Štruktúra katolíckej sv. omše stojí na tzv. ordináriu a propriu. Ordinárium tvoria nemenné súčasti, ktoré sa opakujú pri každej sv. omši, kým proprium tvoria modlitby, ktoré reflektujú obdobie v roku, sviatky či liturgické spomienky. V starej omši to boli introit, kolekta, offertórium, sekréta, komúnia a postkomúnia. V novej omši sekréta nie je, introit a komúnia sa zavyčajne vynecháva, alebo nahradzuje ľudovým spevom, teda zostala modlitba dňa – kolekta, modlitba na obetovanie a modlitba po sv. prijímaní. V tomto texte ich budeme označovať súhrne pojmom orácia – modlitba.
Katolícki tradicionalisti z dobrého dôvodu dlhodobo, v podstate od jeho vzniku, nový omšový obrad (Novus Ordo) kritizujú. Kritizujú štrukturálne, ale najmä obsahové zmeny v ordináriu, čo začalo Ottavianiho intervenciou a tiež kritizujú spôsob, akým sa nový obrad prezentuje a slávi takmer v každej farnosti a ktorý takmer nikde nerešpektuje liturgické predpisy a zákony. Čo si však táto kritika všíma len okrajovo, je dôsledná dezinfekcia celého propria náležiaceho k misálu vydanom po roku 1970. Tradičný misál obsahuje 1182 orácií. Asi 760 z nich bolo úplne vypustených. Z tej zostávajúcej tretiny bola viac ako polovica radikálne upravená. Sotva 17 % „starých“ modlitieb sa do novej omše dostalo v pôvodnom znení.
Ak hľadáme zdôvodnenie tohoto drastické škrtania, alebo sa pýtame, prečo v dnešnej dobe len zriedka, ak vôbec, počujeme kázne, ktoré sa zaoberajú niečím iným oslavou pokroku ľudstva, a nabádaním k budovaniu nového humanizmu a nového človeka, neujde nám, že jestvuje niekoľko oblastí, či tém, ktoré sú v novej liturgii a v novom katolicizme úplne tabu. Ukážeme si to na prípade jednej kolekty zo starého misála:
Rozhreš, prosíme ťa, Pane, svoj ľud od jeho previnení, aby sme boli tvojou štedrou dobrotou oslobodení od pút tých hriechov, ktorých sme sa dopustili svojou krehkosťou.
Dnes, poučení politickou korektnosťou a vedomím si vývojovej nadradenosti intelektuálneho a morálneho života moderného katolíka, vieme identifikovať v tejto krátkej modlitbičke aspoň päť slov, ktoré nesú veľmi zlú a dnes vonkoncom neželanú konotáciu a ktoré treba „očistiť“ – t. j. eliminovať, pozmeniť alebo nahradiť:
- Rozhreš: rozhrešenie predpokladá vinu
- Previnenia: predpokladajú charakterovú slabosť
- Oslobodenie: od čoho?
- Putá: pravda nás predsa oslobodila, tak aké putá?
- Krehkosť: opäť, systematická slabosť v ľudskej prirodzenosti
Ak teda skúmame revízie orácií z roku 1970 zisťujeme, že cenzorské škrty sa dôsledne týkajú týchto oblastí:
- Negatívna teológia
- Odtrhnutie od sveta
- Modlitby za zosnulých
- Ekumenizmus
- Zásluhy svätých
- Zázraky
I. Buldozér konzília pre liturgickú reformu
Najprv však treba poznamenať, že je porovnanie misálov trpí istou nenáležitosťou, pretože nový liturgický rok sa zhoduje so starým cyklom času – Proprium de tempore (advent, pôst a Veľká noc) a starým cyklom svätých – Proprium de sanctis (sviatky Panny Márie, anjelov a svätých) iba čiastočne. Treba tiež porovnávať nové a staré modlitby v latinských origináloch a nie chybných alebo nepresných prekladoch. Dobre vieme zo skúsenosti, že obvyklá farská liturgia v týchto dňoch postuluje nejasné, beztvaré, flexibilné a úplne nevýrazné náboženstvo, ktoré sa málo, ak vôbec zaujíma o božskú spravodlivosť, o trest za hriech, o peklo. Ak sa aj zmena v náboženskom presvedčení neudiala explicitne, účasť na štandardnej farskej omši dáva nahliadnuť, ako bolo náboženské presvedčenie radových katolíkov nebadane avšak radikálne pozmenené. Pius XII. v Mediator Dei (1947) hovorí, že liturgia „vydáva verejné svedectvo o viere Cirkvi“. Lex orandi est lex credendi: zákon modlitby je zákonom viery. Ale platí to obojstranne. Ako sa modlíš, tak budeš veriť, ale ako veríš, tak sa budeš modliť.
Dnes, pri spätnom pohľade je ľahko si uvedomiť, že to práve konštitúcia Druhého vatikánskeho koncilu o posvätnej liturgii dala voľnú ruku reformátorom liturgie a viery. V Sacrosanctum concilium v paragrafe 21 stojí, že
... Pri tejto obnove treba texty a obrady usporiadať tak, aby jasnejšie vyjadrovali sväté veci, ktoré naznačujú, aby ich kresťanský ľud, nakoľko je to možné, mohol ľahko chápať a mal na nich účasť plným, aktívnym a spoločným slávením.
Tento paragraf otvoril dvere pre špeciálne vytvorenú komisiu s názvom Výbor na uskutočnenie konštitúcie o posvätnej liturgii; známu prvým slovom latinského názvu: Consilium.
V normálnych časoch by záležitosti týkajúce sa bohoslužby riešila Posvätná kongregácia obradov. Ale 60–te roky boli sotva „normálne“ časy. Na Druhom vatikánskom koncile sa implicitne predpokladalo, že cirkevná liturgia po viac ako 1500 rokov zatemňovala to, čo sa koncil chystal odhaliť zreteľne, otvorene a bez akéhokoľvek zahmlievania; ako keby Duch Svätý pred veriacimi niečo nejakým spôsobom dlhé veky skrýval a až v našich časoch to dovolil odhaliť. Táto, rozhodne nekatolícka, mentalita bola evidentná už na začiatku koncilu, keď boli nábožensky bezchybné vopred pripravené schémy hneď na prvom zasadnutí odmietnuté; Koncil sa úplne neočakávane obrátil a deklaroval želanie dištancovať sa od minulosti a aktualizovať cirkev, aby bola v súlade s modernou dobou. Tieto prípravné schémy teda odložil do „starého železa“.
Mandát a právna sila konzília boli anomália, pretože akékoľvek reformy liturgie v normálnych okolnostiach vykonáva Posvätná kongregáciu obradov a nie ad hoc vytvorená entita. Ukázalo sa, že členovia Kongregácie obradov v skutočnosti odporovali mnohým návrhom konzília, ale to, podporené pápežom svoje plány nakoniec silou presadilo.
II. Doktrinálna dekonštrukcia
Pozrime sa teda na hore spomenuté zakázane oblasti a všimnime si, ako v nich konzílium postupovalo. Tak môžeme plne doceniť zámery konzília a jeho vplyv na Vieru našich otcov:
Negatívna teológia
Konzílium tento doktrinálny aspekt nikdy explicitne a presne nepomenovalo, ale to, čo cenzorom vadilo otvorene opísal jeden z nich, o. Auge:
Niektoré z modlitieb [určených na revíziu alebo vymazanie] okrem iného hovorili aj o trestoch, hneve alebo Božej odplate za naše hriechy, o kresťanskom ľude nesúcom bremeno viny, neustále sužovanom kvôli jeho nezriadenostiam, hrozili večným trestom atď. [Le Collette, 287].
Modernému človeku, ktorý odhodil okovy starej, strnulej a nevyvíjajúcej sa morálky to samozrejme znie veľmi nepríjemne.
Preto tieto modlitby odstránili, prípadne zásadne zrevidovali a veriacim ponúkli uistenie, že tento nový liturgický postoj nepochádza z nejakých inovácií, ale naopak, je to návrat k pôvodným liturgickým zdrojom, ktoré boli optimistickejšie, radostnejšie a oveľa menej negatívne. Nanešťastie pre editorov nového misála, zostalo v liturgickej literatúre množstvo dôkazov z najstarších čias, ktoré potvrdzujú, že tie najstarobylejších liturgické modlitby obsahovali aj tieto „negatívne“ koncepty.
Samozrejme, medzi bežnými veriacimi je málo patristov a liturgických odborníkov, a tak sa dali ľahko oklamať údajne „novými poznatkami“ a „objavmi“ v oblasti modlitby. Nechali sa poučiť ako by sa teraz mali modliť, ako majú ich modlitby znieť, ako treba usporiadať kostoly, aký postoj treba pri modlitbe zaujať, ako sa majú laici i klerici pri liturgii obliekať a pod.
Narážky na možnosť zatratenia alebo straty večnej spásy boli prepísané, alebo vymazané. Napríklad stará kolekta na druhú pôstnu nedeľu znie: Bože, ktorý vidíš, že sme pozbavení všetkej sily: stráž zvnútra aj zvonka, aby sme v tele boli ochránení od všetkých protivenstiev a v mysli očistení od zlých myšlienok.
Ak by sa mali odstrániť negatívne pojmy ako „protivenstvá“, „zlé myšlienky“ a „pozbavenie sily“, zostal by ten text bez zmyslu. Riešením bolo text úplne zrušiť. Dnešný človek o takých veciach nechce počúvať a misál Pavla VI. mu vychádza v ústrety.
Odlúčenie od sveta
Zrušené boli modlitby, ktoré obsahovali „odrádzajúci jazyk“, vrátane tých, ktoré odkazovali na pokoj, ktorý svet nemôže dať; pohŕdanie časnými vecami; vzdanie sa svetských ambícií; a oslabovanie našich pozemských náklonností.
Modlitby za zosnulých
Z 25 tradičných modlitieb zachovaných v novom misáli bolo 23 očistených od slova „duša“. V Novej omši na Dušičky (Sviatok všetkých verných zosnulých) sa slovo „duša“ neobjaví ani raz.
Kto sa zúčastnil moderného pohrebného obradu bol svedkom v zásade optimistického, takmer oslavného charakteru celej udalosti. Zosnulý je vítaný v Nebi po kvázi kanonizačnom procese, bez ťažkostí s osobným súdom a očakáva spokojne a blažene Posledný súd. Zmienka o Očistci predstavuje „spoločenskú nehoráznosť“. Zosnulému je tak odopieraná pomoc, ktorú by inak dostal skrze prosebné modlitby veriacich, ktoré majú pôvod v láske a milosrdenstve veriacich, a ktoré sú mimoriadne explicitné v starom obrade. Dnešní zosnulí ich asi už nepotrebujú.
Ekumenizmus
Všetky narážky na existenciu heréz a schiziem zmizli. Podobne aj odkazy na bojujúcu Cirkev, jedinú pravú Vieru, obrátenie pohanov a židovského národa. Namiesto prosieb za oslobodenie od bludov, pokánie a návrat k jednote pravdy a viery sa používa vágny a gumový pojem nešpecifikovanej jednoty všetkých kresťanov.
Zásluhy svätých
...sa odobrali do večného zabudnutia. Nový misál predpisuje len 3 z 13 orácií, kde sa spomínajú „zásluhy“, a ktoré v ňom zostali. Ostatné sú nepovinné. Dôvod odstránenia „zásluh“ je pravdepodobne ekumenizmus. Cirkev učí, že môžeme získať zásluhy pre seba i pre druhých, ak konáme dobré a cnostné skutky, v stave posväcujúcej milosti. Protestanti, pod vplyvom Lutherovho bludu, ale zásluhy ako také odmietajú a neveria, že nejaký skutok, okrem viery (sola fides), môže pred Bohom človeku nejako osožiť. A keďže nová omša mala, podľa zámeru Pavla VI., napomôcť jednote kresťanov, zrušenie slova „zásluhy“ v modlitbách odstraňuje ďalšiu prekážku tejto jednoty.
Zázraky
Ako poznamenal svätý Robert Bellarmin, Učiteľ Cirkvi, zázraky sú do katolíckej viery integrované natoľko, že je nemožné ich od nej oddeliť. Niektoré tradičné modlitby teda spomínajú, že svätci, ktorých sviatok sa práve slávi, robili zázraky a niektoré tie zázraky konkrétne zmieňujú. Nie je preto prekvapením, že všetky zmienky o zázrakoch boli v nových modlitbách odstránené. Pravdepodobne preto, ako povedal člen konzília o. Braga, aby viac vyhovovali „mentalite súčasného človeka“. Otec Braga, asistent Annibala Bugniniho, ktorý ho vymenoval do konzília – podskupiny 18B, ktorá tvorila nové modlitby, sa domnieva, že odkazovanie na nadprirodzené alebo zázračné udalosti je „charakteristické pre hagiografiu minulosti“ [Il Proprium, 405]. Nie je preto prekvapujúce ani zistenie, že orácia na sviatok Panny Márie Lurdskej už nespomína jej zjavenie, alebo že nové orácie na sviatok Panny Márie Ružencovej nespomínajú ruženec.
Ani orácie spomínajúce zázraky v živote nášho Pána neboli nedoktnuteľné. Napríklad Kristovo zázračné vzkriesenie Lazara zmizlo.
III. Význam orácií
Orácie, ktoré rozsahovo predstavujú najväčšiu časť starého misála, sú primárnym vyjadrením cirkevného lex orandi. V priebehu liturgického roka postupne, jedna po druhej, vydávajú svedectvo o mnohých pravdách, z ktorých každá bola a je neoddeliteľnou súčasťou zákona viery. Zahalenie podstatnej časti týchto právd do nejasností, dvojzmyslov či mlčania, je pre ľudí pozvánkou k tomu, aby začali o nich pochybovať a nakoniec ich popreli. Akoby tieto pravdy začali byť nepovinné, zastarané, možno kedysi pravdivé, ale dnes už nepravdivé a v každom prípade pre nepodstatné pre súčasného človeka – „ktorý“, ako hovorí o. Braga, „zažíva iné problémy a má iný spôsob myslenia“. Skrátka tieto pravdy už neparia do lex credendi.
Tí, ktorí poznajú Ottavianiho intervenciu – Kritickú štúdiu Nového omšového obradu (september 1969), ktorú napísal a predložil Pavlovi VI. kardinál Ottaviani, bývalý prefekt Kongregácie pre náuku viery, si spomenú na jeho prorocké obavy o osud 'starých' orácií v novom misáli:
Inovácie v Novus Ordo a skutočnosť, že všetko, čo má trvalú hodnotu, je tu odsúvané na vedľajšiu koľaj, ak to teda vôbec ešte zostáva, sa postupne menia v podozrenie, ktoré už, žiaľ, v mnohých kruhoch prevláda, že pravdy, ktoré kresťanský vždy ľud veril, možno zmeniť alebo ignorovať bez toho, aby to prinieslo spreneverenie sa posvätnému pokladu náuky, s ktorým je katolícka viera navždy viazaná.
S novými modlitbami/oráciami sa v mysliach mnohých pevne zakorenila myšlienka, že je dovolené meniť alebo ignorovať isté pravdy a pritom sa stále označovať za katolíka. Už to nie je len otázka nového obalu, adaptácie a obohatenia. Tak ako nové usporiadanie presbytéria nie je len otázka iného rozmiestnenia nábytku, tak aj liturgická očista vyplynula z ďalekosiahlych zmien paradigmy v dôraze a viere, čo má za následok podkopanie alebo prevrátenie stavu vecí. Je potom spravodlivé obviňovať progresívne zmýšľajúcich teológov z „prepisovania“ centrálnych princípov viery, keď svoje pozície podporujú práve poukazom na modlitby Nového misála?
IV. Katechéza
Ako o. Braga predpovedal, obsah Nového misála mal „transformačný účinok na katechézu“ [Il Nuovo, 274]. Nové katechizmy, ktoré sú vydávané a používané buď vynechávajú, alebo prinajlepšom neuspokojivo riešia: dedičný hriech, aktuálnu a posväcujúcu milosť, ľútosť, pokánie, strach z Pekla a straty Neba, súd, dušu, očistec, anjelov, diablov, príhovor svätých... . Zoznam nie je ani zďaleka úplný, ale slúži na ilustráciu, že tieto pojmy stihol podobný osud v oráciach modernej omše i v katechizme. Je potom naozaj až príliš pritiahnuté za vlasy pýtať sa, či to neboli radikálne cenzorské zásahy skupiny 18B, ktoré spôsobili úpadok modernej katechézy, nad ktorou tak nariekame?
Dekrét koncilu o ekumenizme (11) uvádza: „Nič nie je také vzdialené od ekumenizmu ako falošný irenizmus, ktorým sa narúša čistota katolíckeho učenia a zatemňuje sa jeho pravý a nepochybný zmysel.“ Ale presne takto to dopadlo. Ján Pavol II. v Catechesi Tradendae (1979) nabáda k osvojeniu si právd viery didaktickým spôsobom, pričom poznamenáva, že moderné vyučovacie metódy ich možno vedia prezentovať inak, ako doposiaľ. Opäť si treba položiť otázku: kde sa pred vydaním nového katechizmu nachádzali pravdy viery, ak nie v kázňach, katechizmoch a predovšetkým vo svätej omši – a po prevratnej pokoncilnej revízii sa pristúpilo k rozsiahlemu zatemňovaniu, vynechávaniu a dekonštrukcii mnohých z týchto právd.
V. Stratené doktríny
Porovnanie textov nových a starých orácií vyprodukuje dlhý zoznam doktrinálnych realít, ktoré boli buď vymazané, zásadne skorigované, alebo odsunuté do úzadia. K tomu treba pridať aj spôsob, akým boli ku každému sviatku priradené perikopy z Nového Zákona. Napríklad, na sviatok Božieho Tela. V „starej omši“ sa číta list (1. Korinťanom 11:23–29), ktorý obsahuje varovanie:
Kto by teda jedol chlieb alebo pil Pánov kalich nehodne, previní sa proti Pánovmu Telu a Krvi. Nech teda človek skúma sám seba, a tak je z toho chleba a pije z kalicha. Lebo kto je a pije, a nerozoznáva telo, ten si je a pije odsúdenie
Tento úryvok z Písma bol pre cenzorov problematický. Slová ako „nehodný“, „previní“ a „odsúdenie“ boli v rozpore s ich kritériami zameranými na ľahšie a užívateľsky príjemné texty. A keďže si netrúfli ten text zásadne zmeniť a nedal sa rozumne skrátiť, tak ho úplne odstránili. A tak sa epištola, ktorá sa na sviatok Božieho tela čítala po stáročia, neobjavila ani v jednom z čítaní nového cyklu A, B a C. A keďže katolícke učenie o doktrínach, ako je Trojica, božstvo nášho Pána, večné panenstvo Panny Márie, pápežská jurisdikcia, episkopát, prvotný hriech, Eucharistia, skutočná obeta omše, Očistec a príhovor svätých, a iné môže sa dalo dokazovať aj na základe textov posvätnej liturgie, je pochopiteľné, že početné revízie a vyškrtnutia ovplyvnili katolícku vieru. Disidentskí teológovia použili odstránenie určitých fráz a pojmov z nového misála na útok na niektoré nepohodlné doktríny, ktoré sú súčasťou pokladu viery. Vyzbrojení dôkazmi o tom, ako samotný Vatikán zmenil doktrinálny obsah modlitieb, sú neomodernistickí teológovia schopní ďalej podkopávať učenie Cirkvi o takých veciach, ako je hriech, Peklo, pravá Cirkev a duša – a pritom s vážnou tvárou tvrdiť, že sú verní Učiteľskému úradu.
VI. Súčasný „katolícky“ človek
Mgr. A. G. Martimort, ďalší z odborníkov z konzília, trvá na tom, že: „Obsah týchto modlitieb (nových orácií) je ten najvýznamnejší z liturgických loci theologici (teologických zdrojov). Je to preto, že interpretujú spoločnú vieru zhromaždenia.“ Je ťažké polemizovať s jeho záverom. Vákuum vytvorené liturgickou čistkou pod vedením konzília si vybralo svoju daň na duchovnom stave priemerného človeka v kostolnej lavici. Nový vzhľad Cirkvi mu bol drzo a bez pýtania nanútený s takou bezohľadnosťou, že sa nezmohol na odpor a pasívne to trpel, až si časom zvykol. Zvyk je železná košeľa. A tak obyčajný človek, viac–menej apatický, nekritický, akceptujúci, nevšíma si pokračujúcich sporov medzi modernistami, konzervatívcami a tradicionalistami o tom, čo je a čo nie je katolícke učenie. Necháva iných rozhodnúť o najnovšej móde. Ak aj mal to šťastie, že v škole dostal ortodoxnú náboženskú formáciu, čo nie je pravidlom, dnes je jeho jedinou formáciou to, čo vidí a počuje na nedeľnej omši. Práve pre neho platí najsilnejšie, že „zákon modlitby“ je „zákon viery“. Práve u neho , ako o. Braga predpovedal, bude obsah Nového misála mať transformačný dopad na jeho náboženské povedomie.
Ak Peklo, ľudská duša alebo zloba hriechu v novej liturgii veľa neznamenajú, nebudú veľa znamenať ani pre človeka v lavici. A ak tento človek – súčasný „katolícky“ človek – už neverí, resp. dokonca ani nemá poňatia o týchto, či iných pravdách učenia Cirkvi, je to v nemalej miere spôsobené lex non credendi – zákonom neviery – v oráciach nového misála Pavla VI.
