Čím viac sa kresťanstvo medzi pohanmi šírilo, tým ťažšie bolo pridŕžať sa „klaňania v duchu“, ako to požadoval Kristus. Ľudu nestačilo, že dostal namiesto pohanskej obety prevzácnu kresťanskú obetu a namiesto pohanskej liturgickej hudby žalmy a hymny. Preto sa apologéti museli kázaním a písaním postaviť proti tendencii vracať sa k zvykom, ktoré boli ľuďom tak drahé. Svätý Klement Alexandrijský spomína, že bol nútený pustiť sa do boja proti „hudbe modiel“ s tým najväčším úsilím. V spise Učiteľ hovorí: „Lebo ak si ľudia vypĺňajú čas píšťalami, gitarami, chórmi a tancami, egyptským tlieskaním rukami a takouto nezriadenou ľahkomyseľnosťou, stávajú sa veľmi neskromnými a neovládateľnými, tlčú na činely a bubny a robia hluk na nástrojoch klamu...
Píšťala patrí pastierom a flauta poverčivým, ktorí sú zaujatí modlárstvom a také nástroje majú byť v pravde vylúčené zo slušnej hostiny“ . [1] Autor spisu Recognitiones ponúka svojim čitateľom vysvetlenie masívneho rozšírenia pohanstva, ktoré sa mohlo uskutočniť iba vďaka obrovskej sile, ktorou pohanská liturgická hudba pôsobila na ľudí:
Po potope neveriaci a zlí ľudia „zaviedli zvrátené a nestále náboženstvá, ktorými sa nechala strhnúť väčšia časť ľudí - pri príležitosti sviatkov a slávností, zaviedli pitky a hostiny, píšťalky, flauty a harfy, a rôzne druhy hudobných nástrojov... a tu počali vznikať všetky druhy bludov.“[2]
Vtedajšia cirkevná autorita sa až príliš často potýkala so zvodnou mocou hudby, ktorá stále priťahovala mnohých kresťanov, najmä počas okázalých osláv pohanských sviatkov. Nezlučiteľnosť cieľov, ktoré pohania spájali s hudbou, ktorou uctievali bohov a pravej idey Boha, dáva Arnobiovi východisko pre otvorenie sporu. Hovorí pohanom:
Ste presvedčení, že trieskaním činelov a zvukom píšťal, dostihmi a divadelnými hrami sú bohovia potešení a dojatí a že ich hnev, ktorý ste predtým vyvolali, je uzmierený zadosťučinením, ktoré tieto veci prinášajú; považujeme to za nemiestne, ba viac, považujeme za neuveriteľné, že tí, ktorí svojou dokonalosťou o tisíc stupňov prevyšujú každý druh pozemskej dokonalosti, by mali byť potešení a uzmierení tým, čomu sa múdry človek smeje a čo sa nezdá byť príťažlivé nikomu okrem malých detí, alebo zle a málo vzdelaných ľudí.[3]
Považuje za smiešne, že sa podľa viery pohanov bohovia nechávajú pohnúť k milosrdenstvu cinkaním zvonov a dunením cimbalov a bubnoch a symfóniou píšťal, že sa cítia byť poctení rinčaním kastanetov, že ich treba spevom uspávať a hrou na flautu opäť prebúdzať.[4] Arnobius do istej miery hudbu vo všeobecnosti uznáva, lýru a flautu spolu so striebrom, bronzom a knihami počíta medzi vybavenie, ktorým je život človeka obklopený a naplnený. [5] Všetka hudba sa mu však stáva odpornou, lebo sa používa počas pohanskej bohoslužby, ako niečo posvätné: „Preto poslal duše (na zem), aby vykonávali veci týkajúce sa hudby a hry na flaute ako posvätné a nanajvýš čestné, aby nadúvali líca pri fúkaní na píšťalky? "[6]
Ale ani britkosť Arnobiovho útoku, ukončiť boj proti inštrumentálnej hudbe pohanov nedokázala. Svätý Gregor Naziánsky musel svojim kresťanom znovu a znovu zdôrazňovať, že v kresťanskej bohoslužbe spev hymnov nahradil hru na tympanón a že žalmy nahradili pohanské piesne. Zároveň stavia do protikladu blikajúce svetlo, flauty a tlieskanie v pohanskej liturgii k duchovnej radosti a čistote duše tých, ktorí sa podieľajú na uctievaní pravého Boha.[7] Ťaženie proti inštrumentálnej hudbe bolo sťažené tým, že aj Židia, vyvolený Boží ľud, ju v bohoslužbe hojne využívali. Samotným textom žalmov bol kresťanský ľud znovu a znovu povzbudzovaný, aby chválil Boha cimbalmi, bubnami a inými nástrojmi. Kresťania čítali v Starom zákone, že používanie hudby je Božia vôľa.
„Na trúbkach budú trúbiť Áronovi synovia, kňazi. Toto nech je pre vás večne platným predpisom pre všetky pokolenia! A keď budete už vo svojej krajine tiahnuť do boja proti nepriateľovi, ktorý vás bude utláčať, zatrúbite na týchto trúbkach trhano. Vtedy si Pán, váš Boh, spomenie na vás a vy nájdete ochranu pred svojím nepriateľom. Na trúbkach budete trúbievať aj v dňoch svojej radosti, na sviatky a na novomesiace pri svojich celostných žertvách a pokojných obetách.“ (Num 10, 8-10)
V jeruzalemskom chráme počas prinášania veľkonočnej obety spievali Leviti za sprievodu fláut, na ktorých hrali aj takí, ktorí sami Levitmi neboli. Veľmi jasný je v tomto ohľade opis Sviatku stánkov zachovaný v Talmude. Pri slávení bohoslužby o siedmej hodine ráno na Sviatok stánkov, návštevníci sviatku recitovali žalm 117,25, obklopili oltár a naklonili k nemu palmové ratolesti, ktoré niesli v rukách; podobne, keď odchádzali od oltára na znamenie trúbkou, opakovane volali: „Aký si krásny , ó, oltár!“ Keď nastal večer, zhromaždili sa poprední ľudia. Zbožní muži s fakľami v rukách tancovali pred ľudom a spievali piesne a hymny v sprievode Levitov hrajúcich na harfe, lýre a nespočetných iných nástrojoch, stojac na pätnástich schodoch vedúcich z Nádvoria mužov na Nádvorie žien. Tie zodpovedajú pätnástim graduálnym žalmom. Pri hornej bráne medzi mužským a ženským dvorom stáli dvaja kňazi s trúbami. Pri prvom zakikiríkaní kohúta zatrúbili a pokračovali v trúbení, kým nedošli k východnej bráne, ktorá viedla von z Nádvoria žien.[8] Prepracovanejšie hudobné skrášlenie bohoslužby je ťažké si predstaviť. A keď cirkevní spisovatelia často využívali príležitosť dať do protikladu pohanské tance s Dávidovým tancom pred Archou zmluvy, tancom - ktorý sa páči Bohu [9] - kresťania správne poznamenali, že aj v Dávidovom tanci citara, lýra, bubny a cimbaly hrali svoju úlohu[10]. Kresťania sa zo Starého zákona dozvedeli, že inštrumentálnu hudbu pri obetovaní ustanovil Boh. V druhej knihe Kroník sa píše: „Ich krv obetovali na oltári za hriech, aby získali zmierenie pre celý Izrael, lebo kráľ rozkázal, že celopal a obeta za hriech má byť za celý Izrael. Potom postavil v Pánovom dome levitov s cimbalmi, harfami a citarami podľa príkazu Dávida, kráľovho vidca Gada a proroka Nátana. Lebo to bol príkaz Pána (daný) prostredníctvom jeho prorokov. Leviti teda stáli s Dávidovými nástrojmi a kňazi s trúbami. Vtedy Ezechiáš prikázal, aby na oltári obetovali celopal. A práve keď sa začal celopal, začala Pánova pieseň a trúby pod vedením nástrojov izraelského kráľa Dávida a celé zhromaždenie sa klaňalo. Pieseň znela, trúby zvučali; a to všetko, kým sa neskončil celopal.“ (II Krn 29, 24-28)
Obrad, o ktorom tento text hovorí, bol veľmi podobný pohanskému obetnému obradu a používal hudbu počas obetného aktu. V skutočnosti sa ale tomuto hrozivému odcudzeniu obetnej bohoslužby proroci pokúšali čeliť. Napríklad Ámos 5, 23 hovorí: „Odstráň odo mňa hluk svojich piesní, nechcem počuť ani zvuk tvojich hárf...“ Cirkevní otcovia používali takéto pasáže, aby dokázali svojim kresťanom, že inštrumentálna hudba nie je Bohu milá. Podľa Teodoreta z Kýru tieto pasáže dokazujú, že Boh dovolil Izraelitom menšie zlo, aby zabránil väčšiemu. Počas svojho dlhého pobytu v Egypte, sa Židia naučili a osvojili si základné egyptské zvyky a morálku. Aby ale odvrátil Židov od uctievania modiel, Boh im dovolil, aby jemu samotnému ako pravému Bohu prinášali obete a sviatky sprevádzané inštrumentálnou hudbou, ktorú dovtedy na počesť falošných bohov užívali Egypťania. Hudobné nástroje pripustil nie preto, že by ho tešil ich zvuk, ale preto, aby postupne vytlačil bláznovstvo modloslužby[11].Podobne Theodoret na inom mieste hovorí: „Leviti v dávnych dobách používali nástroje v chráme na oslavu Boha nie preto, že by sa Bohu páčil ich zvuk, ale preto, že vzal do úvahy úmysel, s ktorým ich používali. Že Boh nemá záľubu v piesňach a hudbe od Neho počujeme, keď hovorí k Židom: Odstráň odo mňa hluk svojich piesní, nechcem počuť ani zvuk tvojich hárf...“ (Amos 5, 23) Keď sa to napriek tomu dialo, dovolil to, pretože ich chcel oslobodiť od klamu modloslužby. Pretože medzi nimi bolo mnoho nadšencov zábavy a smiechu, aké sa odohrávali v modlárskych chrámoch, dovolil nástroje, aby ich tak pritiahol k sebe a menším zlom zabránil väčšiemu.[12] Aj Chryzostom nachádza v celku inštrumentálnej židovskej bohoslužobnej hudby len ústupok židovskej slabosti. Boh tak chcel povzbudiť ich ducha, aby s radosťou robili to, čo im bolo užitočné.[13]
Aby nedali poslucháčom dôvody na námietky proti cirkevnej nechuti k inštrumentálnej hudbe, väčšina Otcov vo svojich homiletických vysvetleniach žalmov používala alegóriu. Svätý Klement Alexandrijský napríklad chápe žaltár (psalterium je hudobný nástroj pozn. prekl.) ako jazyk a citaru ako ľudské ústa,[14] a na túto exegézu následne nadviazali mnohé školy.[15] Na rozdiel od takýchto pokusov o alegorický výklad nám Chryzostom predstavuje skutočný dôvod existencie inštrumentálnej hudby v židovskej bohoslužbe:
„Niektorí naozaj hovoria, že bubon predstavuje smrteľnosť nášho tela a žaltár, naopak, pohľad k nebu. Na ten nástroj (bubienok) sa totiž hrá zhora a nie zdola ako na citaru. Ja však namiesto toho hovorím, že Židia tak hrávajú odpradávna pre mdlosť svojho rozumu a preto, aby ich to odviedlo od modloslužby. Preto, keď im (Boh) dovolil obetovať, tak im tiež dovolil aj hudbu, nakoľko sa prispôsobil ich slabosti.“ [16] Starozákonná obeta a hudba sú aj pre Izidora z Pelúsia vyjadrením jednej a tej istej hlúposti. „Ak Boh prijal obeť a krv pre hlúposť vtedajších ľudí, prečo sa čuduješ, že strpel aj hudbu citary a žaltára?“[17]
Theodoretov názor, že Židia si priniesli liturgickú inštrumentálnu hudbu ich z Egypta má veľa podporovateľov. Ako uvádza Filón, Mojžiš sa od Egypťanov naučil „rytmus, harmóniu a metriku a vo všeobecnosti hudbu vyludzovanú prostredníctvom nástrojov“.[18] Dokonca aj pri prvom odpadnutí Židov k modloslužbe, ktoré sa stalo na hore Sinaj, boli podľa Filóna spievané hymny, ktoré sa spievali v Egypte pri uctievaní bohov: „Urobili zlatého býka, napodobeninu zvieraťa, ktoré bolo v tej krajine považované za najposvätnejšie, prinášali nesväté obete, predvádzali bezbožné tance, spievali hymny, ktoré sa nelíšili od pohanských žalospevov.“[19] Spomínané piesne patrili zrejme ku kultu Osirisa.
Vzhľadom na vysokú úroveň egyptskej hudby sa dá sotva pochybovať, že napriek rozdielnosti medzi mojžišovskou a egyptskými formami bohopocty, pretrval v izraelskej hudobnej praxi silný egyptský vplyv. Tamburína, obruč so zvončekmi potiahnutá bielou kožou, ktorou Mária sprevádzala tance a piesne pri Červenom mori (Exodus 15), má svoj pôvod v Egypte. Trúbka, na ktorú sa trúbilo pri rozkladaní tábora, pri zhromažďovaní ľudu a pri rôznych príležitostiach pri bohoslužbách, najmä pri obeti ( II Krn 30, 21; 35, 15. Numeri 10, 2), bola signálnym nástrojom egyptskej armády.[20]
Sistrum, ktoré podľa 2 Sam 6, 5 používali Izraeliti a ktoré nazývali menaaneim, je egyptský nástroj, ktorý sa používal pri uctievaní bohyne Isis. Vyššie spomenutá slávnosť pri príležitosti prenesenia archy zmluvy na Sion, ako aj tance izraelských dcér pri každoročne slávnosti v Šíle (Sudcovia 21, 21), boli veľmi podobné hudobnému sprievodu egyptských zvykov pri chrámových bohoslužbách a prehliadkach. Ako uvádza Herodotos, počas sprievodu s podobizňami bohov, ženy spievali chvály Osirisovi a na oslave sviatku Diany v Bubastis skupiny mužov a žien spievali a tancovali pri zvuku bubnov a fláut.[21] Veľkolepé obrady pohanských náboženstiev, ktorými bol Izrael obklopený, si vyžiadali určité ústupky zmyselnosti židovského národa. Tak sa malo predísť nebezpečenstvu zbehnutia k tomuto umeleckému uctievaniu modiel, ktoré viac tešilo oči i uši. Preto sa vyššie uvedené vysvetlenie Theodoreta a Chryzostoma javí ako úplne opodstatnené.
[1] Clement of Alexandria, Paedagogus 2, 4 (GCS Clem. I, 181, 21 Stählin).
[2] Recognitiones 4, 13 (120 Gersdorf).
[3] Arnobius, Advenus nationes, 7, 36 (CSEL 4, 270, 11 Reifferscheid).
[4] Ibd. 7, 32 (CSEL 4, 265, 18ff. Reifferscheid).
[5] Ibid. 2, 23 (CSEL 4, 67, 6 Reifferscheid)
[6] Ibid. 2, 43 (CSEL 4, 82, 9 Reifferscheid)
[7] Gregor Naziánzsky, Oratio 5, 25 (PG 35, 708/9)
[8] Cf. F. J. Dölger, Sol Salutis (Münster 2 1925) 19 A. 2.
[9] Gregor Naziánzsky, Oratio 5, 25 (PG 35, 708/9)
[10] Pseudo-Cyprian, De spectaculis 3 (CSEL 3, 5, 8 Hartel).
[11] Theodoretus, Graecarum affectionum curatio 7 (De sacrificis) §16 (185, 1 Raeder), §21 (186, 9 Raeder), §34 (190, 3 Raeder).
[12] Theodoretus, In psalm. 150 (PG 80, 1996).
[13] J. Chrysostom, Homil. in Psalm, 150 (PG 55, 497).
[14] Clement of Alexandria, Paedagogus 2, 4 (GCS Clem. I, 182, 19 Stählin).
[15] Cf. Eusebius, In Psalm. 91 (PG 23, 1172) ; Ambrose, De Elia et ieiunio 15 (PL 14, 716); Expositio evangelii Lucae 7, 237 (CSEL 32, 388 Schenkel); Cassiodorus, Ex posino in Psalm. 97 (edit. Maur. 312)
[16] J.Chrysostom, In Psalm. 149, 2 (PG 5 5, 494).
[17] Isidor de Pelusium, Epistula II 176 (PG 78, 628).
[18] Philo, De vita Moysis I §23 (125, 5 Cohn).
[19] Philo, De specialibus legibus III §125 (185, 12 Cohn).
[20] Cf. J. "Weiss, Die musikalischen Instrumente des Alten Testamentes (Graz 1895) 94.
[21] Herodotus, Historiae 2, 48 (I, 134, 20 Stein).
