Postoj tých, ktorých neokatolíci volajú “radikálni tradicionalisti” nie je nič iné, ako večné a nemenné učenie katolíckej Cirkvi. Magazín The Month and Catholic Review už v roku 1881 publikoval článok otca Michaela Gavina, s odpoveďou na rozsiahly útok na pápežskú neomylnosť, ktorý podnikol protestant menom Dr. Littledale. Ukázalo sa, že Littledale bol o neomylnosti informovaný rovnako dobre, ako väčšina neokatolíckych apologétov. Otec Gavin bod za bodom odkryl slabé miesta Littledalovej tézy, čo by dnes mohlo byť veľmi poučné aj pre našich neokatolíckych priateľov. Uvediem tu pár najväčších neokatolíckych bludov s príslušnými reakciami pátra Gavina.
Pápež, inšpirovaný Duchom Svätým, koná vždy pre dobro Cirkvi
Toto je naozaj jedna z najstarších neokatolíckych téz. Hovoria, že pápež v ničom z toho čo robí, nemôže urobiť ozajstnú chybu. Ak sa zdá, že sa mýli, je to tak preto, že nemáme dosť pokorného ducha a nechápeme nebeskú múdrosť, ukrytú v pápežových zmätených výrokoch a škandálnych skutkoch. Otec Gavin nesúhlasí: Pápež môže konať hlúpo a neopatrne a spôsobiť škodu na dušiach. Ako súkromná osoba dokonca môže podpísať heretické krédo.
Pápežské exkomunikácie sú neomylné
V prehnanej snahe na večné časy zdiskreditovať arcibiskupa Lefébvra, a zabrániť jeho možnej budúcej rehabilitácii, častokrát hovoria, že ak niekto zomrie ako pápežom exkomunikovaný, je na veky zatratený. Otec Gavin potvrdzuje pozíciou “radikálnych tradicionalistov”, že pápež sa aj v tomto môže mýliť: Dr. Littledale ďalej hovorí, že Liberius odsúdil sv. Athanáza ako kacíra. Ak aj pripustíme že áno, tak teológovia učia, že pápež môže sa mýliť a odsúdiť nevinného, oslobodiť vinného, byť obludne nespravodlivý a pritom stále ostáva neomylný v zmysle deklarácie Prvého vatikánskeho koncilu. Ak súdi osoby, môže sa mýliť, pretože môže byť mylne informovaný, oklamaný falošnými dokumentami a podobne, bez újmy na jeho neomylnosti.
Pápež môže mocou svojej neomylnosti vyvíjať doktrínu, tým, že nariaďuje zmeny alebo úpravy predchádzajúceho učenia a my sa mu musíme s pokornou poslušnosťou podriadiť.
A teraz rana z milosti. Neokatolícki apologéti nám ad nauseam opakujú, že každé pápežské nariadenie vo veci cirkevného učenia je nutné poslušne prijať. Aj keby sa dané nariadenie javilo ako meniace význam, či protirečiace zmyslu predchádzajúcej dogmy a doktríny. Nehanebne sa skrývajú za “vývoj doktríny” ako ho zmieňuje kardinál Newman a tvrdia, že dogma môže sa nejako vyvíjať v niečo odlišné a nové. Samozrejme nepripustia, že nová idea je naozaj nová, a ani oni a za posledných 50 rokov ani Vatikán, neprišili s uspokojivým návodom ako nové a staré učenie zosúladiť. Aby som toto pomýlené a nefungujúce chápanie “vývoja náuky” vyvrátil, ocitujem absolútne jasné vysvetlenie hraníc pápežskej neomylosti, ktoré podáva páter Gavin, a ktoré, prekvapujúco, dokonale ladí s postojom “radikálnych tradicionalistov.”
Rev. Michael Gavin Fables About Papal Infallibility, 1881:
…Katolícka cirkev, ako Dr. Littledale poznamenáva, tvrdí, že jej učenie je dnes presne také, aké bolo na počiatku. Áno, jej učenie nikdy neprotirečí tomu, čo bolo v minulých dobách autoritatívne vyučované, hoci v istých bodoch môže byť viac upresnené, ujasnené, plnšie alebo viac explicitné, než predtým. Katolícka viera však zostáva vždy tá istá, teda, že Cirkev nikdy nepopiera to, čo raz učila a nikdy neučí, ani vo svojom univerzálnom pôsobení v oblasti viery a mravov neschvaľuje to, čo raz odsúdila a zavrhla. Privilégium neomylnosti jej bolo darované len a výhradne preto, aby bránila a verne ďalej odovzdávala korpus doktrín, ktoré jej boli zverené smrťou posledného apoštola. Katolícki teológovia učia, že od momentu, v ktorom sv. Ján zveril svoju panenskú dušu Bohu, neudialo sa žiadne nové zjavenie, ktoré by nás viazalo v oblasti viery alebo mravov.
Cirkev nemôže ani pridať ani ubrať čo len čiarku z korpusu právd, ktoré ako posvätné dedičstvo dostal sv. Peter a Apoštoli, a ktoré oni mali odovzdávať svojim nástupcom, až kým Pán druhý krát nepríde. Táto náuka nachádza sa v knihách Starého a Nového zákona a v Tradícií, ktorá je nepísaným ústnym podaním právd, ktoré Apoštoli prijali od Krista, alebo ktoré boli im odovzdané Duchom Svätým, ktorý ich v Cirkvi zachováva jasné a neporušené. Je nemožné, aby sa v tak dlhom čase mohli ústne odovzdávať tieto pravdy neporušené, ak by ich Duch Svätý ustavične nechránil. On zachováva ľud v poslušnosti rímskemu pápežovi a chráni ich, skrze neho a vďaka jednote s ním, od omylov vo viere. Dr. Littledale pripúšťa, že keď sa v Cirkvi vyskytnú bludy, tak najvyšší pontifex a biskupi, ktorí sú s ním v jednote, skúmajú Písmo a spisy Otcov. Každý zvyk, každé krédo je alebo schválené, alebo zavrhnuté, na základe vzťahu k viere, ktorú nám odovzdali Apoštoli. Od Prvého nicejského koncilu v roku 325 až po Vatikánsky koncil v roku 1870 sa, za pomoci Svätého Ducha, hlása tá istá viera. On bol prisľúbený nástupcom sv. Petra, a to nie, aby hľadali nejaké nové učenie a nové zjavenia, ale aby zbožne chránili a verne vysvetľovali apoštolské zjavenie, teda poklad viery, zverený Apoštolom, aby ho zachovávali. Novoty sú podozrivé a bezcenné, starobylosť je hodnotná a nasledovaniahodná.
Naša viera je rovnaká ako viera Apoštolov. Oni uznávali všetky dogmy, ktoré kedy boli alebo budú pápežmi alebo koncilmi vyhlásené. Svojich žiakov naučili všetko, hoci nie vždy v takej plnosti formy, ako to vidíme dnes. Je fakt, že čas od času Cirkev definuje nejakú pravdu, ktorú katolíci v minulosti neboli viazaní veriť. Nebolo článkom katolíckej viery pred rokom 1854, že naša Pani bola nepoškvrnene počatá, ani pred júlom 1870, že pápež, len on sám bez jeho na biskupov konsekrovaných bratov, je chránený pred omylom, keď učí celú Cirkev vo veci mravov a viery. A keď hovoríme o evolúcií doktríny, tak na údajných rozdieloch najlepšie vidíme jednotu viery v Cirkvi. Cirkev nie je mŕtva. Pozostáva zo žijúcich údov. Je to živý organizmus. A pretože Cirkev žije, rast je samotným zákonom jej života. Tento zákon, hoci zahŕňa rast a rozvoj, vylučuje zmenu. Rast tela je ten najlepší dôkaz jeho života a zdravia. S postupom času sa vďaka práci teológov, diskusiám učencov, spisom cirkevných Otcov a dekrétom koncilov odhaľuje plná sila, dôsledky a význam pravdy, doposiaľ nie dokonale chápanej. "Takýto vývoj nie je nič iné, len nový spôsob vysvetlenia a objasnenia toho, čo bolo v podstate verené od počiatku, čo Apoštoli učili a nezapísali, čo by nutne povedali, ak by to okolnosti žiadali, alebo boli na to priamo opytovaní, alebo, čo by povedali s ohľadom na povstávajúci blud. Teda vysvetlenie čiastky zdedenej pravdy, ktorej je celá Cirkev vo všetkých svojich údoch, ale najmä v jej hierarchii, božsky ustanoveným správcom.”
Náleží Cirkvi, aby čas od času, ak uzná za potrebné, svetu povedala všetko, čo je súčasťou nejakej pravdy katolíckej viery, čo by bez takéhoto verejného prehlásenia zostalo, alebo skryté, alebo zle pochopené. Skrátka, to čo Cirkev robí je, že vykladá, ilustruje, objasňuje, potvrdzuje alebo aplikuje na konkrétne príklady to, čo bolo zjavené už na počiatku. Cirkev nemôže nič nové objaviť, ani pridať, ani zmeniť. Cirkev už všetko prijala, celý korpus právd dostala od svojho Zakladateľa, celý a kompletný, a Cirkev ho musí zachovať. Náuka, ktorú Cirkev musí strážiť, nesmie sa zmeniť nikdy, ani rozšíriť o niečo nové. Len naše poznanie sa môže vyjasniť, alebo vzrásť.
Úmyselne pripúšťame, že isté náuky dnes deklarované ako katolícka viera, neboli v istých častiach Cirkvi bezvýhradne akceptované. Či preto, že v Písme neboli ľahko identifikovateľné, alebo hlas tradície zdal sa byť príliš vzdialený. Cirkev v tej veci istý čas mlčala. Nie vždy je múdre konať s najvyššou autoritou. Teológovia študovali a písali, misionári kázali, zbožné duše sa modlili. Okolnosti sa však zmenili a donútili Cirkev prehovoriť rozhodným hlasom. Cirkev nikdy nemôže vyhlásiť niečo, čo bolo by v celom organizme, zloženom z veriacich, úplne nové a neznáme. Cirkev smie a občas to robí, že definuje isté doktríny, ktoré sú istými čiastkami Cirkvi, dokonca aj tými v plnom spojení s Rímom, spochybňované, alebo odmietané. Keď Rím prehovorí, spor končí. Každý je povinný podriadiť sa učeniu najvyššieho pontifika, proti tomu niet odvolania. Dvesto miliónov dnešných katolíkov po celej zemi vyznáva tú istú vieru.
Veria v to, v čo verili Apoštoli, aj keď možno nie v takej jasnosti, precíznosti a určitosti, ktorú Apoštoli mali vďaka svojim mimoriadnym darom. Tí, čo prídu po nás, nebudú musieť veriť v nič iné ako v to, v čo verí Cirkev dnes, a čo schvaľuje dnes svojim univerzálnym pôsobením. Možno pravdy viery pre nich budú vyjadrené oveľa jasnejšie ako sú pre nás, možno obsiahnu ich vo väčšej šírke a možno lepšie pochopia jednotlivé prepojenie týchto právd. Možno to, čo dnes považuje sa za bezpečnú a pravdepodobnú mienku, bude vyhlásené za článok viery. Cirkev však nikdy nemôže ústami pápeža či koncilu protirečiť tomu, čo raz učila a schvaľovala, tak ako Dr. Littledale mylne tvrdí, ani nikdy nemôže učiť náuky, ktoré nie sú rozvinutím, ale naopak protirečia starej viere.
Herézy budú vždy módne v istých častiach Cirkvi. Cirkev však nemôže schváliť ich nikdy. Cirkev nie je zodpovedná za tých, ktorí jej protirečia. Cirkevné učenie je hlásané jej všeobecným pôsobením, slávnostnými definíciami jej Hlavy, a denne, ba v každej chvíli, učením jej riadneho magistéria, katolíckych biskupov zjednotených so Svätým stolcom. Ani pápež ale nemôže, ako snáď Dr. Littledale tvrdí, vo svojom rozmare a pre svoje potešenie, urobiť nejakú náuku predmetom dogmatickej definície.
Pápež je spútaný a obmedzený Božským zjavením a pravdami, ktoré ono obsahuje, a ktoré legitímne pochádzajú a sú nevyhnutné pre obranu tohoto zjavenia. Pápež je spútaný jestvujúcim krédom a predchádzajúcimi dogmatickými definíciami. Vo veci viery a mravov pápež nesmie zmeniť ani schváliť svoje vlastné závery. Je len správcom a strážcom Pánovho učenia, ktoré za pomoci Ducha Svätého zostane v pápežovej ochrane navždy v bezpečí.
