“Keď sa toto začne diať, vzpriamte sa, zodvihnite hlavy, lebo sa blíži vaše vykúpenie.” Lk 21:28.
Tieto slová nášho Pána zazneli, keď vypočítal mnohé zlá, ktoré v budúcnosti, môžu dopadnúť na jeho verných nasledovníkov, na konci čias a aj v tých situáciach, ktoré predznamenávajú a predobrazujú konečné zúčtovanie, medzi Kristom a Antikristom, medzi Božím štátom a štátom tohoto sveta. Ježiš vhodne začína varovaním pred mnohými falošnými spasiteľmi, ktorí sa objavia pred jeho druhým príchodom: "Dajte si pozor, aby vás nezviedli. Prídu totiž mnohí a budú v mojom mene hovoriť: Ja som to!, a: Ten čas je už blízko!, no nechoďte za nimi!". Potom vymenuje mnoho iných ziel, ktoré nás, prirodzene môžu uviesť do beznádeje a k strate viery: vojny medzi národmi, mor a hlad, hrôzy z neba a iné veľké znamenia. Prenasledovanie, súdy a väzenie, predvedenie pred vladárov, zrada rodičov, súrodencov, príbuzných a priateľov, trest smrti a najmä nenávisť celého sveta kvôli Ježišovmu menu. Matúš podáva podobný zoznam v 24. kapitole.
Nezáleží, či tieto Pánove slová vztiahneme na samotných apoštolov, na obdobie zničenia Jeruzalema v roku 70, alebo na čas tesne pred Posledným súdom. Každá aplikácia je legitímna, lebo podstatné pravdy v nich obsiahnuté, platia pre každú generáciu kresťanov. Svet Krista a jeho učeníkov nevyhnutne nenávidí a vedie proti nim neustálu a stále intenzívnejšiu vojnu, až kým posledný boj medzi Kristom a Antikristom všetko neukončí.
Ale nie je ťažké prijať tento zoznam nevyhnutných ziel, ktoré ohrozujú kresťanský život. Ak poznáme Evanjelium, vieme, že toto všetko je nevyhnutné. Oveľa ťažšie je nezúfať, zdvihnúť hlavu vo chvíľach, keď prechádzame týmito skúškami a utrpením. Každá manifestácia Antikristovho ducha v dejinách prináša unikátne pokušenie, typické pre danú historickú epochu. My si ľahko postavíme veci do správnej perspektívy a pýtame sa: "Ako to, že Judáš bol slepý a nevidel, o čo ide?" Ale môže byť takmer nemožné správnu perspektívu nájsť v momente, keď stojíme pred novou a nepoznanou formou zla. Môže nás to zaplaviť pocitom, že vidíme niečo nové, neriešiteľnú dilemu, že naša viera je len prelud, že Cirkev zlyhala a Kristove prísľuby sa nesplnili. A práve toto je to skutočné dielo Antikrista v dejinách a preto sú Pánove slová a varovanie tak nesmierne dôležité.
Zvody tohoto ducha Antikrista, ktoré nás teraz lákajú, sú v kresťanských dejinách tie najjedovatejšie a najzákernejšie, a preto nás nekonečne pokúšajú prepadnúť zúfalstvu, ale aj nekonečnej trpkosti, strate kresťanskej lásky, schizme a sedevakantizmu. Tento text má cieľ prispieť k posilneniu našej viery, k tomu, aby sme pozdvihli s nádejou hlavy i uprostred dnešnej krízy a tešili sa z prísľubov, ktoré nám dal Kristus a Panna Mária.
Vypitvané pápežstvo
Vo svojom článku Vojna proti duši, ktorý som písal pred koncom Benediktovho pontifikátu, som uviedol (s maličkými úpravami):
Pravdepodobne najzáhadnejší úryvok Novej zmluvy je v Druhom liste sv. Pavla Solúnčanom, kde sa spomína príchod Antikrista. Stojí tam:
“A teraz viete, čo ho zadŕža, aby sa zjavil až v pravom čase. Lebo tajomstvo neprávosti už pôsobí; ale len dotiaľ, kým nebude odstránený ten, čo ho teraz zadŕža. ” (2 Sol 2:6-7).
Ireneus z Lyonu, Tertullián, Hippolytus, Sv. Cyril Jeruzalemský, Sv. Ján Chryzostom, Sv. Hieroným, Sv. Augustín z Hippa sa zhodujú na tom, že “ten, čo ho teraz zadŕža” je Rímska ríša a cisári, ktorí jej vládnu. Rímska ríša predstavovala moc zákona (napriek tyraniám, nespravodlivosti a mravnej zvrhlosti, ktorá bránila "synovi zatratenia", aby vystúpil k moci.
Pohanská Rímska ríša sa v roku 476 zrútila. Ale moc, ktorá bránila "synovi zatratenia", nezanikla. Princíp kontinuity Rímskej ríše v dejinách, bol s mimoriadnou jasnosťou vyložený Piom IX., v encyklike Cum Catholica Ecclesia:
“A preto zo zvláštneho nariadenia Božskej Prozreteľnosti, sa po rozpade ríše na separátne kráľovstvá, dostal rímsky biskup, ktorého Kristus urobil hlavou a centrom Cirkvi, k politickej a svetskej moci. Určite sa to stalo podľa plánu najmúdrejšieho Boha, že uprostred toľkých a tak rôznych svetských kniežat sa Najvyšší veľkňaz tešil politickej slobode, ktorú tak nutne potreboval, aby mohol vykonávať svoju duchovnú moc, jurisdikciu a autoritu nad celým svetom.”
Inými slovami, vláda zákona a spoločenského poriadku prešla z fyzického sveta do sveta duchovného, vláda kresťanskej lásky a pravdy. Toto vybudovalo kresťanskú civilizáciu. A pretože toto bol dar Boha, ktorý prišiel skrze Cirkev, ktorá stojí na skale pápežstva, teda na Rímskom veľkňazovi, on je ten, ktorý "zadŕža" nástup Antikrista. Možno nás teraz zvádza vysvetliť "kým nebude odstránený" fyzicky. Ale ja si myslím, že je to nesprávna interpretácia. Celkom veľký počet pápežov bol z Ríma fyzicky odstránený (väznený) rôznymi predchodcami Antikrista, a napriek tomu zostali mravnými mocnosťami, ktoré bránili Antikristovi v nástupe. Ani to "odstránenie" neznamená, že Petrov stolec nikdy nebude neobsadený. Svet zažil niekoľko dlhých období interregna a tie nezastavili pôsobenie pápežstva, ako účinnej prekážky Antikristovho postupu.
Toto nám skrátka hovorí, že tu sa jedná o možnosť, že interná intelektuálna a mravná sila pápežstva bude natoľko potlačená, či dokonca zničená, že vytvorí dostatočne veľké duchovné vákuum, ktoré využije Antikrist, ako bránu k nástupu k moci. A práve toto vákuum som detailne odhaľoval vo všetkých článkoch o filozofii a teológii Jozefa Ratzingera. Nechcem ich tu všetky pripomínať (www.christianorder.com). Ale je jeden výrok z ranného diela Jozefa Ratzingera, ktorý je dokonalým dôkazom rozsahu, v akom sa kedysi absolútne istá, intelektuálna a mravná sila pápežstva a Cirkvi, scvrkla na malý, bojazlivý a nejasný hlások:
“Toto znamená, že viera sa jednoducho musí prispôsobiť intelektuálnemu pluralizmu, ktorý nemožno zvrátiť a v rámci tejto intelektuálnej klímy, sa musí prezentovať ako zrozumiteľná ponuka zmyslu, i keby nebolo možné, v prevládajúcom filozofickom systéme, nájsť nijaký základ tejto viery. To v dôsledku znamená, že zmysel, ktorý človek potrebuje, sa stáva prístupný len rozhodnutím samotného človeka osvojiť si nejakú zmysluplnú štruktúru. Nemusí byť dokázaná, stačí, ak sa javí zmysluplná." (Viera a budúcnosť, pp. 74-75).
Dokážete si predstaviť pápeža, medzi Petrom a II.vatikánskym koncilom, ktorý by vedome povedal niečo, čo takto nechutne zapácha totálnou duchovnou kastráciou? Ak si toto myslel aj Benedikt XVI., tak tento výrok je otvoreným svedectvom, že pápežstvo je na pokraji filozofického, teologického a mravného krachu, a teda bolo "odstránené."
Benedikt & František: Pápežská kontinuita a akcelerácia
Tento krach sa dramaticky zdôraznil za vlády Františka. Nie preto, že jeho filozofická a teologická orientácia a jeho nápady sú o toľko radikálnejšie ako Benediktove, ale preto, že na rozdiel od Benedikta, František je bezohľadná hlásna trúba, predvádzajúca herézy a diabolské omyly na javisku sveta. A v rozpore s fantazírovaním niektorých tradicionalistov, Benedikt toto schvaľuje. Na slávnosti 28.06.2016, kde František vzdával pocty Benediktovi pri 65. výročí jeho kňazskej vysviacky, Benedikt povedal: "Vďaka, svätý Otče, za vašu dobrotu, ktorá na mňa pôsobí každý deň, od chvíle vášho zvolenia. Dúfame, že vytrváte na tejto ceste božského milosrdenstva, ukážete nám Ježišovu cestu, cestu k Ježišovi, k Bohu.".
Ako som už podčiarkol v iných článkoch, Františkova "cesta milosrdenstva" pozostáva hlavne z mlčania o Kristovej Pravde, čo znamená akceptovanie zla. Benediktove úprimné prijatie tejto agendy je pozitívny dôkaz, že "hermeneutika kontinuity" sa nakoniec zmenila v smilnenie so zlami tohoto sveta.
Pán povedal o "kvase" farizejov: "Lebo čo ste povedali v tme, budú počuť na svetle. Čo ste v komôrkach pošepli do ucha, budú rozhlasovať zo striech." Dôsledky toho, čo bolo povedané v tme Ratzingerovej filozofie a teológie sa dnes rozhlasuje zo striech, skrze slová a skutky pápeža Františka, z titulkov a správ, podávaných všetkými médiami. Je to duchovný zápach, ktorý preniká všetko a od oslavujúceho sveta získava pochvalu :"On je jeden z nás". "On bol odstránený z cesty."
Bezprecedentné odkrývanie apokalyptického posolstva.
Je dôležité pripustiť si, že dnešná situácia je v dejinách pápežstva bezprecedentná. Cirkev zaiste už zažila hlboko nemravných pápežov. Mala aj pápežov, ktorí sa osobne mýlili v niektorých doktrinálnych bodoch, alebo pápežov, ktorí urobili strašné legislatívne a súdne rozhodnutia. Ale nikdy nemala pápeža, ktorý by si myslel, že Božské zjavenie je evolučný fenomén (čo si myslel Benedikt a zjavne si myslí aj František), ktorý by veril, že falošné milosrdenstvo porazí katolícku doktrínu (ako František explicitne povedal), a ktorý by hlasito a víťazoslávne vyhlasoval, že to tak je. Čelíme situácií, ktorú, ako sa zdá, nepredvídal vo svojich knihách o Antikristovi nikto z Cirkevných otcov, teda, že sám pápež bude natoľko vnútorne, filozoficky a teologicky skazený, že sa stane sám sebe príčinou vlastného "odstránenia" ako intelektuálnej a duchovnej mocnosti, ktorá bráni nástupu Antikrista.
Rád by som tu vyjasnil, že nič z tohoto textu nepredpovedá bezprostredný nástup Antikrista. V kresťanskej tradícií sa Kristov príchod vždy považoval za veľmi blízky, ale vždy sa považovalo za bláznovstvo tvrdiť, že už nastáva. Panna z Fatimy prorokovala, že najskôr zvíťazí jej Nepoškvrnené srdce. Ale pravda je aj to, čo sv. Ján povedal o "mnohých antikristoch," ktorí budú predchádzať poslednému "synovi zatratenia", že duch Antikrista bude stále viac otravovať a znečisťovať to, čo sa dá voľne nazvať kolektívnym a historickým vedomím ľudstva, ktoré prežívalo v dejinách, a že dnešná nákaza napomohla obrovskému kroku smerom k finálnemu uskutočneniu apokalyptického posolstva.
Kardinál Manning
Nedávno som čítal sériu prednášok kardinála Henry Edwarda Manninga s názvom Dnešná kríza svätého stolca: Varovanie pred Antikristom. Hoci sa nezdá, že by kardinál Manning čo len náznakom predvídal dnešnú krízu pápežstva (ani si nemyslel, že by taká kríza bola možná), dobre chápal to, že ten kto "zadŕža", je pápež:
“Teraz sme sa dostali takmer až k odpovedi na to, čo som povedal na začiatku, teda že moc, ktorá odďaľuje naplnenie zjavenia syna zatratenia nie je len človek, je to systém a nie je to len systém, je to aj človek. Skrátka, je to kresťanstvo a jeho hlava. A preto sa v osobe Kristovho námestníka a v dvojakej autorite, ktorou je z Božej prozreteľnosti obdarený, vidíme priameho oponenta pôvodcovi neporiadku. Syn zatratenia, ktorý nepozná zákon, ani ľudský ani Božský a nasleduje len svoju vôľu, nemá na zemi úhlavnejšieho nepriateľa, ako je Námestník Ježiša Krista.”
Kardinál Manning ponúka pozoruhodnú analýzu a metaforu procesu odhaľovania sa ducha Antikrista v dejinách:
“Chcel by som tu ukázať, že antagonizmus medzi dvoma osobami (Antikristom a Kristom, s ktorým je pápež ako jeho námestník), je antagonizmus medzi dvoma spoločnosťami, a že ako je Náš Božský Pán hlava a zástupca každej pravdy a spravodlivosti sveta od jeho počiatku, tak Antikrist, nech už je ktokoľvek a čokoľvek, je hlava a zástupca každého klamstva a zla, ktoré sa nazbieralo za 1800 rokov v bludoch, schizmách, intelektuálnej nevere, spoločenských neporiadkoch a politických revolúciách antikatolíckeho hnutia na zemi."
“Taká je hlbina, na ktorej spočíva kresťanská spoločnosť vo svete. Z času na čas sa nadprirodzenou silou povzniesla a urobila kresťanský systém v Európe plný energie a života. A potom sa ten systém opäť ponoril do nečinnosti. A každý, kto má aspoň trochu rozlišovania, si nemôže nevšimnúť, že je dnes hlbší, mocnejší a oveľa viac rozšírený, ako kedykoľvek predtým. (Bol rok 1861. Že sa raz objaví vodca protikresťanských mocností a na čas ovládne tento svet, to je z proroctva isté. Ale to sa nestane, kým "ten čo zadŕža" (pápež), nebude odstránený)."
"Tak sa to má so svetom a k tomuto koncu rýchlo postupujeme. Hovorí sa, že Etna má mimo dvoch veľkých výduchov, stošesťdesiat malých kráterov, spojených do jedného obrovského, ktoré sú skrz naskrz, ako plást, poprepájané kanálmi a výduchmi, ktorými v minulosti často tryskala láva. Nenachádzam lepšiu ilustráciu stavu, v akom sa dnes nachádza kresťanstvo. Božia Cirkev spočíva na prirodzenej spoločnosti, na základoch starej Rímskej ríše, na civilizáciách pohanských národov, ktoré boli načas posvätené, skonsolidované, uchránené a požehnané. Ale v pozadí Cirkvi postupne pôsobí tajomstvo neprávosti, ktoré pôsobilo už za čias apoštolov, a momentálne nadobúda silu a získava nasledovníkov. Veď čo bola Francúzska revolúcia, ktorá zničila kresťanského ducha, než láva pod horou? A čo boli povstania v 1830 a 1848, než presne ten istý princíp, Antikrist pracujúci v pozadí kresťanskej spoločnosti, raziaci si cestu hore? V roku 1848 otvorila revolúcia svoju tlamu naraz v Berlíne, Viedni, Turíne, Florencii, Neapole a v samotnom Ríme. V Londýne pokúšala sa uspieť a presadiť, ale ešte nebol jej čas. Čo to všetko je, ak nie duch zatratenia, týčiaci sa proti Bohu a človeku? Princíp schizmy, herézy, ateizmu, ktorý sa vlieva do más a rozlieva z nich všade, kde si môže urobiť cestu, raziac si krátery pre svoj tok všade, kde sa kresťanská spoločnosť stala nevládnou? A toto dialo sa stáročia a bude sa diať, až kým "ten, ktorý zadŕža", nebude odstránený."
Kardinál Manning bol v roku 1861 presvedčený, že kresťanská spoločnosť, Cirkev a pápežstvo, zažívajú útok Antikrista väčší, ako ktokoľvek pred nimi. Veľkosť a silu pripisuje slabosti Cirkvi, slabosti, ktorej dôvod on vidí najmä v tom, že pápež prišiel o svetskú vládu, čo korelovalo s vtedajším útokom zvonka. Kardinál Manning podľa všetkého nepredpokladal, v akej obrovskej miere bude Cirkev v budúcnosti spirituálne cudzoložiť so svojimi nepriateľmi, a tak stane sa zdrojom vlastnej slabosti. Stačí len porovnať pontifikát Pia IX. a Františka a hneď uvidíme rozdiely. Ale myslím si, že ak by žil dnes, veľmi pravdepodobne by chápal prozreteľnostný význam toho, čo sa s Františkovým pontifikátom deje.
Antikristova láva rozmnožila sa geometrickým radom, pretože duch Antikrista prenikol myslením a konaním samotného pápeža. To sa dá samozrejme povedať o väčšine kléru, rehoľníkov a laikov v Cirkvi. Ale niet väčšieho trestu, ktorý môže na Cirkev dopadnúť, ako keď Boh dopustí, aby pápežom stal sa muž, ktorý síce nekompromituje nezmazateľné známky Cirkvi, ale je to človek hlboko nasiaknutý teologickými a filozofickými bludmi, napáchnutý aroganciou svojej vlastnej agendy, radujúci sa z "neporiadku", pohŕdajúci tými, ktorí pevne zachovávajú absolútne pravdy a vyhlásené dogmy, zamilovaný do falošného milosrdenstva, zanedbávajúci primát konceptu Božej vlády, predstierajúci falošnú pokoru a tešiaci sa z úlohy novátora.
“Pravda bude zvrhnutá”
Sväté Písmo jasne učí a jednomyseľná náuka Cirkvi a ranných Otcov Cirkvi potvrdzuje, že Antikrist na vrchole moci ovládne a zničí Cirkev (Daniel 7:25) natoľko, že prestane sa slúžiť obeta sv. omše. Daniel 8:12, hovorí:
“Hriešnym spôsobom postavil vojsko proti ustavičnej obete a zvrhol pravdu na zem; urobil to a darilo sa mu.”
Kardinál Manning k tomu hovorí:
“Svatí otcovia, ktorí písali o Antikristovi a o Danielových proroctvách, nakoľko mi je známe, bez jedinej výnimky, východní i západní, grécki i latinskí, všetci jednomyseľne sa zhodujú, že pred koncom sveta, za vlády Antikrista, prestane sa obetovať Najsvätejšia obeta.”
Určite to môžeme uzavrieť tak, že vtedy bude pápež "odstránený" aj vo fyzickom zmysle. Ale zo slov sv. Pavla je rovnako jasné, že tu je aj úplne iný druh "odstránenia" pápeža, ktoré nastane pred víťazstvom Antikrista nad Cirkvou, a ktoré mu umožní získať moc (2 Sol 2:1-11):
“Čo sa týka príchodu nášho Pána Ježiša Krista a nášho zhromaždenia okolo neho, prosíme vás, bratia, nedajte sa hneď vyviesť z rovnováhy a naplašiť ani duchom ani slovom ani listom, údajne naším, akoby už Pánov deň nastával. Nech vás nezvedie nik nijakým spôsobom. Lebo nenastane, kým nepríde najprv odpad a nezjaví sa človek neprávosti, syn zatratenia, ktorý sa protiví a povyšuje nad všetko, čo sa nazýva Bohom alebo čo sa uctieva, takže sa posadí v Božom chráme a bude sa vydávať za Boha. Nepamätáte sa, že som vám to hovoril, ešte keď som bol u vás? A teraz viete, čo ho zadŕža, aby sa zjavil až v pravom čase. Lebo tajomstvo neprávosti už pôsobí; ale len dotiaľ, kým nebude odstránený ten, čo ho teraz zadŕža. POTOM sa zjaví ten zločinec, ktorého Pán Ježiš zabije dychom svojich úst a zničí jasom svojho príchodu; toho, ktorý príde pôsobením satana so všetkou mocou, znameniami a klamnými zázrakmi, a s každým zvodom do neprávosti pre tých, čo idú do záhuby, lebo neprijali lásku k pravde, aby mohli byť spasení.A preto Boh na nich posiela silu bludu, aby verili lži, a boli odsúdení všetci, čo neuverili pravde, ale obľúbili si neprávosť."
Zámerne som zdôraznil slovo "POTOM". Opisuje sa tu postupnosť udalostí, v ktorých musím jasne vidieť, že najskôr musí prísť odstránenie, toho "čo teraz zadŕža", a potom Antikrist vystúpi k vláde nad svetom. Pre našu tému je mimoriadne dôležité, že je tu konkrétne vymedzenie toho, čo znamená účinkovanie "tajomstva neprávosti." Že povedie k oslabeniu a zrade moci pápežstva, ktorá nástupu Antikrista bráni:
“POTOM sa zjaví ten zločinec, ktorého Pán Ježiš zabije dychom svojich úst a zničí jasom svojho príchodu; toho, ktorý príde pôsobením satana so všetkou mocou, znameniami a klamnými zázrakmi, a s každým zvodom do neprávosti pre tých, čo idú do záhuby, lebo neprijali lásku k pravde, aby mohli byť spasení. A preto Boh na nich posiela silu bludu, aby verili lži, a boli odsúdení všetci, čo neuverili pravde, ale obľúbili si neprávosť."
"Láska k pravde" je ten fundamentálny postoj ľudskej duše, ktorý bráni nástupu Antikrista. Ježiš Kristus je Slovo, Pravda, zrodená z Otca pred všetkými vekmi, a preto je absolútne zmysluplné, že cesta Antikrista je vydláždená zradou, alebo mlčaním, ohľadne Pravdy. A práve mlčanie pápeža Františka, to je to vnútorné "zvrhnutie pravdy na zem", v mene falošného milosrdenstva a inklúzie, ktoré napomáha nástupu "synovi zatratenia."
Trest za našu neveru a smilstvo
To neznamená, že Františkov pontifikát priamo vedie k vláde Antikrista. Panna Mária sľúbila, že pred tým, ako príde finálny trest, na istý čas jej Nepoškvrnené srdce zvíťazí. Ale pravda je aj to, že jestvuje v ľudských dejinách kolektívne vedomie, uložené v pamäti a akumulovanom poznaní ľudstva, ktoré už stáročia je intoxikované odporným smradom reduktívneho vedeckého myslenia, chamtivosťou a technickým pokrokom, a v ľudskom srdci vďaka nemu vyrástol obrovský nádor, ktorý dusí akúkoľvek možnosť vrátiť sa k plnej Kristovej Pravde v celostnom žití Blahoslavenstiev. Táto "láva" neprávosti opäť vytryskne na povrch, krátko po víťazstve Panny Márie, a nastolí poslednú a najväčšiu blasfémiu, a zradí ten najväčší Boží dar od Kristovho vtelenia, víťazstvo jej Nepoškvrneného srdca.
A potom nebude už inej záchrany, len priamy a osobný zásah Ježiša Krista a Jeho víťazstvo. O súčasnom útlaku a slabosti Cirkvi kardinál Manning napísal:
“Ako náhrada za všetko, čo musí pretrpieť, pre Cirkev Božiu je určené vzkriesenie, nanebovstúpenie, vláda a kraľovanie a sláva. Tak, ako Ježiš, aj ona musí trpieť, aby bola korunovaná. A bude s ním korunovaná na veky. Nech nikto sa nepohoršuje, že proroctvo hovorí o utrpení. Radi hľadíme na budúce víťazstvá a slávu Cirkvi na zemi, že evanjelium bude hlásané všetkým národom, že svet sa obráti, že nepriatelia budú podrobení, a ešte všeličo iné, ale ťažko znášame, keď sa dozvieme, že Cirkev ešte čaká obdobie strašnej skúšky. Sme ako starí židia, ktorí čakali dobyvateľa a kráľa a raj na zemi. Keď ich Vykupiteľ prišiel v pokore a trpiaci, nespoznali Ho."
Musíme pochopiť, že židovská zrada, ktorú máme teraz to nešťastie napodobňovať, bola viac, ako len očakávanie víťazného a svetského Boha a jeho kráľovstva. Bolo to viac, vyrastalo to z pokrytectva a zrady, vďaka ktorým Boh a jeho dary (vrátane viery), bol chápaný ako "poklad", ktorý treba vlastniť a nie vášnivo a bojovne milovať a žiť. Veľa z moderného "triumfalizmu" a farizejstva, predovšetkým v storočiach pred II. Vatikánom, živilo sa na neviere v Kristovo učenie (predovšetkým Blahoslavenstvá), vrátane náuky veľkých pápežov, nad ktorých neprítomnosťou teraz nariekame. Boh nám dal týchto ľudí (dary) a "naša žiadostivosť skonzumovala ich a ich učenie", a potom smilnila so svetom. A Boh teraz odstránil morálnu silu pápežstva, aby potrestal našu neveru a smilstvo. Toto sa postupne pretaví do situácie, v ktorej bude Cirkev zjavne úplne zničená a porazená, a práve vtedy nastane Kristovo víťazstvo. Opäť kardinál Manning:
“Odkiaľ teda príde záchrana? Je na zemi moc, ktorá by zasiahla? Je tu kráľ, knieža, či mocnár, ktorý má moc nasadiť svoju vôľu a svoj meč na ochranu Cirkvi? Ani jeden. A to je predpovedané a tak to bude. Ani po tom nesmieme túžiť, lebo Boh chce inak. Ale je tu jedna mocnosť, ktorá zničí všetkých nepriateľov. Je tu jedna Osoba, ktorá rozbije a rozdrví na prach všetkých nepriateľov Cirkvi, lebo on zabije všetkých svojich nepriateľov "dychom svojich úst", a zničí ich "jasom svojho príchodu". Zdá sa, ako by Syn Boží žiarlil na každého, kto siaha na jeho autoritu. Sám si vyhradil konečnú bitku pre seba. Sám zdvihne rukavicu, ktorá mu bola hodená do tváre. A proroctvo, jasne a otvorene hovorí, že posledná porážka zla patrí Jemu. Nepatrí žiadnemu z ľudí, len Božiemu Synovi, aby všetky národy sveta poznali, že On a len On je Kráľ, že On a len On, je Boh.”
Je nutné povedať, že táto "žiarlivosť" nie je rovnaká, ako naša žiarlivosť. Ak by jeho Nevesta bola verná, nebola by taká žiarlivosť ani trest nutné, namiesto nich bolo by požehnanie a triumf. Je tiež treba povedať (hoci môže sa to zdať na prvý pohľad teologicky nesprávne), že Božia vôľa nemala na výber. V súdny deň, svet, ktorý vo svojej žiadostivosti a falošnosti premrhá aj víťazstvo Panny Márie, uvidí víťazstvo Ježia Krista samotného, a tí, ktorí prišli pre Krista o všetko, budú vlastniť samotného Krista.
Nezúfajte
Skláňajme hlavy v zúfalstve a strachu len natoľko, aby sme všetku svoju nádej, vkladanú do Kristových darov, vložili radšej priamo do Krista. Jeho víťazstvo je isté, a to, čo zažívame teraz, svedčí o jeho blízkosti. Len málo záleží, či tá blízkosť naplní sa za nášho života, veď to nemalo žiaden dopad ani na život sv. Petra, či Pavla. Vo všetkom musím pozdvihnúť srdcia a mysle v radosti, že Boh je Všetko vo Všetkom a dosiahne svoje konečné víťazstvo. Radujme sa z nastávajúceho víťazstva Nášho Pána, a táto radosť je najvyšším svedectvom našej viery, a život v kresťanskej láske je jej nadprirodzeným výrazom. To je posledná skúška toho, či nám patrí Ježišovo srdce, či mužne vztýčime hlavy, alebo si ich zakryjeme, a hľadáme útočisko v jaskyniach zúfalstva a straty viery. To je skúška, v ktorej Judáš zlyhal, a v ktorej my, ako dúfame, uspejeme.
