Postava kardinála Billota je dôkazom toho, že jezuitská rehoľa, ktorá dnes predstavuje avantgardný predvoj v šírení vnútrocirkevného rozkladu, mala ešte pred sto rokmi vo svojich radoch osobnosti mimoriadne intelektuálne nadané a zároveň pevne ukotvené vo vieroučnej pravovernosti. Navyše, a to je dôležité, morálne natoľko silné a nekompromisné, že boli ochotné za svoju vernosť myšlienke boja proti modernému úpadku v Cirkvi a spoločnosti, prinášať obete.
Meno kardinála Billota sa minulý rok objavilo v bežných katolíckych médiách, v súvislosti s odobratím kardinálskej dôstojnosti desivému americkému prelátovi McCarrickovi, s poukazom na to, že posledným kardinálom, ktorý prišiel o purpur pred McCarrickom, bol práve Billot.
Napriek pravdivosti suchej informácie, sa spomenutie týchto dvoch protikladných osobností v jednej vete, javí ako nemiestne a v konečnom dôsledku ohavné. Na jednej strane morálna obluda, ktorá skompromitovala Cirkev a na strane druhej muž oddaný katolíckej viere, teológ a tomista nevšedného nadania, žijúci v príkladnej čistote a predovšetkým – stratiaci svoju kardinálsku hodnosť kvôli svojej striktnej vernosti k protimodernistickej politike Pia. X., ako aj kvôli snahe o presadzovanie autentickej renovácie katolíckeho kráľovstva vo Francúzsku, ktoré bolo Billotovou vlasťou.
Jedenému z nich musel byť purpur odňatý v hanbe pred celým svetom a druhý sa ho dobrovoľne vzdal, keď videl, že jeho sympatie k monarchistickému a integralistickému politickému hnutiu Action française, ktoré pápež Pius XI. za veľmi pochybných okolností odsúdil (aby ho následne Pius XII. opäť povolil), by sa mohli stať nástrojom diskreditácie voči celej protimodernistickej opozícii. Oprávnenosť tejto obavy potvrdzuje vo svojej knihe Cirkev nasiaknutá modernizmom aj arcibiskup Lefevre, keď uvádza sympatizovanie s myšlienkami Action française, ako zámienku modernistov k šikanovaniu jeho rímskeho predagóga Le Focha, a konkrétne aj kardinála Billota, pričom skutočnou príčinou zásahu voči nim bola protiofenzíva progresivistických živlov, infiltrovaných a zdarne prežívajúcich v cirkevných štruktúrach.
Pre tých predstavoval kardinál Billot nanajvýš nepríjemného súpera, ktorého inteligenciu, teologickú a filozofickú odbornú erudovanosť dobre poznali, a v prípade význačného exponenta modernizmu dominikána Chenua, ktorý navštevoval jeho prednášky, a verejne uviedol, že považoval kardinála Billota za „teológa najvyššej kategórie“, aj potvrdili. Dobový Slovník náboženstva vo Francúzsku uvádza, že jeho: „sila argumentácie, hĺbka myslenia, ako aj jeho umenie syntézy, ktoré je schopné spojiť celé súbory tém do niekoľkých metafyzických princípov“, z neho robia jedného z najväčších teológov 20. storočia.
Billotova teológia sa opierala striktne o tomistickú filozofiu, ktorej základy si osvojil už počas štúdií na jezuitských kolégiách v Metz, Bordeaux a Blois. Čoskoro potom, ako bol v roku 1869 vysvätený za kňaza, sa stáva profesorom prednášajúcim o Svätom Písme na jezuitskom kolégiu v Lavale a kazateľom v Paríži. Od roku 1879 potom začína prednášať dogmatickú teológiu v Angres a neskôr v Jersey.
Do toho istého roku spadá aj vydanie encykliky Æterni Patris, pápežom Levom XIII. V nej sa odporúčal návrat k osvedčeným scholastickým metódam v teológii a filozofii, predovšetkým k učeniu sv. Tomáša Akvinského a jeho presadzovanie v katolíckych seminároch. Louis Billot sa dokonale stotožnil s touto myšlienkou a bol následne povolaný, ako teológ najvyššieho kalibru, do Ríma, aby potom dvadsaťpäť rokov prednášal v Gregoriáne.
Publikoval početné diela, v ktorých rozvíjal scholastickú metódu, vyslúžiac si povesť jedného z najbrilantnejších tomistov svojej doby. Zároveň sa profiloval ako striktný zástanca katolíckej ortodoxie, ktorý dokázal jasnozrivo rozpoznať bludné tendencie vo vnútrocirkevnom pohybe konca 19. storočia. Ako odborník na heterodoxné prúdy v Cirkvi bol preto prizvaný k preskúmaniu prác modernistického teológa Alfreda Loisyho. Výsledkom bolo ich odsúdenie a danie na index. To navždy skompromitovalo Billota v očiach modernistov. Ešte horším previnením v ich očiach bola jeho účasť pri zostavovaní protimodernistickej encykliky pápeža Pia X., Pascendi Dominici gregis (1907), na ktorej mal údajne dominantný podiel.
Za svoje zásluhy obdržal kardinálsky klobúk, stal sa členom Pápežskej biblickej komisie a aj prezidentom Akadémie sv. Tomáša Akvinského v Ríme.
Boj za očistenie Cirkvi od nákazy modernizmu, prebiehal v prípade Louisa Billota paralelne so snahou o návrat súčasnej spoločnosti, a to predovšetkým v jeho rodnom Francúzsku, k osvedčenému modelu katolíckej monarchie. Ten vo Francúzsku presadzovalo hnutie Action française, požadujúce zrušenie odluky Cirkvi od štátu, podporujúce reštauráciu monarchie ako aj návrat k princípom kresťanského štátu, ako ich sformoval tisícročným vývoj v rámci kresťanského stredoveku. Drvivá väčšina členov hnutia, vrátane jej najužšieho vedenia boli praktizujúci katolíci, oddaní Cirkvi, presadzujúci katolícke sociálne učenie. Modernisti však využili osobu predsedu hnutia, Charlesa Maurrasa, ktorý v mladosti následkom ohluchnutia stratil vieru a verejne to priznával, na to, aby v 20. rokoch minulého storočia požadovali od pápeža Pia XI. zákaz účasti v hnutí pre katolíkov.
Hnutie, ktoré sa tešilo sympatiám Pia X. (osobne sa stretol s Maurrasovou matkou), sa účelovo stalo predmetom cirkevnej sankcie (práve v čase, keď bolo najsilnejšie), aby bolo potom, už v oslabenej a zdecimovanej podobe, povolené Piom XII. Kardinál Billot v súkromnej nóte Léonovi Daudetovi, jednému z vodcov hnutia, vyjadril napriek cirkevnému odsúdeniu z roku 1926, hnutiu sympatie. Reakcia na seba nedala dlho čakať. 13. septembra 1927 bol predvolaný k pápežovi, kde sa po konfrontácii dobrovoľne vzdal svojej kardinálskej hodnosti.
V liste z 2. marca 1928, ktorý napísal otcovi Henerimu Du Passage, riaditeľovi časopisu Études, a uverejnenom v roku 1932, píše otec Billot, už opäť ako jednoduchý rehoľník, ktorý sa podľa svedectiev jemu blízkych osôb nikdy necítil dobre v kardinálskom habite, že jeho rezignácia nie je v žiadnom prípade dištancovaním sa od pápeža. Svoju rezignáciu zdôvodnil tým, že nechce, aby jeho meno (a kardinálska autorita) bola zneužívaná tými, ktorí odmietajú prijať pápežské rozhodnutie.
Rovnako je však možné hovoriť o jeho zrejmej snahe nedať modernistickému krídlu príležitosť na ďalšie útoky voči katolíckym integralistom, pod zámienkou ich neposlušnosti a údajného presadzovania závadných názorov.
Otec Billot opustil tento svet ako jednoduchý rehoľník v Galloro, kde sa nachádzal jezuitský noviciát. Tu, v pohorí Alban, neďaleko Ríma, zomrel 18. decembra 1931 vo veku 85 rokov.
Jeho monumentálne dielo predstavujú predovštkým teologické traktáty v latinčine; z väčšej časti ide o komentáre k Teologickej sume sv. Tomáša Akvinského. V širších kruhoch sa stal známy najmä svojou ostrou polemikou s liberalizmom, modernizmom, hnutím Le Sillon, ako aj rezervovaným prístupom voči Katolíckej akcii. Známou sa stala aj jeho kniha o Parúzii, z roku 1920, v ktorej spracoval tradičnú kresťanskú náuku o návrate Krista na konci vekov.
Za jeho najdôležitejší prínos Cirkvi však môžeme považovať jeho nekompromisnosť s akou hájil pravovernosť a tradičné spoločenské usporiadanie kresťanského štátu. Jeho skromnosť a dobrota, ktoré ho urobili milým aj jeho nepriateľom, sa nestali zámienkou ku beztvarému kompromisníctu a prispôsobovaniu sa moderným bludom. V tom nám je vzorom aj dnes. A to nielen laikom, ale predovšetkým stavu klerickému.
