Ilustrácie impresionistického umelca Imricha Bartu (* 1925 – † 1999) v „Misáli latinsko-slovenskom“ vydanom v roku 1952 sú snahou autora v duchu impresionizmu zachytiť liturgický život tak, ako sa práve javil v danom okamihu, už dvadsať rokov pred Druhým vatikánskym koncilom. A to i napriek, respektíve v úplnom rozpore s tým, čo misál omše všetkých vekov vo svojich rubrikách vtedy ešte stále slovom vyjadroval. Barta tak v predkoncilovom misáli znázornil obetné stoly, bochníky namiesto hostií a dokonca i iné novotvary v pokoncilovej teológii, ako je napríklad tajomná výmena darov medzi Bohom a človekom.
Uvedeniu adventného obdobia (str. 60) dominuje strapec hrozna a klas žita.
Obraz presahuje do obdobia Vianoc (str. 95), kedy sa obetné dary — už prinášané veriacimi — zmenia prostredníctvom výmeny medzi Bohom a človekom na postavu dieťaťa Ježiša stojaceho — už nie na oltári, ale — na obetnom stole. Už to nie je Kristus, ktorý vykonal vlastnú obetu na kríži, ktorá ako jediná dokonalá je Bohom prijímaná, ale je to zhromaždenie veriacich — pozývané k stolu samotnou Pannou Máriou — a plody ich práce (obetné dary), nadania (hudobník s trúbkou), umu (muž s knihou) a ich zbožnosti (muž s kostolom), z ktorých sa na obetnom stole narodí dieťa Ježiš. „Admirabile commercium“, teda podivná výmena už nespočíva v tom, že Syn Boží sa stal človekom a my, ľudia, synmi Božími. Zhromaždenie premieňa, Ježiško sa rodí.
Traja králi (str. 132) prinášajú svoje dary kňazovi, ktorý znova na obetnom stole obetúva Najsvätejšie Božie Telo i Krv Kristovu.
Na začiatku omšového poriadku (str. 502) je znázornený prechod Cirkvi bojujúcej — teda nás, žijúcich — v podobe meča a štítu do Cirkvi víťaznej — teda zástupu svätých, ktorí nás predišli do večnosti — zobrazenej vavrínovým vencom. Na tomto prechode sa však už nepodieľa výlučne Telo Kristovo, ale je zdôraznená i prítomnosť kalichu s Krvou Kristovou. Autor ide ďalej a tradičné zobrazenie jednoty kalichu s hostiou je nahradené celým bochníkom chleba umiestneným nad kalichom. Teda autor zobrazuje nielen špecifiká liturgického slávenia pokoncilovej omše ako takej, ale dokonca jej „neokatechumenátneho“ prevedenia šesťdesiat rokov predtým, ako sa obrovské hostie a lámanie bochníkov stali súčasťou pokoncilového experimentovania!
Po prefácii nasleduje ilustrácia s ukrižovaným Kristom (str. 526), z ktorého boku tryská Jeho Presvätá Krv. Pod krížom ju zachytáva do kalichu ženská postava so zahalenými vlasmi a bez svätožiare, teda anjeli sa tejto práce už vzdali a teraz ju má na starosti akási kňažná — má byť predobrazom svätenia žien? Vzápätí na druhej strane je kánon omše uvedený obrazom poslednej večere.
Vo veľkonočnom čase (str. 552) zasa Ježiš sedí na otvorenom hrobe, ktorý je vyobrazený tak, že pripomína tento raz oltár, z ktorého kŕmi svoje ovce.
Na Turíce (str. 617) z neba zlieta holubica — ktorá je v tradícii vyobrazením Ducha Svätého — opäť na obetný stôl, letiac ponad obetné dary, zatiaľ čo viac holubíc sedí pod stolom. Čo majú tieto ďalšie holubice predstavovať? Ďalšie vánky Ducha Svätého v iných cirkvách?
Text vyšiel ako súčasť Správy bezradných katolíkov o stave viery na Slovensku pri príležitosti apoštolskej návštevy pápeža Františka v kapitole 2.6 Slovenské lastovičky ducha pokroku O modloslužbe revolučnej, vznešenej, ktorá požiera svoje deti.
