snov – tiež pomáhal kríže zo škôl na kolečkách vynášať, priznal sa: „Škola bez Boha vychovala nám apačov a zločincov.“
Trpko zaujímavý prípad, o ktorom nám píše Dr. O. Tauber vo svojom zošite: Škola a náboženstvo na strane 9. Vodca parížskych apačov Bibilla Grillard toto písal policajnému prezidentovi Lepinovi: „Protestujeme proti tomu, aby vláda apačov jednoducho postrieľala. Pýtam sa Vás: Kto vychováva apačov? Tí učitelia, ktorí nás v škole učili, že blbcom je každý, kto verí v Boha. Všetci tí učitelia, ktorí nám hlásali, že neni rozdielu medzi človekom a kravou, že jediným Bohom je plná peňaženka. To sú tí ľudia, ktorí vychovávajú apačov. A títo ľudia sú francúzskou vládou platení, sú od poplatníkov živení, aby vychovávali – apačov. Prečo nás strieľajú? Neni-li žiadneho Boha, koho sa máme teda báť? Prečo by sme nemali násilím vziať to, čo potrebujeme, keď neni Boha, ktorý by nás za to potrestal? A jak nevďačná je voči apačom vláda republiky! Kto kričal po celé dni pri Ferrerovských vzbúroch? Apači. Na koho počítajú slobodomurári v boji proti Cirkvi? Na apačov! Je to vďačnosť, keď vláda tak zachádzala proti najvernejším podporovateľom jej politiky? Tým sa vám, pane prezidente, porúčam!“
Škola bez Boha nevie dostatočne pripraviť ľudí k životu a na kríže toho života, ktorý život nebýva ružami vystlaný, preto sa toľko ľudí strieľa a vraždí, poneváč nemajú dostatočnej mravnej sily, kríže, ťažkosti a nehody života znášať. A odkiaľ by to i mali ľudia tí čerpať, keď sa im to hlása: neni nesmrteľnej duše, neni neba, neni pekla?! Vtedy keď je tomu tak, načo sa máme trápiť? Lepšie je guľkou pustiť hlavy a zmárniť sa! Či ale takáto škola, ktorá takrečeno vyzýva ľudí k zmárneniu sa, prospešná je štátu, ktorý takto zmenšuje pozbavujúc ho ľudí? Proti takejto škole bojovať by mal štát a nie ju podporovať! Bojovať ale musia proti beznáboženskej škole i rodičia, tedy Vy matky a otcovia. Však či nie mluvčí tejto beznáboženskej školy hodil do verejného života hneď po prevrate heslo: Deti! Neposlúchajte rodičov svojich! Veď vy nie ste im ničím podlžní! Rodičia, keď vás splodili, nie na vaše dobrá hľadeli, ale svoju náruživosť plnili. Kto podkopáva autoritu rodičov? A kto trhá zväzky úcty, oddanosti a poslušnosti medzi rodičmi a deťmi? A naopak? Kto sa učí a zdôrazňuje príkaz Boží: Cti otca i matku svoju?! Škola náboženská. Preto rodičia už vo svojom záujme žiadať máte školu náboženskú, aby ste trpké dni nezažili na starosť od dietok svojich. – Farár v Boironu (pri Grenobli vo Francúzsku) napomínal jednu matku: Posielajte-že svojho syna pravidelne na náboženstvo, ináč ho nemôžem pripustiť k prvému sv. prijímaniu. Matka odpovedala: Môj syn nepotrebuje vyučovania náboženského, ani prvého sv. prijímania; žaluď v lese sa výborne darí a tiež nepotrebuje náboženstva. To bolo v roku 1890. V septembri roku 1910, teda o 20 rokov neskoršie, bol tento syn porotným súdom odsúdený na smrť. Vlastnú svoju matku zahrdúsil, pretože mu nechcela dávať peniaze na pijatiku.
Rodičia, matky! Pamätajte na seba, keď sa jedná o školu, do ktorej dietky svoje poslať máte. A dobre si uvažujte, do ktorej ich poslať máte; či to do tej, kde o Bohu nič nepočuje to dieťa, a či do tej, v ktorej sa učí náboženstvo, učí sa katechizmus a v tom veľké prikázanie: Cti otca svojho i matku svoju! Dobrú výchovu dietkam dávať môže len škola náboženská založená na viere v Boha.
Toto je naše stanovisko, pre toto sa vystavuje Jednota katolíckych žien do boja za náboženskú školu, poneváč škola bezbožná škodí dieťaťu samému, škodí rodičovi, škodí spoločnosti ľudskej i samému štátu, ktorý raz toľko nemocníc a žalárov musí postaviť, koľko náboženských škôl sa zatvorí. Preto žiadajme si a neodstúpme od našej oprávnenej požiadavky, aby škola boli len náboženské, lebo len tie nám zabezpečia žiadanú výchovu dietok našich.
Dokážeme ale i skutkami, že si náboženskú, katolícku školu vážime nad akúkoľvek inú školu. Preto, kde je v jednom mieste škola katolícka a nekatolícka, posielajme všetky dietky svoje do školy katolíckej. Ďalej podporujme si školu katolícku, keď ju treba opravovať, snáď rozširovať alebo znovu postaviť. Nech nám nepadne ťažko obetu priniesť, cirkevné prirážky zaplatiť na udržovanie katolíckej školy. Veď nech si každý rozváži, že čo na školu obetuje, to vlastne dieťaťu svojmu dáva a nech si nemyslí, že na štátne školy netreba nič platiť, že tie štát udrží, lebo však na tie školy platí každý už vo všeobecnej dani, len to nik nepozoruje, že i na štátnu školu prispieva. Dieťa je najväčším pokladom každého rodiča, nesmie mu teda byť ťarchou, keď na výchovu dieťaťa svojho prispieva cirkevnou prirážkou.
Matky katolícke, dozerajte na školy nekatolícke, ako vám dietky vychovávajú. Opýtajte sa toho dieťaťa, či sa v škole modlia, či je tam kríž, či chodievajú do kostola; nech to neni pre vás pobočnou vecou, čo sa dietky vaše učia a zaujímajte sa o tom, či dietkam vašim niekto neprednáša filozofiu opice, náboženstvo Husa atď. Matky máte právo žiadať od školy, aby vám dietky tak vychovávali, ako sa to vám ľúbi a preto kde by ste takéto nepriaznivé zjavy videli, v mene Katolíckej jednoty protestujte, žiadajte a neustúpte až sa náprava nestane.
Heslom katolíckej jednoty pre najbližšie a najsúrnejšie účinkovanie má byť všetko za katolícku výchovu mládeže, poneváč koho je mládež, toho je i budúcnosť. Terajšie pokolenie dlholetou válkou otrávené musí vymrieť, ale mládež teraz vyrastajúca nesmie byť poválečným všeobecným rozvratom otrávená, lebo vtedy nielen toto pokolenie, ale i budúce by bolo otrávené. Preto Katolícka jednota nech si za čestnú úlohu považuje poskytnúť príležitosť členkám svojim, aby sa mohli pripravovať na vyučovanie náboženstva.
Kňazov je málo, práce je vždy viac a viac, nestačia mnohoráz vyučovanie náboženstva v školách vždy tak zaopatriť, akoby sa malo a akoby to i sami chceli. Laický tento apoštolát vyučovania náboženstva s mnohým požehnaním prekvitá v krajinách, kde buď sa náboženstvo už nesmie vyučovať vo verejných školách, alebo kňazov je tak málo, že nestačia túto veľmi vážnu prácu prekonávať. Že za jak veľkú česť si toto vyučovanie náboženstva považujú svetskí ľudia – laici – v cudzozemsku vysvitá i z toho, že taký veľký človek, ako Loyd George je predsedom jedného takého spolku.
Že je návšteva chrámu Božieho vážna vec pre mládež, uzná každý; nebude popierať ale nikto, že aby sa mládež v kostole dôstojne a pobožne držala, je práve vec tak vážna. Nedostatok kňazov prináša so sebou, že dozor na mládež v kostole zvlášte kde a keď to učitelia nekonajú, je nie taký aký by mal byť. Chovanie sa mládeže v kostole pri službách božích je mnohoráz pohoršujúce. Jak krásny úkol je to pre miestne organizácie Katolíckej jednoty, aby dôverníčky alebo členky modliac sa tam stáli alebo kľačali medzi mládežou, keď sa spovedá, keď je kázeň, omša svätá, litánie alebo akékoľvek iné pobožnosti. Týmto dozorom získala by česť celej obci, lebo však na celú obec je hanbou nezbedná a neporiadna mládež, prospech samej mládeži a rodičom.
Vy ste matky, máte bystré oko, ktoré mnohoráz zbadá i čo druhý nezbadá. Pokladajte si za čestnú úlohu dozerať na organizácie mládeže, na Orla, na Omladinu. Kde sa mládež schádza, musí byť dozor; bez dozoru i tá najkrásnejšia organizácia sa pokazí. Keď pri schôdzkach mládeže nemôže byť kňaz alebo učiteľ – starosta, nech je tam dôverníčka alebo členka miestnej organizácie Jednoty: Zástoj anjela strážcu tam plní!
Dedičstvo otcov našich, drahý poklad viery našej potomkom svojim odovzdať sme povinní. Komu ho ale odovzdáme, keď tí neverou a nemravnosťou pokazení by boli? Preto majme starosť o mládež. Pokrokárstvo so všetkou silou sa vrhlo na školu a mládež dobre vediac, že teraz ešte nemá pôdy, ale chce si ju pripraviť. My však povedomí sme si toho, že pôda je naša, tá slovenská duša je kresťansko-katolícka a mravná, bohabojná! Ale buďme na stráži! Nedajme sa pokaziť a otráviť zvláštne v školách. Preto: katolícka škola pre katolícke dietky!
(vyšlo v Kalendári Katolíckej jednoty. Trnava, 1922, s. 47-55)
