Blahobyt  západného štýlu života nesie zmiešané dôsledky. Na jednej strane nám prosperita uľahčila život a uvoľnila množstvo peňazí, ktoré môžeme použiť pre šírenie Božieho slova a pomoc núdznym. Na druhej strane veci, nakúpené za prostriedky z tohoto blahobytu plynúce, vyžadujú veľký diel nášho času a pozornosti. Požiadavky nášho materialistického životného štýlu sa v skutočnosti zmenili na tyraniu, ktorá spotrebuje väčšinu našej energie. Industrializácia priniesla vyšší životný štandard a kratší pracovný týždeň. Na začiatku 20. storočia pracoval každý člen rodiny zhruba 60 hodín týždenne a neraz sedem dní v týždni (starosť o dobytok a polia), aby rodina vôbec prežila. V polovici 20. storočia sa na západe skrátil pracovný týždeň na 48 hodín a v mnohých rodinách to bol len otec-manžel, ktorý chodil do zamestnania a zarábal. Dnes sú v drvivej väčšine rodín potrebné dva príjmy, aby udržali rodinný materialistický životný štýl. Americkým snom pred štyrmi desaťročiami bola dobrá práca, slušné bývanie a pekné auto. Dnes si americký sen žiada isté zamestnanie, dôchodkové sporenie, dom, dve až tri autá, chatu, dom pri jazere, karavan alebo príves, poistenie, ktoré kryje každú možnú životnú situáciu a samozrejme vysokoškolské vzdelanie pre všetky deti. Vlastníctvo materiálnych vecí a zabezpečená budúcnosť, ktorú tieto veci umožňujú sa stala meradlom úspechu. Dosiahnutie toho je však často krát priveľmi namáhavé a pre mnohých nemožné, čo je zdrojom obáv a starostí. Ale Ježiš povedal "Preto nebuďte ustarostení o zajtrajšok; zajtrajší deň sa postará sám o seba" (Mt 6:34).

Pôvodným účelom vecí bolo urobiť náš život ľahším a pohodlnejším. Veci však postupne prevzali nad nami moc a my sme moc nad nimi stratili. Boh nám nebráni užívať si dobrá, ktoré plynú z našej namáhavej práce, ani nezakazuje užívať si veci, ktoré si za svoju mzdu dokážeme zaobstarať.

Napomína nás však, aby sme sa nenechali polapiť do osídiel všetkých tých statkov natoľko, že prestaneme plniť náš hlavný cieľ - slúžiť Bohu a všetko čo máme použiť na jeho väčšiu slávu. V dnešnej kresťanskej spoločnosti je však väčšina kresťanov natoľko slepá, že nedokáže rozpoznať čo od nich Boh chce a ako On chce, aby minuli svoje peniaze. Zmyslom peňazí a majetku je, aby nás oslobodili a my sme mohli robiť viac pre Krista, nie menej. Keď sa hlavným zmyslom života stane obstarávanie materiálnych vecí, zanikajú všetky pochybnosti o tom, komu vlastne slúžime. "Nikto nemôže slúžiť dvom pánom. Buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo k jednému bude lipnúť a druhým pohŕdať. Nemôžete slúžiť Bohu aj mamone" (Mt 6:24).

Boh nás opakovane varoval, že hmotné statky a svetské radosti sú najväčším nebezpečenstvom, ktorému musíme vzdorovať.  A napriek tomu väčšina kresťanov na Západe považuje pachtenie sa za nimi za normálne a prípustné. Väčšina z presne týchto kresťanov však nie je zo svojím životom spokojná. Takže bohatstvo a nadbytok spokojnosť nerozmnožujú, ale umenšujú. 

Existuje päť veľkých nebezpečenstiev spojených s hmotnými statkami, ktoré musia kresťania poznať.

- Pocit, že pôžitkársky a konzumný životný štýl je normálny. Keď náš príjem nestačí na okamžité ukojenie všetkých túžob, tak si zoberieme hypotéku a svoje žiadosti ukojíme na úkor budúceho príjmu. To nakoniec vedie k tomu, že si požičiame viac, ako dokážeme splatiť.

- Sústredenie sa na svetské úspechy. Veľa kresťanov je zrelých duchovne i materiálne. Keď ale posudzujeme ľudí iba podľa ich materiálnych úspechov a nie podľa ich duchovnej úrovne, naše videnie je deformované svetskými normami.

- Odvrátenie od Boha. Nič nebráni kresťanovi poslúchať Boha viac, ako bremeno materiálneho pohodlia. Keď sme si prispôsobili život tak, že je naplnený materiálnym pôžitkami, je ťažké, až nemožné vzdať sa ich, ak služba Bohu vyžaduje, aby tieto pôžitky boli obmedzené či nadobro odstránené.

- Povýšenecký postoj. Tí, ktorým Boh zveril zodpovednosť za hmotné statky a ich zdroje musia túto zodpovednosť starostlivo vykonávať a za nesprávne užívanie týchto statkov budú súdení. Na toto však mnoho z tých, ktorým sa dostalo blahobytu zabúda a žijú, ako by bohatstvo nedostali od Boha a nemuseli s ním podľa Božej vôle nakladať.

- Nevšímavosť k núdznym. Nebezpečenstvo materiálneho nadbytku je aj v tom, že si začneme časom myslieť, že ho majú všetci. To nás zaslepí a nevidíme biednych a núdznych okolo nás. Dávať chudobným almužnu, prístrešie a jedlo bezdomovcom, podporovať núdznych, to prikazuje Boh. To nie sú prosby, to sú prikázania. A vďaka rozšírenému nadbytku hmotných vecí sú tieto príkazy medzi západnými kresťanmi plošne zanedbávané.

Vo veci hmotných statkov je vždy potrebné dosiahnuť vyváženosť. Boh nemá pre každého jednotlivca ani pre každú rodinu ten istý plán. Naším spoločným cieľom je užívať materiálne veci, ale nenechať sa nimi ovládať a nebyť nimi zneužívaný. Preto si kresťania musia uvedomiť, že slúžia v prvom rade Kristovi a všetko ostatné je až potom. Teda, že všetko čo robíme a čo máme musí byť pripravené pre použitie v službe Bohu.