Pod národom rozumieme všetkých obyvateľov niektorého kraja, čo tú istú reč hovoria a mimo toho majú viac alebo menej spoločný pôvod, spoločný dejepisný vývin a tak aj isté duchovné a telesné zvláštnosti. Slovo „národ“ nemá toho istého významu, čo „štát“ alebo „krajina“; lebo v jeden štát môžu byť spojené rozličné národy, ktoré spoločnou polohou druh na druha sú odkázané a majú spoločné zákony i spoločnú vládu. Rôznosť národov dopustil Boh s jednej strany čo pokutu ľudskej vysokomyseľnosti, s druhej strany z múdreho úmyslu k blahu národov. Ako zo sv. Písma môžeme vyrozumieť, pôvodne bola len jedna reč. Z výsledkov porovnávacej jazykovedy je zrejmé, že rozličné reči na svete vyšly z jednotlivých rečových rodín. Pri ďalšom skúmaní možno s veľkou pravdepodobnosťou i dokázať jednotu reči. Dľa zprávy sv. Písma dopustil Boh pri stavaní veže babylonskej pomätenie rečí, aby ľudí pokoril a k odlúčeniu prinútil. (1. Mojž. 11) Ale Boh najláskavejší má pri všetkom, teda i pri trestoch, úmysel pomáhať ľuďom. Rôznosť národná totižto mala prispieť i k tomu, aby sa medzi národmi zápas a tak i pokrok a osveta napomáhali. Ďalej rôznosť národná mala prekážať zmáhajúci sa mravný a náboženský úpadok. Ako pomätenie rečí zmarilo spupný podnik v Bábeli, tak neskôr i národnosť mala byť plotom, ktorým národy mali byť chránené od modlárstva a mravnej nákazy susedných národov.

 1. Kresťan smie a má milovať svoj národ viac, než cudzí; lebo láska táto leží už v povahe ľudskej a nezrušuje sa kresťanským náboženstvom, ale šľachtí sa a napomáha. 
Keď povedáme: „Kresťan smie milovať svoj národ“, primálo povedáme. Máme skôr povedať: „Kresťan má milovať svoj národ.“ Veď i samoláska a láska k rodičom nie je snáď iba dovolená, ale je prikázaná. A prečo by sme nemali milovať národ, z ktorého pochádzame a ku ktorému patríme? Či národ nie je veľká rodina, veľké príbuzenstvo? Ako svojich príbuzných milujeme viac než cudzích, tak máme milovať i svoj národ viac, než ktorýkoľvek cudzí. Láska k národu teda je osnovaná na zákone prírody, t. j. na vôli Stvoriteľovej. Ako nám Stvoriteľ už od prírody dal väčšiu lásku k rodičom, než k iným ľuďom a lásku túto zaštepil do srdca nášho, tak dal nám do srdca i väčšiu lásku k národu, z ktorého pochádzame a ku ktorému patríme. – Ostatne už príroda popudzuje a odkazuje nás, aby sme sa primkli k tým, čo tú istú reč vravia, ako my. Láska k národu reda je predpis zákona prírodného. No predpisy zákona prírodného nezrušujú sa kresťanstvom. Preto i Kristus výslovne osvedčil, že neprišiel zrušiť zákon. (Mat. 5, 17) Následovne láska k národu, ako i láska k náboženstvu, má za pôvodcu Boha; sú to sestry-blíženky od jedného otca, totiž Boha. Poneváč však Boh sám nemôže si protirečiť, nuž láska k níboženstvu nemôže stáť v protive s láskou k národu. Preto nachodíme, že Kristus, proroci, apoštoli, Matka Božia a mnohí svätí mužovia boli oduševnení za svoj národ. Povážme, že Spasiteľ náš účinkoval takmer len v zasľúbenej zemi, teda predovšetkým hľadel osožiť svojmu národu. On i osvedčuje, že je poslaný len k poblúdilým ovciam domu Israelovho. (Mat, 15, 24) Plápolajúcu lásku k národu nachodíme u prorokov (plač Jeremiáša), u židovských mučedlníkov (bratia Machabejskí), ba i u Matky Božej (povážme jej utešený chválospev) a u sv. apoštolov (sv. Pavol chcel radšej byť zavrhnutý, aby len jeho národ bol zachránený, Rim. 9, 2 a dˇ.) Sám Bohhľadel budiť tento národný cit v ľude židovskom; to dokazujú slová, ktoré z horiaceho kra hovoril k Mojžišovi: „Ja som Boh tvojich otcov, Abraháma, Izáka, Jakuba.“ (2. Mojž. 3) Preto i katolícka Cirkev pri svojom účinkovaní medzi národmi vždy brala do ohľadu ich národné city. Predovšetkám išlo jej o to, aby za misionárov kňazov k jednotlivým národom posielala mužov, čo z dotyčného národa pochodili, čím sa značne napomáhali i záujmy náboženské. Ona preto obráteným pohanským národom vždy ponechávala aj ich zdedené národné zvyky. Čo hľadela zmeniť, to boly len národné zvrhlosti, slabosti a nedokonalosti. Lásku k národu ukazujeme tým, že si vysoko vážime svoj národ a dovolenými prostriedkami ho napomáhame a bránime. Hoci človek vie, že na svete sú ešte šľachetnejšie a vzdelanejšie matky, než je jeho vlastná, predsa váži si matku svoju nad všetky ostatné. Podobne je i tu. Ale toto vysoké váženie si národa svojho nie je to samé, čo vysokomysľlné preceňovanie, ktoré záleží v tom, že niekto svoj vlastný národ má za lepší, než každý iný. Zrejmé je, že nie všetky národy môžu mať pravdu, ak sa každý považuje za najlepší. – Poneváč vážime si vysoko len to, u čoho badáme nejaké prednosti, nuž má každý hľadeť, aby poznal prednosti a slávne činy svojho národa. Avšak slabosti a nedokonalosti národa nikto nesmie považovať za cnosti, ale má ich uznávať a zo všetkých síl prispievať k ich odstráneniu. Ináč by bola láska k národu slepá a nerozumná. – K napomáhaniu svojho národa prispievame, keď pri kupovaní, pri rozdávaní prác, pri najímaní sluhov, alebo robotníkov, pri udeľovaní almužny a p. bereme ohľad na svojich rodákov. Že tých, čo nám bližšie stoja máme viac brať do ohľadu, dáva nám na vyrozumenie sv. Pavol, keď napomína, aby sme dobre činili všetkým, ale zvlášte domácim viery. No keď príslušník cudzieho národa nachodí sa v najkrajnešej potrebe, vtedy máme zabudnúť na všetky národné rozdiely a povážiť, že sme všetci „ľudia“. Vtedy musíme jednať, ako milosrdný Samaritán. – K obrane svojho národa sme najviac oprávnený vtedy, keď nám chcú potlačiť našu reč. Potláčanie svojej reči cíti i každý spolurodák, akoby mu jazyk trhali. Nie bez príčiny menuje sa reč i „jazykom“. Dopúšťa sa teda chyby, kto oproti svojmu národu je ľahostajný alebo zapiera svoju patričnosť k nemu; no i ten, kto preháňa lásku k národu, akoby národ bol najvyššie dobro človeka. Keď náboženská ľahostajnosť (indifferentismus) je nebezpečná, nuž zaiste je škodlivá i ľahostajnosť národná; ona je totiž dôkazom nedostatočnej úcty oproti sebe a bezcitnosti oproti svojim rodákom. Kto neváži si menšieho dobra, národa, ten ľahko nebude si vážiť ani vyššieho dobra, náboženstva; lebo kto v malom je neverný, je i vo veľkom. A kto zase je preniknutý národným oduševnením, snadnejšie odhodlá sa k veľkým činom a obetiam za blaho svojich blížnych; dejiny sveta podávajú nám mnohé príklady. – Kto slovom a skutkom zpiera patričnosť k svojmu národu, jedná temer tak podlo, ako ten, čo sa hanbí za svojich rodičov a príbuzných. – Ale napriek tomu všetkému národ nie je najvyššie dobro človeka; lebo by ináče sama patričnosť k národu musela byť v stave urobiť človeka ma zemi opravdove šťastným. Tomu však nie je tak. A potom so smrťou človeka prestávajú všetky národné rozdiely; lebo keď rôznosť reči je následok hriechu, nesmie ďalej trvať medzi blahoslavenými, poneváč v nebi niet nijakých pokút. Preto všetky národy a pokolenia zvelebujú najláskavejšieho Boha v nebi spoločným chválospevom. Ani človeku pred súdnou stolicou Božou zhola nič nepomôže, či patrí k tomuto alebo inému národu; práve tak, ako mu nepomôžu zemské majetky alebo pominuteľné hodnosti. Keď sa teda láska k národu preháňa, už nie je pravou láskou, ale skôr náruživosťou a ako taká je škodlivá a nemá ani stálosti; lebo krajnosti stýkajú sa len priľahko. Národná streštenosť nie je nič iného, ako modlárstvo; poklona, podĺžna Bohu, preukazuje sa tu národu. 

2. Ale láska k národu nesmie viesť k neláskavostiam alebo skrivodlivostiam oproti príslušníkom cudzieho národa; lebo príslušníci všetkých národov sú dietky jedného Otca nebeského, teda medzi sebou bratia a mimo toho v katolíckej Cirkvi spojení vo veľkú rodinu Božiu. I v národnom ohľade platí kresťanská zásada: „Čoho nechceš aby tebe činili, toho ani ty druhým nečiň.“

( z knihy Katechizmus: Viera kresťansko-katolícka, napísanej F. Spiragom, preloženej Š. Mišíkom, vydanej Spolkom svätého Vojtecha v roku 1907)