(Boh) ktorý chce, aby všetci ľudia boli spasení a poznali pravdu. (1 Tim 2:4).
Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. (Mt 28:19).
A ako je ustanovené, že ľudia raz zomrú a potom bude súd. (Heb 9:27).
Vnútorná logika týchto troch citácií z Nového zákona je neprehliadnuteľná. Boh túži po spasení každého človeka. To sa musí stihnúť počas jeho krátkeho pozemského života skrze obrátenie a krst. Kristus poveril Cirkev splnením tejto úlohy, ktorá dá sa uskutočniť len vynaložením úsilia dostatočného na konverziu každého neveriaceho človeka, kým je ešte nažive. Kristov mandát obrátiť všetkých jednotlivcov je teda univerzálny a vždy aktuálny.
Radikálna interpretácia
Tí, ktorí zúčastňujú sa na tradičnej omši, poznajú prosby z veľkopiatkovej liturgie. Nachádzaju sa v nich jednotlivé aklamácie prosiace o obrátenie kacírov a schizmatikov (teda protestantov a pravoslávnych), Židov a pohanov. Až do roku 2008 tieto modlitby vyjadrovali univerzálnosť a aktuálnu naliehavosť, tak ako som naznačil vyššie. Boli to prosby o okamžité obrátenie. Dnes to už nie je pravda.
6. januára 2008 Benedikt XVI. vydal novú modlitbu za Židov, ktorá musí nahradiť tú, ktorá používala sa v tradičnej veľkopiatkovej liturgii. Obávam sa, že táto nová verzia nebola už zostavená ako prosba o okamžité obrátenie židovského národa a vyjadruje radikálny posun intencie, prosí Boha o proces postupného osvecovania, kulminujúceho do nejakého omega bodu bližšie neurčenej budúcnosti, po tom ako "do Tvojej Cirkvi vojde plný počet pohanov". Tak nová Benediktova verzia nevyjadruje univerzálne, aktuálne, a dnes platné misijné poslanie, ktoré Cirkev smerom k Židom pred Bohom stále má. Moju obavu potvrdil sám pápež, ktorý v knihe Svetlo sveta, píše: "Nová formulácia tiež presúva dôraz z priamej prosby za konverziu Židov v misijnom zmysle, na prosbu, aby Pán priblížil hodinu, keď budeme sa mocť všetci zjednotiť." (s. 107). Ak neobrátení Židia sú vyňatí z cirkevného misijného úsilia, tak tradičný pohľad na nich, ako na hrozbu kresťanstvu a kresťanskej civilizácii, musí byť odstránený. Primárnym nositeľom tohoto tradičného obrazu Židov bolo v posledných dvoch tisícročiach Sväté písmo. Imperatívom stáva sa preto radikálna nová interpretácia Nového zákona. Táto interpretácia bola nám predstavená aj v inej Benediktovej knihe, Ježiš Nazaretský: Svätý týždeň: Od vstupu do Jeruzalema k zmrtvýchvstaniu (s. 184 - 188).
Svojvoľne a opačne
Benediktova kniha, v honbe za novou interpretáciou, usiluje sa dokázať, že zodpovednosť za Ježišovo ukrižovanie obmedzuje sa len na chrámovú aristokraciu a nijako nezahŕňa židovské davy. Píše: "Musíme sa pýtať: Kto presne boli Ježišovi žalobcovia? Kto trval na tom, aby bol odsúdený na smrť? Všimnime si rozličné odpovede, ktoré Evanjelium na túto otázku dáva. Podľa Jána sú to jednoducho "Židia". Ale Jánovo použitie tohto výrazu žiadne nenaznačuje, ako moderný čitateľ mohol by predpokladať, izraelský ľud ako celok, a ešte menej tento výraz má "rasový" charakter. Napokon, Ján sám bol etnický Žid, ako aj Ježiš a jeho nasledovníci. Celá kresťanská komunita bola tvorená Židmi. V Jánovom evanjeliu má toto slovo jasný a zreteľne definovaný význam, odkazuje na chrámovú aristokraciu. Takže kruh žalobcov, ktorý dožadoval sa Ježišovej smrti, je presne identifikovaný v štvrtom evanjeliu a je presne vymedzený: je to chrámová aristokracia." V skutočnosti však Jánovo evanjelium nikde presne nevymedzuje, že slovo "Židia" je totožné so slovom chrámová aristokracia. Pápežov výklad je úplne svojvoľný a v skutočnosti protirečí tomu, čo zvyšok Nového zákona hovorí o tejto veci.
Benedikt XVI. obracia sa potom k Markovmu evanjeliu, v ktorom je "kruh žalobcov" zreteľne vykreslený, ako širší, než len chrámová aristokracia. Zisťujeme, že Marek používa pojem ochlos, zástup, dav, množstvo, ktorý bol podnietený veľkňazmi, aby žiadal si prepustiť Barabáša a ukrižovať Ježiša. Podľa Benediktovho rozboru, tento dav však tvorili Barabášovi kumpáni, ktorí zmobilizovali sa, aby zabezpečili mu amnestiu a tento ochlos teda neoznačuje židovský národ ako taký. Pre toto tvrdenie ale pápež neponúka žiaden dôkaz. Ani tu nevidí rozpor medzi jeho predchádzajúcim tvrdením, že kruh žalobcov je obmedzený na chrámovú aristokraciu. Ešte znepokojujúcejšie je pápežove narábanie s Matúšovým evanjeliom. Matúš opisuje, ako Pilát snažil sa priviesť k rozumu dav a pýtal sa ho, čo vlastne Ježiš spáchal, že zaslúžil si smrť a oni spustili veľký krik a ešte viac volali "Ukrižovať ho! Keď Pilát videl, že nedosiahne nič, ba že pobúrenie ešte vzrastá, vzal vodu, umyl si pred zástupom ruky a vyhlásil: Ja nemám vinu na krvi tohoto človeka. A všetok ľud odpovedal "Jeho krv na nás a na naše deti!" (Mt 27: 24 - 25).
Pápež reaguje prostým a otvoreným popretím historickej reality a pravdivosti tohto záznamu: "Matúš tu určite nereprodukuje historickú skutočnosť. Ako celý národ mohol byť prítomný v momente, keď dav žiadal Ježišovu smrť? Zdá sa, že historická skutočnosť je opísaná u Jána a Marka. Skutočný kruh žalobcov boli chrámoví hodnostári, zhromaždení v kontexte nastávajúcej Veľkej noci a "dav" Barabášových podporovateľov." Historická presnosť Matúšovho evanjelia je takto spochybnená a "celý národ" je pápežom zredukovaný na tlupu Barabášových obdivovateľov. Záznam o udalosti, ktorý podáva Lukáš, pápež úplne ignoruje: Pilát zvolal veľkňazov, predstavených a ľud, a povedal im: "Priviedli ste mi tohoto človeka, že poburuje ľud. Ja som ho vypočúval pred vami a nenašiel som na tomto človekovi nič z toho, čo na neho žalujete. Ale ani Herodes, lebo nám ho poslal späť. Vidíte, že neurobil nič, za čo by si zasluhoval smrť. Potrescem ho teda a prepustím." (Bol totiž povinný prepustiť im na sviatky jedného.) Tu celý dav skríkol: "Preč s ním a prepusť nám Barabáša!" Ten bol uväznený pre akúsi vzburu v meste a pre vraždu. Pilát k nim znova prehovoril, lebo chcel Ježiša prepustiť. Ale oni vykrikovali: "Ukrižuj! Ukrižuj ho!" (Lk 23: 13 - 21).
Teraz pozrieme sa bližšie na to, čo Nový zákon hovorí o Židoch, a preskúmajme, či potvrdí alebo vyvráti téorie pápeža Benedikta.
Štyri pravdy o Židoch
Nový zákon prináša nám štyri základné pravdy týkajúce sa Židov:
Prvá pravda
Spočíva v zjavení toho, že Ježiš Kristus je definitívne naplnenie Božej zmluvy s Abrahámom a židovským národom. Tí zo Židov, ktorí zachovali vernosť Starej zmluve, uznali Krista ako Mesiáša. V liste Galaťanom sv. Pavol píše: "Prisľúbenia boli dané Abrahámovi a jeho potomstvu. Nehovorí: "A potomkom," akoby šlo o mnohých, ale o jedného: "A tvojmu potomstvu," a ním je Kristus." (Gal 3:16).
Je len jedno Abrahámove potomstvo a to Ježiš Kristus. Ježiš povedal Židom: "Keby bol vaším otcom Boh, milovali by ste ma ... . Kto je z Boha, počúva Božie slová. Vy nepočúvate, lebo nie ste z Boha." (Jn 8: 42 - 47).
V deň Turíc boli v Jeruzaleme “Židia, nábožní ľudia zo všetkých národov, čo sú pod nebom”. (Sk 2:5). To boli zjavne tí Židia, ktorí v zhode s Kristovými slovami milovali Otca a "počúvali" slovo, pretože po vypočutí "slova" vo veľkolepej reči sv. Petra, 3000 z nich nechalo sa pokrstiť. Dvanásti apoštoli, sv. Pavol, Mária, Matka nášho Pána, Mária Magdaléna, všetko to boli Židia. Farizeji Gamaliel a Jozef z Arimatei boli tiež Židia. Z týchto určite nikomu nemožno pripísať účasť v dave, ktorý volal "ukrižuj ho!" To boli praví Židia a pravý Izrael, to boli tí z Boha, tí ktorí počúvali Božie slovo.
Druhá pravda
Druhá pravda je, že tí zo Židov, ktorí odmietli Krista prichádzajúceho od Otca, nie sú duchovnými deťmi Otca, ale slúžia Satanovi, sú nepriateľmi Boha a jeho Cirkvi. Títo tvoria "celý národ", ktorý dožadoval sa Kristovho ukrižovania. Podľa Jána, náš Pán, po tom ako povedal Židom, že ho hľadajú, aby ho zahubili, pretože jeho slovo u nich nemá miesto, ukazuje iný druh Žida, odlišného od zbožného Izraelitu, opísaného vyššie: "Prečo nechápete moju reč? Preto, že nemôžete počuť moje slovo.Vaším otcom je diabol a vy chcete plniť túžby svojho otca. On bol vrah od počiatku a nezotrval v pravde, lebo v ňom pravdy niet. Keď luhá, hovorí zo seba, lebo je luhár a otec lži. Ale ja hovorím pravdu, a preto mi neveríte." (Jn 8: 43 - 45).
Táto satansky motivovaná "prirodzená" náklonnosť neobráteného Žida (toho, čo nepočúva slovo Kristovo) je ešte názornejšie opísaná sv. Pavlom: "Veď vy, bratia, napodobňujete Božie cirkvi, čo sú v Judei v Kristovi Ježišovi, lebo aj vy ste od svojich súkmeňovcov vytrpeli to isté, čo oni od Židov. Oni zabili Pána Ježiša aj prorokov a nás prenasledovali. Bohu sa nepáčia, všetkým ľuďom odporujú a nám bránia kázať pohanom, aby boli spasení; a tak stále napĺňajú mieru svojich hriechov. Ale už sa im až na pokraj priblížil Boží hnev." (1 Sol 2: 14 - 16).
A teraz, alebo je Písmo hlboko antisemitská kniha, alebo je niečo pravdy na slovách násho Pána a sv. Pavla, pravdy ktorá spočíva v niečom inom, ako len obyčajnom rasovom základe.
1) Židia zabili nášho Pána Ježiša Krista. Pavol v liste Solúnčanom používa toto slovo a explicitne hovorí, že oni (Solúnčania) trpeli to isté, čo kresťania trpeli od Židov v Judsku. Slovo "Židia" nesúvisí tu nijako s chrámovou aristokraciou v Jeruzaleme.
2) Židia prenasledovali kresťanov. V dejinách mladej Cirkvi, ako nám ju vykresľuje Nový zákon, to robili s takou jednomyseľnosťou zanovitosťou, ktorá podobá sa svornosti, s ktorou neobrátení Židia nenávidia Krista doteraz. Preto sv. Lukáš píše, že keď Štefan sa domodlil, Židia "strašne vykríkli, zapchávali si uši, a všetci sa vrhli naňho." (Sk 7:56). Rovnakú svornú nenávisť od Židov zažil aj sv. Pavol: "Keď bol v Achájsku prokonzulom Gallio, Židia svorne povstali proti Pavlovi, priviedli ho pred súdnu stolicu." (Sk 18:12). Každé obmedzenie a ohraničovanie slova "Žid" na chrámovú aristokraciu je samozrejme absurdné.
3) Židia strojili úklady proti kresťanom, snažiac sa obrátiť panovníkov a miestodržiteľov proti nim. Sv. Lukáš uvádza: "Ale Židia poštvali nábožné ženy z vyšších vrstiev a popredných mešťanov (Antiochie), podnietili proti Pavlovi a Barnabášovi prenasledovanie a vyhnali ich zo svojho kraja." (Sk 13:50) a v Ikóniu "Ale Židia, ktorí neuverili, popudili a rozdráždili pohanov proti bratom." (Sk 14:2). "Ale žiarliví Židia najali si niekoľko zlých mužov z ulice, vyvolali rozruch a rozbúrili mesto. Zastali pri Jasonovom dome a chceli ich vyviesť pred ľud. Ale keď ich nenašli, odvliekli Jasona a niektorých bratov k predstaveným mesta a kričali: "Tí, čo rozbúrili celý svet, prišli aj sem a Jason ich prijal. A títo všetci robia proti cisárovým nariadeniam, lebo tvrdia, že je iný kráľ, Ježiš." Tak pobúrili ľud i predstavených mesta (Solúna), ktorí to počuli." (Sk 17: 5 - 8). Takéto skutky možno označiť bez obáv slovom úklady, či sprisahanie. Je zaujímavé, že jediný krát, kedy Nový zákon používa slovo sprisahanie, je keď hovorí o sprisahaní viac ako štyridsiatich jeruzalemských Židov, ktorí rozhodli sa zavraždiť sv. Pavla (Sk 23: 12 - 15).
4) “Nakoniec na nich dopadne Boží hnev.” Táto strašná predpoveď je od sv. Pavla, Žida, ktorý svoj národ vášnivo miloval, a ktorý trpko ľutoval, že odmietli Krista (Rim 9: 1 - 6). Aby sme mohli pochopiť Boží hnev proti "neveriacim Židom", musíme najskôr analyzovať povahu židovského odmietnutia Krista, čo v skutočnosti je maxima culpa židovského národa.
Keď zákonníci a farizeji prišli za Ježišom a dožadovali sa vysvetlenia, prečo jeho učeníci "prestupujú obyčaje otcov", On im odpovedal otázkou: "A vy prečo prestupujete Božie prikázanie pre svoje obyčaje? ( ... ). Tento ľud ma uctieva perami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa. No darmo si ma ctia, lebo náuky, čo učia, sú iba ľudské príkazy." (Mt 15: 3 - 9). Obyčaje, ktoré Ježiš tu zavrhuje, sú rozsiahle zákonnícke a rituálne prídavky k Tóre (zvané Halacha, alebo Talmud), z ktorých mnohé porušovali a prevracali Božie prikázania. Táto falošná náhrada Božej tradície tradíciou čisto ľudskou vyvrcholila v Kristovej vražde, ktorá udiala sa pre záchranu židovského národa: "Veľkňazi a farizeji zvolali veľradu a hovorili: "Čo robiť? Tento človek robí mnohé znamenia. Ak ho necháme tak, uveria v neho všetci, prídu Rimania a zničia nám i toto miesto i národ." Ale jeden z nich, Kajfáš, ktorý bol veľkňazom toho roka, im povedal: "Vy neviete nič. Neuvedomujete si, že je pre vás lepšie, ak zomrie jeden človek za ľud a nezahynie celý národ." Toto však nepovedal sám od seba, ale ako veľkňaz toho roka prorokoval, že Ježiš má zomrieť za národ, a nielen za národ, ale aj preto, aby zhromaždil vedno rozptýlené Božie deti." (Jn 11: 47 - 51).
Aby sme pochopili tú výnimočnú svornosť, ktorou neobrátení Židia nenávidia Krista a kresťanstvo, musíme prihliadnuť k povahe dohody, ktorú Boh uzavrel s ich národom v Starej zmluve. Izrael bol jediný národ na zemi verný pravému Bohu a Jeho príkazom. Z tohoto dôvodu Boh doslova ohradil a zahrnul svoj malý národ zákonmi a obyčajmi, aby tak vytvoril súdržnosť, náboženskú, kultúrnu a politickú, akú žiadny iný národ nepoznal. Keď Židia prevrátili Božie zákony a nahradili ich "svojimi obyčajmi", udržali si veľa zo svojej súdržnosti, ktorá ale smerovala už k zvrátenému cieľu. Nakoniec táto kolektívna a kohezívna perverzia viedla ich k tomu, že odmietli Mesiáša, ktorý bol jasne rozpoznateľný ako Ten, ktorého predpovedali proroci Starého zákona. Ich srdcia aj mysle obrátili sa potom k uctievaniu ich národa (je to stelesnenie ich falošných tradícií) za cenu zavraždenia Krista a prenasledovania Jeho Cirkvi.
Treba ale zdôrazniť jednu vec. Toto všetko neznamená, že každý neobrátený Žid je vrahom Ježiša Krista. Sv. Tomáš rozoznáva medzi Židmi "major" a "minor". Tí prví sú naozaj Kristovými vrahmi, ale nie je vhodné nazývať tak aj tých druhých. Tí prví sú tí, ktorí v Ježišových časoch tvorili chrámovú aristokraciu, ktorí vedeli, kto Ježiš je, a zámerne usilovali o Jeho smrť. Tí druhí, nasledovali svojich vodcov, a hoci nie sú úplne bez viny a majú nezmazateľný podiel na tomto zločine, keďže nemali plné poznanie toho, čo konajú, ich hriech je menší ako u tých prvých. Menší, ale rozhodne nie zanedbateľný. A oba typy Židov zjednotili sa po celom svete a vedú vojnu s kresťanstvom a kresťanskou civilizáciou.
Tretia pravda - Dva Izraely
Tretia evanjeliová pravda o Židoch preniká až ku koreňu omylu, do ktorého upadlo toľko kresťanov v chápaní Židov, ich dejín a ich osudu. V liste Rimanom sv. Pavol hovorí: "Ich sú praotcovia a z nich podľa tela pochádza Kristus; on je nad všetkým Boh, zvelebený naveky. Amen. Ale nie že by bolo zlyhalo Božie slovo. Veď nie všetci, čo sú z Izraela, sú Izrael. A nie sú všetci Abrahámovými deťmi len preto, že sú jeho potomci. Ale: "Po Izákovi bude sa volať tvoje potomstvo." To znamená, že nie telesné deti sú Božími deťmi, ale deti prisľúbenia považujú sa za potomstvo." (Rim 9: 5 - 8). A na inom mieste: "Lebo Židom nie je ten, kto je ním navonok, ani obriezkou nie je tá, ktorú vidieť na tele, ale Židom je ten, kto je ním vnútri, a obriezkou je obriezka srdca v duchu, nie podľa litery; a jeho chvála nie je od ľudí, ale od Boha. "(Rim 2: 28 - 29). Táto tretia pravda objasňuje, čo rozumie sa pod pojmom "Židia" a "Izrael", keď používame ich vo vzťahu k Božej zmluve. Mnohí z čitateľov určite počuli výrok pápeža Pia XI.: "My všetci sme duchovní Semiti." Hore uvedené citáty z Písma ukazujú, že v skutočnosti jestvujú dva Izraely, dva druhy Abrahámovho potomstva, dva typy Židov. Z týchto jeden je vždy telesný, ktorý vedie k duchovnému otroctvu a smrti, druhý je spirituálny, vedie k ospravedlneniu a večnému životu. Všetci sme teda duchovní Semiti, deti Abraháma, praví Židia a Izraeliti len vtedy, ak patríme do spirituálneho Izraela, ktorým je Cirkev. Toto žiada si ďalej rozlišovať medzi dvoma Zákonmi a dvoma Jeruzalemami. Opäť nech hovorí sv. Pavol: "Veď je napísané, že Abrahám mal dvoch synov: jedného z otrokyne, druhého zo slobodnej. Ten z otrokyne narodil sa podľa tela, ale ten zo slobodnej podľa prisľúbenia. To je povedané obrazne. Tamtie sú dve zmluvy: jedna z vrchu Sinaj, ktorá rodí pre otroctvo, a to je Agar. Agar je vrch Sinaj v Arábii a zodpovedá terajšiemu Jeruzalemu, lebo žije so svojimi deťmi v otroctve. Ale Jeruzalem, ktorý je hore, to je tá slobodná, ktorá je našou matkou." (Gal 4: 22 - 26).
Preto všetky prisľúbenia Starej zmluvy, týkajúce sa Izraela, Jeruzalema a Židov, splnili sa v Novej zmluve a v novom Jeruzaleme, ktorým je Katolícka Cirkev. Odvtedy každý etnický Žid, tak ako aj každý človek z inej rasy a národa, nadobúda zmluvný vzťah z Bohom, len ak je členom Katolíckej Cirkvi. Je ale dôležité uvedomiť si, že napriek tomu, že Sväté Písme ukazuje jasne, že Stará zmluva bola dokonale naplnená Novou zmluvou, a že od vtedy nesprávne je hovoriť o starom židovskom zákone, akoby jestvoval izolovane a mimo Cirkev, je správne poukazovať na zvláštny druh prozreteľnostného puta medzi Bohom a tými, čo sú podľa rasy židovským národom. Sv. Pavol o tom píše: "Nechcem, bratia, aby ste nepoznali toto tajomstvo, a boli múdri sami pre seba, že na časť Izraela zaľahla slepota dovtedy, kým nevojde plný počet pohanov, a tak bude spasený celý Izrael, ako je napísané: "Zo Siona príde vysloboditeľ a odvráti od Jakuba bezbožnosť: A to bude tvoja zmluva s nimi, keď odstránim ich hriechy." Vzhľadom na evanjelium sú nepriateľmi kvôli vám, ale vzhľadom na vyvolenie sú milovaní kvôli otcom. Lebo Božie dary a povolanie sú neodvolateľné." (Rim 11: 25 - 29).
Pochopiac rozdiel medzi dvoma Izraelmi, ktorý sv. Pavol vysvetlil vyššie, dokážeme pochopiť správne aj túto doležitú pasáž. Apoštol tu hovorí o oboch Izareloch, telesnom aj duchovnom. Izrael telesný, odmietajúci svoje vlastné naplnenie v Kristovi, je teraz nepriateľom Krista aj kresťanov. Existuje ale okamih v budúcnosti, po tom ako "vojde plný počet pohanov", keď Božia starostlivosť o Židov sa zavŕši v tom, čo mnohí cirkevní otcovia chápali ako celonárodnú konverziu Židov ku Kristovi a Katolíckej Cirkvi. Sv. Tomáš hovorí: "Keď plnosť pohanov vstúpi, celý Izrael bude spasený, nie len jednotlivci, tak ako dnes, ale celý národ ako jedno telo." (Komentár k Listu Rimanom, Ch. XI, Lect. 4). Tento výklad je však len teologickou domniekou, ktorá nepatrí ani do depozitu viery a nebola Magistériom ani potvrdená, či vyvrátená. Nič z toho nevyvracia však skutočnosť, že každý človek na svete, vrátane Židov, ktorí žijú dnes pred veľkým obratom, je riadnym subjektom cirkevného misijného úsilia. Veď aj sv. Pavol na každom mieste, kde pôsobil, kázal Židom vždy ako prvým. Vždy dajú sa nájsť oddané úprimné židovské duše, zvyšky očakávajúce Kristovu pravdu. A tieto duše zostali zavedením novej modlitby do veľkopiatovkých prosieb opustené.
Štvrtá pravda
Štvrtá pravda o Židoch, ktorú nachádzame v Evanjeliu, má nesmierny dopad na nás a našich súčasníkov, ktorí žijeme v tomto čase. Cirkevní otcovia, vrátane svätého Hieronyma, Ambróza, Gregora Veľkého, Efréma a Jána Zlatoústeho, uvádzajú mnoho presvedčivých argumentov pre náhľad, že židovský národ prijme Antikrista po jeho nástupe k moci. Ich záver je postavený najmä na analýze Pánovej prorockej reči k neveriacim Židom: "Ja som prišiel v mene môjho Otca, a neprijímate ma. Keby prišiel niekto iný v svojom vlastnom mene, toho príjmete." (Jn 5:43). Sv. Hieronym túto pasáž vysveľuje: "Židia, po tom ako opovrhli pravdou v Osobe Ježiša Krista, prijmú lož a budú Antikristovi prevolávať na slávu." [Fr. Dennis Fahey, The Kingship of Christ and the Conversion of the Jewish Nation]. S tým, ako príchod Antikrista sa približuje, môžeme si byť istí, že takmer neodolateľná sila bludu (operatio erroris 2 Sol 2:11), neúnavne šírená každým nástrojom mediálneho a vzdelávacieho establišmentu, skrze zahraničnú politiku a židovskú hegemóniu v rôzličných stránkach intelektuálneho a kultúrneho života, bude nútiť národy, a najmä kresťanov, aby intelektálne aj afektívne stotožnili sa s židovským národom a náboženstvom. Túto skutočnosť vidíme dominovať v občianskej sfére už istý čas. A podľa toho, čo máme možnosť čítať v posledných knihách pápeža Benedikta, začala dominovať už aj v rámci Cirkvi. Tento omyl takmer určite spôsobí, že mnoho katolíkov spolu so židovským národom napokon prijme "Syna zatratenia". (2 Sol 2:3).
