Dnes som vošiel do nášho farského kostola. Už som tam nejaký čas nebol; vlastne takmer desať rokov. Ten kostol má pre mňa zvláštny význam; je tam pochovaná moja rodina, bol som tam pokrstený a prijal som tam sviatosti. Nad dverami je zamurovaný kameň na pamiatku môjho pra, pra, pradeda, ktorý v roku 1818 zaplatil stavbu tohoto kostola; bol to prvý kostol, kde sme mohli po dvoch storočiach protestanského útlaku sláviť sv. omšu.
Rodinná tradícia hovorí, že dostal poctu zazvoniť na Anjel Pána, po stáročiach prvýkrát, čo znel zvon Anjel Pána nad našimi roľami. Rád si ho predstavujem, ako tam stojí, zvoní, ako ho premáha láska a hrdosť na skromnú, no peknú malú kaplnku, ktorá konečne chránila našich ľudí pred dažďom a vetrom, keď sa zhromaždili na bohoslužbu. Stará skala, na ktorej sa slúžievala omša, bola privezená do kaplnky v sprievode, ktorého sa zúčastnil každý z farnosti. Po dve dlhé storočia to bol jediný oltár, ktorý ľudia poznali, strecha ho nechránila pred dažďom, nezdobil ho mramor a plachty ktoré ho pokrývali, boli za tie desaťročia značne opotrebované.
Farská kronika nám hovorí, že keď sprievod prechádzal okolo zničenej stredovekej kaplnky s výhľadom na dedinu, zastavil sa pri bráne a modlili sa ruženec. Pred štrnástimi storočiami ich otcovia na tomto mieste prijali vieru od svätého Patrika, prostého mnícha, kovotepca, ktorý vyrábal kalichy a patény pre prvé omše, ktoré sa začínali slúžiť v Írsku. Celé tisícročie mávali omšu v tomto malom kostole, až kým ho nevypálili a nezbúrali reformátori, ktorí im zakázali praktizovať vieru. Teraz niesli znak svojho prenasledovania k pamätníku svojej emancipácie, ale dali si záležať na tom, aby sa zastavili a uctili miesto, kde v ich malom kráľovstve, prvý krát zakorenila viera.
Keď veľká kamenná doska dorazila do chóru nového kostola, sám biskup, rodák z farnosti, primuroval na starú omšovú skalu mramorový obklad nového oltára. Kázeň, ktorú mal, sa nezachovala, ale rád si myslím, že vyzdvihol tento deň vzkriesenia viery. Opustená, vydrancovaná, ubitá po toľko rokov, viera zredukovaná na mrmlanie poverčivých sedliakov a prenasledovaných kňazov a rozbité ruiny kostola, ktorý stál po celé tie roky nad ich dedinou a takmer sa im vysmieval ako symbol ich zotročenia. To sa teraz skončilo a staré útrapy sa stali ich pýchou a radosťou, keď sa starý svet pominul, a nový Boží dom, ktorý postavili a ozdobili svojimi darmi, vyrástol hneď, ako mali možnosť ho postaviť.
Írsko, do ktorého som sa narodil, je iná krajina. Klišé o katolíckom Írsku je minulosť. Ako dieťa deväťdesiatych rokov som zachytil posledný úder srdca „katolíckeho Írska“. Pamätám si svoju hrôzu a vzdor, keď ma každú nedeľu budili na svätú omšu. Museli sme prísť pol hodiny pred svätou omšou, ak sme chceli chytiť voľné miesto na sedenie a potom prežiť zúfalú nudu „Shine Jesus Shine“ a otrepané vtipy otca Trendyho, prednášané z kazateľnice. Prvé sväté prijímanie som prijal len pre peniažný dar a so svojimi priateľmi a bratrancami sme si robili žarty, že v nič z toho aj tak neverím. A neveril som. Keď sa na to pozriem spätne, málokto z nás veril. Nasilu sme odpovedali na kňazove repliky a pri tom listovali vo farských oznamoch na zadnej strane brožúrky s modlitbami. Muži v zadnej časti kaplnky si rozprávali vtipy, ženy si navzájom posudzovali topánky a hodnotili deti sediace vpredu. Pamätám si, ako sa moja sesternica raz pýtala mojej tety, prečo musíme chodiť každý týždeň do kostola, aby sme sa rozprávali s kňazom. Povedala, že sa nerozprávame, ale modlíme sa, čo bolo pre mňa novinka, pretože som si myslel, že modlitba znamená rozprávať sa so sebou samým.
Keď som mal deväť rokov, stalo sa niečo zvláštne. Moja teta a jej rodina neboli na omši. Pamätám si, ako moja stará mama, keď sa na nich ľudia pýtali, s tvárou červenou od hanby klamala, že sú chorí. Pridali sa k ostatným, ktorí sa prestali unúvať chodením na omšu, bolo ich dosť, ale kostol zostal stále celkom plný. V tom istom roku som zažil obrovské potešenie, keď som sa v jednu nedeľu objavil v kuchyni oblečený na omšu, ale povedali mi, aby som sa prezliekol a išiel sa hrať von. Nemôžem ani opísať radosť, ktorú som mal v tej chvíli. Bolo to ako chrípkové prázdniny a ja som sa rýchlo pridal k polovici mojich priateľov, ktorých rodiny tiež prestali chodiť do kostola. Spieval by som Bohu aleluja, že ma ušetril toho opovrhovaného obradu, keby som bol býval v neho veril.
Pamätám si, ako môj otec navrhol kňazovi, aby v kostole umiestnil veľkoplošnú obrazovku a premietal obrázky a videá toho, čo sa stalo vo farnosti udialo za posledný týždeň. Mal to byť prostriedok na prilákanie stratených ovečiek. Tvrdenie, že duchovenstvo zapletené do masového zneužívania detí, spôsobilo veľké odpadnutie od viery nie je pravdivé. To bola len posledná rana, skutočný odpad spôsobila skôr nuda a pokrytectvo. Raz sa kňaz prišiel ospravedlniť mojej matke za Cirkev, že zlyhala, keď ju ako dieťa mala chrániť. Až teraz chápem, čo to vlastne znamená. Zdvorilo mu poďakovala, ale povedala mu, že si nie je istá, či jej dokáže povedať o Bohu niečo viac, ako ona sama. Zasmial sa a povedal jej, že samozrejme nedokáže! Ona len odpovedala: „Tak načo vlastne ste?“
Na sviatok Nepoškvrneného počatia 2002 sme sa ako vždy vybrali do Dublinu na vianočné nákupy. Veľa ľudí to tak robí, pretože vtedy deti majú v škole deň voľna. Nenávidel som a stále neznášam nakupovanie tak strašne, že moja matka mi vtedy dovolila túlať sa po mestských múzeách a kostoloch bez dozoru, vediac, že som opatrný a rozumný, zatiaľ čo ona nakupovala v neďalekých obchodoch. Kým si prezerala výklady, vošiel som do starého, spustnutého kostola. Vždy som svojej babke zapálil sviečku na Nepoškvrnené počatie, mala v ten deň narodeniny a 11-ročnému chlapcovi dovolili hrať sa s ohňom naozaj len vtedy, ak svojej babke zapaľoval sviečku.
Vošiel som dnu a tam som videl svoju prvú tradičnú omšu.
Netušil som, čo sa deje, netušil som ani že je to omša, ale bol som úplne očarený. Nejako som uprostred prachu a vlhka, babiek ukrytých pod šatkami a čipkovanými závojmi a staršieho muža, ktorý sám na chóre spieval latinský chorál, spoznal, že Boh existuje a tam v tej nepoškvrnenej hostii, ktorej sa starý kňaz sa dotkýkal s takou bázňou, takou úctou a láskou, naozaj prebýva.
Tak sa začala prvá veľká láska v mojom živote. Moja rodina verila, že ma niekto zatiahol do nejakej sekty, ale prečo nie? V rokoch môjho dospievania to vyústilo do bizarnej situácie, že kým sa moji priatelia v sobotu večer vykradli z domu, aby šli piť, ja som sa v nedeľu ráno vykradol z domu, aby som cestoval 70 míľ s úplne „neznámymi“ cudzincami, aby som sa zúčastnil na omši niekde na parkovisku v priemyselnom parku. Kamaráti zháňali nové mobily, ja sochy svätých. Budem úprimný, keď som sa občas vyšmykol z domu a nelegálne pil s kamarátmi, mojej rodine sa uľavilo, keďže to bolo normálne.
V ľuďoch, ktorí teraz tvorili moju kongregáciou, moju farnosť, som videl absolútnu lásku a zápal pre vieru, aký som mimo sveta Tradície nikdy nezažil. V ľuďoch, ktorí kľačali v daždi a fujavici na obitom parkovisku priemyselného parku, aby zbožne uctili konsekrované spôsoby. A čo bolo ešte divnejšie ľudia stále prichádzali, noví i vrátené duše.
Počas dvadsiatich rokov, čo som navštevoval tradičnú omšu, som sa prizeral začiatku malého vzkriesenia, nového ohňa, ktorý bol opäť zapálený. Horí pomaly, ale stále sa rozjasňuje. Spomínam si na radosť a hrdosť, akú som cítil, keď sme kúpili nepoužívaný protestantský kostol a priniesli doň sochu Panny Márie. Začali sme s ničím, len s niekoľkými izolovanými kaplnkami a oltármi, a teraz zažívame boom. Od niekoľkých rozptýlených spoločenstiev, z ktorých žiadne nepresiahlo niekoľko desiatok ľudí, až po kostoly so stovkami veriacich.
Dnes som vstúpil do farského kostola, ktorý postavili ruky môjho predka. Nevšimol som si to, keď som vchádzal, ale starý páter Trendy sa pripravoval na svätú omšu. V strede uličky stála kamera a on nastavoval plastovú zástenu odolnú voči COVIDu. Videl ma, ako som sa poklonil a okamžite zostúpil z presbytéria, prešiel okolo šiestich alebo siedmich zhromaždených:
„Nečakal som, že sem prídeš na omšu.“ povedal takmer s radosťou. Úctivo som pokrútil hlavou, lebo som bol som iba navštíviť hroby a zapáliť sviečku. Na omši som dnes už bol.
„Toto ste všetci, otče?“ Opýtal som sa.
„Och, v priamom prenose sa bude pozerať niekoľko ďalších,“ odpovedal.
Pohliadol som na žalostné trosky viery, ktorú som kedysi poznal. Teraz sa scvrkla na starnúceho kňaza a hŕstku dôchodcov, plus kamera v uličke. Teraz tu nebol žiadny spevácky zbor, ten zanikol ešte pred COVIDom. Jeho miesto zastáva CD prehrávač. Dokonca aj socha Panny Márie je už preč, nahradila ju koláž brožúr o duševnom zdraví. Aký rozdiel oproti svätej omši, ktorú som navštívil dopoludnia, pri ktorej zneli spevy a hymny, pred spovedelnicou stál dlhý rad, prúd malých chlapcov v sutanách a rochetách pripravoval oltár, za rojenia sa mladých i starých ľudí zapaľujúcich sviečky a šepkajúcich modlitby, za zvonenia mincí padajúcich do pokladaničky s príspevkami na seminaristov, aby pomohli našim chlapcom pripraviť sa na kňazstvo. Dvaja moji spolužiaci sa teraz so mnou zúčastňujú na tejto svätej omši, pričom majú svoje vlastné rastúce rodiny, aby rozšírili zástup našich bábätiek a detí. Sledoval som ich a myslel som na druhú veľkú lásku svojho života a tešil som sa, že ak to bude Božia vôľa, budeme ďalej rozmnožovať ich rastúce počty.
Pri porovnaní týchto dvoch cirkví som si nemohol pomôcť, ale pomyslel som na úplnú zbytočnosť Traditiones Custodes. Má všetku silu a zúrivosť slávnej Chruščovovej hrozby „My vás pochováme!“. Dnes máme na to jedinú odpoveď: „No určite!“ Nedokázali ste to ani keď ste mali všetko a my nič, tak teraz to už vôbec nedokážete. Džin je z fľaše vonku.
„Vieš, že sem vždy môžeš na omšu prísť,“ povedal otec Trendy, keď som otvoril dvere.
„Páter, som si istý, že jedného dňa prídem,“ odpovedal som.
Usmiali sme sa na seba a rozlúčili sa. Požiadal som ho, aby na mňa vo svojej omši pamätal a uistil som ho o svojich modlitbách. Vrátil sa do kostola a stlačil tlačidlo na diaľkovom ovládači CD prehrávača. Ihneď som ho zveril do opatery Panny Márie a zašepkal prosbu, aby sa raz moje želanie splnilo a na túto krízu Cirkvi sa zabudlo. V ten deň pobozkám prah môjho farského kostola, taká veľká bude moja radosť.
Maria, Mater Dei, Mater Ecclesia, Ora pro nobis.
