Zvolenie Jána Pavla II. v roku 1978 znamenalo obrat v snahe získať na sklonku koncilnej reformy opäť kontrolu nad situáciou, hoci to bola snaha mimoriadne nesmelá a bázlivá. 18. novembra 1978, mesiac po svojom zvolení, prijal Ján Pavol II. z iniciatívy kardinála Siriho arcibiskupa Lefebvra. Na stretnutí bol aj kardinál Šeper, ktorý ochotu JPII nebrániť slúženiu starej omše zahamoval tvrdením, že zo starej omše sa stane vlajka protikoncilnej reakcie.
1978: Ján Pavol II. prijíma arcibp. Lefebvra
Zvolenie Jána Pavla II. v roku 1978 znamenalo obrat v snahe získať na sklonku koncilnej reformy opäť kontrolu nad situáciou, hoci to bola snaha mimoriadne nesmelá a bázlivá. 18. novembra 1978, mesiac po svojom zvolení, prijal Ján Pavol II. z iniciatívy kardinála Siriho arcibiskupa Lefebvra. Na stretnutí bol aj kardinál Šeper, ktorý ochotu JPII nebrániť slúženiu starej omše zahamoval tvrdením, že zo starej omše sa stane vlajka protikoncilnej reakcie.
1981: Kardinál Ratzinger preberá riešenie liturgickej otázky
Následná zmena smerovania bola do značnej miery spôsobená skutočnosťou, že Ján Pavol II. povolal v roku 1981 do Ríma mníchovského arcibiskupa kardinála Ratzingera a zveril mu v časoch veľkého doktrinálneho zmätku dôveru a úrad par excellence: prefekta Kongregácie pre Náuku viery. V roku 1985 kardinál publikoval svoj prvý rozhovor o viere, v ktorom predstavil svoje úvahy v teologickej a disciplinárnej oblasti. Zhrnul to slovom „obnova“, ktoré, ako jasne vysvetlil, treba chápať v rámci koncilného pôdorysu a nie v retrográdnom zmysle. Alebo aspoň nie vyslovene retrográdne.
Na druhej strane, v liturgických otázkach kardinál jednoznačne na istý návrat do minulosti myslel. Treba poznamenať, že Joseph Ratzinger, bývalý peritus kolínskeho arcibiskupa kardinála Fringsa, jedna z hlavných postáv koncilovej väčšiny, zatrúbil na svoj prvý liturgický poplach na prednáške, ktorú mal v Münsteri v roku 1966, ešte ako profesor a potom na ďalšej prednáške na Katholikentag v Bambergu, (zhromaždenie nemeckých katolíkov organizované každé dva roky), v tom istom roku. Zaútočil na „nový ritualizmus“ liturgických odborníkov, ktorí nahrádzali staré zvyky novo vymyslenými podozrivými „formami“ a „štruktúrami“, ako je dnes obligatórne postavenie versus populum. Prvýkrát v živote bol bývalý expert reformnej väčšiny Druhého vatikánskeho koncilu nazvaný „konzervatívcom“ (od kardinála Döpfnera). Koncom roku 1966 bol vymenovaný za profesora na Katolíckej škole Univerzity v Tübingene, kde bol svedkom nemeckého mája '68, teda marxistického ovládnutia univerzity (Ernst Bloch dominoval učiteľskému zboru), počas ktorého katolícka škola do značnej miery integrovala Bultmannova demytologizujúcu teológiu.
V roku 1969 prijal miesto profesora dogmatickej teológie a dogmatických dejín v Regensburgu a zároveň bol vymenovaný za člena Medzinárodnej teologickej komisie. V Regensburgu sa zoznámil s liturgickým historikom Klausom Gamberom, ktorý zostal verný tradičnej omši. Tam, na brehu Dunaja, zažil, po prvej etape reformy a revolúcie r. 1968 nový otras: zavŕšenie liturgického prevratu. Hoci s mnohými aspektmi reformy súhlasil, jej radikálnosť považoval za neprijateľnú a jeho negatívny úsudok posilnili aj dlhé rozhovory s kolegom Gamberom. „Stará budova bola zničená, aby sa mohla postaviť nová,“ napísal neskôr.
V tom čase sa vykryštalizovalo zložité myslenie Josepha Ratzingera o liturgických záležitostiach. Bol to centrista, ktorý bol v zásade prokoncilný, ale zároveň vnímal hlas tradicionalistov, ktorý predstavovali jeho univerzitní priatelia: profesor Klaus Gamber; neskôr profesor Robert Spaemann a profesor Heinz-Lothar Barth. Bolo to tiež v Regensburgu v roku 1977, kedy bol Pavlom VI., ktorý sa čoraz viac obával „satanovho dymu v Cirkvi“, vymenovaný na jeden z najdôležitejších biskupských stolcov v Nemecku -v diecéze Mníchov a Freising. Z tejto funkcie ho odvolal Ján Pavol II. a 25. novembra 1981 ho ustanovil prefektom Kongregácie pre náuku viery.
1982: Pochybnosti o zrušení starého misála
V tej dobe už bolo zrejmé každému, že námietky a odpor proti reforme v doktríne aj v liturgii, ktoré vychádzali z veľkej časti Cirkvi, ktorej najviditeľnejším hovorcom bol bývalý arcibiskup Dakaru Lefebvre, sú len ťažko vyvrátiteľné. Ján XXIII. a Pavol VI. predsedali ako „osvietené kniežatá“ poslednému obdobiu tridentského modelu rímskej cirkvi. A pretože tridentský model bol odmietnutý, tak tridentský disciplinárny korzet už nikoho nezväzoval, dokonca ani obhajcov Tridentu, tradicionalistov.
Stojí za zmienku, že sám Annibale Bugnini, architekt novej omše, keď už bol v exile ako nuncius v Teheráne, zaslal v roku 1976 list kardinálovi Villotovi, štátnemu sekretárovi Pavla VI., v ktorom navrhoval, aby sa pri zachovaní princípu povinnej svätej omše Pavla VI. mohla tradičná omša sv. Pia V. sláviť za určitých podmienok na určených miestach, aby tak uľahčili veriacim, ktorí mali ťažkosti s Novus Ordo Missæ.
Presne to navrhol aj Joseph Ratzinger, keď prišiel do Ríma. 16. novembra 1982 zorganizoval v Palazzo del Sant’Officio stretnutie medzi dikastériami, na ktorom sa diskutovalo o liturgickej a lefebvristickej otázke. Účastníkmi stretnutia 16. novembra 1982 boli: kardinál Sebastiano Baggio, prefekt Kongregácie pre biskupov; kardinál William W. Baum, arcibiskup z Washingtonu; kardinál Agostino Casaroli, štátny sekretár; kardinál Silvio Oddi, prefekt Kongregácie pre klérus; kardinál Joseph Ratzinger, prefekt Kongregácie pre náuku viery a arcibiskup Giuseppe Casoria, pro-prefekt Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí. Všetci účastníci tohto stretnutia potvrdili, že keďže „existuje pochybnosť o plnej jursdikčnej platnosti zrušenia starého misála“, tak by „ Sväta stolica mala povoliť v celej Cirkvi omše slávené v latinčine podľa starého rímskeho misála.“ To bolo v roku 1982, 25 rokov pred Summorum Pontificum!
1984: Quattuor abhinc annos
Toto povolenie bolo však udelené až v roku 1984. 19. apríla 1984 sa uskutočnilo nové stretnutie medzi kardinálmi Casarolim, Ratzingerom a Casoriom.
V liste kardinála Casaroliho, štátneho sekretára, z 18. marca 1984, adresovanom kardinálovi Casoriovi, prefektovi Kongregácie pre Boží kult, stála požiadavka, aby pripravil dekrét, ktorý by reflektoval toto povolenie. Odvolával sa na precedens povolenia, ktoré v roku 1971 udelil Pavol VI. Anglicku a Walesu (tzv. Indult Agathy Christie) a spresnil, že „absolútny zákaz [predchádzajúceho misála] nemožno ospravedlniť ani z teologického, ani z liturgického hľadiska. Výsledkom bola encyklika Quattuor abhinc annos Kongregácie pre Boží kult z 3. októbra 1984, ktorá udelila diecéznym biskupom možnosť udeliť indult - povolenie, vďaka ktorému by veriaci, ktorí o to požiadali, mohli mať úžitok z omše slávenej podľa Rímskeho misála z roku 1962.
1986: stretnutie deviatich kardinálov
Kardinál Stickler prezradil, že v roku 1986 kardinál Ratzinger zvolal ďalšie stretnutie deviatich kardinálov, aby sa ich ešte raz opýtal, či si myslia, že tridentská omša bola zrušená legálne alebo nie: osem z deviatich si myslelo, že nebola a všetci jednomyseľne súhlasili s tým, že nie je možné zakázať kňazom slúžiť podľa starého misála. To bolo v roku 1986, 21 rokov pred Summorum Pontificum!
1988: Ecclesia Dei Adflicta
O štyri roky neskôr, 30. júna 1988 arcibiskup Lefebvre bez apoštolského mandátu konsekroval štyroch biskupov pre SSPX, Galarretu, Tissiera de Mallerais, Williamsona a Fellaya. 2. júla 1988 vyšiel nový dokument: motu proprio Ecclesia Dei adflicta. Stanovil, že kňazi tradičného obradu môžu vytvárať inštitúty venované tradičnej liturgii. Bola vytvorená pápežská komisia Ecclesia Dei, od ktorej mali tieto inštitúty závisieť a ktorá bola zodpovedná aj za reguláciu právomocí udelených biskupmi na používanie tridentského misála v ich diecézach.
Prelátov, ktorí po roku 1988 začali povoľovať príležitostné slávenia podľa tridentského misála, bolo pomerne veľa. Časť z nich sa čoskoro zmenila v protektorov tohto spôsobu celebrácie. Ak teda hovoríme len o kuriálnych kardináloch, možno spomenúť kardinálov Oddiho, Palazziniho, Sticklera, potom samotného Ratzingera, Medinu, Castrillona a neskôr Burkeho, Rodého, Ranjitha, Cañizaresa, Cordesa a Saraha. Je pozoruhodné, že traja z nich, Medina, Cañizares a Sarah, boli prefektmi Kongregácie pre Boží kult.
2007:
Do vyhlásenia motu proprio Summorum Pontificum 7. júla 2007 uplynulo devätnásť rokov. Pod rastúcim tlakom žiadostí a naliehania z celého sveta, ktorému už nebolo možné odporovať a ktoré bolo teraz poztitívne prijímané aj na najvyšších miestach, najvyšší zákonodarca postupne dospel k rozhodnutiu interpretovať predpisy Missale Romanum z roku 1969, ktorými bol starý misál „zrušený“ ako nezáväzné.
