Diskusie o morálnosti boxu sa väčšinou odohrávajú v emocionálnej rovine. Tí, ktorí majú radi bojové športy a zápasenie, si myslia, že box je v poriadku; tí, ktorí nie, majú tendenciu považovať box za mravne zlý. Len veľmi málo teológov diskutuje túto vec na teologickej úrovni a spomedzi nich ani jeden nepriniesol naozaj vedecké pojednanie. Spomenuli princípy, vyjadrili pocity a uviedli niektoré veľmi definitívne závery, podľa toho, ku ktorej strane sa pocitovo klonili. Tieto názory boli dobre zmapované frátrom Geraldom Kellym v marcovom vydaní Theological Studies[1].
Hillman, E. (1951) ‘The Morality of Boxing’, Theological Studies, 12(3), pp. 301–319. doi: 10.1177/004056395101200301.
{/rsmembership}
My uvedieme niekoľko vážnych dôvodov, prečo box, ako ho dnes poznáme, treba považovať za morálne odsúdeniahodný. V záujme objektivity tohoto rozboru uvedieme relevantný materiál roztriedený do troch samostatných argumentov, podľa zásad piateho prikázania.
Box, o ktorom tu budeme hovoriť, je v prvom rade dnešný moderný profesionálny zápas o peniaze, ceny a tituly. Sekundárne sa naše závery dotýkajú aj amatérskeho boxu a to do tej miery, v akej sa blíži profesionálnemu boxu. Inými slovami, posudzujeme tu každú formu zápasu, v ktorom je cieľom knockout a to aj technický knockout, v ktorom má cenu sila úderu a ktorý roznecuje surovosť divákov. Možno sa čudujete, že morálna hodnota boxu je spochybňovaná, pretože box, thajský box, MMA a podobné športy sú už dlho akceptované ako zdravá forma zábavy a rekreácie. Dôvody však nie je ťažké nájsť. Aplikácia všeobecných morálnych princípov na konkrétne prípady závisí od konkrétnych okolností. Morálna kvalita skutku môže získať úplne iný rozmer, ak sa objaví nejaký, predtým neznámy fakt. Na základe medicínskych údajov je niekedy potrebné morálne princípy na konkrétne prípady opätovne aplikovať, pričom sa niekedy stáva, že praktiky, ktoré boli predtým považované za mravne prípustné, vo svetle novo zistených okolností už prípustné nie sú.
Taká je dnes situácia v boxe. Lekárske zistenia nás prinútili opätovne aplikovať morálne princípy a zhodnotiť mravnú situáciu moderného boxu.
Poznámky na tejto stránke
[1] Gerald Kelly, S.J., "Notes on Moral Theology," THEOLOGICAL STUDIES, XII (1951), 75-78.
I. Prvý argument: Len primerane vážny dôvod môže ospravedlniť konanie človeka, ktorého cieľom je násilne pripraviť druhého o vedomie
Je založený na princípe, že len primerane vážny dôvod môže ospravedlniť konanie človeka, ktorého cieľom je násilne pripraviť druhého o vedomie. Hoci tento princíp nebol moralistami v súvislosti s boxom úplne rozpracovaný, veľmi dobre bola analyzovaná jeho aplikácia na opilstvo, čo je podľa názoru lekárov stav veľmi podobný stavu boxera, ktorý bol omráčený opakovanými údermi do hlavy, a to čo i len na krátko, ktorý sa označuje ako knockout.[2]
Násilne uviesť človeka do takéhoto stavu znamená zbaviť ho jeho špecificky ľudských schopností; je to ako dehumanizovať ho. Lebo je to najcennejšie dobro človeka, ktoré je týmto napadnuté, dobro, ktorým sa človek odlišuje od zvieraťa, schopnosť správne myslieť a slobodne sa rozhodovať a ovládať svoje telo, ako zodpovedná ľudská bytosť. Dokonca aj túžba, či úmysel zaútočiť na takéto dobro je hriešna, ak nie je prítomný nejaký primerane vážny dôvod - napríklad dobro vlastnej telesnej integrity, zdravia alebo odrazenie nespravodlivého agresora. Sotva existuje iný dôvod, ktorý by ospravedlňoval útok na tak základné ľudské dobro. Zaiste, žiadna suma peňazí, ani žiadna sláva alebo rozkoš sa nemôžu vyrovnať dobru ľudského vedomia. Vskutku, ak nie je dovolené pripraviť nášho blížneho o jeho majetok, pokiaľ nie sme v stave krajnej núdze, potom určite nie je dovolené zbaviť ho jeho duchovných síl z dôvodu, ktorý je menší ako extrémna núdza.
Aj v krajnej núdzi môžeme svojho blížneho pripraviť o jeho hmotné statky len vtedy, keď niet iného prostriedku na uľahčenie situácie. Na zlobu a závažnosť nerozumného úmyslu alebo pokusu zbaviť iného vedomia sa možno pozerať prostredníctvom úvahy o stave dokonalej opitosti, ktorá je ťažko hriešna, hoci môže mať nepatrnú matériu. Vermeersch, Prummer a iní hovoria, že podstatná závažnosť bezdôvodného zbavenia sa vedomia nezávisí na dobe trvania a spočíva práve v násilnom zrušení schopnosti normálne myslieť a správne usudzovať, bez primerane vážneho ospravedlňujúceho dôvodu.[3]
Aby sme vylúčili tvrdenie, že knockout, ktorý zažívajú boxeri, v skutočnosti nie je zbavením vedomia v pravom slova zmysle, ale iba stavom dočasnej ochabnutosti, vezmime do úvahy vyjadrenia niektorých kompetentných lekárov, ktorí seriózne študovali medicínske aspekty boxu. Dr. Ernst Jokl, ktorý je považovaný za poprednú lekársku autoritu v oblasti zranení v boxe, hovorí o knokaute toto:
...ak je úder dostatočne silný, protivník môže upadnúť do bezvedomia, bez ohľadu na oblasť, do ktorej úder dopadol. Najčastejšou formou knockoutu je úder päsťou do brady. Dochádza k náhlej strate vedomia. Trvanie bezvedomia je rôzne; spravidla je to menej ako desať sekúnd. Vedomie sa pomaly vracia. Boxer je často schopný pokračovať v boji aj pred úplným návratom vedomia. V niektorých prípadoch môže strata vedomia pretrvávať niekoľko minút a príležitostne niekoľko hodín. Občas vedie nielen k úplnej strate pamäti, ale príležitostne až k retrográdnej amnézii presahujúcej celý zápas.[4]
Paralela medzi knockoutom a stavom dokonalej opitosti je zrejmá nielen v úplnej strate vedomia a v období čiastočného vedomia po knockoute, ale aj v prípadoch, keď séria úderov do hlavy privedie boxera až na pokraj bezvedomia. Tento stav popisuje Dr. G. W. Will:
Takýto muž pôsobí omráčene, jeho odpor voči súperovi je viac-menej automatický a môže získať amnéziu na celú dobu zápasu, či len na jeho časť. Tento stav môže nasledovať po knockoute jedným úderom, ale môže tiež nasledovať po sérii úderov, z ktorých žiadny nebol dostatočne závažný na to, aby sám spôsobil bezvedomie.[5]
V tomto stave zmätku, či omráčenosti pokračujú špecificky živočíšne funkcie človeka, ale nie je schopný myslieť a ovládať svoje telo, ako zodpovedná ľudská bytosť. Pretože podľa Dr. Jokla dochádza k:
„...stupňu zakalenia vedomia, ktorý ponecháva nedotknuté automatické motorické funkcie, ale zasahuje do schopnosti uvažovania a znižuje rýchlosť reakcie.“[6]
Zdá sa, že človek v takomto stave je sotva schopný niesť morálnu zodpovednosť. Z morálneho hľadiska človeku v takomto stave chýba vedomie nie menej ,ako človeku v stave dokonalej opitosti.[7]
Kvôli morálnym zásadám týkajúcim sa násilného a bezdôvodného zbavenia vedomia a kvôli povahe knockoutu, ako ho vysvetlili tí, ktorí túto záležitosť odborne študovali, treba povedať, že s boxom, ako sa robí dnes, je spojený ťažký hriech, prinajmenšom materiálne, zo strany súťažiacich, ktorí sa pokúšajú či majú v úmysle vyhrať knockoutom. To, že väčšina boxerov, aspoň na profesionálnej úrovni, sa o to pokúša a má taký úmysel, sa dá ukázať z výpovedí samotných boxerov a z povahy súťaže. Každý boxer chce vyhrať a vie, že dnes je najžiadanejším prostriedkom víťazstva knockout. Ak chce byť zápasník populárny a úspešný vie, že potrebuje vyhrávať cez knockouty. Faktom je, že väčšina zápasov o titul končí knockoutom; a mladí boxeri považujú takéto zápasy za významné úspechy vo svojej profesii. Je zriedkavé, ak nádejný mladý boxer nemá na konte vysoké percento knockoutov. Dokonca aj technické knokauty sú v boxerskom profesionálnom životopise žiadanejšie ako víťazstvá rozhodnutím.
Tieto informácie boli získané zo záznamov zápasov o titul od roku 1946, zo záznamov jednotlivých boxerov a z konzultácií so skúsenými boxermi, z ktorých všetci v podstate súhlasia s Murnaneovým tvrdením:
Väčšina zápasníkov chce vyhrať, ak je to možné, knockoutom. Knockouty sa oplatia. Budujú povesť bojovníka, čo umožňuje zarobiť viac peňazí a postúpiť v rebríčku. Keď bojovník hľadí na súpera s nenávisťou, nepoľaví. Naopak, zvyšuje úsilie skórovať knokautom. ... Hlava je hlavným cieľom a väčšina knockoutových úderov sa dostáva do hlavy. Dokonca aj vtedy, keď bojovník smeruje svoj útok na iné časti tela, je to obyčajne klamný manéver, ktorý má otvoriť priestor na úder do hlavy.[8]
V dnešných zápasoch, aspoň tých na profesionálnej úrovni, sa považuje knockout za najžiadanejší spôsob víťazstva. To je to, čo diváci chcú, takže boxer, ktorý by chce byť úspešný, to tiež musí chcieť a aj robiť. Podľa štatistík sa v profesionálnom boxe sa tento typ víťazstva dosahuje veľmi často. Takže z boxerských štatistík o počte knockoutov, povahy dnešného zápasenia a zo svedectiev boxerov sme dospeli k záveru, že boxeri, ktorí sa chcú presadiť a to je pravdepodobne väčšina boxerov, má v úmysle knokautovať svojich súperov všade, kde len je to možné. Je vôbec predstaviteľné, že by sa človek mohol venovať takejto profesii bez toho, aby mal v úmysle a pokúšal pripraviť druhého o vedomie? Vyššie sme videli, že čas v bezvedomí nemá nič spoločné s podstatnou závažnosťou bezdôvodného a násilného zbavenia vedomia. Takže už len úmysel priviesť človeka na chvíľu do bezvedomia je hriech, ak na to nie je primeraný dôvod. A keďže tu ide o najcennejšie dobro človeka, je to svojou povahou veľmi vážna vec. Knokaut od boxera je určite násilnejším zbavením vedomia ako to, ktoré si človek spôsobí nadmerným množstvom alkoholu; je to aj zámernejšie a úmyselnejšie. V oboch prípadoch je dehumanizačný účinok v podstate rovnaký, bez ohľadu na to ako dlho to trvá.
Môžeme teda uzavrieť, že zatiaľ čo úplný knokaut je rovnako mravne zlý ako dokonalá opitosť, čiastočný knokaut alebo čiastočné omráčenie je prinajmenšom rovnako zlé, ako nedokonalá opitosť. Preto boxer, ak má v úmysle knockoutovať súpera, alebo sa aspoň o to pokúsiť, hreší. A keďže sa treba vyhýbať blízkej príležitosti hriechu, nemožno sa preto zúčastniť zápasu, ktorého žiadúcim a často dosahovaným cieľom je podstatne hriešne konanie.
Poznámky na tejto stránke
[2] G. W. Will, "Punch Drunk," Journal of the Royal Army Medical Corps, LXXII (1939), 389.
[3] A. Vermeersch, S.J., Theologia moralis (2d ed.; Rome: Pontificia Universitas Gregori-ana, 1926), I, n. 493; D. M. Priimmer, O.P., Manuale theologiae moralis (4-5th ed.; Freiburg: Herder, 1928), II, n. 670, c; J. Ubach, S.J., Compendium theologiae moralis (Freiburg: Herder, 1926), I, n. 69.
[4] E. Jokl and E. Guttmann, "Neurologic-Psychiatric Studies on Boxers," Munchen med. Wehnsehr., LXXX (1933), 560.
[5] G. W. Will, loc. cit.
[6] E. Jokl, "Medical Research in Physical Education, VI: Boxing Injuries,,, South African Medical Journal, XX (1946), 209.
[7] S takýmto vedomím o problematike knockoutu by bolo vhodné prečítať si stránky 125-26 od Fr. John C. Ford's "Depth Psychology, Morality, and Alcoholism," Catholic Theological Society of America, Proceedings of the Fifth Annual Meeting
[8] T. A. Murnane, "Let's Face the Facts About Boxing," America, LXXXIV (1950), 18^-86.
II. Druhý argument: V zmysle piateho prikázania je zakázané poškodzovať človeka v jeho právach na telesnú integritu
V zmysle piateho prikázania je zakázané, s výnimkou dôvodu uchovania integrity vlastného telesného zdravia, alebo spravodlivého trestu udeleného civilnou autoritou za závažné trestné činy, poškodzovať človeka v jeho právach na telesnú integritu, alebo zdravie spôsobovaním rán a násilím, ktoré môže umenšiť fyzickú silu, alebo krásu, alebo narušiť celistvosť jeho tela. Pod tento princíp spadajú všetky činy mrzačenia. Uplatnenie tohto princípu na box bude jasné na základe výskumu Martlanda, Jokla, Carrolla a ďalších, ktorých zistenia boli potvrdené nedávnymi lekárskymi objavmi a experimentmi o povahe, príčinách a účinkoch poranenia mozgu. Netreba dokazovať, že len ten najzávažnejší dôvod by mohol ospravedlniť toho, kto by spôsobil trvalé poškodenie, alebo vykonal skutok, ktorý svojou povahou veľmi pravdepodobne spôsobí trvalú ranu, na najcitlivejšom životnom orgáne človeka. Tam, kde dôjde k takémuto konaniu bez primerane vážneho dôvodu, pácha sa smrteľný hriech – prinajmenšom materiálny.
Je zrejmé, že žiadne množstvo peňazí alebo slávy nemožno považovať za dobrý účinok, primeraný zlému účinku, teda istému či aspoň veľmi pravdepodobného trvalého poškodenia mozgu. Opäť, ak môžeme pripraviť nášho blížneho o jeho hmotné statky len vtedy, keď sme v stave krajnej núdze bez možnosti iného úniku, potom určite nemôžeme porušovať jeho právo na telesnú integritu len kvôli veľkej sume peňazí a troche slávy. Zápasník teda nemá dôvod poškodzovať blížneho v jeho právach na telesnú integritu alebo zdravie tým, že mu spôsobí rany, ktoré určite poškodia silu, vzhľad a narušia celistvosť jeho tela.
Iba Boh má priamu vládu nad ľudským telom; nikto nemá právo nakladať s vlastným telom tak, ako chce. Tak ako nikto nemôže bez primerane závažného dôvodu ublížiť inému, tak nikto nemá právo dovoliť inému, aby mu bez takéhoto dôvodu ublížil. Vskutku, nikto nesmie dovoliť druhému, aby mu uštedril čo i len ľahké údery, s výnimkou prípadu spravodlivého trestu.[9] Boxeri si teda nemôžu implicitne udeliť vzájomné povolenie na vzájomné sa potrestanie.
Box sa nesmie považovať za zákonne nebezpečné povolanie, ako je práca skúšobného pilota, baníka, hasiča či akrobata. Medzi takýmito povolaniami a boxom existuje paralela, pokiaľ ide o dobrý účinok (peniaze), ale nie v súvislosti so zlým účinkom. Pretože v nebezpečných povolaniach, ktoré sú povolené kvôli peniazom, nemožno zlý účinok (nebezpečenstvo fyzického zranenia) v žiadnom prípade považovať za cieľ, či za žiaduci a najefektívnejší prostriedok na dosiahnutie dobrého účinku. Napriek tomu dnes box považuje knockout za najžiadanejší spôsob dosiahnutia dobrého účinku; a samotný úmysel vyhrať boj, keďže sa to takmer vždy deje sériou úderov na hlavu, znamená úmysel priamo spôsobiť fyzické zranenie do takej miery, že sa protivník nedokáže brániť. Okrem toho, aby sme sa bez hriechu zapojili do takzvaných nebezpečných povolaní, je potrebné, aby sa použili aspoň bežné prostriedky, na odvrátenie nebezpečenstva. V boxe je to práve úder do hlavy, ktorý bezprostredne spôsobuje nebezpečenstvo trvalého poranenia mozgu. Ak by toto blízke nebezpečenstvo bolo odstránené bežnými prostriedkami (napr. zákazom udierať nad a úrovňou ramien) celá povaha moderného boxu by sa zmenila.
Vyššie uvedené princípy možno ľahko prijať, ale ešte treba uviesť fakty. Naozaj sa boxer pokúša spôsobiť vážne rany a darí sa mu to často? Kladná odpoveď na túto otázku vyplýva zo skúmania
- podstaty moderného pugilizmu;
- povahy štruktúr mozgu a najnovších údajov o príčinách a účinkoch poranení mozgu;
- posúdenia spoločného stanoviska príslušných lekárskych orgánov, ktoré študovali zranenia pri boxe.
Moderný pugilizmus (pästný zápas), ako sme už videli, má za hlavný a najžiadanejší cieľ uštedriť mozgu protivníka taký zásah, že ten už nebude schopný konať ako ľudská bytosť. Tento cieľ sa často dosahuje. Pred štyridsiatimi rokmi to tak nebolo. Pri hľadaní príčiny „zvýšenej frekvencie a závažnosti mozgových tráum medzi boxermi“ autor ponúka dve veľmi pravdepodobné teórie:
...technický pokrok v boxe, ktorý vedie k presnejším a rýchlejším úderom; boxeri dnes vedia, že údery na tvár a bradu sú účinnejšie ako ktorékoľvek iné a sústreďujú sa na ne. Spolu s technickým rozvojom viedla zmena vkusu verejnosti k výraznej zmene charakteru boxu;...pred rokmi sa zdôrazňovalo umenie vyhnúť sa rane, alebo ju kryť, v dnešnej dobe si verejnosť želá maximálne ofenzívne akcie, bez ohľadu na inkasované údery... Táto technika... vystavuje bojovníka častejším zraneniam.[10]
Promotér zápasu chce získať dav. Takže jediná vec, ktorú má radšej ako poriadneho bijca, sú dvaja poriadni bijci, hovorí editor obľúbeného boxerského magazínu. Hovorí: „Nič sa nevyrovná tomu, keď máte na svojej strane arénu.“[11] Najtvrdšie zápasy sa vždy považujú za najlepšie. Ak sa bojovníci zastavia alebo spomalia, dav píska a bučí a ženie ich, aby to „roztočili“, „prestali s exhibíciou“ a „bojovali“. Časopisy o boxe, ktoré sa prirodzene snažia udržať záujem ľudí o tento šport, sú dobrým ukazovateľom vkusu fanúšikov a súčasného stavu tohto športu. Tieto časopisy sú plné príšerných obrázkov z najpopulárnejších zápasov v najkrvavejších momentoch. Prečo by zdôrazňovali tento aspekt súťaže, pokiaľ by to fanúšikovia nechceli? Toto je aspekt, ktorý zdôrazňujú športoví komentátori všetkými tými rečami o „zúrivých“, „tvrdých úderoch“, „rozbíjaní“, „masakrovaní“, a „jatkách“.
Dnes je štandardom pokúsiť sa o technický knockout. To sa deje sústredením čo najväčšieho počtu silných úderov na nejakú spôsobenú ranu. Často je to krvácajúce obočie a zlomený nos, na ktorý sa sústreďuje množstvo rán, kým lekár alebo rozhodca nezastaví boj. Často to rozzúri dav. Aké množstvo peňazí, alebo koľko slávy dokáže ospravedlniť tieto zámerné a priame pokusy zhoršiť otvorenú ranu, alebo rozmlátiť už zlomený nos? Napriek tomu hovoria: „To všetko je súčasťou hry!“
Hoci je ťažké nájsť štatistiku, skúmali sme množstvo fotografií tvárí boxerov a našlo sa len málo takých, ktorí zjavne nemali zlomený nos. Slepota spôsobená oddelením alebo roztrhnutím sietnice je až príliš bežným osudom boxerov. Zdá sa, že povaha tohto povolania takmer znemožňuje mužovi zachovať si normálnu krásu ľudskej tváre.
Bojovník dnes musí podľa túžby divákov zniesť maximálny výprask. Ak prizná, že je zranený a vzdá sa, dav ho vysmeje, rovnako ako rozhodcu, keď zastaví bitku, pretože je príliš krvavá, alebo pretože je jeden zo zápasníkov dostatočne omráčený. Často dochádza k úplným knockoutom, pretože boxer bol predchádzajúcimi údermi natoľko ochromený, že sa poriadne nekryje pred posledným, tvrdým a dobre miereným úderom.
Je fakt, že lekárska starostlivosť ani štátne predpisy nechránia boxera pred surovou bitkou. Lebo len silná bitka urobí človeka bezbranným; a to je cieľ zápasu. Sú zaznamenané prípady, pri ktorých ani lekárske vyšetrenia ani predpisy nezabránili mužom v boji, napriek vážnym zraneniam, ktoré utrpeli v predchádzajúcich zápasoch. Ukazuje sa, že najvážnejšie rany, ktoré utrpeli v boji, sú skryté aj pred najlepším lekárskym vyšetrením. Fanúšikovia televízneho boxu to vedia. Nie je to tak dávno, čo videli lekára, ktorý po tom, čo sa skontroloval boxera, ktorý bol prakticky v bezvedomí, dovolil tomuto mužovi bojovať až do smrti. Röntgenové snímky len málo pomáhajú pri odhadovaní účinkov predchádzajúceho poranenia hlavy.[12] Nedávne experimenty so zmenami mozgových vĺn v dôsledku otrasov mozgu a EEG nálezy v prípadoch dvoch stoviek študovaných boxerov spochybňujú účinnosť EEG ako prostriedku na zaistenie bezpečnosti boxerov.[13]
Je zrejmé, že boxer má v úmysle udrieť svojho súpera do hlavy tak často a tak tvrdo, ako mu to situácia a schopnosti dovolia. Robí to preto, že chce toho človeka vyradiť z boja a vie, že bezvedomie je najúčinnejším prostriedkom. Aký význam majú všetky tieto silné údery do hlavy?
Poznámky na tejto stránke
[9] B. H. Merkelbach, O.P., Summa theologiae moralis (3d ed.; Paris: DesclSe de Brouwer, 1938), II, n. 371.
[10] A. Ravina, "Traumatic Encephalitis or Punch Drunkenness," Presse midicale, XLV (1937), 1362.
[11] A. Buck, "How to Pack Them In," Ring, April, 1951, p. 19.
[12] G. W. Will, loc. cit.
[13] The electroencephalographic experiments of Jaspers, Kershman, Evidge, and the findings of Dr. Sjaardema and Dr. Waxman are well summarized for our purposes by Dr. A. H. Steinhaus in a paper which will soon be published in the Journal of the American Association for Healthy Physical Education, and Recreation.
II.A Príčiny a dôsledky poranení mozgu
Sila boxerovho úderu je veľmi veľká. V teste na Wisconsinskej univerzite sa ukázalo, že sedemdesiat kilogramový amatér je schopný udrieť silou, akou by dopadlo tristo kilogramové závažie.[14] V boji môže byť skutočná sila úderu nižšia, ale môže byť aj väčšia, v závislosti od mnohých okolností.[15] Avšak okrem sily úderov spôsobuje ozajstnú škodu množstvo utŕžených rán. Podľa Gene Tunneyho skutočné nebezpečenstvo boxu spočíva v menších úderoch do hlavy, ktoré človek dostáva v priebehu rokov a ktoré človeka umlátia na duševnú trosku.[16] Pravdivosť tejto skutočnosti sa ukáže na základe úvahy o povahe mozgu, ktorý podľa úsudku odborníka na mozog, s ktorým sa v tomto bode konzultoval, nemôže vydržať sériu takýchto úderov bez toho, aby tým určite alebo aspoň veľmi pravdepodobne neutrpel nejaké trvalé zranenie.[17]
Mozog váži asi jeden a pol kilogramu. V lebke nie je pevne uložený, ale je obklopený tekutinou. Každý úder do hlavy spôsobí, že mozog sa bude vo vnútri lebky pohybovať. Nedávne experimenty nám poskytujú predstavu o tom, čo sa stane, keď hlavu zasiahne úder, ktorý je dostatočne silný na to, aby spôsobil chvíľkové bezvedomie. Dokonca aj mierny úder spôsobí, že mozog narazí na stenu lebky. Silnejší úder však môže spôsobiť taký pohyb mozgu proti lebke, ktorý spôsobí krvácanie alebo podliatiny a to nielen na strane nárazu, ale aj na opačnej strane. Na vnútornej strane prednej časti lebky sa mozog dotýka ostrej prepážky, hrebeňa na sfénoidnej kosti. Silný náraz, ktorý vyšle predné laloky mozgu do tejto prepážky, môže spôsobiť deštrukciu mozgového tkaniva. Halstead na základe Holbournových experimentov so želatínovými modelmi mozgu vsadenými do ľudských lebiek dospel k záveru, že:
„...otrasy vyvolávajúce rotačné pohyb ktorejkoľvek časti lebky majú tendenciu spôsobiť selektívne poškodenie kortexu predných lalokov. Stredná a zadná časť mozgu sú pred údermi lepšie chránené, ale údery na predné laloky spôsobujú náraz na prepážku, neraz vedú k poškodeniu mozgových blán a vyvolávajú krvácanie.“[18]
Toto vysvetlenie potvrdzujú experimenty Dr. Sheldena, ktorý študoval lebečné traumy a pohyb mozgu priamym pozorovaním u žijúcich opíc.[19] Treba poznamenať, že keď sfenoidálny hrebeň narazí do predných lalokov, hrozí poškodenie najdôležitejšej časti mozgu. A poškodenie mozgových buniek býva trvalé.
Grunthalova štúdia vedie k záveru, že tieto drobné rany alebo „vnútrolebečné“ poranenia po pádoch a úderoch môžu spôsobiť väčšie škody prerazená lebka. Pri týchto vnútorných poraneniach hlavy sú totiž zvyčajne poškodené čelné laloky, čo spôsobuje abnormality, ktoré nie sú hneď badateľné, ale sú nezvratné.[20]
Ďalším typickým vnútrolebečným zranením, ktoré boxeri mávajú, je petechiálne (malé alebo bodkovité) krvácanie do predĺženej miechy a Varolovho mosta. Tieto môžu byť spôsobené samotným otrasom mozgu, bez pomliaždeniny mozgovej hmoty, hoci je tiež známe, že nasledujú aj po pomliaždeninách alebo nárazoch. Môžu byť prítomné bez akéhokoľvek iného poranenia lebky alebo mozgu. Tieto krvácania sú obvyklé po silnej bitke, údere, po ktorom je boxer omráčený, ale je čiastočne pri vedomí, preto bojuje ďalej. Tento stav bežne predchádza úplnému knockoutu. Uvoľnenejší a ochabnutý svalový tonus v tom okamihu umožňuje v reakcii na silný úder oveľa výraznejší pohyb hlavy na krčných stavcoch. Pri flexii a extenzii hlavy dochádza k veľmi akútnemu tlaku na mozgový kmeň. Zdá sa, že krvácania sú výsledkom tohto akútneho tlaku a zovretia mostu, miechy a tentoria.[21]
Ďalším vysvetlením existencie týchto drobných krvácaní po údere je, že takýto úder stlačí mozgomiešny mok do perivaskulárneho priestoru, resp. Virchow-Robinovho priestoru, čo spôsobuje preťaženie a možné potrhanie jemných ciev, ktoré sa vetvia z tohoto miesta.
Nápor tejto tekutiny do týchto chúlostivých oblastí mimoriadnym intrakraniálnym tlakom spôsobeným otrasom mozgu môže byť príčinou malých krvácaní nájdených v Virchow-Robinových priestoroch po otrase mozgu.[22] Úder, ktorý spôsobí zlomeninu, môže nakoniec spôsobiť menšie škody na mozgovej hmote ako ten, ktorý nespôsobí zlomeninu, pretože zlomenina uvoľňuje obrovský vnútrolebečný tlak, ktorý nárazom vzniká.
Zo zhrnutia najnovších zistení a experimentov Dr. Steinhausa o poranení mozgu vyvolanom úderom plynie, že existuje zhoda medzi odborníkmi, pokiaľ ide o príčiny a následky vnútrolebečných poranení. Medzi rôznymi presnými fyziologickými vysvetleniami nie sú žiadne rozpory; skôr sa vzájomne potvrdzujú. Experimenty na zvieracích a modeloch ľudských mozgov, najnovšie závery z posmrtných nálezov v prípadoch poranení mozgu, to všetko podporuje teórie lekárov, ktorí študovali problematiku zranení pri boxe za posledných dvadsať rokov. Medzi tými, ktorí študovali tento problém, neexistujú žiadne významné rozpory a žiadne názory, ktoré by odporovali nášmu tvrdeniu, že box, pri ktorom je hlava terčom silných úderov, spôsobuje vážne trvalé poranenia mozgu.
V závislosti od počtu týchto rán, ktoré sa postupne rozširujú, kým človek pokračuje v boji, a v závislosti od presného umiestnenia týchto rán sa prejavia citeľne zlé účinky, najmä také, ako je zhoršenie reči, chôdze, myslenia, emocionálnej stability a iné formy "spomalenia". Takže aj keď séria úderov do hlavy alebo knokaut nemusia mať okamžite vnímateľné zlé účinky, isté je, že na mozgu vzniklo určité trvalé poškodenie. Doktor Martland, ktorý bol priekopníkom v štúdiu boxerských zranení, to vyjadril takto:
Je ľahko predstaviteľné, že po mnohých poraneniach lebky, ktoré nie sú spojené so zlomeninou lebky, môže byť tzv. otrasové krvácanie menej početné a nie na takých životne dôležitých miestach ako v smrteľných prípadoch. Preto dochádza k zotaveniu. Ak je to pravda, existuje čisto morfologická lézia ako základ mnohých prípadov postkontrakčných neuróz a psychóz. Náhradná glióza (jazva) alebo dokonca progresívna degeneratívna lézia môžu byť neskorými prejavmi týchto bývalých krvácaní. Nie je teda prekvapujúce, že niektoré z týchto prípadov budú napodobňovať juvenilné a presenilné formy paralysis agitans alebo neskoré prejavy epidemického encefalitídy... A tak sa dopracujeme k možnému nezvratnému poškodeniu mozgu, ktorým možno vysvetliť rôzne fázy až po súčasné prejavy po mnohých prípadoch poranení lebky.[23]
Preto sa zdá takmer nemožné, aby sa boxer v priebehu rôznych časových období vyhol degeneratívnemu progresívnemu poškodeniu alebo sérii jaziev v mozgovom tkanive. To môže nakoniec vyústiť do stavu známeho ako traumatická encefalitída (punchdrunkenness) alebo to môže spôsobiť predčasnú smrť; pretože existujú dôkazy z pitev, že smrť môže nastať v dôsledku poranenia lebky, pri ktorom nie sú žiadne iné poškodenia, ale početné bodové krvácania v hlbších štruktúrach mozgu, bez prítomnosti zlomeniny lebky alebo poranenia skalpu.[24]
Dr. Edward J. Carroll, ktorý dva roky študoval problematiku zranení boxerov, hovorí, že boxer začína "mäknúť" po tom, ako absolvuje tridsať až šesťdesiat profesionálnych zápasov.[25] Toto "zmäknutie" je jedným z prvých prejavov traumatickej encefalitídy, ktorá nastupuje pomaly, ako sme sa dozvedeli vyššie, z početných úrazov, ktoré spôsobujú drobné rany v corona radiate, čelných lalokoch a pruhovaných telieskach.[26] Skutočné štatistiky o výskyte traumatickej encefalitídy v jej rôznych štádiách vývoja sa ťažko hľadajú. Bojovníci sa najradšej zmieňujú o tom, že by s nimi mohlo byť niečo v neporiadku.[27] Dr. Carroll však uvádza odhad založený na zisteniach kompetentných pozorovateľov. Za obdobie piatich rokov profesionálneho boxu sa vyskytne približne päť prípadov prejavenej traumatickej encefalitídy zo sto zápasníkov. Z toho istého počtu sa u šesťdesiatich objavia mentálne a emocionálne zmeny, ktoré sú zrejmé ľuďom, ktorí ich poznali predtým.[28] Martland uvádza oveľa vyššiu frekvenciu. Môžeme teda povedať, že hoci všetci profesionálni boxeri utrpia nejaké trvalé poškodenie mozgu, väčšina z nich utrpí takéto poškodenie v takom rozsahu, že sa zhoršenie ich mozgu prejaví. Pravdepodobnosť smrti spôsobenej zraneniami sa v boxe odhaduje na jedna ku tisíc, čo je veľmi vysoké v porovnaní s úmrtiami spôsobenými inými kontaktnými športmi. Napríklad zranenia pri americkom futbale sú údajne príčinou jedného úmrtia zo stotisíc hráčov.[29]
Poznámky na tejto stránke
[14] A. H. Steinhaus, "Boxing—Legalized Murder?", Look, XIV (1950), 39.
[15] Tieto skutočnosti sú opisované Murnane, loc. cit.
[16] Quoted by Dr. Steinhaus, Look, XIV (1950), 37.
[17] C. W. Anderson, Norwalk, Connecticut.
[18] Ward C. Halstead, Brain and Intelligence—A Quantitative Study of the Frontal Lobes (Chicago: University of Chicago Press, 1947), p. 135.
[19] C. H. Shelden, R. H. Pudenz, and J. S. Restarski, The Lucite Calvarium, A Method for Direct Observation of the Brain, II; Cranial Trauma and Brain Movement (Research Project X-182, Report No. 2, National Naval Medical Center, Bethesda, Maryland, Jan. 28, 1946).
[20] E. Grunthal, pertinent material summarized by Steinhaus, see note 13.
[21] Jesse L. Carr and A. M. Moody, "Boxer's Hemorrhage," California and Western Medicine, LI (1939), 227 ft. Dr. J. W. Brown v tejto súvislosti vyvodil zo štúdie pokusov s otrasmi mozgu na zvieratách nasledujúce závery: „Zjavne sa vyvíja tolerancia voči čoraz silnejším úderom meraná silou potrebnou na vyvolanie bezvedomia počas po sebe nasledujúcich epizód. Človek tak môže nakoniec zostať pri vedomí po silnom údere, ktorý by predtým spôsobil úplnú stratu vedomia. Ak túto skúsenosť prenesieme na človeka, výsledky môžu vysvetliť schopnosť profesionálnych boxerov zostať na nohách po sérii silných úderov, ktoré dostali počas zápasu. Teoreticky môže byť spôsobené zranenie oveľa väčšie, ako keby súťažiaci po prvom údere spadol. Takíto jedinci sú tiež nepochybne tým náchylnejší stať sa bezbrannými, pričom stále nie sú „vyoutovaní“ v pravom slova zmysle, a tak sa vystavujú ešte vážnejším zraneniam.“ (Report to the Faculty on the Study of Intercollegiate Boxing at the University of Wisconsin, Document 959 [October 2, 1950], p. 6).
[22] Steinhaus, see note 13.
[23] H. S. Martland, "Punch Drunk," Journal of the American Medical Association, XIX (1928), 1103-1107.
[24] Loc. cit. Dr. J. W. Brown Brown poznamenáva, že hoci klinický syndróm nazývaný punčová opitosť je dobre známy, „patologická povaha poškodenia nie je dobre pochopená, ale príčina je známa, a teda aj prostriedky prevencie. Podľa literatúry je ‚punchdrunk‘ stav dôsledkom silných a opakovaných úderov tupým predmetom do hlavy, ktoré sa zvyčajne prejavia až po niekoľkých rokoch profesionálneho boxovania. Lekársky konsenzus naznačuje, že preukázateľné postihnutie nastane až po úplnom zotavení, pokiaľ sa nevyskytne niekoľko epizód tohto charakteru.“ (op. cit., s. 6).
[25] Edward J. Carroll, "Punch Drunk," American Journal of Medical Sciences, V (1936), 706 ff.
[26] Ravina, loc. cit
[27] „Carroll zdôrazňuje, že vo veľkom percente prípadov existujú výrazné nervové a duševné poruchy spolu s výborným celkovým stavom, a preto si pacienti myslia, že sú úplne zdraví a ani nechcú byť lekársky vyšetrení.“ (Ravina, toe. cit.).
[28] Carroll, loc. cit.
[29] Arthur H. Steinhaus, Abe J. Greene, and Theodore Granik, "Is Boxing Legalized Murder?", American Forum of the Air, XIII, n. 23 (1950), published by Ransdell, Inc., Washington 18, D. C.
II.B Spoločný názor odborníkov a kompetentných zdravotníckych orgánov
Spoločný názor odborníkov a kompetentných zdravotníckych orgánov, ktoré študovali rozsah mozgových tráum medzi pästiarmi je skutočnosť, ktorá musí byť, pri tvorbe morálneho úsudku o boxe, braná vážne. Pozrime sa teda na sumár záverov týchto odborníkov.
Ravina je presvedčený, že moderný box so zvýšenou frekvenciou a závažnosťou mozgových tráum je nebezpečný a spôsobuje fyzický a duševný úpadok v dôsledku príliš veľkého počtu tvrdých úderov mierených na hlavu. Navrhuje používanie ochranných prílb za účelom zníženia rizík.[30] Najnovšie výskumy však prínos takéhoto bezpečnostného prvku hodnotia veľmi opatrne. Najväčšie škody totiž spôsobujú silné otrasy mozgu. Americká lekárska asociácia uviedla:
„Hrubé rukavice a ochrana hlavy môžu eliminovať vonkajšie poranenia hlavy, ale ich účinnosť proti poraneniu mozgu je otázna.“[31]
Podobný názor nedávno vyjadril aj redaktor dôležitého boxerského časopisu:
„Prilba... nezastaví úmrtia ani ťažké zranenia v ringu. Predpovedám, že v štátoch, kde sa používajú chrániče hlavy, bude úmrtí viac. Ich použitie nezastaví ani knockouty, ani zranenia mozgu.“[32]
Dr. Carroll zhrnul svoju liečbu traumatickej encefalitídy takto:
Hoci základnou patologickou zmenou pri punčovej opitosti sú pravdepodobne mnohopočetné bodové krvácania, rozsiahlu degeneráciu možno vysvetliť aj bez ohľadu na takéto cievne zmeny. Je sotva možné, aby po údere, ktorý otrasie mozgom natoľko, že spôsobí stratu vedomia, nenasledovala určitá reakcia tkaniva, ako napríklad hyperémia a edém s výpotkom do medzibunkových priestorov, čo vedie k poruchám výživy, a tým k zhoršeniu funkcie. Oblasť s anatomickou predispozíciou na tento typ poranenia je stredný mozog. Pri náraze lebky sa stredný mozog pritlačí na ostrý okraj tentória a pomliaždi sa, čo vedie k edému a hyperémii. Po opakovaných poraneniach tejto oblasti sa môže začať glióza, ktorá sa s každou ďalšou traumou zväčšuje... Ďalšie vysvetlenie spočíva v tom, že otras mozgu úderom má za následok roztrieštenie bunkových procesov. Nerovnaká špecifická hmotnosť sivej a bielej hmoty im dáva rôzny stupeň zrýchlenia a reakcie na silu. Táto nerovnosť pohybu môže spôsobiť roztrhnutie neurónov na spojnici tkanív. Technické problémy pri preukazovaní takýchto drobných poškodení a ich odlíšení od artefaktov ponechávajú túto udalosť nepreukázanú.... Je obzvlášť dôležité, aby si športovci, ktorí vstupujú do súťaží, v ktorých dochádza k častým úrazom hlavy a knokautom, uvedomili, že sa vystavujú nielen bezprostrednému zraneniu, ale aj budúcim a hrozivejším následkom.[33]
Je pravdepodobné, že žiadny úder do hlavy nezostane bez následkov, a že každý knokaut spôsobuje definitívne a nenapraviteľné škody.[34]
Po opise fyziológie bežného knokautu Dr. Will z Kráľovského armádneho lekárskeho zboru vyjadruje prekvapenie, že sa zdá, že jediný knokaut spôsobuje tak málo trvalých poškodení.
„Zranenie v boxerskom ringu,“ hovorí, „môže mať rovnako vážne následky ako pád na love alebo pri póle a nevidím dôvod, prečo by sa mali tieto dve kategórie prípadov rozlišovať.“
Vyjadruje tiež prekvapenie nad tým, že fanúšikovia boxu majú tendenciu brať nebezpečenstvo tohto športu tak na ľahkú váhu. A v jeho slovách je niečo viac ako prekvapenie, keď hovorí:
„V armádnych boxerských kruhoch sa zdá, že existuje tendencia zľahčovať následky knokautu alebo zranenia hlavy, ku ktorým došlo počas zápasu. Keď upozorňujem na možné nebezpečenstvá spojené s praktizovaním ušľachtilého umenia sebaobrany, vstupujem na citlivú pôdu.“[35]
Nemohol by teológ v časoch, ako sú tie naše, povedať niečo veľmi podobné? Známy mozgový chirurg, ktorý videl stovky boxerov so stopami po poranení mozgu, vyjadril Dr. Steinhausovi presvedčenie, že každý úder hlavou pravdepodobne zanechá určitú malú časť mozgového tkaniva trvalo poškodenú, aj keď si to možno nejaký čas nevšimneme.[36] Dr. Steinhaus ponúka množstvo štatistík, informácií a postrehov, ktoré ukazujú, že parametre profesionálneho a amatérskeho boxu sa navzájom nelíšia:
Box je jediný šport, v ktorom je primárnym účelom spôsobiť protivníkovi telesné zranenie a poškodenie, najlepšie na hlave a nadšenie publika je úmerne veľkosti spôsobeného zranenia. Určite je iróniou, že tento šport má hlavu ako hlavný terč, ale oblasť pod pásom považuje za nedotknuteľnú. A pri tom s primeranými prostriedkami na ochranu pohlavných orgánov a správnym vývojom svalov v tejto oblasti by nehrozilo vážnejšie nebezpečenstvo trvalého poškodenia; mozog ale nemožno pred poškodením primerane chrániť ani následne opraviť.[37]
Je určite ironické, ako upozorňuje Dr. Steinhaus, že v tomto športe je úder do hlavy hodnotení najvyššie, zatiaľ čo oblasť pod pásom je považovaná za nedotknuteľnú. Pritom, za použitia vhodných prostriedkov na ochranu pohlavných orgánov a pri správnom rozvoji svalstva v tejto oblasti by totiž nehrozilo žiadne vážne nebezpečenstvo trvalého poškodenia údermi, zatiaľ čo mozog sa nedá primerane chrániť ani opraviť, keď je poškodený.
Dr Ernst Jokl, ktorý publikoval veľmi kompletnú štúdiu zranení boxerov,[38] o tomto športe povedal:
Zo všetkých veľkých športov má box osobitné postavenie, pretože jeho cieľom je spôsobovať zranenia, najmä mozgu. A hoci dramatickejšie prejavy takýchto zranení sú hovorovo označované výrazmi ako „knockout“, „bezvedomie“, „punch drunk“ atď., zvyčajne sa neuznáva, že tieto stavy prezrádzajú prítomnosť vážnych cerebrálnych porúch. Je pravda, že k podobným zraneniam dochádza aj v iných športoch ako je box, napríklad vo futbale alebo zápasení. Ale tu ide skôr o nehody ako o následky úmyselných činov. Iba v boxe sú traumatické zranenia nevyhnutné, ajkeď sa dodržiavajú pravidlá.[39]
Význam úderov do hlavy sme uvážili z medicínskeho hľadiska. Boxer usiluje zasiahnuť ten najháklivejší životne dôležitý ľudský orgán a prirodzenú krásu ľudskej tváre zdrvujúcimi údermi, čím chce vyhrať boj o peniaze a slávu. Pri takomto konaní neexistuje spravodlivý pomer medzi zlým účinkom (trvalé poranenia mozgu s postupným zhoršovaním funkcií a stratou mentálnej sily) a dobrým účinkom (suma získaných peňazí a miera „popularity“). Morálne dôsledky sú zrejmé. Boxer hreší, keď sa pokúša zasadiť tvrdé údery na hlavu svojho súpera. Táto záležitosť je veľmi vážna pre dôležitosť a citlivosť telesného orgánu, ktorý je v boxe terčom útoku.
Poznámky na tejto stránke
[30] Ravina, loc. cit.
[31] Quoted by Steinhaus, Look, XIV (1950), 37.
[32] Nat Fleischer, Ring, March, 1951, p. 15-
[33] Carroll, loc. cit.
[34] Quoted by Ernst Jokl, The Medical Aspects of Boxing (Pretoria: J. L. Van Schaik, 1941), p. 201.
[35] Will, loc. cit.
[36] Steinhaus, see note 13.
[37] Ibid.
[38] E. Jokl, The Medical Aspects of Boxing.
[39] E. Jokl, "Medical Research in Physical Education, VI: Boxing Injuries," South African Medical Journal, XX (1946), 209.
III. Tretí argument: Diváci boxu spolupracujú na hriechu proti 5. Božiemu prikázaniu
Ako dôsledok všetkého, čo už bolo povedané, sa prezentuje tretí argument proti boxu. Štúdium fyziologických skutočností, ktoré sprevádzajú box, viedlo k záveru, že moderný box nemožno zosúladiť s princípmi vychádzajúcimi z piateho prikázania. Pretože sa zápasy a predstavenia tohto druhu konajú predovšetkým pre divákov, treba povedať niečo aj o morálnej povahe skutku „byť jedným z divákov“. Fanúšikovia boxu svojou prítomnosťou a nadšením dávajú predstaveniu dôvod existencie a formujú jeho zvláštny charakter. Je možné takým spôsobom participovať na takej aktivite bez toho, aby sme sa do istej miery podieľali na hriechoch hlavných súťažiacich? Tu stojíme pred morálnym problémom spolupráce na hriechu.
Divák svojou účasťou na zápase finančne prispieva na súťaž; Boxer sa totiž tomuto biznisu venuje predovšetkým pre peniaze, ktoré mu dodávajú diváci. A svojím nadšením divák pozitívne povzbudzuje boxera v špinavostiach jeho profesie; pretože iba zápasy, ktoré sľubujú „dobrý tvrdý boj“, pritiahnu „veľké publikum“. Tento súbeh, v ktorom divák pozitívne podporuje a povzbudzuje zápasníkov v ich nemorálnom konaní, možno len ťažko považovať za niečo menšie ako formálnu morálnu spoluprácu v hriechu. A keďže túžby divákov určujú tón súťaže, je veľmi ťažké pochopiť, ako sa tí, ktorí prejavujú súhlas s moderným boxom svojou prítomnosťou a nadšením, môžu zbaviť hriechu vyvolávania pohoršenia. Taká je situácia diváka z pohľadu objektívneho hriechu. V každom prípade však treba mieru spolupráce a pohoršenia posúdiť z okolností. A ako v prípade samotných boxerov, nezdá sa pravdepodobné, že to vždy riadne formálne hriechy.
Je potrebné povedať aj niečo viac o morálnej dovolenosti byť divákom v modernom profesionálnom zápase. Okrem fyziologických faktov, ktoré boli doteraz základom našich úvah, existuje v modernom boxe niečo, čo by sa dalo nazvať psychologickým prvkom. Hriešnosť obsiahnutú v tomto prvku možno uchopiť v rámci cnosti zdržanlivosti; ale pre náš účel možno uvažovať, ako sa týka piateho prikázania. Lebo tento Boží zákon zakazuje človeku spolupracovať na a tešiť sa z nespravodlivého a zbytočného utrpenia Jeho tvorov.
Svätý Tomáš hovorí:
Človek, ktorý sa hnevá bez toho, aby bol urazený a na niekoho nevinného, sa nevolá surový, ale zúrivý či divoký. (non dicitur crudelis, sed ferus sive saevus.)[40]
K tejto neresti zúrivosti alebo divokosti patrí mať radosť zo zbytočného utrpenia človeka.[41] Okrem toho, že je to v priamom rozpore s darom zbožnosti, taká forma potešenia je emocionálna zvrátenosť, ktorá je v priamom protiklade k úctivým a láskyplným citom, ktoré sme povinní voči sebe pestovať. Svätý Tomáš nám pri vysvetľovaní starozákonných zákazov týrania zvierat hovorí, že cieľom takého zákazu je odvrátiť myslenie ľudí od spôsobovania zbytočného utrpenia zvieratám, aby sa niekto z krutosti voči zvieratám nestal krutým aj voči ľuďom[42]:
Božím zámerom, keď často odporúča a pochvaľuje láskavé zaobchádzanie so zvieratami, je pripraviť ľudí na vzájomný súcit a láskavosť.[43]
Akýkoľvek zápas, ktorý podporuje postoje, ktoré sú presným opakom súcitu a láskavosti, je v priamom rozpore s Božím zámerom.
Navyše, scholastickí teológovia zakladajú svoje odsúdenie krutosti voči zvieratám predovšetkým na jej demoralizujúcom vplyve.[44] Napríklad kohútie zápasy niektorí moralisti odsudzujú hlavne kvôli ich nezdravému vplyvu na divákov.[45] Ak teda spôsobovanie zbytočného utrpenia zvieratám je z tohto dôvodu zlé, možno a fortiori povedať, že predstavenie, v ktorom sa ľudia zbytočne a nespravodlivo bijú, je z toho istého dôvodu ešte horšie.
Skutočnosť, že najnásilnejšie boxerské zápasy prilákajú najväčšie davy ľudí naznačuje, že pre väčšinu divákov je lákadlom „potešenie z dobrého zápasu“. To neznamená, že by prejavy zručnosti či dramatický prvok neboli tiež pohnútkou pre sledovanie zápasu. Ide o to, že pre väčšinu fanúšikov sa zdajú byť primárne práve tie nezdravé motívy; inak by bol charakter boxu iný. Súboje promotér plánuje tak, aby potešili dav. Každý, kto sa zúčastnil zápasov, uzná, že prevládajú animálne emócie; že diváci sú vystavení všeobecnej emocionálnej nestabilite a často sú vybičovaní až k šialenstvu; že boj ľahko vyvoláva u divákov prejavy, ktoré sa podobajú nenávisti a krutosti. Lebo príjemne pocity, ktoré vyvoláva predstavenie v ktorom jeden človek zmláti druhého tak, až v ňom nezostáva podstatná ľudská vlastnosť, vedomie, rozum a slobodná vôľa, sú zvieracími emóciami, ktoré zvyčajne vychádzajú z neresti divokosti alebo zúrivosti. Ak niečo dokáže zmeniť človeka v zviera, je to boj.
Z tohto dôvodu sa zdá byť nevyhnutné, aby sa medzi divákmi vyvolalo nezdravé nadšenie pre „dobrý zápas“. A ak divák na takomto zápase nemá radosť zo zbytočného utrpenia a surovej atmosféry, aspoň na nej spolupracuje a stavia sa slobodne do absolútnej bezprostrednej príležitosti k hriešnej rozkoši. Boj, ktorého priamym cieľom je narušovanie integrity ľudského tela a ktorý podporuje takýto hrubý emocionalizmus medzi divákmi, by sa mal kresťanskému svedomiu v časoch, ako sú tie naše, javiť obzvlášť zavrhnutiahodný. Lebo kedy v histórii trpelo ľudské telo porušenie vo väčšom rozsahu ako dnes? A kedy boli ľudské emócie chudobnejšie pri pestovaní súcitu a láskavosti?
Hrubosť podporovaná boxom je obzvlášť zlovestná, keď si uvedomíme, že vždy existuje určitá miera identifikácie diváka s hercami; a boj je možno najmocnejším prostriedkom na vyvolanie šelmy v človeku. Aké miesto má vo svete preplnenom utrpením a hrubosťou zábava, ktorá zámerne kladie brutálne činy za cieľ a prostriedok potešenia a pozitívne podporuje perverzný emocionalizmus?
Poznámky na tejto stránke
[40] Sum. theol., II-II, q. 159, a. 2.
[41] Prummer, op. cit., II, n. 710.
[42] C. Gent., Ill, 12.
[43] Sum. theol, MI, q. 102, a. 6, ad 8m.
[44] J. J. Fox, "Cruelty to Animals," Catholic Encyclopedia, IV, 542
[45] J. E. Ross, Christian Ethics (New York: Devin-Adair Company, 1924), n. 374
