Cirkev bojujúca, t. j. pozemskí pravoverní veriaci katolíci, bojujúci proti nepriateľom večnej spásy, t. j. proti Satanovi, svetu a telu, Cirkev trpiaca, t. j. duše trpiace v očistci, a Cirkev víťazná, t. j. svätí v nebi, predstavujú jednu jedinú Cirkev, ktorej členovia nachádzajú sa v troch rôznych pomeroch, avšak nepredstavujú tri rôzne cirkvi. Podobajú sa vojsku, ktorého jedna časť bojuje s nepriateľom, druhá časť trpí bolesťou po zranení v boji, a tretia časť raduje sa z dobytého víťazstva.[1]
Cirkev bojujúca podľa tradičnej katolíckej náuky
Rímsky katechizmus z roku 1566 patrí k najdôležitejším plodom katolíckej literatúry. Bol zostavený z moci Tridentského koncilu (1545 - 1563). Nasledujúci text, prevzatý z tohto diela, poukazuje na významné skutočnosti, ktoré mnohí predstavitelia Cirkvi nehlásajú svetu v súčasnosti. To je dôkazom protikatolíckej revolúcie v Cirkvi a v spoločnosti, prebiehajúcej v posledných desaťročiach.
Cirkev je zložená z dvoch hlavných častí, a to jednej víťaznej, a druhej bojujúcej. Cirkev víťazná predstavuje šťastný zástup blahoslavených duchov, a tých, ktorí zvíťazili slávne nad svetom, nad telom, a nad neprávosťou diabla. Teraz sú oslobodení od utrpení tohto života a požívajú bezpečie večného blaha.
Guido Reni (1575 - 1642) : Archanjel Michal poráža Satana, z roku 1635 - Zdroj: wikimedia commons.org
Cirkev bojujúca je spoločnosť všetkých veriacich, ktorí žijú doposiaľ na zemi. Bojujúcou sa nazýva preto, lebo vedie ustavičnú vojnu s najkrutejšími nepriateľmi, so svetom, s telom, s diablom. Nemôžeme sa však domnievať, že existujú dve Cirkvi, ale že jedna a tá istá Cirkev skladá sa z dvoch častí. Z nich jedna časť nás už predišla, a prebýva teraz v nebeskej vlasti, a druhá časť postupuje deň po dni, až kým nebude zjednotená s naším Spasiteľom, a bude odpočívať vo večnej blaženosti.
Poznámky na tejto stránke:
[1] PODLAHA, Antonín: Výklad velikého katechismu katolického náboženství. Praha, 1940, s. 311.
I. Kto patrí a kto nepatrí do Cirkvi bojujúcej
V Cirkvi bojujúcej sú ľudia dobrí a zlí. Zlí ľudia, hoci podieľajú sa na tých istých sviatostiach, a vyznávajú rovnakú vieru ako dobrí ľudia, líšia sa svojim životom a morálkou. Kto sú tí, ktorí patria do niektorej skupiny, o tom ľudia môžu sa domýšľať podľa niektorých znamení, avšak nemôžu to vedieť s istotou. Cirkev zahrňuje v sebe dobrých ľudí a bezbožných ľudí, ako to dosvedčuje Sväté písmo, a spisy svätcov.
Katedrála v Moulins vo Francúzsku. Návrat armády s tŕňovou korunou na vitrážovom okne, z obdobia rokov 1500 - 1525 - Zdroj: wikimedia commons.org
Do Cirkvi bojujúcej nepatria tri skupiny osôb:
- neveriaci,
- heretici a schizmatici,
- ľudia exkomunikovaní.
Pohania nepatria do Cirkvi bojujúcej, keďže neboli nikdy v Cirkvi, bez toho, aby ju niekedy poznali, a bez toho, aby stali sa účastnými na nejakej sviatosti spoločnosti kresťanského ľudu.
Heretici a schizmatici nepatria do Cirkvi bojujúcej, keďže odpadli od Cirkvi. Títo ľudia nepatria do Cirkvi podobne, ako zbehovia nepatria k armáde, z ktorej ušli. Avšak nie je možné popierať, že zostávajú pod mocou Cirkvi tým, že sú ňou volaní pred súd, trestaní, a môžu byť aj exkomunikovaní. Exkomunikovaní sú preto, že rozhodnutím Cirkvi sú z nej vylúčení, a nepatria do jej spoločenstva, až kým nezmúdrejú.
Zvyšní ľudia patria stále do Cirkvi bojujúcej, hoci boli by akokoľvek bezbožní, a oddaní neprávostiam. Aj keby život cirkevných predstavených bol hriešny, zostávajú stále v Cirkvi, a nestrácajú nič zo svojej moci.[2]
Poznámky na tejto stránke:
[2] Katechizmus pre duchovných pastierov vydaný z nariadenia tridentského koncilu a z príkazu pápeža sv. Pia V. v roku 1566. (Text preložený z: Katechismus z nařízení sněmu Tridentského k pastýřům duchovním a z rozkazu Pia V. papeže římského na světlo vydaný. Nákladem dědictví sv. Prokopa. Číslo IV. V Praze. Tiskem kníž. Arcib. knihtiskárny. 1867. Prvá časť, Hlava X., Otázka V., Otázka VI., Otázka VII., Otázka VIII.. S. 92 - 94.
II. Nevyhnutnosť boja proti nepriateľom spásy
P. Lukasz Szydlowski, katolícky kňaz Kňazského bratstva svätého Pia X. z Poľska, venoval jednu zo svojich prednášok Cirkvi bojujúcej. P. L. Szydlowski konštatuje, že nepriateľ našej večnej spásy existuje, a každé klasické katolícke duchovné dielo chápe ho v troch podobách:
- satan,
- svet,
- trojaká žiadostivosť (žiadostivosť tela, žiadostivosť očí a pýcha života).
P. L. Szydlowski konštatuje, že mnoho ľudí považujúcich sa za katolíkov nedokáže akceptovať význam slova Cirkev bojujúca v súčasnosti. Spasiteľ povedal, že nepriniesol pokoj na zem, ale meč, resp. že bude dôvodom nezhôd medzi ľuďmi. Cirkevná história je dôkazom, že pápeži vyzývali na krížové výpravy, vyzývali na boj za čistotu viery, hovorili aj o spravodlivej vojne, o potrebe bránenia svojej vlasti a katolíckej viery.
Súčasné duchovenstvo stotožňuje sa často s chápaním Cirkvi zo strany sveta, ako spolku podriadených a poddaných ľudí poslušných všetkému, a neodporujúcich nikomu. Tento postoj je želaním Satana, aby paralyzoval Cirkev v nevyhnutnom boji proti nemu, a proti jeho nástrojom, aby bol vyhlásený falošný mier. Satan presvedčil toto duchovenstvo, že vojna proti nemu nepribieha, že vojaci môžu vyjsť zo zákopov, a že prípadný výstrel nemôže zabiť nikoho. Za tieto výstrely možno označiť najmä všetky herézy a bludy, ktoré ohrozujú večnú spásu človeka.
Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965) predstavuje drámu stretu týchto dvoch nezmieriteľných vnímaní Cirkvi. Alfredo Ottaviani, kardinál, prefekt Kongregácie pre náuku viery, predložil schému o Cirkvi na tomto koncile, pod názvom O podstate Cirkvi bojujúcej. Progresívni konciloví otcovia odmietli tento precízne formulovaný dokument, pripravovaný jeden a pol roka, a bol prijatý dokument Lumen Gentium, zo dňa 21. novembra 1964. Za odmietnutím stáli najmä Augustin Bea, kardinál, zodpovedný za jednotu kresťanov, resp. za ekumenizmus, Julius August Döpfner, kardinál, a Bernardus Johannes Alfrink, kardinál. Zmienení kardináli nesúhlasili najviac s ponechaním doterajšieho označenia Cirkev bojujúca, a prispeli výrazne k presadeniu označenia Cirkev putujúca. Pápež Ján Pavol II. stotožnil sa výrazne s týmto chápaním Cirkvi, aj so zreteľom na svoje mnohé zahraničné cesty, čím získal zvyčajné označenie „lietajúci pútnik“.[3]
Poznámky na tejto stránke:
[3] SZYDLOWSKI, Lukasz, P.: Cirkev bojujúca. Prednáška. 2021. [online]. [citované: 08.09.2022].
III. Cirkev bojujúca mení sa na Cirkev putujúcu
Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965) predstavuje víťazstvo progresívnych síl v Cirkvi, ktoré zmenili tradičný prístup predstaviteľov Cirkvi k pozemskému svetu, a to napriek zvyčajnému označeniu tohto koncilu len ako pastoračného. Sväté písmo nás varuje dôrazne a hovorí, že pozemský svet je v moci zlého, (1 Jn 5, 19). Predmetné víťazstvo služobníkov pozemskej revolúcie je víťazstvom nebezpečných myšlienok, proti ktorým Cirkev bojovala už od čias Francúzskej revolúcie v 18. storočí. Jedným z prejavov tejto revolúcie je pretvorenie Cirkvi bojujúcej na Cirkev putujúcu. Revolucionári presvedčili predstaviteľov Cirkvi, aby zakázali sami sebe bojovať proti všetkému zlu, ktoré Cirkev pomenovala, odsúdila a bojovala proti nemu v predchádzajúcich storočiach.
Mnoho súčasných predstaviteľov Cirkvi podľahlo tomuto pokušeniu, a prijalo záver, že Spasiteľ môže žiadať zánik Cirkvi bojujúcej, a zánik jej aktívneho zápasu so všetkými nepriateľmi večnej spásy človeka. Výsledkom je tragický obraz predstaviteľov Cirkvi, zápasiacich za zámery diktované staviteľmi babylonských veží. Táto zrada Spasiteľa prináša obrazy rúhavých posolstiev svetu, v ktorých Spasiteľ dojednáva mier so svojimi nepriateľmi, čím aj existencia pravej Cirkvi a Satana stráca význam. Rafinovaní revolucionári vedeli správne už dávno, že najviac antikristovský svet možno vytvoriť až vtedy, ak Cirkev bojujúca prestane bojovať. Cirkev putujúca nedokáže odporovať tomuto satanskému zámeru, keďže ani nechce. Súčasnosť presviedča nás o tom stále viac.
Katechizmus Katolíckej cirkvi, vydaný za pontifikátu pápeža Jána Pavla II., v roku 1992, nadväzujúci na Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965), (ďalej len „KKC“), charakterizuje Cirkev ako putujúcu, resp. kráčajúcu, t. j. vôbec nie ako bojujúcu. Takéto chápanie Cirkvi je v rozpore s chápaním Cirkvi v celých jej predchádzajúcich dejinách, najmä so zreteľom na Tridentský koncil (1545 - 1563), a na katechizmy vydané po tomto koncile. Predmetné tradičné katolícke výklady vnímali Cirkev ako bojujúcu proti vnútorným a vonkajším nepriateľom večnej spásy. Život katolíka bol vnímaný najmä ako nevyhnutný osobný boj s nepriateľmi večnej spásy, a nie ako kráčanie, resp. putovanie. Vymedzenie Cirkvi a života katolíka v zmysle KKC z roku 1992 novým spôsobom, t. j. ako putovanie, resp. kráčanie, a teda už nie ako boj, možno vnímať z jeho formulácií v § 97, § 769, § 846, § 850, § 958, § 1013, § 1045, § 1111, § 1419, § 2692.[4]
Záverom možno poukázať na P. L. Szydlowského, ktorý predstavil vo svojej prednáške aj vzory skutočnej katolíckej bojovnosti, avšak podľa reálneho obrazu týchto postáv, a nie podľa skreslenia historickej skutočnosti, šíreného zo strany predstaviteľov revolučných síl v Cirkvi.
Svätý Maximilián Mária Kolbe (1894 - 1941) je jedným z príkladov skutočného katolíckeho bojovníka. Založil združenie Rytierstvo Nepoškvrnenej, resp. Militia Immaculatae, ktoré malo bojovného ducha. Predmetné združenie vzniklo v roku 1917, t. j. v roku zjavení Panny Márie v Portugalsku, vo Fatime. Predmetný boj bol zameraný na obrátenie hriešnikov, proti slobodomurárstvu, proti nepriateľom Cirkvi, a proti šíreniu bludných myšlienok. Toto je skutočný katolícky misijný duch, ktorý nenávidí hriech, blud proti viere, a pohanstvo, aby zachránil čo najviac ľudí z moci Božieho nepriateľa. Toto je prejav skutočnej kresťanskej lásky človeka k človeku, keďže zachraňuje človeka pred pádom do priepasti. Do večnej priepasti.
Modlime sa, aby všetci predstavitelia Cirkvi a katolícki veriaci podľa svojich skutkov zaslúžili si patriť do Cirkvi bojujúcej, a aby nerobili kompromisy s duchom sveta v moci zlého. A bojujme.
Svätý Pius X., oroduj za nás.
Poznámky na tejto stránke:
[4] Katechizmus Katolíckej cirkvi. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2009. ISBN 978-80-7162-776-0. § 97, § 769, § 846, § 850, § 958, § 1013, § 1045, § 1111, § 1419, § 2692. S. 34, 204, 224 - 225, 249, 262, 270 - 271, 292, 362, 649.
