Pápeži i teológovia prijímanie eucharistie na ruku niekoľko krát odsúdili a až do nedávna to bolo považované za nesprávny spôsob, ako prijímať Božie Telo. Stáročia sa za jediný správny spôsob považovalo prijímanie na kolenách a do úst. Za pontifikátu JPII však došlo k istým ústupkom a tento nesprávny zvyk sa stal na Západe dominantným. S Covidom sa začal praktizovať aj na miestach, kde bol dovtedy zakázaný, ako Slovensko a kde sa katolíci hrdili tým, že v ich cirkvi nich nie je úpadok, ako na Západe. Ako je možné, že ľudia vedia kľačať pred soškami Panny Márie a svätých (čo samozrejme nie je zlá vec), ale svojho Boha chcú prijímajú postojačky a do ruky?
Pozrime sa na vyhlásenia a postoje pápežov, svätých a cirkevných koncilov a tiež na história prijímania na ruku.
Sv. Sixtus I. (okolo roku 115): „S posvätnými nádobami nemajú manipulovať iní ako tí, ktorí sú zasvätení Pánovi.“
Pápež sv. Eutychián (275-283) zakázal veriacim brať do rúk posvätnú hostiu.
Svätý Bazil Veľký, učiteľ cirkvi (330-379): „Právo prijímať sväté prijímanie na ruku je povolené len v čase prenasledovania.“ Svätý Bazil Veľký považoval prijímanie na ruku za také nezriadené, že ho neváhal považovať za vážny priestupok.
Zaragoský koncil (380) exkomunikovali každého, kto sa odvážil pokračovať v prijímaní svätého prijímania na ruku. Potvrdila to aj synoda v Tolede.
Pápež sv. Lev Veľký (440-461) energicky obhajoval a vyžadoval dôsledné zachovávavnie praxe podávania svätého prijímania na jazyk.
Synoda v Rouene (650) odsúdila prijímanie na ruku, aby zastavila rozšírené zneužívanie, ku ktorému došlo v dôsledku tejto praxe, a ako ochranu proti svätokrádeži.
Šiesty ekumenický koncil v Konštantínopole (680-681)
Zakázal veriacim brať do rúk svätú hostiu, pričom sa priestupníkom hrozil exkomunikáciou.
Svätý Tomáš Akvinský (1225-1274) : „Z úcty k tejto sviatosti [Svätej Eucharistii] sa jej nedotýka nič, iba to, čo je konsekrované; preto sa korporál a kalich posväcujú, a tak isto aj ruky kňaza, aby sa mohli dotknúť tejto sviatosti.“ (Summa Theologica, časť III, Q. 82, čl. 3, Rep. Obj. 8)
Tridentský koncil (1545-1565): „Skutočnosť, že iba kňaz podáva sväté prijímanie svojimi posvätenými rukami, je apoštolská tradícia.“
Pápež Pavol VI. (1963-1978): „Tento spôsob [na jazyk] treba zachovať.“ (Memoriale Domini)
Pápež Ján Pavol II: Dotýkať sa svätných spôsobov a rozdávať ich vlastnými rukami je výsadou ordinovaných. (Dominicae Cenae, 11)
„Nie je dovolené, aby veriaci sami brali do rúk konsekrovaný chlieb a posvätný kalich, tým menej, aby ich podávali jedného druhému.“ (Inaestimabile Donum, 17. apríl 1980, sek. 9)
„História“ prijímania na ruku sa zvyčajne podáva takto:
„Od Poslednej večere a za čias apoštolov sa sväté prijímanie, samozrejme, podávalo na ruku. Tak to bolo aj za čias mučeníkov. A tak to bolo aj počas vrcholu patristického obdobia a v liturgii po Konštantínovom edikte. Prijímanie na ruku bolo veriacim podávané tak ako sa podáva dnes (v otvorenejších a pokrokovejších oblastiach Cirkvi). Teda po viac ako polovicu života Cirkvi bolo normou.
Nádherný dôkaz vyššie uvedeného možno nájsť v texte sv. Cyrila Jeruzalemského (313-386), v ktorom radí veriacim, aby si „zo svojich rúk urobili trón, na ktorom budú prijímať Kráľa [vo svätom prijímaní].“ Tento cirkevný otec ďalej nabáda k veľkej starostlivosti o všetky odrobinky a úlomky, ktoré by mohli zostať na rukách, pretože tak ako nedopustíme, aby na zem padal zlatý prach, tak si treba dávať ešte väčší pozor, keď ide o Telo Pánovo.
K zmene v spôsobe prijímania konsekrovaného chleba došlo podľa dnes populárnej interpretácie takto: V stredoveku dochádzalo k určitým deformáciám vo viere, ktoré sa diali postupne a ktoré sa postupne rozvinuli. Patril medzi ne nadmerný strach z Boha a s tým súvisiaca posadnutosť hriechom, súdom a trestom; prílišný dôraz na Kristovo božstvo, čo viedlo v podstate k popretiu alebo prinajmenšom bagatelizovaniu Jeho svätého človečenstva; prílišné zdôrazňovanie úlohy kňaza v posvätnej liturgii a strata zmyslu pre spoločenstvo, ktorým Cirkev v skutočnosti je.
Najmä pre prílišný dôraz na uctievanie Krista v Najsvätejšej Eucharistii a príliš prísny prístup k morálnym otázkam bolo sväté prijímanie čoraz vzácnejšie. Považovalo sa za dostatočné pozerať sa na Svätú hostiu počas pozdvihovania. Táto dekadentná prax „pozdvihovania“ pokračuje a nezdravé vystavovanie a žehnanie Najsvätejšou sviatosťou majú svoj pôvod v tomto nešťastnom stredoveku, v období, ktorého liturgických praktík by bolo dobré sa zbaviť.
V tejto atmosfére a za týchto okolností začalo byť praktizovanie prijímania na ruku obmedzované. Rozvinula sa prax, keď kňaz vkladá konsekrovaný chlieb priamo do úst prijímajúceho a na poľutovanie bola všeobecne prikázaná.
Záver je pomerne jasný: treba sa zbaviť tohto obyčaju, ktorého korene ležia v temných dobách stredoveku. Mali by sme ho zakázať alebo aspoň od zvyku brániť veriacim aby „vzali a jedli“ odrádzať a vrátiť sa k pôvodnému zvyku Otcov a apoštolov: prijímaniu na ruku.
Tento príbeh je pútavý a pekný, škoda však že TO NIE JE PRAVDA.
Posvätný Tridentský koncil vyhlásil, že zvyk, že iba kňaz, ktorý celebruje omšu, dáva prijímanie sám sebe (vlastnými rukami) a laici ho od neho dostávajú, je apoštolskou tradíciou.[1]
Dôkladnejšie štúdium dostupných dôkazov z cirkevných dejín a zo spisov otcov nepodporuje tvrdenie, že prijímanie na ruku bolo univerzálnym zvykom, ktorý bol postupne vytláčaný a nakoniec nahradený prijímaním na jazyk.
FAKTY skôr poukazujú na INÝ záver:
Pápež sv. Lev Veľký (440-461), je prvým svedkom tradičnej praxe. Vo svojich komentároch k šiestej kapitole Evanjelia podľa Jána hovorí o prijímaní na jazyk ako o aktuálnom spôsobe: „Človek prijíma do úst to, čo prijal vierou“.[2] Pápež nehovorí tak, ako keby zavádzal novinku, ale že to je ustálená skutočnosť.
O storočie a pol neskôr, ale stále TRI storočia PREDTÝM, ako bola táto prax (podľa vyššie uvedeného populárneho rozprávania) údajne zavedená, je pápež svätý Gregor Veľký (590-604) ďalším svedkom. Vo svojich dialógoch (Rim 3, c. 3) rozpráva o tom, ako sa pápežovi sv. Agapitovi (+536) počas omše stal zázrak, keď niekomu vložil Telo Pánovo do úst. Ján Diakon potvrdzuje, že tento pápež podával sväté prijímanie do úst.
Títo svedkovia pochádzajú z piateho a šiesteho storočia. Ako možno rozumne povedať, že prijímanie na ruku pokračovalo ako „...oficiálna prax až do desiateho storočia?“ Ako možno tvrdiť, že podávanie prijímania na jazyk je stredoveký vynález?
Nemožno tvrdiť, že veriaci nikdy a za žiadnych okolností do rúk nepríjmali. Ale za akých podmienok sa to dialo? Zdá sa, že už od začiatku bolo celkom obvyklé, že kňaz vkladal premenený chlieb do úst prijímajúceho. Avšak v časoch prenasledovania, keď kňazi neboli ľahko dostupní a keď si veriaci nosievali z núdze sviatosť do svojich domovov, podávali si sväté prijímanie vlastnou rukou. Aby neboli zbavení Chleba života, mohli ho prijímať vlastnou rukou, keď to neurobiť by znamenalo byť zbavený potrebnej duchovnej výživy. To isté sa týkalo pustovníkov, ktorí odišli do púšte, kde nemali službu kňaza a nechceli sa vzdať praktizovania každodenného prijímania.
Prax bola teda taká, že sa človek mohol dotknúť hostie, keď neurobiť tak by znamenalo byť zbavený sviatosti. Ale keď bol k dispozícii kňaz, človek do ruky prijímať nemohol.
Svätý Bazil (330-379) jasne hovorí, že prijímať sväté prijímanie vlastnou rukou je POVOLENÉ LEN V ČASE PRENASLEDOVANIA, alebo, ako to bolo v prípade mníchov na púšti, keď nebol k dispozícii diakon alebo kňaz, ktorý by ho mohol podávať.
„Nie je potrebné dokazovať, že v čase prenasledovania, keď niet kňaza alebo diakona, nie je ťažký hriech, keď človek prijíma vlastnou rukou.“ (list 93)
Z textu vyplýva, že prijať do ruky za iných okolností, mimo prenasledovania, by bol ťažký hriech.[3] Svätý Bazil poznal zvyk osamelých pustovníkov, ktorí si uchovávali Najsvätejšiu sviatosť vo svojich príbytkoch a v neprítomnosti kňaza alebo diakona si podávali sväté prijímanie.
Vo svojom článku o Prijímaní v Dictionaire d'Archeologie Chretienne Leclerq vyhlasuje, že Konštantínov mier ukončil praktizovanie prijímania na ruku. To nám znovu potvrdzuje úvahy sv. Bazila, že práve prenasledovanie tvorilo alternatívu buď prijímať na ruku, alebo neprijímať vôbec. Keď prenasledovanie skončilo, prax prijímania do ruky očividne tu a tam pretrvávala. Cirkevná autorita to považovala za zlozvyk, ktorého sa treba zbaviť, pretože to bolo v rozpore so zvykom apoštolov.
Tak koncil v Rouene, ktorý sa zišiel v roku 650, hovorí: „Nevkladajte Eucharistiu do rúk žiadneho laika alebo laikovej ženy, ale LEN do ich úst.“
Konštantínopolský koncil, ktorý bol známy ako „in trullo“ (nie je to žiaden z ekumenických koncilov, ktorý sa tam konal), zakázal veriacim dávať si sväté prijímanie (čo sa, samozrejme, deje, keď sa posvätná hostia vloží do ruky prijímajúceho). ). Nariadil exkomunikáciu v trvaní jedného týždňa pre tých, ktorí tak urobia v prítomnosti biskupa, kňaza alebo diakona.
A čo svätý Cyril? Samozrejme, propagátori „Prijímania na ruku“ sa vo všeobecnosti málo zmieňujú o dôkazoch, ktoré sme predložili. Neustále sa však odkazujú na text pripisovaný sv. Cyrilovi Jeruzalemskému, ktorý žil v štvrtom storočí v rovnakom čase ako sv. Bazil.
Dr. Henri LeClerq zhrnul veci takto:
„Svätý Cyril Jeruzalemský odporúčal veriacim, aby pri prijímaní mali pravú ruku natiahnutú, prsty pri sebe, podopreté ľavou rukou a s dlaňou trochu prehnutou; V okamihu, keď bolo Kristovo Telo vložené do ruky, komunikant mal povedať: Amen...“ V tomto texte je však VIAC než len vyššie uvedené. Ďalej tiež navrhuje nasledovné:
„...Posväť svoje oči kontaktom so Svätým telom. Keď sú tvoje pery ešte vlhké, dotkni sa svojich pier a potom si prejdi rukou cez oči, čelo a ostatné zmysly, aby si ich posvätil.“ Toto dosť zvláštne (možno poverčivé? Neúctivé?) odporúčanie spôsobilo, že vedci začali pochybovať o pravosti tohto textu. Niektorí si myslia, že možno došlo k interpolácii, alebo že to v skutočnosti napísal svätcov nástupca.
Nie je vylúčené, že text je v realite dielom patriarchu Jána, ktorý v Jeruzaleme nastúpil po Cyrilovi . Ortodoxia tohoto Jána však bola veľmi podozrivá. Vieme to z korešpondencie sv. Epifánia, svätého Hieronyma a tiež od svätého Augustína.
Takže v prospech prijímania na ruku tu máme text POCHYBNÉHO pôvodu a OTÁZNEHO obsahu. A na druhej strane máme spoľahlivých svedkov, medzi ktorými sú aj dvaja veľkí pápeži, že vkladanie posvätnej hostie do úst prijímajúceho bolo už minimálne v piatom storočí bežné, čo môžeme s istotou dokázať.
Klerikalizmus?
Nie je to ale forma klerikalizmu dovoliť kňazovi dotýkať sa svätej hostie a nedovoliť laikom urobiť to isté? Ale ani kňazi sa nesmú dotýkať Najsvätejšej sviatosti, iba ak to je nevyhnutné. V skutočnosti, okrem kňaza, ktorý celebruje samotnú omšu, nikto iný prijímajúci sväté prijímanie, dokonca ani kňaz, ak bol medzi príjmajúcimi, to nemohol urobiť na ruku. A tak v tradičnej liturgickej praxi rímskeho obradu, ak kňaz asistoval pri omši (a nie celebroval) a ak chcel prijať sväté prijímanie, neurobil tak vlastnou rukou: prijal na jazyk. To isté platilo o biskupovi. To isté platilo o samotnom pápežovi.
Keď bol napríklad pápež svätý Pius X. v auguste 1914 na smrteľnej posteli a sväté prijímanie mu priniesli ako viatikum, neprijímal a nesmel prijímať na ruku: prijímal na jazyk podľa zákona a praxi katolíckej cirkvi.
Toto potvrdzuje základný bod: Pre zachovanie úcty nesmie dochádzať k ŽIADNEMU zbytočnému dotýkaniu sa Svätej Hostie. Je zrejmé, že je niekto potrebný, kto bude rozdávať Chlieb života. Nie je však potrebné robiť z každého muža, ženy a dieťaťa vlastného eucharistického vysluhovateľa a znásobovať manipuláciu a tak zväčšovaťnebezpečenstvo spadnutia a straty odrobiniek. Ani tí, ktorých ruky boli špeciálne posvätené, aby sa mohli dotýkať Najsvätejšej Eucharistie, teda kňazi, to nesmeli robiť zbytočne.
Námiekty voči prijímaniu na ruku
I. Pôvod praxe prijímania na ruku
Pôvod súčasnej praxe prijímania na ruku v západnom kresťanstve možno hľadať v protestantskej revolúcii alebo „reformácii“. Niektorí budú tvrdiť, že to bolo znovuzavedenie predtým univerzálnej a ctihodnej praxe. Touto myšlienkou sa budeme zaoberať nižšie. Ale aj keby to bolo tak, že to bola predtým prax v Katolíckej cirkvi, jej zavedenie v šestnástom storočí bolo sotva ortodoxné. Bolo to skôr stelesnenie popretia skutočnej prítomnosti, ako ju učil Kristus a Jeho Cirkev, a reality katolíckeho kňazstva. Bol to liturgický dôsledok pedchádzajúcej herézy
Je dobre známe, že prijímanie na ruku sa začalo šíriť začiatkom 60. rokov 20. storočia v katolíckych kruhoch v Holandsku. Začalo to teda ako napodobňovanie protestantských praktík, alebo prinajmenšom ako „falošný archeologizmus“, adorovanie (domnelých) praktík starovekej cirkvi. To zahŕňalo prehliadanie (alebo popretie) pravdy a rozvoja katolíckej eucharistickej náuky do stále jasnejšej a explicitnejšej podoby. Zahŕňalo to odmietnutie toho, čo nám bolo v skutočnosti odovzdané v organickom rozvoji liturgie. A bol to prípad nehorázneho vzdoru a neposlušnosti cirkevnému právu a cirkevnej vrchnosti.
Túžba po tejto praxi nevychádzala ani z najvyššej autority Cirkvi, ktorá bola proti nej, ani z radov Kristových veriacich (ktorí sa podľa definície pevne držia viery v transsubstanciáciu), ktorí o túto prax NIKDY nežiadali. Vychádzalo to skôr z nejakého stredného cirkevného manažmentu, a najmä liturgického establišmentu. A to typickým revolučným spôsobom.
Keď prišiel čas začať nátlak na prax v Severnej Amerike, použité prostriedky neboli vždy čestné. V skutočnosti išlo o podvod alebo prinajmenšom dezinformácie. Je lepšie neprať špinavé prádlo na verejnosti, ale ak by chcel niekto spochybniť, že veci boli takto, môže mať k dispozícii bohatú dokumentáciu. Dá sa to zhrnúť tak, že praktizovanie prijímania na ruku pochádza v modernej dobe z herézy a neposlušnosti. Nie je to to, čo by Duch Svätý prinášal ako nejakú vytúženej liturgickú „zmene“. Možno však, že tu pôsobil iný duch.
II. Úlomky
Ak sa pozrieme na prax vkladania svätej Hostie do ruky prijímajúceho, hneď nám napadne jedna dogma Cirkvi: Kristova eucharistická prítomnosť sa začína vo chvíli konsekrácie a trvá, kým existujú eucharistické spôsoby. Kristus je prítomný celý a celistvý v každom spôsobe a celý a celistvý v každej z ich častí tak, že lámanie chleba nerozdeľuje Krista.[Pozn. 205: Porov. Tridentský koncil: DS 1641.] (CCC, 1377)
Rímsky katechizmus to vyjadril takto: Kristus, celý a celistvý, je obsiahnutý nielen v oboch spôsoboch, ale aj v každej častici oboch sposobov. „Každý“, hovorí svätý Augustín, „prijíma Krista Pána a On je celý v každej časti. Nezmenšuje sa tým, že sa dáva mnohým, ale dáva seba samého celého a celistvého každému.... Telo nášho Pána je celé a úplné obsiahnuté aj pod najmenšou čiastočkou chleba.“
Preto treba týmto fragmentom venovať veľkú úctu, rešpekt a starostlivosť. Prečo chceme tak nesmierne znásobiť počet osôb, ktoré manipulujú s posvätnou hostiou, z ktorých niektorí sú nemotorní, alebo nevidia dobre, alebo ich to nezaujíma, alebo nevedia atď. tak že čiastočky svätej hostie zostávajú na ich rukách, dopadajú na ich odev a na podlahu? Pre tých, ktorí veria so živou vierou, stačí na ukončenie prijímania do ruky už len táto otázka: „A čo tie odrobinky?“
III. Kto podporuje prijímanie na ruku?
Tí, z liturgického mainstreamu (a ich nasledovníci), ktorí podporujú prijímanie na ruku, sú tí istí ľudia, ktorí majú vo všeobecnosti vo majú odpor k uctievaniu Pána v Najsvätejšej Eucharistii, a najmä k ustavičnej adorácii. Silný dôraz na osobnú, telesnú skutočnú prítomnosť Krista, nášho Boha, pri svätom prijímaní nie je niečím, čím by sa moderní liturgisti vyznačovali. V skutočnosti od toho dokonca odrádzajú. „Naša pozornosť sa má venovať SPOLOČENSTVU...“, hovoria.
Dalo by sa o týchto skresľovačoch (poznajúcich a nevedomých) Tradičnej doktríny a omšovej praxe povedať, že sú vinní, slovami GK Chestertona, „...modloslužobou prechodného zabudnutia toho ULTIMÁTNEHO.“ ... „Zdá sa, že to sedí na propagátorov prijímania do ruky, ktorí nemajú radi a odrádzajú od tradičného spôsobu prijímania. Prečo?
IV. Prijímanie do ruky je nenáležité
Vložiť svätú hostiu do ruky človeka neznamená dať mu sväté prijímanie. Sviatosť svätého prijímania spočíva v jedení chleba života. Skôr sa tu deje to, že každý, kto prijme Svätú hostiu do ruky, si potom sám sebe podáva sväté prijímanie. Každý človek sa stáva svojim vlastným vysluhovateľom prijímania. Tým sa služba kňazov (a diakonov) ako vysluhovateľov svätého prijímania zatemňuje alebo dokonca ruší. Ktosi navrhol, že túto prax treba premenovať na „spoločné ručné sebapríjmanie“.
Prijímanie do ruky je tiež priveľmi ležérne. Aké jedlá jeme rukami? V našej kultúre je to často rýchle občerstvenie, jedlo, ktorému človek nevenuje žiadnu pozornosť. Popcorn jeme rukami a nevenujeme mu pozornosť, zatiaľ čo naše oči sú upreté na filmové plátno. Na párty si doprajeme nejaké jednohubky a zároveň sa s niekým rozprávame. Zdá sa veľmi nerozumné spájať takýto spôsob prijímania s Najsvätejšou Eucharistiou.
V. Ovocie
Budme k sebe dôsledne úprimní. Naozaj táto prax POSILNILA a Objasnila našu vieru v skutočnú prítomnosť? Viedlo to k VÄČŠEJ modlitbe, láske a bratskej dobročinnosti? Sme ako ľudia stále viac ohromovaní a uchvacovaní k väčšej zbožnosti a úcte tým, že berieme Pánovo Telo do svojich rúk? Nezdá sa. Zdá sa skôr, že prijímanie na ruku musí mať svoj podiel viny na strate viery v skutočnú prítomnosť medzi katolíkmi. Väčšina z nás pozná Gallupov prieskum, ktorý zistil, že viac ako 72 % „katolíkov“ v USA už neverí v skutočnú prítomnosť. Nie sú dôvody predpokladať, že situácia v Európe je lepšia. A pri tom popieranie tejto základnej Cirkevnej dogmy vedie k automatickej exkomunikácii.
VI. Bolo to univerzálne?
Ako dôkaz, že prijímanie na ruku bolo kedysi „všeobecnou praxou“, zvykne sa citovať konkrétny text sv. Cyrila Alexandrijského o tom, ako by sme si mali postaviť trón z rúk, aby sme prijali Kráľa. Čo sa však zvyčajne nehovorí je to, čo by si mohol overiť každý spoľahlivý patrista: TENTO TEXT JE POCHYBNÉHO PÔVODU. V skutočnosti je pravdepodobnejšie, že pochádza od nestoriánskeho biskupa. Ďalej máme OVERENÉ texty Leva Veľkého, Gregora Veľkého, sv. Bazila a mnohých ďalších, ktoré dokazujú presný opak.
VII. Posledná večera
Ale určite prijímali apoštoli pri poslednej večeri prijímanie na ruku? Predpokladá, že to tak bolo. Netreba ale zabúdať na tradičnú praktiku blízkovýchodnej pohostinnosti, ktorá sa v Ježišových časoch uskutočňovala a ktorá tam STÁLE existuje: Hostiteľ kŕmi hosťa vlastnou rukou, pričom sa hosťovi vkladá symbolické sústo do úst. A máme o tom aj biblické dôkazy: Náš Pán namočil kúsok chleba do vína a dal ho Judášovi. Vložil toto mokré sústo do Judášovej ruky? To by bolo, dosť nepohodlné, a hlavne pre ľudí, ktorí toľko dbali na čistotu a obrady pri stolovaní, dosť nevhodné. Nebolo toto gesto pohostinnosti, o ktorom sa hovorilo vyššie?
Ľudia PREDPOKLADAJÚ, že apoštoli pri poslednej večeri prijímali tak, ako DNES jeme my. Dôkazy o kultúre v časoch apoštolov naznačujú presný opak. Prečo teda nepredpokladať, že Ježiš a apoštoli zachovávali zvyky svojej vlastnej kultúry a nie našej o tisíc rokov mladšej? Existujú teda dôkazy o tom, že podával apoštolom do rúk a oni prijímali sami? Neexistujú, je to len predpoklad.
VIII. Biblické ohľady
Vo svätom prijímaní prijímame Slovo, ktoré sa stalo Telom. Keď Ezechiel prijal Božie slovo úžasným, no menším spôsobom ako my, bolo to takto:
Ty teda počuvaj, čo ti hovorím: „Nebuď odbojný ako ten odbojný dom, otvor si ústa a zjedz, čo ti ja dám.“ Díval som sa a hľa, oproti mne vystretá ruka a v nej zvitok knihy. I riekol mi: „Syn človeka, zjedz, čo máš poruke, zjedz tento zvitok, potom choď a hovor k domu Izraela!“ A keď som otvoril ústa, dal mi zjesť ten zvitok. I riekol mi: „Syn človeka, nakŕm si vnútro a naplň si útroby týmto zvitkom, ktorý ti ja dávam." Zjedol som ho teda a bol mi v ústach sladký ako med.“ (Ez. 2:1,8,9; 3:13)
Nehovorí sa, že prorok natiahol ruku, ale že otvoril ústa. A nie je to veľmi náležité, keďže slovo máme dostávať ako malé deti, či už ide o chlieb učenia alebo o chlieb zostupujúci z neba?
Na inom mieste, v žalme s jasným, prorockým, eucharistickým podtextom, ktorý sa používa v Ofíciu Božieho tela, nám Pán hovorí: „Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý som ťa vyviedol z egyptskej krajiny. Otvor dokorán svoje ústa a ja ich naplním... Ale Izrael budem kŕmiť najlepšouu pšenicou a sýtiť medom zo skaly.“
„Naplním ich...,“ nie „naplníte si ich sami“. Pravdaže, toto samo osebe nie je dôkazom. Ale ukazuje nám to určitým smerom.
IX. Matka Tereza z Kalkaty
Otec George William Rutler v homílii na Veľký piatok v roku 1989 povedal:
„Poviem vám tajomstvo, keďže máme spolu len tisíc blízkych priateľov, a tiež preto, že máme pri sebe Misionárky lásky, ktoré Duch Svätý poslal do sveta, aby boli odhalené tajomstvá mnohých sŕdc. Kedysi dávno som slúžil omšu a kázal pre ich Matku, Matku Terezu z Kalkaty, a po raňajkách sme sa dosť dlho rozprávali v malej miestnosti. Zrazu som sa pristihol, že sa jej pýtam (neviem prečo):
„Matka, čo je podľa teba najhorší problém na dnešnom svete?“
Viac ako ktokoľvek iný by dokázala vymenovať dostatok kandidátov: hlad, mor, choroby, rozpad rodiny, vzburu proti Bohu, korupciu médií, svetový dlh, jadrovú hrozbu atď. Okamžite odvetila:
„Kamkoľvek idem na celom svete, najsmutnejšie mi je sledovať, ako ľudia prijímajú sväté prijímanie na ruku.“
X. Záver
Svätý Tomáš Akvinský nám pripomína, že úcta vyžaduje, aby sa Najsvätejšej sviatosti dotýkalo len to, čo bolo posvätené. Krstom bol kresťan zasvätený prijať Pána vo svätom prijímaní, ale nie rozdávať posvätnú hostiu iným alebo sa jej zbytočne dotýkať.
„Dotýkať sa svätých spôsobov a rozdávať ich vlastnými rukami je výsadou ordinovaných, ktorá svedčí o aktívnej účasti na službe Eucharistie“ (Dominicae Cenae, 11).
Jediní, ktorí príjmali vždy postojačky a s natiahnutými rukami, boli od začiatku ariáni, ktorí tvrdohlavo popierali Kristovo Božstvo a ktorí v Eucharistii nevideli nič viac ako prostý symbol „zjednotenia“, s ktorý je možné zaobchádzať podľa ľubovôle. Milióny súčasných katolíkov vrátane mnohých prelátov a kňazov prakticky konvertovali na arianizmus, veľkú herézu trvajúcu od štvrtého do siedmeho storočia.
[1] ses. 13, c. 8: In sacramentale autem sumptione semper in Ecclesia Dei mos fuit, ut laici a Sacerdotibus Communionem acciperent; Sacerdotes autem celebrantes seipsos communicarent: qui mos, tamquam ex traditione Apostolica descendens, jure, ac merito retinere debet.
[2] „Hoc enim ore sumiter quod fide creditur.“ Serm. 91,3
[3] Akoby som povedal: „Nie je ťažký hriech vynechať v nedeľu svätú omšu, ak sa človek musí starať o chorého.“ Z toho vyplýva (čo už vieme), že ak neexistuje taká ospravedlňujúca príčina, bol by to ťažký hriech.
