Mons. Marcel Lefebvre (1905 - 1991), arcibiskup, je postavou cirkevného života, ktorá bola prezentovaná modernistickými šíriteľmi revolúcie v Cirkvi často ako symbol neposlušnosti. Avšak pravda potrebuje svoj čas. Roky plynúce od jeho smrti zvýrazňujú stále viac rozsah katastrofy v Cirkvi, na ktorú tento arcibiskup poukazoval v čase, keď Cirkev zasiahla nebezpečná nákaza zbližovania sa so svetom. Mons. M. Lefebvre je významnou postavou katolíckeho tradicionalizmu, a je zakladateľom Kňazského bratstva svätého Pia X.. (Fraternitas Sacerdotalis Sancti Pii X., skrátene „FSSPX“).
Posledné desaťročia priniesli mnoho dôkazov o tom, že postava tohto statočného cirkevného pastiera bola prenasledovaná práve preto, aby nemohla prekážať prestavbe Cirkvi podľa želania sveta v moci Zlého. (1 Jn 5, 19). Zodpovední katolíci, ktorí nepodľahli zbabelosti a pohodlnej slepote, musia vnímať stav Cirkvi v posledných desaťročiach s veľkou bolesťou, teda rovnako, ako tento statočný arcibiskup.
Pôvod a cesta k povolaniu
Mons. M. Lefebvre sa narodil dňa 29. novembra 1905 vo Francúzsku, v Tourcoing, ako tretie dieťa, rodičom, ktorým sa narodilo osem detí. Päť z týchto detí vstúpilo do duchovného stavu. Jeho otec René Lefebvre, viedol príkladný kresťanský život, plný lásky voči Cirkvi a vlasti. Zachraňoval zajatcov počas druhej svetovej vojny, bol zatknutý v roku 1941, a po troch rokoch zomrel v nemeckom koncentračnom tábore na území Poľska v Sonnenburgu. Jeho matka Gabrielle Lefebvre bola členkou Tretieho rádu svätého Františka, a žila veľmi zbožným životom.
Mladý M. Lefebvre vstúpil do francúzskeho seminára svätej Kláry v Taliansku, v Ríme, v roku 1923. Zúčastnil sa so svojimi rodičmi súkromnej audiencie u pápeža Pia XI. počas svojho štúdia, a získal aj požehnanie od tohto pápeža, ktorý vnímal s potešením túto príkladnú katolícku rodinu. Po skončení štúdia na Pápežskej univerzite Gregoriana v Ríme získal doktorát teológie a bol vysvätený na kňaza vo francúzskom meste Lille, v roku 1929. Následne bol menovaný za vikára v Marais de Lomme, a po roku pôsobenia vstúpil so súhlasom svojho biskupa do noviciátu kongregácie Otcov Svätého Ducha.
Mons. M. Lefebvre a jeho plodná africká misia
Mons. Louis Michel Francois Tardy (1882 - 1947), biskup v africkom štáte Gabon, v Libreville, vymenoval ho za profesora seminára pre dogmatiku a exegézu, so zreteľom na jeho študijné nadanie a dobrú povesť. M. Lefebvre vypočul toto africké misijné volanie, hoci pôvodne túžil po kňazskej službe vo farnosti, a nie po činnosti profesora. M. Lefebvre pôsobil ako rektor seminára v Gabone v Libreville od roku 1934. Výchova bohoslovcov predstavovala najdôležitejšiu záležitosť pre neho, a zostala ňou po celý jeho život. Následne bol poverený vedením misie v Afrike, v Dangile, po ďalších dvoch rokoch, v podmienkach afrického buša. Naučil sa aj tamojšiu domorodú reč, ktorou hovorilo obyvateľstvo.
Francúzsky provinciál povolal ho pôsobiť na pozíciu rektora filozofického scholastikátu Otcov Svätého Ducha vo Francúzsku v roku 1945. M. Lefebvre podriadil sa vôli svojich predstavených, hoci lúčenie s Afrikou bolo ťažké. Po ďalších 18 mesiacoch prišla správa, že pápež ho vymenoval za apoštolského vikára v Afrike, v Senegale, v meste Dakar. M. Lefebvre bol vysvätený na biskupa, v roku 1947, a pôsobil znova v Afrike. Pápež Pius XII. vymenoval ho za apoštolského delegáta pre celú francúzsky hovoriacu Afriku, a pôsobil ako prvý arcibiskup v Dakare od roku 1955.
Senegal a jeho hlavné mesto Dakar predstavujú islamskú krajinu. Mons. M. Lefebvre dokázal napriek tejto prekážke vybudovať v Dakare 10 nových kostolov, pričom pôvodne boli tam len 3 kostoly. Mons. M. Lefebvre založil z poverenia pápeža 21 nových diecéz, a založil aj mnoho rôznych škôl, v duchu hesla pápeža svätého Pia X. „Omnia instaurare in Christo“, t. j. „Všetko obnoviť v Kristovi“. Snažil sa klásť dôraz na povznesenie života celej krajiny. Počet katolíkov v Senegale vzrástol na dvojnásobok.
Mons. M. Lefebvre často bol prijímaný pápežom Piom XII. vo Vatikáne, spolu mali priateľské vzťahy a porozumenie pre spôsob misijného pôsobenia v Afrike. Pápež Pius XII. chcel, aby bolo vysväcovaných viac domorodých kňazov a biskupov, a Mons. M. Lefebvre bol oddaný tejto myšlienke, keďže vysvätil mnoho domorodých kňazov. Mons. Hyacinthe Thiandoum (1921 - 2004), prvý rodný arcibiskup Senegalu, v Dakare, a neskorší kardinál, bol jedným z týchto kňazov.
Pápež Ján XXIII. a zmena pomerov
Zmena pomerov nastala po nástupe pápeža Jána XXIII., keďže v tomto období začali konflikty medzi Mons. M. Lefebvrom a francúzskym episkopátom, ktorému prekážali jeho dôsledné katolícke postoje. Pápež Pius XII. mal taktiež problémy s týmito francúzskymi biskupmi. Pápež Ján XXIII. požiadal Mons. M. Lefebvra pod nátlakom francúzskeho kléru, aby vzdal sa funkcie apoštolského delegáta, a následne vymenoval ho za asistenta pápežského trónu v nasledujúcom roku.
Mons. M. Lefebvre odovzdal na želanie pápeža Jána XXIII. Dakarskú arcidiecézu Mons. H. Thiandoumovi, v roku 1962, a bol vymenovaný za biskupa vo Francúzsku, v Tulle, a za titulárneho arcibiskupa. Pôsobil ako biskup v Tulle len pol roka, keďže bol zvolený za generálneho predstaveného kongregácie Otcov Svätého Ducha.
Mons. M. Lefebvre a jeho vzťah k pápežovi Jánovi XXIII.
Mons. M. Lefebvre slúžil oddane aj pápežovi Jánovi XXIII., avšak nemohol nevidieť problémy jeho pontifikátu. Mons. M. Lefebvre konštatoval: „Videl som ho, keď ma prijal na súkromnej audiencii. Vtedy som bol prísne karhaný francúzskymi biskupmi a niektorými kardinálmi, pretože som podporoval Cité catholique (hnutie katolíkov vo francúzsku, ktoré snažilo sa presadiť zásady katolíckej viery a morálky, hlavne sociálneho učenia Cirkvi, do života celej spoločnosti). Títo ma určitým spôsobom ohovorili u pápeža. Pri tej príležitosti som mal možnosť spoznať pápežov vnútorný postoj. Pápež Ján XXIII. rozprával mi o svojom živote, aby ma poučil a demonštroval, že človek nemá také konzervatívne názory ukazovať príliš navonok. ( ... ). V skutočnosti prikláňal sa skôr k laxizmu. ( ... ). Keď mu človek hovoril o problémoch koncilu, presvedčivo uisťoval, že všetko sa napraví, že všetko sa poddá. Nechcel pripustiť, že niekto má zlú vôľu, a že potrebná je opatrnosť. Pokúšal sa ignorovať skutočnosť, že pápež Pius XII. chcel zvolať koncil, avšak vzhľadom na nesmierne riziká pre vtedajšiu Cirkev, vzdal sa múdro tejto myšlienky. Pápež Ján XXIII. presadil do Svätého ofícia teológov ako expertov, ktorí boli odsúdení za pontifikátu pápeža Pia XII. pre svoje heretické a modernistické postoje.
Pápežovi Jánovi XXIII. vymkol sa poriadok koncilu z rúk, hoci sám ho predložil. Liberálni vodcovia docielili, aby bolo možné rozhodovať obyčajnou väčšinou. ( ... ). Keď progresívni liberáli nakoniec zvíťazili, a vyhnali všetkých konzervatívcov, bolo mi jasné, že som bol jednou z prvých hláv, ktorá mala padnúť. Bol som totiž známy svojimi protiliberálnymi postojmi.“.
Mons. M. Lefebvre a reakcia na pokoncilnú katastrofu
Pápež Ján XXIII. bol varovaný zo strany mnohých radcov, aby koncil nezvolával so zreteľom na vtedajšiu spoločenskú atmosféru, a na rastúci vplyv médií pôsobiacich na myslenie ľudí. Pápež Ján XXIII. zvolal Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965), ktorý je označený ako pastoračný. Predmetný koncil zásadne zmenil všetky oblasti cirkevného života. Cirkevní predstavitelia hlásajúci progresizmus a liberálne postoje boli veľmi dobre organizovaní a zjednotení na tomto koncile, a predstavitelia katolíckej Tradície organizovali sa až neskôr. Predmetná skutočnosť a rafinované zásahy progresistov do organizácie koncilu priniesli víťazstvo liberálnych koncilných otcov pri hlasovaniach o jednotlivých koncilových dokumentoch.
Neomylné sú výlučne dogmatické dokumenty schválené pápežom. Mons. M. Lefebvre žiadal prezieravo na koncile vyhotovenie dvojakých textov, a to dogmatického textu a pastoračného textu, avšak tento návrh motivovaný zachovaním pravovernosti bol zamietnutý. Progresisti na koncile žiadali rafinovane chápanie tohto koncilu „len ako pastoračného“, avšak následne týmto koncilovým textom všeobecne priznala sa najvyššia učiteľská autorita.
Zásadné obavy voči dôsledkom tohto koncilu začali sa napĺňať hneď po jeho skončení. Konzervatívni kardináli boli vytlačení z Rímskej kúrie, a biskupi začali byť obmedzovaní mocou biskupských konferencií. Veľký neporiadok a anarchia nastali aj v rehoľných rádoch. Mons. M. Lefebvre nemohol v tejto situácii ďalej pôsobiť vo funkcii generálneho predstaveného, keďže bez podpory pápeža nemohol hájiť katolícku vieru podľa tradičného učenia Cirkvi, a podľa svojho svedomia, a vzdal sa svojho úradu v roku 1968.
Mons. M. Lefebvre bol vnímaný ako osvedčený zástanca katolíckej pravovernosti v pokoncilnom čase rozvratu a chaosu v cirkevných štruktúrach, zasiahnutých herézami a bludmi. Bol vystavený mnohým žiadostiam znepokojených predstaviteľov Cirkvi a veriacich, aby podnikol všetko potrebné na záchranu tradičnej katolíckej viery, a tradičnej katolíckej rímskej liturgie. Mons. M. Lefebvre rozhodol sa založiť Kňazské bratstvo Svätého Pia X., (ďalej len „FSSPX“), ktoré malo svoje prvé sídlo vo Švajčiarsku, vo Freiburgu, kde sídlil aj dom Otcov Svätého Ducha, a následne v Econe, kde bol založený aj seminár, v roku 1970. Seminár bol založený so súhlasom miestneho biskupa, a získal aj pochvalný list z Posvätnej kongregácie pre klérus, v roku 1971. Dielo začalo sa rozvíjať, avšak nepriatelia katolíckej pravovernosti pripravovali svoje zbrane proti nemu.
Dobré dielo skúšané ohňom
Liberálni biskupi snažili sa zničiť toto dielo aj šírením lží o protipápežskej formácii kňazov tohto seminára. Významným predstaviteľom tejto agresie bol Jean Marie Villot (1905 - 1979), kardinál, ktorý šíril informácie o pláne zrušenia seminára. Mons. M. Lefebvre vysvetlil svoje skutočné postoje prekvapenému pápežovi Pavlovi VI., a seminár zostal zachovaný. J. M. Villot, kardinál, snažil sa zabrániť tomuto stretnutiu Mons. M. Lefebvra s pápežom Pavlom VI.. Bezohľadnosť J. M. Villota, kardinála, prejavila sa aj v ďalšom období, keď svoje zámery preniesol na Mons. Pierra Mamie (1920 - 2008), biskupa, vo Švajčiarsku, vo Freiburgu. Tento biskup takzvane zrušil FSSPX, v roku 1975, avšak bez súčinnosti s Rímom, a v rozpore s kánonickým právom. Mons. M. Lefebvre podal odvolanie k Apoštolskej signatúre, avšak J. M. Villot, kardinál, dosiahol, aby tento podnet nebol vôbec prijatý, a aby príslušná súdna autorita nemohla začať dôsledné skúmanie v tejto veci. (1).
Fotografia Jean Marie Villota (1905 - 1979)
Možno uviesť, že Carmine Pecorelli (1928 - 1979), taliansky novinár, uvádza meno J. M. Villot vo zverejnenom zozname cirkevných slobodomurárov. C. Pecorelli bol zavraždený v roku 1979. (2).
Mons. M. Lefebvre pokračoval vo svojej misii aj napriek zmieneným nepriateľom, a túžil po porozumení s Rímom. Bol vypočúvaný pred Svätou kongregáciou pre náuku viery až v roku 1979, s cieľom rokovať o veciach, ktoré chcel riešiť už v roku 1975. Avšak po zaslaní svojich odpovedí na 17 otázok, adresovaných osobne pre pápeža Jána Pavla II., dňa 12. januára 1979, so žiadosťou, aby tento pápež rozhodol sám o týchto veciach, nedostal žiadne rozhodnutie, a ani žiadnu odpoveď.
Konanie v núdzi v záujme zachovania katolíckej viery
Dielo FSSPX rástlo, napriek zmieneným prekážkam. Mons. M. Lefebvre so zreteľom na svoj vek žiadal pápeža Jána Pavla II. o možnosť vysvätiť nasledovníkov zameraných na zachovanie neporušenej katolíckej tradície, neporušenej katolíckej viery, a tradičnej katolíckej rímskej liturgie. Joseph Ratzinger, kardinál, neskorší pápež Benedikt XVI., bol poverený vyjednávaním s FSSPX. Po rokovaniach došlo k zriadeniu Komisie Ecclesia Dei, zodpovednej za tradičné komunity. Rozpor vznikol vo veci počtu vysvätených biskupov, keďže Mons. M. Lefebvre žiadal vysvätenie najmenej troch biskupov, a predložený návrh ponúkal jedného biskupa. Mons. M. Lefebvre súhlasil následne aj s touto možnosťou, avšak žiaden z kandidátov navrhovaných Mons. M. Lefebvrom nebol schválený. Nastala atmosféra čakania na smrť Mons. M. Lefebvra, „aby tento problém prirodzene zanikol“, a aby prestali pôsobiť sily bojujúce za zachovanie katolíckej pravovernosti, a katolíckeho liturgického dedičstva.
Vznikla situácia krajnej núdze pre Cirkev, v ktorej bolo nevyhnutné použiť mimoriadne prostriedky. Mons. M. Lefebvre, arcibiskup, a Mons. Antonio de Castro Mayer (1904 - 1991), biskup, vysvätili štyroch kňazov FSSPX na biskupov, a to bez súhlasu Svätého stolca. Zmienení biskupi dostali poverenie výlučne udeľovať sviatosti, a nemali vlastnú jurisdikciu, so zreteľom na rešpektovanie výlučnej právomoci pápeža v tejto veci. Došlo k tomu vo Švajčiarsku, v Econe, dňa 30. júna 1988. Boli to Bernard Tissier de Mallerais, Alfonso de Galarreta, Richard Nelson Williamson, a Bernard Fellay.
Seminár FSSPX, Švajčiarsko, Econe.
Pápež Ján Pavol II. reagoval na vzniknutú situáciu vydaním apoštolského listu motu proprio Ecclesia Dei, zo dňa 2. júla 1988, ktorým bolo potvrdené, že Mons. Marcel Lefebvre, Bernard Tissier de Mallerais, Alfonso de Galarreta, Richard Nelson Williamson, a Bernard Fellay upadli do exkomunikácie latae sententiae, t. j. nastupujúcej samým činom. (3). Pápež Benedikt XVI. vydal apoštolský list motu proprio Ecclesiae unitatem, zo dňa 2. júla 2009, ktorým sňal exkomunikáciu nedovolene vysvätených biskupov. Predmetný dokument konštatuje:
„V tom istom duchu a s rovnakou snahou podporiť prekonanie každého rozštiepenia a rozdelenia v Cirkvi a uzdraviť ranu, ktorú čoraz bolestnejšie pociťujeme na tele Cirkvi, rozhodol som sa sňať exkomunikáciu zo štyroch biskupov nedovolene vysvätených Mons. M. Lefebvrom. Týmto rozhodnutím som chcel odstrániť prekážku, ktorá by mohla zabrániť otváraniu brány pre dialóg, a tiež pozvať biskupov a Bratstvo svätého Pia X., aby znovu našli cestu k plnému spoločenstvu s Cirkvou.“ (4).
Pápež Benedikt XVI. pri rozhovore s novinárom Petrom Seewaldom komentoval sňatie exkomunikácie zo štyroch biskupov FSSPX, ku ktorému došlo v roku 2009, nasledovne: „Tu asi treba povedať niečo o samotnom sňatí exkomunikácie, keďže rozšírilo sa o ňom neuveriteľne veľa nezmyslov, dokonca aj od učených teológov. Nie je pravda, ako to bolo veľakrát prezentované, že títo štyria biskupi boli exkomunikovaní pre negatívny postoj k Druhému vatikánskemu koncilu. V skutočnosti boli exkomunikovaní, lebo prijali biskupské svätenie bez pápežského mandátu. Postupovalo sa teda podľa platného kánonu, ktorý platil už v starobylom cirkevnom práve. ( ... ) Tu jednoducho ide o jasnú právnu situáciu. Do hry vôbec nevstupuje Druhý vatikánsky koncil, ani otázka nejakých teologických postojov. Spolu s uznaním primátu pápeža títo biskupi stali sa z právneho pohľadu zbavení exkomunikácie, čo neznamenalo, že by v Cirkvi dostali nejaké úrady, a ani že by boli prijaté postoje týchto biskupov k Druhému vatikánskemu koncilu.“. (5).
FSSPX je rozšírené v súčasnosti vo viac ako 60 krajinách sveta, a má 6 medzinárodných seminárov, t. j. domov na výchovu kňazov. Jeho členovia pôsobia v rôznych oblastiach: farská pastorácia v priorátoch zriadených po celom svete, základné a stredné školy, zariadenia vysokoškolského vzdelávania, exercičné domy, kaplánstva pre rehoľné sestry, misie a rôzne dobročinné diela.
Oblátky FSSPX patria do duchovnej rodiny, ktorú Mons. M. Lefebvre založil v roku 1973. Patria priamo pod generálneho predstaveného FSSPX a jeho 2. asistenta. V súčasnosti majú viac ako 75 členiek z 19 krajín. Pôsobia takmer v celom svete a všade tam, kde FSSPX je aktívne. (6).
ZDROJ:
(1). MONS. MARCEL LEFEBVRE: SVĔTEC NEBO REBEL. In: Knězské bratrstvo svatého Pia X.. [online]. [citované: 24.11.2022]. Dostupné na internete: http://www.fsspx.cz/.
(2). PECORELLIHO SEZNAM. In: Lumen de Lumine. [online]. [citované: 24.11.2022]. Dostupné na internete: https://www.lumendelumine.cz/index.php?page=pecorelliho-seznam.
(3). PÁPEŽ JÁN PAVOL II.. Apoštolský list motu proprio Ecclesia Dei.
(4). PÁPEŽ BENEDIKT XVI.. Apoštolský list motu proprio Ecclesiae unitatem.
(5). SEEWALD, Peter: Svetlo sveta. Pápež, Cirkev a znamenia čias. Bratislava: Don Bosco, 2011, s. 34 - 36. ISBN: 978-80-8074-138-9.
(6). O NÁS. Spoločenstvo katolíckych kňazov, ktorého hlavným cieľom je výchova svätých kňazov. In: Kňazské bratstvo svätého Pia X.. [online].[citované: 24.11.2022]. Dostupné na internete: https://www.fsspx-sk.org/oNas.
