Katolíci sa pri otázke Pánových bratov zhodujú i nezhodujú. Rozchádzajú sa v otázke, kto presne boli rodičia týchto blízkych príbuzných Spasiteľa. Všetci sa ale zhodujú v tom, že nie sú synmi Presvätej Bohorodičky, čo je pravda, ktorá plynie z dogmy o ustavičnom panenstve Panny Márie a ktorá je pevne dokázaná Písmom a tradíciou. Mojím cieľom je stručne predstaviť argumenty z Písma a ranej tradície Cirkvi, ktoré ukazujú, že Pánovi bratia nemôžu byť deťmi Panny Márie.
Collins, J. J. (1944) ‘The Brethren of the Lord and Two Recently Published Papyri’, Theological Studies, 5(4), pp. 484–494. doi: 10.1177/004056394400500404.
{/rsmembership}
Texty nového zákona
Najprv sa pozrime na texty, ktoré sa nachádzajú v evanjeliách, Skutkoch a listoch. Môžeme nájsť tieto údaje. Od zvestovania až do konca skrytého života Pána v Nazarete, nie je v Písme žiadna zmienka o žiadnych bratoch. Vo Jeho verejnom živote títo bratia vystupujú štyrikrát.
- Prvá zmienka je po zázraku na svadbe v Káne. Ježišova matka, bratia a učeníci zišli do Kafarnauma a zostali tam niekoľko dní (Jn 2, 12).
- K druhej udalosti došlo raz, keď Spasiteľ hovoril k zástupom. Jeho matka a bratia stáli vonku a snažili sa s Ním hovoriť (Mt 12; 46-50; Mk 3, 31-35; Lk 8, 19-21).
- Tretia epizóda je v Nazarete, keď sa tam náš Pán vracia a ľudia, pohoršení Jeho učenosťou, hovoria o Jeho bratoch a Jeho sestrách (Mt 13, 53-57; Mk 6, 1-4; Lk 4, 16- 22).
- Napokon, pred sviatkom stánkov ho jeho bratia nabádajú, aby išiel hore do Jeruzalema a verejne prejavil svoju moc. Potom svätý Ján dodáva: „...ani jeho bratia v Neho neverili.“ (Jn 7, 1-5).
Mimo evanjelií sa spomínajú trikrát, raz v Skutkoch a dvakrát vo sv. Pavlovi.
Po Nanebovstúpení sú apoštoli vytrvalí v modlitbe so ženami a Máriou, Ježišovou matkou a jeho bratmi (Skutky 1, 14). Vo svojich listoch si Pavol nárokuje rovnaké právo, ako ostatní apoštoli a bratia Pánovi (1 Kor. 9, 5) a hovorí o tom, že stretol Jakuba, brata Pánovho (Gal. 1, 19).
Akékoľvek námietky proti večnému panenstvu Panny Márie vyplývajúce z týchto veršov môžu byť zodpovedané tak, že ukážeme, že pojem brat môže znamenať blízkeho príbuzného a že niektoré texty pozitívne ukazujú, že títo bratia nemôžu byť Máriinými deťmi.
I. Význam slova brat
V Novom zákone k nám výraz „bratia Pána“ prichádza buď ako preklad slov pôvodne vyslovených v aramejčine (Mt 12, 47; 13, 55), alebo ich zapísal sv. Pavol a evanjelisti, pričom všetci, s výnimkou svätého Lukáša, to boli Židia píšuci po grécky. Nikto teda nemôže rozumne vylúčiť možnosť, že tento výraz je zafarbený semitským pozadím.[1] Preto najprv preskúmajme význam v Starom zákone použitého hebrejského slova pre brata, ah a potom význam gréckeho slova αδελφός v Novom zákone. Ah, hebrejské slovo pre brata, môže znamenať bratov pochádzajúcich z rovnakého otca a matky alebo nevlastných bratov. Môže ale mať aj význam, príbuzný. Abrahám nazýva Lóta svojím bratom (Gen. 13, 8), hoci Lót bol synom jeho brata, teda Abrahámovým synovcom (1. Gen 12, 5). Podobne Jakub seba volá Lábanovým bratom: „Ty si môj brat,“ hoci je synom Lábanovej sestry (Gn 29, 12-15). Ako bratia by sa dalo hovoriť nielen o synovcoch, ale aj o bratrancoch. To je jasné z 1 Krn 23, 21-22, „Synovia Moholiho boli Eleazár a Kis. Keď Eleazár zomrel, nemal synov, len dcéry, ktoré si vzali ich bratia, Kisovi synovia.“ (t. j. prvorodení si ich vzali). Pod ten pojem by sa dali zaradiť aj vzdialenejší príbuzní. Áronovi synovia Nádab a Abiu boli zničení pred Hospodinom za obetovanie cudzieho ohňa (Lv 10, 1). Potom: „Mojžiš zavolal Misaela a Elizafana, synov Oziela, strýka Áronovho, a povedal im, Choďte, vezmite svojich bratov spred svätyne a vyneste ich von za tábor.“ (Lv 10, 4). Tí, o ktorých Mojžiš hovorí ako o bratoch, budú po odstránení synovcami z druhého kolena, pretože Áron bol prvým bratrancom Misaela a Elizafana.
Napokon, slovo svojím rozsahom označuje príbuzných vo všeobecnosti a tak to chápe svätý Hieronym v Jakubovej výzve Lábanovi:
„Vtedy sa Jakub nahneval a vyčitoval Labanovi. A podráždený Jakub hovoril Lábanovi, Čím som sa previnil a v čom som sa prehrešil, že ma tak nástojčivo prenasleduješ a prekutávaš moje? Čo si našiel zo všetkých vecí svojho domu?! Polož to tu pred oči mojich a tvojich bratov! Nech oni rozhodnú, kto z nás dvoch je v práve!“ (Gen 31, 36-37).
Ezau, Jakubov brat, ale nebol prítomný a Lában nemal brata.[2] Z posúdenia týchto prípadoch možno ľahko pochopiť, prečo Brown-Driver-Briggs uvádza druhý význam slova ah ako „neurčitý-príbuzný“ a Gesenius-Buhl (17. vyd., 1921) uvádza ako druhý význam, príbuzný akéhokoľvek druhu (Verwandter jeder Art).[3]
Lagrange vysvetľuje situáciu takto. Keďže ani hebrejčina, ani aramejčina nemali slovo pre bratranca, výraz brat bol v mnohých prípadoch nevyhnutný. Dalo sa povedať syn strýka z otcovej strany, alebo povedať syn matkinho brata, alebo syn matkinej sestry, či syn otcovej sestry. Jakub, namiesto toho, aby povedal svojej sesternici, že je synom sestry jej otca, jej najprv povie, že je bratom jej otca a dodal, že je synom Rebeky (Gen 29, 12). Slovo brat bolo nevyhnutné na krátke označenie skupiny bratrancov z rôznych vetiev. Povedalo sa bratia, aby sa nemuselo povedať napríklad synovia strýka z otcovej strany a synovia matkinej sestry.[4] Hebrejské a aramejské zvyky sú jasné. Septuaginta používa αδελφός na preklad všetkých vyššie citovaných príkladov a brat má význam blízky príbuzný.[5] Je pravda, že v novom gréckom slovníku od Liddella a Scotta nie sú pre takýto význam slova brat uvedené žiadne príklady z klasickej doby, alebo z koiné gréčtiny.[6] Nie je ale dôvod si myslieť, že svätý Pavol a evanjelisti pociťovali k používaniu slova adelfos v semitskom zmysle väčší odpor, než k používaniu iných semitizmov. A tak, ako je nemožné užívať slovo Mesiáš, bez prihliadnutiu k jeho hebrejskému významu, je nemožné používať slovné spojenie „Pánovi bratia“ bez toho, aby ste študovali jeho pôvod a použitie v aramejsky hovoriacej komunite.[7]
Poznámky na tejto stránke:
[1] Cf. P. Joüon, S.J., Évangile de Boire-Seigneur Jésus-Christ. Traduction et commentaire du texte original grec, compte tenu du substrat sémitique (Paris, 1930), pp. x-xx.
[2] Jerome, De perpetua virginitate Β. Mariae adversus Haelvidium liber unus (PL, XXIII, 198).
[3] Cf. Jerome, „Jam nunc doceberis quattuor modis in Scripturis divinis fratres dici, natura, gente, cognatione, affectu“ (Adv. Haelvidium, 14; PL, XXIII, 197).
[4] M. J. Lagrange, O.P., Évangile selon saint Marc (5e éd.; Paris, 1929), p. 80.
[5] Cf. E. Hatch and H. Redpath, A Concordance to the Septuagint (Oxford, 1897), I, 20-2
[6] H. G. Liddell and R. Scott, Greek-English Lexicon, revised by H. S. Jones and R. McKenzie (Oxford, 1940), I, 20. Under 𐨝ά and αδελφή are given only LXX examples for the sense of kinsman, kinswoman.
[7] Lagrange, Marc, pp. 80-8v l.
II. Dve ťažkosti
Na tomto mieste musíme spomenúť dve námietky, ktoré sa môžu zdať neopodstatnené, no bohužiaľ sa vyskytujú s určitými obmenami v populárnych a príležitostne aj v odborných textoch.
Prvou námietkou je, že slová treba chápať v ich zrejmom význame. A zrejmým významom slova bratia je, že sú to tí, ktorí majú rovnakého otca a matku. Na to môžeme odpovedať, že význam slova môže byť zrejmý dvoma spôsobmi. Zrejmým významom môže byť buď prvý význam slova, alebo to môže byť význam zrejmý zo zváženia kontextu a všetkých súvisiacich faktov. To, že prvý význam slova netreba nevyhnutne brať, je jasné z mnohých príkladov. Inak by sme museli povedať, že Boh má oči, ruku a rameno, že sa nahnevá, že zmení názor, že ľutuje. Správne chápaný význam slova teda spočíva v tom, že rešpektuje kontext a paralelné pasáže.[8]
Druhá námietka je, že slová by sme mali brať v ich prirodzenom zmysle. Je najprirodzenejšie chápať slovo bratia, ako synovia toho istého otca a matky. Odpoveďou môže byť, že niečo môže byť prirodzené dvoma spôsobmi. Význam môže byť prirodzený, pretože nepácha násilie voči použitiu slova a voči kontextu. A v tomto zmysle je prirodzený význam alebo možný, alebo pravdepodobný, alebo istý. Druhý zmysel v ktorom možno brať prirodzenosť je, že je to význam, ktorý dnes prirodzene a takmer inštinktívne dávame tomu slovu. Ale tento význam termínu prirodzený nemožno prijať, pretože by sme riskovali, že svoje vlastné moderné významý vkladáme do slov, ktoré používali ľudia v staroveku. Toto varovanie zaznelo od Svätého Otca v jeho nedávnej encyklike.
„Ľudia na starovekom východe, nepoužívali pre vyjadrenie svojich myšlienok nutne tie formy a spôsoby vyjadrovania, ktoré používame dnes, ale skôr tie, ktoré používali ľudia tej doby a v tých krajoch. Čo presne mienia, komentátor nevie určiť vopred, ale až po dôkladnom preskúmaní starovekej literatúry Východu.“[9]
Nezriedka,
„...keď niektoré osoby vyčítavo obviňujú Svätých spisovateľov z nejakej historickej chyby alebo nepresnosti v zaznamenávaní faktov, sa pri bližšom skúmaní ukáže, že nejde o nič iné ako o zaužívané spôsoby vyjadrovania a rozprávania, ktoré sú typické pre starovekých ľudí, ktoré sa používali pri vzájomnom styku a spoločenskom živote a ktoré boli vtedy bežným zvykom.“[10]
Zdá sa, že používanie pojmu bratia vo význame príbuzní je názorným príkladom.
Poznámky na tejto stránke:
[8] Cf. A. Fernandez, S.J., Institutiones Biblicae (ed. 4a; Rome, 1933), I, 394-401; A. C. Cotter, S.J., Theologia Fundamentalis (Weston, 1940), pp. 693-94.
[9] Divino Afflante Spiritu, NCWC translation, §36.
[10] Ibid., §38.
III. Argument z textu
Keďže teda slovo brat, môže znamenať rodného brata i blízkeho príbuzného, musí sa otázka rozhodnúť z Písma a tradície. Všetci štyria evanjelisti prinášajú fakty, ktoré ukazujú, že Pánovi bratia nemôžu byť synmi Panny Márie. Svätý Lukáš to robí v súvislosti so Zvestovaním, svätý Matúš, svätý Marek a svätý Ján pri opise ukrižovania.
Argument svätého Matúša a svätého Marka je založený na kombinácii správy o návšteve Nazareta a údaji uvedenej v ich správe o smrti nášho Pána. Keď prišiel do Nazareta, ľudia boli pohoršení jeho učenosťou a povedali:
„Vari to nie je tesárov syn? Nevolá sa jeho matka Mária a jeho bratia Jakub a Jozef, Šimon a Júda? A nie sú u nás všetky jeho sestry?“ (Mt 13, 55-56; porov. Mk 6, 3)
Z týchto bratov sú prví dvaja Jakub a Jozef. Matúš spomína Jakuba a Jozefa, zatiaľ čo Marek v gréckom texte má Jakuba a Jozesa.[11] Osoby sú to rovnaké, Jozef je starodávna výslovnosť a Jozes je výslovnosť, ktorú viac obľubujú rabíni. Medzi ženami, ktoré stáli pod krížom, Matúš a Marek spomínajú inú Máriu (ktorú dnes nikto nestotožňuje s našou Presvätou Matkou) a nazývajú ju matkou Jakuba a Jozefa (Mt 27, 56; Mk 15, 40).[12] Zdá sa, že títo dvaja s rovnakými menami, spomínaní v rovnakom poradí (Mt 13, 55; 27, 56; Mk 6, 3; 15, 40) sú prví dvaja Pánovi bratia. Nie je zrovna obvyklé, že prví dvaja bratia v dvoch rôznych rodinách majú rovnaké mená. Keď teda autor, ktorý spomenul Jakuba a Jozefa, hovorí o tej žene - matke Jakuba a Jozefa - nepochybne označuje tie isté osoby. Ak teda Jakub a Jozef nie sú synmi preblahoslavenej Matky, nie sú nimi ani Šimon a Júda, o ktorých sa Nazaretčania zmienili až po Jakubovi a Jozefovi.[13] Ľud povedal:
„Nevolá sa jeho matka Mária a jeho bratia Jakub a Jozef, Šimon a Júda?“ (Mt 13, 55; Mk 6, 3)
U svätého Lukáša je argument odvodený zo Zvestovania. Keď Gabriel hovorí Panne Márii, že má počať a porodiť syna, ona odpovedá: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?“ (Lk 1, 34)[14] V týchto slovách je zjavné pevné odhodlanie Panny Márie zostať vždy pannou, rozhodnutie, ktoré Boh rešpektoval a schválil, ako je zrejmé zo zvyšku správy o zvestovaní. Svätý Lukáš takto dáva poznať večné panenstvo preblahoslavenej Matky a vylučuje tak možnosť, aby bratia boli Máriinými deťmi.
Štvrté evanjelium tiež poskytuje argument. Keď náš Pán umiera, zveruje svoju Presvätú Matku milovanému učeníkovi (Jn 19, 26-27). To by bolo sotva pravdepodobné, keby Mária mala iných štyroch synov, ktorí by sa o ňu boli postarali.[15]
Ped tým, ako opustíme texty Nového zákona, mohli by sme sa s úžitkom pozrieť na prípadom Jakuba, brata Pánovho. U neho je najväčšia pravdepodobnosť, že bol synom Márie, keďže je prednostne nazývaný bratom Pána. Jakub je volaný apoštolom, ako nám hovorí svätý Pavol (Gal. 1, 19). Nebol apoštolom ako Pavol či Lukáš, keďže neodišiel, aby obrátil iné národy na vieru. Jakub zostal v Jeruzaleme ako biskup až do svojej smrti. Preto mohol byť volaný apoštolom, len ak bol jedným z Dvanástich. Medzi apoštolmi boli dvaja Jakubovia. Nemôže to byť Jakub, syn Zebedejov, ktorý bol umučený v roku 44 n. l., pretože Jakub, brat Pána, pôsobil ešte dlho potom, bol aj na koncile v Jeruzaleme a keď sa svätý Pavol vráti zo svojej tretej misijnej cesty. Ak sme Jakuba, syna Zebedejovho, vylúčili, Jakuba, Pánovho brata, treba stotožniť s jediným ďalším Jakubom medzi apoštolmi, Jakubom, synom Alfejovým. A ak je synom Alfeja, nie je synom našej Panej. Toto je argument, na ktorom trval sv. Hieronym.[16]
Proti stotožneniu Jakuba, brata Pána, s niektorým z apoštolov možno vzniesť jednu námietku. Svätý Ján povedal, že Jeho bratia v Neho neverili a my nemôžeme povedať, že by apoštoli v Neho neboli verili. Preto Jakub apoštol nie je Jakub, Pánov brat. Na to jestvujú dve odpovede. Jedna je tá Knabenbauerova, že nevera tu nie je úplná, ale že sa tým myslí, že v Neho neverili dostatočne. Tento postoj by nebol cudzí ani apoštolom, ktorí ešte aj po Nanebovstúpení hľadali predovšetkým pozemské kráľovstvo. Druhou odpoveďou je chápať to tak, že neverili v poslanie nášho Pána. Výrok svätého Jána však pripúšťa jednu alebo viacero výnimiek. Lagrange prijíma toto riešenie a poznamenáva, že kritici by túto námietku nemali preháňať. Ján je veľmi všeobecný a nevylučuje výnimky o nič viac ako Marek.[17]
Dôkazy z textov možno zhrnúť takto. Žiadny pisateľ Nového zákona nehovorí o synoch Panny Márie. Svätý Pavol naznačuje, že Jakub, brat Pána, bol apoštol, ktorého môžeme stotožniť s Jakubom Alfejovým. Svätý Matúš a svätý Lukáš vo svojej správe o narodení z panny vylučujú starších bratov nášho Pána. Svätý Lukáš tým, že cituje slová Panny Márie: „Nepoznám muža.“ (Lk 1,34), ukazuje, že Mária bola vždy pannou a tým vylučuje všetkých bratov. Svätý Matúš a svätý Marek identifikujú dvoch bratov ako synov inej Márie, nie presvätej Matky. Svätý Ján zobrazuje Kristovu matku pod krížom, ako vdovu bez druhého syna, ktorý by ju živil.[18] Správne chápanie týchto textov teda jednoznačne potvrdzuje náuku o trvalom panenstve Matky Božej.
Poznámky na tejto stránke:
[11] In Matt. 27, 56, Lagrange, Tischendorf, and Westcott-Hort read Joseph, while Merk, von Soden, and Vogels prefer Jose; cf. Lagrange and Merk in h. I.
[12] Matt, has, „Mary the mother of James and Joseph“. Mark reads, „Mary the mother of James the Less and Joseph.“
[13] Lagrange, Marc, p. 83; cf. Jerome, Adv. Eelvidium, 13-14 (PL, XXIII, 196).
[14] Cf. J. J. Collins, S.J., „Our Didy's Vow of Virginity (Luke 1, 34)“, Catholic Biblical Quarterly, IV (1943), 371-80, especially 378-79.
[15] Jerome, Adv. Eelvidium, 13 (PL, XXIII, 195); Lagrange, Marc, p. 81; J. B. Lightfoot, Epistle to the Galatians (London, 1896), p. 272. Pozri aj „The Brethren of the Lord,“ ibid., pp. 252-91.
[16] Lagrange, Marc, p. 85; Jerome, Adv. Eelvidium, 13-14 (PL, XXIII, 196).
[17] Lagrange, Marc, p. 85.M Ibid., p. 84.
[18] Ibid., p. 88.
IV. Ranná tradícia
Teraz sa pozrime na argument z tradície. Ako raná Cirkev chápala výraz Pánovi bratia? Mysleli si prví kresťania, že sú synmi Márie? Prvoradou autoritou je Hegesippus, ktorého fragmenty podáva Eusebius. Hegesippus bol rodák z Palestíny a podľa Eusébia poznal nástupcov apoštolov. V starobe, za pápeža Eleutheria (174-189), napísal spomienky, ktoré nepochybne získal z väčšej časti od jeruzalemskej cirkvi.[19] Pravdepodobne sa rozprával s niektorými potomkami Pánových bratov, ako to urobil Julius Africanus o 50 rokov neskôr.[20]
Hegesippus uvádza toto:
„Po tom, čo Jakub Spravodlivý podstúpil mučeníctvo z rovnakého dôvodu ako Pán, bol za biskupa určený jeho bratranec, syn Kleopasov, Simeon, ktorého všetci navrhli, pretože bol ďalším bratrancom Pána.“[21]
Tento výrok je jasný. Pánov brat Jakub a Kleopasov syn Simeon boli Pánovými bratrancami. Okrem toho si môžeme všimnúť, že Hegesippus nerobí pauzu, aby vysvetľoval, že brat je braný v zmysle bratranec. Predpokladá, že všetci vedia, že brat má v takom prípade význam bratranca.[22]
Tradícia učiaca, že Pánovi bratia nie sú Máriinými deťmi, je taká jasná, že Helvidius, argumentujúc opakom, mohol sa odkázať iba na Tertulliana a Victorina z Pettau. Hieronym ale ľahko vyvrátil, že by Victorinus bral bratov v inom zmysle, než ako blízkych príbuzných. Tertullianus, ako pripúšťa Hieronym, naozaj popieral trvalé panenstvo Panny Márie, ale Tertullianus, ako Hieronym tiež správne hovorí, nie je mužom Cirkvi. Ani Tertullianus netvrdil, že v tomto bode podáva tradíciu Cirkvi. Od čias Hieronyma až po súčasnosť sa nenašli žiadne dôkazy, ktoré by oslabili jednomyseľnosť tradície.[23]
Tradíciu ranej Cirkvi dokazuje aj jej reakcia na tých, ktorí tvrdili, že Panna Mária mala iné deti okrem Krista, nášho Pána, a použitie samotného výrazu Panna Mária. Len čo niekto Panne Márii ustavičné panenstvo uprel, členovia Cirkvi jedným hlasom protestovali.[24] Okrem toho sa Panna Mária od najstarších čias nazýva Panna. Toto je základ Hieronymovho odvolania sa na Ignáca, Polykarpa, Ireneja a Justína Martýra.[25] Ak by Mária mala sedem detí a jedno z nich robilo biskupa v Jeruzaleme, hovorili by snáď ľudia o nej ako o panenskej Matke Mesiáša?[26]
Poznámky na tejto stránke:
[19] Ibid., p. 88.
[20] Cf. Eist, eccl., II, 23, 3; Α. Durand, S.J., „Frères du Seigneur,“ DAFC (4e éd., 1924), II, 132.
[21] Eist, eccl., IV, 22, 4 (K. Lake, Eusebius, The Ecclesiastical Eistory [New York, 1926], I, 375).
[22] Durand, art. cit.} col. 133.
[23] Lagrange, Marc, p. 92; Durand, art. cit., col. 144; Jerome, Adv. Eelvidium, 17 (PL, XXIII, 201-2).
[24] Durand, art. cit., col. 145.
[25] Ibid., col. 136; Jerome, Adv. Eelvidium, 17 (PL, XXIII, 201-202).
[26] Durand, art. cit., col. 140.
V. Vysvetlivky vo Sv. Písme
Podľa latinského misála z r. 1962 sa každoročne 1. mája na sviatok sv. Jozefa, robotníka, ženícha Blahoslavenj Panny Márie, vyznávača (Festum s. Joseph, opificis, sponsi B. Mariae Virginis, confessoris) číta stať zo sv. evanjelia Mt 13, 54-58, ktorá znie:
Za onoho času vrátil sa Ježiš do svojej vlasti a učil v ich synagóge, takže žasli nad tým a hovorili: »Odkiaľže má tento svoju múdrosť a podivnú moc? Či je to nie syn tesárov? Či jeho matka nevolá sa Mária? A či jeho bratmi nie sú Jakub a Jozef, Šimon a Júda? A či jeho sestry nie sú všetky u nás? Odkiaľže má toto všetko?« A preto sa pohoršovali nad ním. Ale Ježiš im povedal: »Proroka si (všade) uctia, iba v jeho vlasti a v jeho domove nie!« Pre ich neveru neurobil tam Ježiš veľa zázrakov.
Prof. ThDr. Jozef Heriban, SDB, Dr. h. c. (* 1925 - † 2009) v súčasnom preklade[27] Sv. Písma založenom na Nova Vulgata z roku 1979 v tejto veci uvádza v poznámkach:
„Ježišovi bratia“ neboli jeho vlastní bratia, ale blízki príbuzní (bratanci a sesternice). V hebrejčine a aramejčine slovo „brat“ znamená aj brata, aj bratanca. Tak napr. dvaja z týchto bratov majú za matku Máriu Kleopasovu (Mt 27, 56), a nie Pannu Máriu (porov. 13, 55). V Starom zákone je mnoho podobných miest (napr. Abrahám a jeho synovec Lot sa volajú bratmi – Gn 13, 8; 14, 12. 14. 16). Tu spomínané Ježišove „sestry“ boli podobne ako „bratia“ jeho príbuznými.
Dp. Ján Donoval (* 1864 - † 1920) v 2. celom slovenskom preklade[28] Sv. Písma z roku 1912 založenom na sixto-klementínskej Vulgate (1592) v tejto veci uvádza v poznámke:
Dľa týchto veršov: P. Ježiš mal štyroch bratov a najmenej tri sestry, z čoho neverci uzatvárajú, že P. Mária nezostala vždy pannou. Avšak tomu je nie tak. Z toho, že ich evanjelista nazýva jeho bratmi, ešte nenasleduje, že mu boli ozajstnými bratmi. Lebo veď ako my, tak i Židia nazývali bratmi tých, ktorí patrili k jednému národu.
Tak Rafael (Tob. 5, 8) nazýva Gábela „naším bratom“, hoci s Tobiášom, a ešte menej s Rafaelom, nebol v nijakej rodine. Tým častejšie nazývajú sa vo sv. Písme bratmi a sestrami tí, ktorí sú si pokrevní; tak mladší Tobiáš a jeho žena Sára boli len po bratrancoch deti (Tob. 7, 2), a predsa Tobiáš ju menuje svojou sestrou (Tob 8, 9). Ako i Abrahám Lota, syna po svojom bratovi Aronovi, nazýva bratom (1 Mojž. 13, 8), kdežto Abrahám mu bol strýcom.
Nasledovne mohol i evanjelista nazvať bratmi Ježišovými tých, ktorí stáli s ním v ďalšej rodine. A opravdu títo jeho bratia neboli mu bratmi, ale bratrancami, t. j. synmi akéhosi Alfeja a či Kleofáša a Márie, akejsi sestry P. Márie. To sa dá nasledovne dokázať: Sv. Pavel (Gal. 1, 19) píše: A zpomedzi apoštolov nevidel som žiadneho iného, jako Jakuba brata Pánovho. Z čoho nasleduje, že Jakub, brat Pánov, bol apoštolom. Ale apoštolom bol i Jakubov brat Júda (Jud. 1, 1.). Ale už o týchto sa vie iste, čí boli synovia.
Sv. Mat. (27, 55—56) píše, že u kríža stály: Mária Magdaléna a Mária, matka Jakubova a Jozefova a matka synov Zebedejových. Ale kto to bola tá Mária, matka Jakubova a Jozefova, to nám zradil sv. Ján (19, 25), keď píše: a vedľa kríža Ježišovho stály: jeho matka (P. Mária) a sestra jeho matkina: Mária Kleofášova, a Mária Magdaléna.
Z tohto už vysvitá, že P. Mária mala sestru, ktorá sa volala tiež Mária a ktorá bola vydatá za Kleofášom alebo Alfejom, a že Jakub a Jozef boli jej synmi po Alfejovi, alebo Kleofášovi.
A tak z tých štyroch bratov Jakub a Jozef, nasledovne i Šimon a Júda, ako i ich sestry boli len bratrancami a sestrenicami Pánu Ježišovi po sestre P. Máriinej, tiež Márii, a jakomsi Alfejovi.
Boli i takí, ktorí týchto bratov Ježišových vyhlásili za synov Jozefových z prvého manželstva. Avšak nikde to nestojí, že sv. Jozef bol dvakrát ženatý; a povaha sv. Jozefa to zrovna vytvára; ba cirkev sa zdá učiť, že sv. Jozef bol tiež vždy mládencom, ako P. Mária pannou.
Druhí zase vyhlasujú P. Máriu za jedináčku, ale to už sotva obstojí. Veď sv. Písmo nazýva Máriu Kleofášovu zrovna jej sestrou; a keby Mária Kleofášova bola len ďalšou pokrevnou P. Márie, ako by jej synovia prišli k tomu, že by všade tiahli s P. Máriou?
Mnohí myslia, že Mária, matka Jakubova a Jozefova, bola dvakrát vydatá, najprv za Alfejom, potom za Kleofášom; iní sa nazdávajú, že Alfej a Kleofáš sú len rozličné grécke vyslovovania jedného a toho istého židovského mena. Zpomedzi štyroch horeuvedených bratov Ježišových Jakub a Júda boli apoštolmi. Šimon, prvý jeruzalemský biskup po sv. Jakubovi. Jozef alebo Jozes musel akiste skoro umrieť, lebo o ňom sa nič nevie.
Poznámky na tejto stránke:
[27] HERIBAN, Jozef: Biblia. Sväté písmo Starého a Nového zákona. Trnava : Spolok svätého Vojtecha, 2013, 2325 s. ISBN: 978-80-7162-996-2.
[28] Písmo sväté. Nový zákon Pána Nášho Ježiša Krista. Časť I.: Evanjelia a Skutky Apoštolské. [Preložil Ján Donoval.] Trnava-Nagyszombat: Spolok svätého Adalberta (Vojtecha), 1913. 256 s. Nihil obstat: Richardus Osvald (1283/1912). Imprimatur: Ludovicus Rajner, Episcopus, Vicarius Generalis Archeppalis, Strigonii, die 29. Februarii 1912.
