Po smrti pápeža svätého Pia X., ku ktorej došlo v roku 1914, sa objavuje tretia sila, resp. tretia strana, ktorá sa síce dištancovala od modernizmu, avšak zabezpečovala v skutočnosti jeho pokračovanie, napriek jeho odsúdeniu. Zmiznutie antimodernizmu, ktorý bol nahradený cirkevnou politikou tretej strany, v 30. rokoch 20. storočia, vzbudilo prúdy a trendy nadväzujúce na dedičstvo modernizmu.

Pápež Pius XII. a znamenia krízy

Pápež Pius XII. viedol Cirkev aj vo Svätom roku, v ktorom bola vyhlásená dogma o Nanebovzatí Preblahoslavenej Panny Márie, dňa 1. novembra 1950. Milióny katolíkov celého sveta prijali s radosťou túto správu. Pápež Pius XII. dostal mimoriadnu milosť, aby videl vo vatikánskych záhradách ten istý obraz otáčajúceho sa slnka ako ohnivej gule, ktorý videlo takmer 70 000 ľudí v Portugalsku, vo Fatime, dňa 13. októbra 1917, pri vtedajších zjaveniach Panny Márie. Zmienený pápež videl tento obraz prvýkrát dňa 30. októbra 1950, teda dva dni pred vyhlásením dogmy, a následne ešte dvakrát. Predmetný zázrak zvýraznil význam zásahov Panny Márie pre Cirkev v jej potrebách, najmä so zreteľom na veľmi vážne fatimské posolstvo.

Samotný pápež dostal týmto spôsobom veľmi zrozumiteľnú správu o neustálom význame fatimského varovania pre Cirkev a svet, aj napriek skončeniu hrôz predpovedanej druhej svetovej vojny. Je pozoruhodné, že Eugenio Pacelli (1876 - 1958), neskorší pápež Pius XII., prijal biskupskú vysviacku v Ríme, dňa 13. mája  1917, t. j. v deň začiatku fatimských zjavení Panny Márie.

Vyššie uvedené skutočnosti boli zdrojom radostnej nádeje pre všetkých katolíkov, ktorí poznali nesmierny význam rešpektovania každého slova Panny Márie pre celé ľudstvo. V tejto atmosfére došlo zjavne k zmenšeniu nevyhnutnej ostražitosti mnohých predstaviteľov Cirkvi voči nebezpečenstvám a nepriateľom, na ktoré poukazoval pápež svätý Pius X. veľmi často. Predmetné znepokojujúce tendencie v Cirkvi následne spôsobili vznik a trvanie dosiaľ najväčšej krízy v Cirkvi v jej doterajšej histórii. Presviedčajú nás o tom veľmi  rozšírené podoby všeobecného rozvratu v oblasti katolíckej viery, morálky, liturgie a disciplíny v súčasnosti.

Teologická kríza v 50. rokoch 20. storočia

Pápež svätý Pius X. vydal encykliku Pascendi Dominici gregis, zo dňa 8. septembra 1907, v ktorej odsúdil princíp imanencie, ktorý bol jadrom modernizmu, a spolu s ním aj primát „náboženskej skúsenosti“ veriaceho, z ktorej vyplýva možnosť vývoja náboženskej pravdy a dogiem. Tento pápež charakterizoval modernizmus ako súhrn omylov vo všetkých oblastiach katolíckej náuky (Sväté písmo, teológia, filozofia, kult). Korene a príčiny tohto hnutia spočívajú v pokuse nadviazať „dialóg“ medzi Cirkvou a procesom sekularizácie, ktorý prebiehal v období po Francúzskej revolúcii.

Pápež svätý Pius X. vydal Motu proprio Sacrorum Antistitum, zo dňa 1. septembra 1910, v ktorom  jasne odmietolheretický výmysel o vývoji dogiem, podľa ktorého význam dogiem sa mení, a dnes je iný, ako bol v počiatkoch Cirkvi. Zdôrazňuje, že viera nie je „slepý náboženský cit, ktorý vyviera z temnoty podvedomia“, ale že je to „skutočný súhlas rozumu“.

Pápež Pius XII. vydal encykliku Humani generis, zo dňa 12. augusta 1950, v ktorej poukázal na „otrávené ovocie pochádzajúce znovôt v takmer každej oblasti teológie. Pius XII. odsúdil v predmetnej encyklike myslenie všetkých ľudí, bez uvedenia konkrétnych osôb, ktorí osvojili si mentalitu a jazyk modernej filozofie, a ktorí tvrdili, že dogmy je možné „vyjadriť kategóriami modernej filozofie, najmä existencializmu, imanentizmu, idealizmu, alebo nejakého iného systému“. Základným omylom odsúdeným touto encyklikou bol relativizmus, podľa ktorého ľudské poznanie nemá nikdy nezmeniteľnú a reálnu hodnotu, ale len relatívnu hodnotu. Predmetný relativizmus, ktorý bol charakteristický pre modernizmus odsúdený pápežom svätým Piom X., sa začal objavovať znova pod plášťom „novej teológie“.

Snaženie pápeža Pia XII. v boji proti modernistickým herézam nebolo rovnako výrazné a úspešné, ako v prípade pápeža svätého Pia X., ktorý využíval aj nevyhnutné represívne opatrenia na potlačenie šírenia heréz. Také opatrenia neboli aplikované po vydaní encykliky pápeža Pia XII., Humani generis.

Možno poukázať aj na značný vplyv modernistických heretikov v Cirkvi, ktorý zosilnel po smrti pápeža svätého Pia X., ku ktorej došlo v roku 1914. Panna Mária prišla do Fatimy v roku 1917, teda práve v čase, keď modernistickí nepriatelia katolíckej pravovernosti budovali svoje mocenské pozície, a začali preukazovať svoj vplyv.

Mons. Umberto Benigni (1862 - 1934), taliansky profesor cirkevných dejín na Pontifikálnej univerzite Apollinare, katolícky kňaz, bol zakladateľom protimodernistického združenia Sodalitium Pianum, ktoré vzniklo v roku 1909. Pápež svätý Pius X. podporoval predmetné združenie, poslal tri pápežské rukopisné požehnania tomuto združeniu, a zabezpečoval jeho každoročnú finančnú podporu. Po smrti pápeža svätého Pia X. došlo k rozpusteniu tohto združenia, následne bolo obnovené v roku 1915, a definitívne zrušené v roku 1921.

Modernistická nákaza preniká do Cirkvi

Taliansky historik a filológ Luciano Canfora (* 1942), konštatuje, žezakladatelia filológie“, resp. vedy o jazyku, boli v priebehu dejín „heretikmi heretikov“, keďže táto veda bola používaná ako nástroj na podkopanie prirodzenej aj božskej pravdy. Niektorí teológovia a exegéti aplikovali na konci 19. storočia, pod vplyvom pozitivizmu, tento filologický nástroj na Sväté Písmo. Žiadali nezávislosť vedeckého výskumu od cirkevného Magistéria, a chceli od filológov autentickú interpretáciu posvätných textov. Za pontifikátu pápeža Leva XIII. došlo k opätovnému šíreniu historicko-kritickej metódy, teda nástroja, ktorým už Erazmus Rotterdamský (1467 - 1536) pripravoval cestu pre protestantskú revolúciu.

Mons. Louis Duchesne (1843 - 1922), francúzsky profesor biblickej vedy, filológ a kňaz, pôsobil v rámci Institut Catholique, založenom v Paríži, v roku 1875, kde aplikoval novú metódu na dejiny Cirkvi.

Alfred Loisy (1857 - 1940), francúzsky profesor biblickej vedy na Institut Catholique v Paríži a kňaz, spolupracoval s Mons. L. Duchesnem, ktorý ho inšpiroval ako jeho učiteľ k aplikovaniu svojho nového učenia v rámci biblických štúdií. A. Loisy vo svojom diele Evanjelium a Cirkev, z roku 1902, reagoval na interpretáciu kresťanstva protestantského teológa Adolfa von Harnacka (1851 - 1930). A. Loisy bagatelizoval a poprel zjavený charakter Starého zákona a Nového zákona, Božstvo Pána Ježiša Krista, ustanovenie Cirkvi, hierarchie a sviatostí, a to použitím historicko-kritickej metódy. (Fotografia Alfreda Loisyho)

A. Loisy konštatoval:

Ako historik som neprijal, že Kristus založil Cirkev a sviatosti; tvrdil som, že dogmy utvárali sa postupne, a že neboli nemeniteľné; to isté som tvrdil o charaktere cirkevnej autority ( ... ). Neobmedzil som sa teda na kritiku Harnacka: Diskrétne, ale pripravoval som efektívne cestu pre zásadnú reformu biblickej exegézy, oficiálnej teológie, a dokonca samotnej cirkevnej autority.

A. Loisy bol exkomunikovaný v roku 1908, a následne prerušil vzťahy s Cirkvou, a vzdal sa dokonca kresťanstva, na rozdiel aj od svojich modernistických priateľov. 

Modernisti formulujú svoj program

Ernesto Buonaiuti (1881 - 1946), taliansky profesor cirkevných dejín v Seminári sv. Apollinara a kňaz, prispel významne k vytvoreniu diela Program modernistov, ktoré bolo vydané anonymne v Ríme, v roku 1907. E. Buonaiuti bol presvedčený, že historická metóda „by sa mala stať pravým locus theologicus kresťanskej revolúcie.“ Predmetný program tvrdil, že dogmy sa vyvíjajú vnútorne a neobmedzene, a že význam a hodnota týchto dogiem nespočíva v nezmeniteľnom obsahu týchto dogiem, ale že spočíva v subjektívnom pocite, aký môžu vzbudzovať v ľudskom vedomí. 

E. Buonaiuti bol exkomunikovaný v roku 1925.

George Tyrrell (1861 - 1909), írsky kňaz, ktorý konvertoval z kalvinizmu na anglikanizmus a následne na katolicizmus, vstúpil do Spoločnosti Ježišovej, a dal teologický rámec modernistickému hnutiu. G. Tyrrell stotožňoval zjavenie so životnou skúsenosťou, ktorú každý človek zažíva vo svojom vedomí. Podľa neho lex orandi má diktovať normy pre lex credendi, nie naopak. Zjavenie ako skúsenosť však „nikto nemôže vložiť do nás zvonku; učenie môže byť príležitosťou, nie príčinou“. Náboženská skúsenosť“ veriaceho nahrádza zároveň rozum a vieru. (Fotografia Georgea Tyrrella)

G. Tyrrell bol exkomunikovaný v roku 1907.

Maurice Blondel (1861 - 1949), francúzsky profesor filozofie na Univerzite v Aix, navrhoval novú formu apologetiky prostredníctvom metódy imanencie, ktorá by umožňovala prijať Zjavenie vychádzajúc z požiadaviek ducha človeka. Predmetná apologetika bola postavená na „náboženstve srdca so subjektivistickým a imanentistickým pozadím, v záujme vyhnutia sa údajnému „intelektualizmu“. M. Blondel významne ovplyvnil postoje E. Buonaiutiho a G. Tyrrella.

Po smrti pápeža svätého Pia X., ku ktorej došlo v roku 1914, sa objavuje tretia sila, resp. tretia strana, ktorá sa dištancovala od modernizmu, avšak zabezpečovala v skutočnosti jeho pokračovanie, napriek jeho odsúdeniu. Zmiznutie antimodernizmu, ktorý bol nahradený cirkevnou politikou tretej strany, v 30. rokoch 20. storočia, vzbudilo prúdy a trendy nadväzujúce na dedičstvo modernizmu.

Zdroj:

MATTEI, Roberto de: Druhý vatikánsky koncil. Doposiaľ nenapísané dejiny. Titul originálu: Il Concilio Vaticano II. Una storia mai scritta, Torino, 2011. Bratislava: Nadácia Slovakia Christiana, 2019, s. 18 - 27. ISBN: 978-80-972597-6-1.

Súvisiace články:

TAJNÁ SPOLOČNOSŤ V CIRKVI A NEOMODERNIZMUS - II. VATIKÁNSKY KONCIL  A  REVOLÚCIA ŠÍRENÁ POTLESKOM. (ČASŤ 4).
TAJNÁ SPOLOČNOSŤ V CIRKVI A NEOMODERNIZMUS - II. VATIKÁNSKY KONCIL A  REVOLÚCIA ŠÍRENÁ POTLESKOM. (ČASŤ 4). 15. 11. 2022
Cirkev otvorená pre každého?
Cirkev otvorená pre každého? 14. 10. 2022
Hnutia v službách revolúcie - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom (3. časť)
Hnutia v službách revolúcie - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom (3. časť) 15. 10. 2022
Dignitatis Humanae a trpké dedičstvo koncilu
Dignitatis Humanae a trpké dedičstvo koncilu 10. 10. 2022
Hriech a Kristus - Uznať svoju hriešnosť nestačí, treba sa polepšiť
Hriech a Kristus - Uznať svoju hriešnosť nestačí, treba sa polepšiť 13. 11. 2022
MONS. MARCEL LEFEBVRE  -  ARCIBISKUP VERNÝ TRADÍCII V ČASOCH ZRADY.
MONS. MARCEL LEFEBVRE - ARCIBISKUP VERNÝ TRADÍCII V ČASOCH ZRADY. 26. 11. 2022
Rozprávky o pápežskej neomylnosti
Rozprávky o pápežskej neomylnosti 29. 11. 2022
Druhý vatikánsky koncil (1962-1965) a revolúcia šírená potleskom [na pokračovanie: I. časť]
Druhý vatikánsky koncil (1962-1965) a revolúcia šírená potleskom [na pokračovanie: I. časť] 03. 09. 2022
Kremácia a chrám Ducha Svätého v plameňoch
Kremácia a chrám Ducha Svätého v plameňoch 05. 10. 2022
Neomodernizmus - pravá tvár súčasnej katolíckej teológie
Neomodernizmus - pravá tvár súčasnej katolíckej teológie 13. 09. 2022

Z archívu:

Cirkev otvorená pre každého?

z dňa 14. október 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Synodálne načúvanie

z dňa 20. august 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac
­